2 písm. c/ O.s.p., lebo návrhom na začatie konania bol uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na posúdenie opodstatnenosti ktorého nemôţu mať vplyv výsledky „iného konania“ (v ktorom ide o preskúmanie správnosti určenia výšky dôchodku). Výrok II. odôvodnil tým, ţe navrhovateľ
vzal ţalobu sčasti (čo do 8 757 €) späť. Na odôvodnenie výroku III. súd prvého stupňa uviedol, ţe navrhovateľ sa v konaní domáhal náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ktorá mu údajne bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Sociálnej poisťovne. Za jej nesprávny úradný postup označil niekoľkoročné omeškanie s vyplácaním dávok čiastočného starobného dôchodku. Škodu vyčísľoval vo výške jemu patriaceho 2 3 Cdo 114/2013 poplatku z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe návrh na začatie konania je nedôvodný. Bez ohľadu na to, či postup Sociálnej poisťovne bol správny alebo nesprávny, navrhovateľ v konaní nepreukázal, ţe mu vznikla škoda. Ním poţadovaná suma (vo výške poplatku z omeškania) totiţ nepredstavuje škodu, ale sankčný postih dlţníka za omeškanie pri splácaní peňaţného dlhu, ktorý sa (v podobe poplatku z omeškania alebo úroku z omeškania) aplikuje na súkromnoprávne vzťahy, nie na daný právny vzťah navrhovateľa a Sociálnej poisťovne. Poplatok z omeškania moţno
2 Občianskeho zákonníka poţadovať len vtedy, ak to zákon výslovne umoţňuje. Občiansky zákonník ale v rámci právnej úpravy zmluvy o dôchodku neukladá platiteľovi dôchodku povinnosť platiť poplatok z omeškania v prípade, ţe sa dostane do omeškania s platením dôchodku. Keďţe navrhovateľ nepreukázal, ţe by mu vznikla škoda – jeden z predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., bolo potrebné nedôvodný návrh zamietnuť. Navyše, tento návrh bol podaný predčasne, lebo
samotného navrhovateľa nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté o výške jeho dôchodku. Výrok IV. rozsudku odôvodnil súd prvého stupňa
1 O.s.p. a § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Na odvolanie navrhovateľa proti výrokom I. a III. uvedeného rozsudku Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 12. apríla 2012 sp. zn. 3 Co 75/2012 napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení uviedol, ţe odvolanie prejednal
2 O.s.p., napadnutý rozsudok a jemu predchádzajúce konania preskúmal
1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Stotoţnil sa s názorom prvostupňového súdu, ţe pre vyhovenie návrhu chýbal jeden z predpokladov zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to škoda. To, čoho sa navrhovateľ v konaní domáhal, nemoţno povaţovať za škodu. Ani
názoru odvolacieho súdu nemoţno navrhovateľom poţadovaný poplatok z omeškania alebo úrok z omeškania podriadiť pod pojem škoda. Dôchodkovú dávku nemoţno chápať ako dlh, lebo ide o zákonné peňaţné plnenie, na ktoré vzniká nárok po splnení zákonom stanovených predpokladov. Dôchodková dávka vyplýva z predpisov verejného práva (práva sociálneho poistenia), navrhovateľom poţadované peňaţné plnenie vyplýva ale zo súkromnoprávneho predpisu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd sa stotoţnil s prvostupňovým súdom aj v tom, ţe v danom prípade neboli – so zreteľom na okolnosti uvedené uţ v napadnutom rozsudku – splnené procesné predpoklady pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V závere potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd uzavrel, ţe súd prvého stupňa v potrebnej miere zistil rozhodujúce 3 3 Cdo 114/2013 skutkové okolnosti, vyvodil z nich správne právne závery a vec po právnej stránke náleţite posúdil a svoje rozhodnutie primerane odôvodnil. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie, ktoré bolo dodatočne doplnené jednak jeho právnym zástupcom, jednak samotným navrhovateľom. V dovolaní uviedol, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) postupom „krajského súdu, ktorý nenapravil vady konania, ani sa s nimi nevyporiadal, a to jednak v procesnej časti, keď nedostatočným spôsobom rozhodoval o návrhu na prerušenie konania a arbitrárnym rozhodnutím, keď sa vôbec nezaoberal podstatou sporu, ale len tým ako odôvodniť zamietnutie návrhu“. Navrhovateľ poukázal na to, ţe „27.10.2011 mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie na deň 30.11.2011 Vzhľadom k tomu, ţe sa o návrhu na prerušenie konania nerozhodlo a nevedel, ako sa má zariadiť, podal 4.11.2011 ţiadosť o odročenie termínu pojednávania. V ţiadosti uviedol nové okolnosti s vecou súvisiace a najmä tieţ informoval súd, ţe v prípade, ţe by ţiadosti o odročenie termínu pojednávania nevyhovel, ţiada o informáciu v tejto veci aby sa mohol dať právne zastúpiť. Ţiadna informácia ohľadne prerušenia konania ani ohľadne odročenia pojednávania mu doručená nebola. Pojednávania sa nezúčastnil z dôvodu, ţe nevedel, či si má zabezpečiť právne zastúpenie, čo by bolo nevyhnutné v tom prípade, ak by sa vo veci konalo. V prípade, ţe by sa vo veci nekonalo a prišiel by na pojednávanie s právnikom, mal by s tým spojené veľké náklady. Spôsobom konania súdu bol zbavený moţnosti právneho zastúpenia“. V ďalšom uviedol, ţe jeho dovolanie je prípustné tieţ preto, lebo rozhodnutia súdov niţších stupňov sú arbitrárne. Vytkol im tieţ, ţe vec nesprávne právne posúdili [„vlastne rozhodovali najmä o základe nároku v prejednávanej veci a nezaoberali sa samotnými výpočtami“, nesprávny je ich záver, ţe v konaní nebol preukázaný vznik škody, neujasnili si, či navrhovateľovi ide o náhradu škody vo výške zodpovedajúcej poplatku z omeškania alebo úroku z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), nesprávne sú tieţ ich závery o povahe právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody (verejnoprávny alebo súkromnoprávny vzťah), rovnako o tom, ţe dôchodková dávka nie je dlh odporkyne voči občanovi (ale zákonné peňaţné plnenie a Sociálna poisťovňa je len platobné miesto na jeho vyplácanie) a ţe nárok bol uplatnený predčasne]. Z týchto dôvodov ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. 4 3 Cdo 114/2013
názoru odporkyne, ktorý uviedla vo vyjadrení k dovolaniu, je napadnutý rozsudok vecne správny. V konaní boli rešpektované všetky procesné oprávnenia navrhovateľa a postupom súdov mu nebola odňatá moţnosť konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ţiadala preto procesne neprípustné dovolanie odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. 1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie navrhovateľa smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania navrhovateľa z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. 2. Dovolanie navrhovateľa by bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, 5 3 Cdo 114/2013 b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. Navrhovateľ tvrdí, ţe súdy mu odňali moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. 6 3 Cdo 114/2013 2.1. Za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. povaţoval dovolateľ to, ţe postupom súdov „bol zbavený moţnosti právneho zastúpenia“. V súvislosti s tým poukázal na priebeh konania po doručení predvolania na pojednávanie. O pojednávaní, termín ktorého stanovil súd na 30. november 2011, bol navrhovateľ upovedomený 27. októbra 2011 (viď doručenku pripojenú k č.l. 38 spisu). Navrhovateľ poţiadal súd o odročenie tohto pojednávania (jeho ţiadosť bola súdu doručená 9. novembra 2011) s odôvodnením, ţe v tejto veci navrhol prerušiť konanie
2 písm. c/ O.s.p. Pre prípad, ţe súd návrhu na odročenie pojednávania nevyhovie, ţiadal podať včasnú informáciu „vzhľadom aj na eventuálnu moţnosť právneho zastúpenia v predmetnej veci“.
1 O.s.p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu.
2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Pre účely preskúmavanej veci dovolací súd podčiarkuje povinnosť účastníka konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania a dbať na pokyny súdu (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Skutočnosť, ţe účastník nesplní (neplní) túto povinnosť, nebráni súdu pokračovať v konaní, dokonca vec prejednať a rozhodnúť aj v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Ide o: a/ riadne predvolanie a b/ absenciu ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepoţiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce poţiada, avšak nepreukáţe existenciu dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania). Pokiaľ súd za splnenia predpokladov uvedených v zákone uskutoční pojednávanie a na ňom rozhodne vo veci samej, nemoţno postup súdu označiť za odňatie moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vo všeobecnosti platí, ţe dôleţitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná ţiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), skúma súd z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol ţiadateľ. V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe navrhovateľ o odročenie pojednávania poţiadal s odôvodnením, ţe krátko predtým navrhol súdu prerušiť konanie do právoplatného 7 3 Cdo 114/2013 skončenia konania v inej veci (§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Samo podanie návrhu na prerušenie konania ale nie je dôleţitým dôvodom na odročenie pojednávania. Navrhovateľ si to
všetkého uvedomil, lebo sám v ţiadosti o odročenie pojednávania pripustil moţnosť, ţe súd nebude povaţovať podanie návrhu na prerušenie konania za dostatočný dôvod pre odročenie pojednávania. Pre tento prípad poţiadal súd, aby ho o tom informoval „vzhľadom na eventuálnu moţnosť právneho zastúpenia“. Súd prvého stupňa navrhovateľovi takú informáciu nepodal a vec prejednal a rozhodol 30. novembra 2011 na nariadenom pojednávaní bez účasti navrhovateľa. Z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. je významné, ţe súd vytvoril navrhovateľovi primeranú moţnosť dostaviť sa na pojednávanie. Otázka, či súd mal alebo nemal informovať navrhovateľa ešte pred uskutočnením pojednávania o predbeţnom posúdení opodstatnenosti navrhovateľovho návrhu na prerušenie konania (resp. či mal do pojednávania o tomto návrhu navrhovateľa rozhodnúť a rozhodnutie mu doručiť), je z pohľadu uvedeného ustanovenia právne bezvýznamná. Pokiaľ navrhovateľ nebol súdom informovaný o odročení pojednávania, mal vychádzať z toho, ţe súd nič nezmenil na tom, ţe sa bude pojednávať v (pôvodnom) termíne, o ktorom uţ bol navrhovateľ upovedomený. Zo spisu vyplýva, ţe navrhovateľ mal dostatočný časový priestor na to, aby si rozmyslel, či sa vzhľadom na neodročenie pojednávania (ne)dostaví na pojednávanie, ako aj na to, aby zváţil, či niektorému z advokátov (ne)udelí plnú moc na jeho zastupovanie v predmetnom konaní alebo či prípadne (ne)poţiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie zástupcu pre konanie z radov advokátov. V postupe súdu nemoţno za týchto okolností vidieť „zbavenie moţnosti právneho zastúpenia“ (resp. odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). 2.2.
názoru dovolateľa mu bola moţnosť pred súdom konať odňatá tieţ tým, ţe rozhodnutia súdov nie sú dostatočne preskúmateľné. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, ţe „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne 8 3 Cdo 114/2013 neodôvodnil, takţe jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v ţiadnej ním prejednávanej veci) nepovaţoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vţdy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, ţe nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu niţšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tieţ z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 14/2014 a I. ÚS 64/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, ţe „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
2 ísm. b/ O.s.p.“. I keby teda námietka navrhovateľa o nepreskúmateľnosti (arbitrárnosti) napadnutého rozhodnutia bola opodstatnená, týkala by sa okolnosti, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá, lebo nejde o vadu konania v zmysle § 237 O.s.p., ani znak (vlastnosť) uznesenia, so zreteľom na ktorý by bolo dovolanie prípustné
9 3 Cdo 114/2013 2.3. Dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje tieţ z postupu „krajského súdu, ktorý nenapravil vady konania ani sa s nimi nevyporiadal, a to jednak v procesnej časti, keď nedostatočným spôsobom rozhodoval o návrhu na prerušenie konania a arbitrárnym rozhodnutím, keď sa vôbec nezaoberal podstatou sporu, ale len tým ako odôvodniť zamietnutie návrhu“. Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ( § 219), ani na jeho zrušenie ( § 221 ods. 1). Odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát, h/ súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i/ sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali, j/ bol odvolacím súdom schválený zmier (§ 221 O.s.p.). Vyššie uvedená argumentácia dovolateľa sa týka predovšetkým údajnej nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (k tomu viď bod 2.
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní úspešnej odporkyni vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal odporkyni 11 3 Cdo 114/2013 náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 13. mája 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.