Obsah (4)

§ 2§ 142§ 218§ 224

1 7 Cdo 109/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa V. V., bývajúceho v , L., zastúpeného JUDr. I. G., advokátom v P., pr

§ 2ods.

2 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z

1. apríla 2011 sp. zn. 19 Co 312/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej (zamietajúcej) časti potvrdil ako vecne správny ( § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ). Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že navrhovateľ ako zamestnanec odporcu utrpel
3. 1987 pracovný úraz, za škodu ktorého vzniknutou zodpovedá odporca. K ukončeniu práceneschopnosti navrhovateľa došlo k
5. 1988 a správne potom prvostupňový súd nárok uplatnený navrhovateľom za obdobie od
7. 1994 do
9. 2002 posudzoval podľa Zákonníka práce (zákona č. 65/1965 Zb.) platného k tomuto dátumu a nárok od
11. 2002 do
13. 2003 podľa Zákonníka práce účinného od
16. Teda v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, s jeho rozsiahlym odôvodnením, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v podrobnostiach poukázal. Námietky navrhovateľa týkajúce sa námietky premlčania vznesenej odporcom , výpočtu priemernej mesačnej mzdy rozhodnej pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, ako aj povinnosti zaplatiť trovy štátu vyhodnotil za nedôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p.

§ 142ods.

1O. s. p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu (ako aj rozsudku súdu prvého stupňa) podal dovolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu. Namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p. ) spočívajúcim v tom, že súd pre nesprávny právny záver týkajúci sa premlčania nároku nevykonal ním navrhnuté dôkazy . Namietal tiež nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Odporca vo vyjadrení k dovolaniu považoval námietky navrhovateľa za irelevantné a rozhodnutia súdov nižších stupňov za vecne správne. 3 7 Cdo 109/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,

1. Dovolaním navrhovateľa nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3,
2. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta prvá O. s. p. , ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ), ak konanie, v ktorom je vydané, je postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia ( ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad 4 7 Cdo 109/2011 rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom ). Navrhovateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Navrhovateľ namietal , že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.. Teda, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom . Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. , je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať pred súdom a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo (podľa názoru navrhovateľa ) dôjsť nesprávnym právnym posúdením veci z dôvodu nevykonania ním navrhnutého dokazovania a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p. ). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia ( pozri aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999 ). Rovnako nemožno vidieť dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v právnych záveroch, ku ktorým dospel odvolací súd v napadnutom rozsudku ( zhodných s právnymi závermi súdu prvého stupňa ). Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nezakladá dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože súd rozhodovaním neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúc mu zo zákona, ani procesné právo účastníka. Či už teda súd napadnuté rozhodnutie založil na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci ( dovolací súd napadnutý rozsudok z tohto aspektu neposudzoval ), nezaťažil konanie tzv. zmätočnosťou. Pokiaľ navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami , argumentmi a dôkaznými návrhmi strán ( avšak ) 5 7 Cdo 109/2011 s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie ( I. ÚS 46/2005 ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tú, ktorá má rozhodujúci význam pre rozhodnutie o dovolaní ( II. ÚS 78/2005 ). Zo spisu pritom vyplýva, že odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania , stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil, čoho sa navrhovateľ domáhal a čím argumentoval v odvolacom konaní , ako sa k odvolaniu vyjadril odporca, citoval právne predpisy , ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery zhodné so závermi súdu prvostupňového súdu, s ktorými sa dovolací súd z hľadiska ich vecnej správnosti nezaoberal. Možno preto konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Navyše treba uviesť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., teda nie vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ( pozri R 111/1998 ). Takáto procesná vada je relevantným dovolacím dôvodom ( ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ) , sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. , ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania, pretože mu žiadne trovy v tomto konaní nevznikli ( § 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. ). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:

1. 6 7 Cdo 109/2011 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. septembra 2011 JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta