← Slovensko

nedostatok aktívnej legitimácie na podanie žaloby

Najvyšší súd Slovenskej republiky 2Sžf/63/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Obec Veľké Kostoľany, M.R. Štefánika 800/1, Veľké Kostoľany, právne zastúpeného: Lion Law Partners, s.r.o., Horná 32, Banská Bystrica, proti ţalovanému: Ministerstvo financií SR, Štefanovičova 5, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. MF/19675/2011-71 z

  1. júla 2011, o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/180/2011-79 zo
  2. marca 2013, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/180/2011-79 zo
  3. marca 2013 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením 1S/180/2011-79 zo
  4. marca 2013 podľa ustanovenia § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie o preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. MF/19675/2011-71 z
  5. júla 2011, ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, Banská Bystrica č. I/227/10392-53081/2011/992013-r zo dňa 9.5.2011, ktorým bola zamietnutá ţiadosť ţalobcu o obnovu konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR, Banská Bystrica č. I/227/68725/2007/990241-r zo dňa 31.8.
  6. 2Sžf/63/2013 2 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, ţe krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe správca dane, obec Veľké Kostoľany vydal platobný výmer č. 72/2006 zo dňa 12.5.2006, ktorým vyrubil prevádzkovateľovi Slovenské elektrárne a.s. daň z nehnuteľnosti za rok 2006 v sume 19.300.324,- Sk. Celkový rozdiel na dani z nehnuteľnosti oproti dani vypočítanej daňovým subjektom v daňovom priznaní predstavoval sumu 8.571.382,- Sk. Daňová povinnosť bola určená odlišne v časti týkajúcej sa chladiacich veţí patriacich EVO Jaslovské Bohunice, ktoré na rozdiel od daňového subjektu, správca dane zdanil ako stavby a nie ako pozemky. Pri určení dane z nehnuteľnosti, daňový subjekt vychádzal zo stanoviska Ministerstva financií SR č. MF/008282/2006-722 zo dňa 12.1.
  7. Proti platobnému výmeru č. 72/2006 zo dňa 12.5.2006 daňový subjekt podal odvolanie. Daňové riaditeľstvo SR, Banská Bystrica, rozhodnutím č. I/227/68725/2007/990241-r zo dňa 31.8.2007 zmenilo v odvolacom konaní platobný výmer správcu dane č. 72/2006 zo dňa 12.5.2006, ktorým bola vyrubená daň z nehnuteľnosti na rok 2006 v sume 19.300.324,- Sk. Následne správca dane podal podnet na preskúmanie tohto rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Ministerstvo financií SR listom č. MF/28815/2008-722 zo dňa 3.12.2008 oznámilo, ţe napadnuté rozhodnutie nie je vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto nie sú podľa § 53 ods. 3 zákona SNR č. 511/1992 Zb. dôvody na jeho zmenu alebo zrušenie. Dňa 23.3.2009 bolo na Daňové riaditeľstvo doručené podanie zo dňa 19.3.2009 označené ako „Podnet k nariadeniu obnovy konania z úradnej moci“, pričom správca dane uviedol ako novú skutočnosť alebo dôkaz, ktorý by mohol mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohol sa v konaní uplatniť bez jeho zavinenia „doplnenie č. 1 (číslo úkonu 300/2008) zo dňa 3.9.2008 k odbornému stanovisku č. 259/2007 Ústavu súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity zo dňa 15.7.2007“, o ktorého vypracovanie poţiadal správca dane listom zo dňa 6.8.
  8. Vzhľadom na to, ţe správca dane nebol podľa názoru Daňového riaditeľstva účastníkom konania, podnet bol odloţený, o čom bol vyhotovený úradný záznam č. I/227/7126-53862/2009/990241 zo dňa 20.5.
  9. Správca dane podal dňa 3.6.2010 podnet na Krajskú prokuratúru v Trnave, ktorý bol doplnený dňa 2.8.2010, pričom sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva č. I/227/68725/2007/990241-r zo dňa 31.8.2007 a postupu Daňového riaditeľstva pri vybavení podnetu zo dňa 19.3.2009 týkajúceho sa obnovy konania. Krajská prokuratúra 2Sžf/63/2013 3 v Trnave vo svojom upovedomení č. Kd 62/10-13 zo dňa 16.9.2010 označila postup Daňového riaditeľstva pri vydaní napadnutého rozhodnutia ako zákonný a vecne správny. Rovnako vyhodnotila aj zákonnosť postupu pri vybavení podnetu na obnovu konania. Podnet správcu dane bol na základe uvedeného odloţený ako nedôvodný. Následne správca dane podal podnet na Generálnu prokuratúru SR, ktorá sa vo svojom upovedomení č. VI/2 Gd 270/10-8 zo dňa 1.12.2010 v celom rozsahu stotoţnila správnym stanoviskom Krajskej prokuratúry v Trnave. Dňa 9.9.2010 bola na Krajský súd v Trnave podaná ţaloba na nečinnosť vo veci obnovy konania, ktorú správca dane podal proti spôsobu vybavenia podnetu na obnovu konania. Krajský súd v Trnave vydal uznesenie č. k. 14S 98/2010-46 zo dňa 29.3.2011, v ktorom uloţil Daňovému riaditeľstvu rozhodnúť o podnete správcu dane vo veci obnovy konania, pričom označil obec Veľké Kostoľany – správcu dane za daňový subjekt z titulu príjemcu výnosu z dane nehnuteľností a následne za účastníka daňového konania podľa § 6 ods. 1 zákona SNR č. 511/1992 Zb. Dňa 19.3.2009 Daňové riaditeľstvo ţiadosť daňového subjektu zamietlo rozhodnutím č. I/227/10392-53081/2011/992013-r zo dňa 9.5.
  10. Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie a následne rozhodovalo Ministerstvo financií SR a dospelo k záveru, ţe dôvod uvádzaný v odvolaní, nie je novým dôvodom a ţe týmto dôvodom sa uţ zaoberalo Daňové riaditeľstvo, Ministerstvo financií SR, Krajská prokuratúra v Trnave ako aj Generálna prokuratúra SR, pričom ani jeden z týchto orgánov nepovaţoval „doplnenie č. 1 (číslo úkonu 300/2008) zo dňa 3.9.2008 k odbornému stanovisku č. 259/2007 Ústavu súdneho inţinierstva Ţilinskej univerzity zo dňa 15.7.2007“ za skutočnosť zakladajúcu dôvod na zmenu v merite veci. Podľa názoru krajského súdu v danej veci nebol ţalobca účastníkom konania, ale orgánom s rozhodovacou právomocou, ktorý vydal v súlade so zákonom č. 582/2004 Z.z. a všeobecne záväzným nariadením obce Veľké Kostoľany č. 2/2005 rozhodnutie, t.j. platobný výmer č. 72/2006 zo dňa 12.5.2006, ktorým vyrubil daň z nehnuteľnosti na rok
  11. V tejto súvislosti konal ţalobca ako správny orgán v prvom stupni a ţalobou sa domáha preskúmania rozhodnutia, ktorým ţalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR o zamietnutí jeho ţiadosti o obnovu konania vo veci vyrubenia dane. Krajský súd poukázal v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3SŢ-o-KS 25/2005 zo dňa 15.8.2005, kde neuznal obec vo veci vyrubenia dane za daňový subjekt v zmysle príslušných ustanovení 2Sžf/63/2013 4 zákona SNR č. 511/1992 Zb. a tým ani za účastníka konania, ktorý je oprávnený podať ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie ţalobca a ţiadal, aby najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Podľa názoru ţalobcu krajský súd rozhodol v rozpore so zákonom, pretoţe nakoľko vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalobca sa nestotoţnil s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého postavenie ţalobcu ako správcu dane, ktorý rozhodoval v prvom stupni vylučuje moţnosť byť súčasne daňovým subjektom v zmysle § 6 ods. 1 zákona, a teda aj subjektom oprávneným podať ţalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Podľa názoru ţalobcu, vyššie uvedené chápanie procesného postavenia je formalistické a nereflektujúce špecifické skutkové okolnosti prípadu. Ţalobca mal za to, ţe pri posudzovaní otázky jeho postavenia ako účastníka daňového konania sa nie je moţné sústrediť len na hodnotenie skutočnosti, či je ţalobca daňovým subjektom, ale je potrebné zohľadniť aj to, ţe ţalovaný je príjemcom výnosu dane z nehnuteľností a z tohto titulu je nutné ho vnímať ako účastníka daňového konania podľa § 6 ods. 1 zákona. Ţalobca bol na svojich právach priamo dotknutý rozhodnutiami správnych orgánov uvedených v ţalobnom návrhu, pričom je nepochybná existencia hmotnoprávneho pomeru ţalobcu k veci, ktorá je predmetom konania. Ţalobca je toho názoru, ţe v danom prípade má ako rozhodujúci orgán vo veci správy daní jedinú legálnu moţnosť, ako zjednať nápravu stavu, ktorý vznikol nesprávnym rozhodnutím ţalovaného, a to podaním ţaloby o preskúmanie tohto rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedeného ţalobca zdôraznil, ţe uvedeným rozhodnutím dochádza k neprípustnému zásahu do jeho ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu, keď napriek skutočnosti, ţe bol rozhodnutím správneho orgánu ukrátený na svojich právach, je mu odňatá akákoľvek moţnosť nápravy tohto stavu. Z tohto dôvodu má za to, ţe zachovanie jeho ústavne garantovaných práv by malo mať prednosť pred striktným výkladom noriem upravujúcich daňové konanie, resp. konanie o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. V danej situácii mal preto prvostupňový súd pristúpiť k ústavne konformnému výkladu § 6 2Sžf/63/2013 5 ods. 1 zákona a za daňový subjekt povaţovať aj ţalobcu, čo by mu umoţnilo v konaní riadne pokračovať Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). V prejednávanom prípade ide o prieskum rozhodnutia, ktorým ţalovaný zamietol návrh správcu dane (ţalobcu) na obnovu konania, v ktorom správca dane rozhodoval ako správny orgán prvého stupňa. V súlade s princípom právnej istoty, v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 192/06 z
  12. novembra 2006), senát najvyššieho súdu vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe, napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sţo-KS-25/2005 z 15.8.2005 v ktorom išlo o obdobnú skutkovú a právnu vec a v ktorej sa najvyšší súd vyslovil jasne v tom smere, ţe obec vo veci vyrubenia dane nemôţe byť zároveň daňovým subjektom a to ani v tom prípade, ţe ide o daň ktorá je príjmom obce. Ţalobca mal v prejednávanom prípade, ako obec pri výbere daní, postavenie správcu dane v zmysle § 1a písm. b/ bod
  13. zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, t.j. v daňovom konaní vystupoval ako prvostupňový správny orgán. Na rozdiel od všeobecných pravidiel občianskeho súdneho konania upravených v III časti OSP sa v zmysle § 250 ods. 2 OSP na podanie ţaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vyţaduje procesná legitimácia subjektu na podanie ţaloby (oprávnená osoba) podľa ktorej ţalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, ţe ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Rozhodujúcou okolnosťou je preto vyhodnotenie, či ţalobcovi, ktorý v správnej veci 2Sžf/63/2013 6 rozhodoval ako prvostupňový správny orgán moţno v rámci odvolacieho konania, v ktorom bol vydané napadnuté rozhodnutie priznať postavenie účastníka konania. Podľa § 13 zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších zmien a doplnkov na konanie vo veciach poplatkov sa vzťahujú osobitné predpisy. Podľa § 6 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom ku dňu vydania ţalobou napadnutého rozhodnutia účastníci daňového konania sú daňové subjekty. Senát najvyššieho súdu obdobne ako krajský súd dospel k záveru, ţe osobitne procesné postavenie ţalobcu ako správcu poplatku, ktorý rozhodoval v prvom stupni vylučuje moţnosť byť súčasne daňovým (poplatkovým) subjektom v zmysle 6 ods.1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, a v dôsledku toho účastníkom v poplatkovom konaní, v ktorom vystupuje ako orgán štátnej správy – správca poplatku. Toto postavenie mu nemôţe vyplývať ani z hmotnoprávneho pomeru k veci, ako to nesprávne vo svojom rozhodnutí uviedol krajský súd. Pri rozhodovaní o výbere daní a poplatkov koná obec ako správca dane, prvostupňový správny orgán, proti rozhodnutiu ktorého je moţné podať opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje jeho nadriadený orgán, v predmetnom prípade bývalé Daňové riaditeľstvo. Právny názor vyslovený v rozhodnutí nadriadeného správneho orgánu je pre správcu dane záväzné. Správca dane nemá zákonné oprávnenie spochybňovať rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu a uţ vôbec mu zákonodarca neumoţňuje napadnúť rozhodnutie nadriadeného správneho orgánu na súde podľa § 247 a nasl. OSP. Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe v predmetnej veci krajský súd rozhodol správne, keď konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, nakoľko je nad všetky pochybnosti zrejmé, ţe ţalobca, ktorý rozhodoval ako správca dane nie je aktívne legitimovaný na podanie ţaloby o preskúmanie rozhodnutia vydaného jeho nadriadeným orgánom v správnom konaní, v ktorom vystupoval ako správny orgán prvého stupňa. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/180/2011-79 zo
  14. marca 2013 ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250 ja ods. 2 posledná veta OSP. 2Sžf/63/2013 7 O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, pretoţe ţalobca nemal v odvolacom konaní úspech a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
  15. júna 2014 JUDr. Alena P o l á č k o v á , PhD., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.