← Slovensko

§ 14 ods. 6 písm. c/ zák. č. 447/2008 Z.z.

Obsah (11)§ 250f§ 205§ 14§ 212§ 220§ 250j§ 17§ 15§ 11§ 250i§ 224

1 1 Sţso/32/2013 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igo

ustanovenia § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, Odboru sociálnych vecí a rodiny, oddelenia posudkových činností č. BA/2011/183672/RPP/30/La z 02.05.2011 vo veci nevyhovenia ţiadosti ţalobcu o vyhotovenie parkovacieho preukazu v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 447/2008 Z.z. 2. Ţalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe prvostupňový orgán na základe posudku,

ktorého je ţalobca fyzickou osobou s ťaţkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 70% v zmysle prílohy č. 3 kapitoly III., bod 10, písm.

  1. c)k zák. č. 447/2008 Z.z., ale nespĺňa podmienku ustanovenú v § 17 ods. 1 citovaného zákona, t.j. nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a ani nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí. 3. Ďalej ţalovaný zdôraznil, ţe v odvolacom konaní bol riadne preskúmaný skutkový stav, ale nakoľko z predloţenej zdravotnej dokumentácie vyplýva, ţe napriek ťaţkému zdravotnému postihnutiu maloletého nebol zistený taký stupeň pohybového, resp. iného postihnutia, ktorý by odôvodňoval jeho odkázanosť na individuálnu prepravu v zmysle citovaných predpisov, nebolo moţné odvolaniu vyhovieť. V niţšie pripojenom doručovacom rozdeľovníku označil ţalovaný subjekty, ktorým sa rozhodnutie a posudok doručuje. B) Posudok 4. Ďalej je v súdnom spise doloţený posudok č.: AA/2011/10323-NSVOPC zo dňa 29.06.2011 (č.l. 6), ktorý odbor posudkových činností ţalovaného ako odvolací správny orgán oprávnený v zmysle § 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a sluţieb 3 1 Sţso/32/2013 zamestnanosti v znení neskorších predpisov, § 51 písm.
  2. c)zák. č. 447/2008 Z.z. vydal

ustanovenia § 15 ods. 3 zák. č. 447/2008 Z.z. na účel sledovaný v § 55 ods. 7 citovaného zákona. II. Konanie na prvostupňovom súde A)

  1. Proti tomuto rozhodnutiu mal. ţalobca podal prostredníctvom svojho zákonného zástupcu na Krajský súd v Bratislave ţalobu zo dňa 11.09.
  3. Ţalobca sa domáhal preskúmania posudku na účely parkovacieho preukazu č. AA/2011/10323-NSVOPC zo dňa 29.06.2011, ktorým ţalovaný zistil, ţe miera funkčnej poruchy maloletého je 70% v zmysle zák. č. 447/2008 Z.z., a preto sa povaţuje za fyzickú osobu s ťaţkým zdravotným postihnutím. Zároveň ţalovaný v posudku uviedol, ţe maloletý nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, lebo je schopný na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jeho prirodzenej dôstojnosti premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a k prostriedku ţelezničnej dopravy a späť a nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a do prostriedku ţelezničnej dopravy, udrţať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a z prostriedku ţelezničnej dopravy a zvládnuť inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a prostriedku ţelezničnej dopravy.
  4. Ďalej ţalobca v ţalobe uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie ţalovaného z 30.06.2011 vychádza z citovaného posudku z 29.06.2011, v ktorom mal odbor posudkových činností náleţité zohľadniť a posúdiť zdravotný stav maloletého. Avšak ţalobca prezentoval odlišné stanovisko, t.j. ţe odbor posudkových činností nevykonal posúdenie zdravotného stavu s náleţitou odbornou starostlivosťou a nezohľadnil ani navrhované dôkazy, neskontaktoval sa s lekármi zo špeciálneho zariadenia Centrum cystickej fibrózy na liečbu nevyliečiteľného genetického ochorenia - cystickej fibrózy. S takýmto nesprávnym a zavádzajúcim posudkom ţalovaného sa ţalobca a jeho zákonný zástupca nestotoţňuje.
  5. Ţalobca tieţ odkázal na ustanovenie § 14 ods. 6 zák. č. 447/2008 Z.z. so záverom, ţe toto ustanovenie neobsahuje taxatívne výpočty dôvodov, pre ktoré je moţné posúdiť ţiadateľa ako osobu odkázanú na individuálnu prepravu.

ţalobcu ţalovaný neúplné zistil skutkový stav veci tým, ţe nevykonal ţiadne navrhované dôkazy a k navrhovanému rozhodnutiu dospel 4 1 Sţso/32/2013 na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zároveň rozhodnutie ţalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

  1. Na základe vyššie uvedených skutočností sa ţalobca s jeho zákonným zástupcom domáhali, aby krajský súd rozhodnutie ţalovaného č. AA/2011/10323-NSVOPC zo dňa 30.06.2011 a posudok č. AA/2011/10323/NSVOPC zo dňa 29.06.2011 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.
  2. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k ţalobe nesúhlasil s argumentáciou ţalobcu a poukázal na charakter lekárskej posudkovej činnosti (§ 11 zák. č. 447/2008 Z.z.). Ţalovaný ďalej uviedol, ţe v odvolaní účastníka neboli navrhnuté ţiadne dôkazy a k odvolaciemu konaniu neboli priloţené ţiadne nové lekárske nálezy, preto ich nebolo moţné zohľadniť. B)
  3. Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je v súlade s platným právnym poriadkom a preto ţalobu zamietol v súlade s § 250j ods. 1 O.s.p. s postupom

§ 250fods.

1 O.s.p., teda bez pojednávania rozsudkom. 12. Pri odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku krajský súd s poukazom na ustanovenia § 244 ods. 1, § 247 ods. 1 O.s.p., § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 veta prvá, § 11 ods. 3, § 11 ods. 11 veta prvá, § 11 ods. 12 a 13, § 14 ods. 6, § 15 ods. 3 a § 17 ods. 1 zák. č. 447/2008 Z.z. zohľadnil aj tú skutočnosť, ţe Univerzitná nemocnica Bratislava, Nemocnica Ruţinov, PDPF - ambulancia cystickej fibrózy - detská ambulancia, vo svojej lekárskej správe z 13.12.2010 uviedla, ţe cystická fíbróza je závaţné, geneticky podmienené ochorenie, ktoré postihuje mnohé orgány v tele, predovšetkým dýchacie orgány a zaţívací trakt. Dieťa vyţaduje zvýšenú starostlivosť, predovšetkým hygienu dýchacích ciest, rehabilitácie, inhalácie, ako aj podávanie špeciálnej vysoko kalorickej stravy a prípravku na podporu trávenia. V závere správy je uvedené, ţe vzhľadom na závaţnosť ochorenia dýchacích orgánov pred infekciami, je potrebná individuálna preprava. Táto správa bola

krajského súdu posudkovým lekárom vzatá do úvahy, bola vyhodnotená v lekárskom posudku a ţalovaný taktieţ zobral na zreteľ vo svojom rozhodnutí závaţnosť tohto ochorenia. 5 1 Sţso/32/2013 13. Na základe aplikácie uvedených skutkových zistení a právnych ustanovení krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie, ako aj znalecký posudok sú v súlade so zákonom, a preto ţalobu zamietol. Konštatoval, ţe nezistil ţiadne hmotno-právne ani procesno-právne pochybenia v lekárskom posudku ani v ţalobou napadnutom rozhodnutí, posudkový lekár sa v napadnutom komplexnom lekárskom posudku vysporiadal aj s obsahom lekárskeho nálezu týkajúceho sa cystickej fibrózy

lekárskej správy zo dňa 13.12.2010 a inými potvrdeniami o zdravotnom stave maloletého. Súčasne zdôraznil, ţe ţalovaný prostredníctvom svojho posudku konštatuje, či dieťa chodí a dokáţe prejsť krátke vzdialenosti, navyše športuje, aj keď miera funkčnej poruchy maloletého je 70%. 14.

krajského súdu vyhotovenie parkovacieho preukazu je podmienené splnením podmienok stanovených zákonom, záleţí na posudku, ktorý je záväzným podkladom pre rozhodovanie. Nakoľko ani v rámci odvolacieho konania nebolo v posudku uvedené, ţe ţalobca je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, nebolo moţné tento parkovací preukaz ţalobcovi vyhotoviť. III. Odvolanie žalobcu/stanoviská A) 15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 16.06.2013 (č.l. 32) proti rozsudku prvostupňového súdu mal. ţalobca prostredníctvom svojho zákonného zástupcu uviedol ako odvolacie dôvody všetky uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm.

  1. a)aţ
  2. f)O.s.p., pričom poukázal aj na ústavný rozmer vád konania (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003). 16. K moţnosti konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm.
  3. a)O.s.p.) ţalobca uviedol, ţe nedal súhlas na konanie v jeho neprítomnosti. Tým, ţe mu tak bola odňatá moţnosť verejného vypočutia a moţnosti vysvetliť zloţitosť diagnózy resp. v prípade potreby doplniť nové dôkazy alebo informácie potrebné pre rozhodovanie súdu prvého stupňa, zhoršil mu jeho právo na obranu. 17. K dôvodom pre podanie odvolania

§ 205ods.

2 písm. b aţ

  1. f)O.s.p. ţalobca poukázal najmä na aplikáciu ustanovenia § 14 ods. 6 písm.
  2. c)zák. č. 447/2008 Z.z., kde správny postup si vyţaduje vyhodnotenie rizika moţného infikovania dýchacích ciest v prostriedkoch MHD a na ţeleznici (napríklad beţnou chrípkou), t.j. nevyhodnotil dôkazy uvedené v lekárskych posudkoch. 6 1 Sţso/32/2013 Prejednávaná vec

ţalobcu napĺňa zámer zákonodarcu vyslovený prostredníctvom textu „špecifickú inú situáciu z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia“.

§ 14ods.

6 zák. č. 447/2008 Z.z. v citovanom znení fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti

  1. a)premiestniť sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy osôb a k prostriedku železničnej dopravy a späť,
  2. b)nastupovať do vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a do prostriedku železničnej dopravy, udržať sa v ňom počas jazdy a vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy osôb a z prostriedku železničnej dopravy alebo
  3. c)zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku železničnej dopravy najmä z dôvodu poruchy správania pri duševných ochoreniach, vertebrobasilárnej insuficiencie s ťažkými závratmi, straty dvoch končatín, kardiopulmonálnej nedostatočnosti ťažkého stupňa alebo ťažkej poruchy sfinkterov. 18. V súvislosti s uvedeným citoval najmä § 11 ods. 13 zák. č. 447/2008 Z.z. a súčasne tvrdil, ţe lekársky posudok bol spracovaný iba formálne, nakoľko z rozhodnutia vyplýva, ţe je nedostatočným spôsobom zohľadnené odkázanie na individuálnu prepravu z dôvodu diagnózy – cystická fibróza. 19. Navyše ţalobca poukázal, ţe posudkový lekár prostredníctvom str. 4 ods. 1 druhá veta napádaného rozsudku krajského súdu vyslovil závaţný záver týkajúci sa nutnosti vyhýbať sa kontaktu s chorými osobami: „Z lekárskeho posudku vyplýva, že maloletý má geneticky potvrdenú cystickú fibrózu E84, vyžaduje zvýšenú starostlivosť, musí sa vyhýbať kontaktu s chorými, nevyhnutné dodržiavanie hygieny dýchacích ciest, rehabilitácie, pravidelné užívanie liekov.“ Ďalej krajský súd sa zaoberal aj vyhodnotením lekárskej správy Centra pre liečbu cystickej fibrózy, avšak k názorom tam vysloveným

ţalobcu vôbec neprihliadol. Rovnako ţalovaný ţalobcovi dostatočne neobjasnil spôsob, ako sa má vlastnými silami, ako maloletý jednotlivec, vyhýbať v prostriedkoch mestskej dopravy (t.j. v autobuse, trolejbuse či električke) a prostriedku ţelezničnej dopravy kontaktu s chorými osobami (napríklad, či ich bude niekto z úradnej povinnosti kontrolovať a chorých z tohto dôvodu vylúči s prepravy)? 7 1 Sţso/32/2013

  1. Z tohto pohľadu ţalobca charakterizoval závery posudkového lekára, ţe maloletý sa dokáţe pohybovať, t.j. premiestniť k vozidlu MHD a nastúpiť do neho, ako výsmech všetkým rodičom detí s cystickou fibrózou a aj odbornej lekárskej verejnosti. V súvislosti s uvedeným ţalobca zdôraznil, ţe ohrozenie ţivota a zdravia ţalobcu je tak váţne, ţe má od narodenia špeciálny reţim. Reţim, ktorý si vyţaduje kaţdodenné liekové a inhalačné odhlienenie pľúc, ako aj pohybový reţim za účelom potlačenia rozmnoţovania bacilov. Len niektorým maloletým jednotlivcom sa podarí udrţať v takom dobrom stave, ţe môţu v dospelosti podstúpiť transplantáciu pľúc, ak sa však nájde vhodný darca.
  2. Preto ţalobca prostredníctvom zákonného zástupcu poţiadal odvolací súd, aby rozsudok krajského súdu zrušil a zároveň, aby zrušil aj všetky napadnuté rozhodnutia Ústredia práce a úradu práce vrátane posudkov. Zároveň poţiadal, aby odvolací súd uznal maloletého ţalobcu za osobu odkázanú na individuálnu prepravu a priznal mu parkovací preukaz. V prípade, ţe to nie je z dôvodu dvojinštantnosti súdneho konania moţné, poţiadal, aby odvolací súd zaviazal súd prvého stupňa povinnosťou zrušiť rozhodnutie Ústredia práce a úradu práce a súčasne ho zaviazal uznať maloletého ţalobcu za osobu odkázanú na individuálnu prepravu a priznať mu parkovací preukaz.
  3. Záverom ţalobca poţiadal o prednostné vybavenie tohto sporu. B)
  4. Vo svojom vyjadrení (č.l. 41) zo dňa 03.07.2013 ţalovaný vyslovil názor, ţe ako odvolací orgán sa plne stotoţňuje so svojim napadnutým rozhodnutím, vyjadrením k ţalobe zo dňa 24.10.2011, ako aj s rozsudkom krajského súdu a s jeho odôvodnením. Skutkový stav bol dostatočne zistený, postup bol vykonaný v súlade so zákonom a neopomenul ţiadne ţalobcom predkladané lekárske nálezy.
  5. Ďalej ţalovaný rozvinul polemiku ţalobcu, ţe posudkový lekár prvostupňového správneho orgánu neovláda základné informácie o predmetnej chorobe. Následne ţalovaný zopakoval odvolacie argumenty ţalobcu, ţe „Ak je taký nekompetentný, mal zdvihnúť telefón a zavolať do Detského CF centra v Podunajských Biskupiciach, kde je dostatok špecialistov.“
  6. Čo sa týka tej skutočnosti, ţe odborné pracovisko stanovilo potrebu individuálnej prepravy mal. ţalobcu, ţalovaný uviedol, ţe je zrejmé, ţe táto individuálna preprava je ţalobcovi v dostatočnej miere poskytovaná zákonnými zástupcami, t.j. rodičmi resp. rodinou. 8 1 Sţso/32/2013 Tieţ k argumentácii odborných lekárov, ţe z ustanovení § 10 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. c), odsek 2, § 51 písm. d) a § 63 ods. 1 zák. č. 447/2008 Z.z. je zrejmé, ţe odborní lekári – v tomto prípade pneumologička a aftezeologička nie sú kompetentní určovať odkázanosť na určitú formu kompenzácie. 26.

ţalovaného schopnosť pohybovania ţalobcom v celom správnom, ale ani v súdom konaní nie je spochybňovaná ani samotným ţalobcom. Teda ţalobca nespĺňa podmienky § 17 ods. 1 zák. č. 447/2008 Z.z. na poskytnutie parkovacieho preukazu, nakoľko je schopný bez pomoci sám sa pohybovať.

  1. Z uvedených dôvodov ţalovaný ţiadal napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. IV. Právne názory odvolacieho súdu
  2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tieţ „O.s.p.“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, pretoţe rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a preto postupom

§ 220v spoj.

s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe v zmysle hore uvedeného zrušovacieho dôvodu napadnuté rozhodnutie ţalovaného postupom

§ 250ja ods.

3 O.s.p. zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov. 29. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) zaloţil iba na návrhovej slobode účastníka (ţalobcu/navrhovateľa), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie 9 1 Sţso/32/2013 účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 30. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, ţe predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení ţalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie ţalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami ţalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Ďalej zdôrazňuje, ţe

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sţo/84/2007, sp. zn. 6 Sţo/98/2008, sp. zn. 1 Sţo/33/2008, sp. zn. 2 Sţo/5/2009 či sp. zn. 8 Sţo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.

  1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd celkom nestotoţňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených ţalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj ţaloby, ktorou sa ţalobca domáha preskúmania rozhodnutia ţalovaného, je právna otázka, či napadnuté rozhodnutie ţalovaného poskytuje dostatok argumentov na naplnenie jeho práva na obranu. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
  2. Ţalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, ţe pokiaľ dôjde k záveru, ţe uţ prvé 10 1 Sţso/32/2013 procesné, resp. iné pochybenia ţalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.
  3. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, ţe správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
  4. Ţalobca svoje odvolanie zaloţil na nesúhlase s vyhodnotením účinkov zistení posudkového lekára ţalovaného, ktorý sa týkal posúdenia a vyhodnotenia jeho zdravotného stavu v zmysle príslušného právneho predpisu. Z uvedeného vyplýva, ţe aj krajský súd sa zaoberal s argumentáciou ţalobcu o jeho zdravotnom stave a túto ako relevantnú pre súdny prieskum vyhodnocoval, tzn. ţe základom právnych názorov krajského súdu, na základe ktorých vyslovil svoj zamietajúci rozsudok, bolo právne vyhodnotenie vplyvu kvalifikácie zdravotného stavu ţalobcu na vydanie parkovacieho preukazu ţiadateľovi. Uvedené, tzn. právne vyhodnotenie vplyvu kvalifikácie zdravotného stavu ţalobcu, hoci sa týmto krajský súd zaoberal, však nebolo v prejednávanej veci predmetom súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu. Predmetom prieskumu bola správnosť právnej aplikácie ustanovenia § 17 v spojení s § 14 ods. 6 zák. č. 447/2008 Z.z. na zistený rozsah skutkového stavu.

§ 17ods.

1 zák. č. 447/2008 Z.z. v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je odkázaná

posudku na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom

§ 14ods.

6 alebo má praktickú slepotu alebo úplnú slepotu oboch očí, vyhotoví príslušný orgán parkovací preukaz na základe právoplatného rozhodnutia o parkovacom preukaze.

§ 14ods.

6 písm. c) zák. č. 447/2008 Z.z. v citovanom znení fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ak nie je schopná na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti 11 1 Sţso/32/2013 zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku železničnej dopravy najmä z dôvodu poruchy správania pri duševných ochoreniach, vertebrobasilárnej insuficiencie s ťažkými závratmi, straty dvoch končatín, kardiopulmonálnej nedostatočnosti ťažkého stupňa alebo ťažkej poruchy sfinkterov. 35. Najvyšší súd sa uţ prostredníctvom svojej ustálenej praxe vyslovil k zámerom zákonodarcu (teleologický výklad právnej normy), ktorý má byť pri aplikácii jednotlivých ustanovení zák. č. 447/2008 Z.z. braný konajúcim správnym orgánom na zreteľ. Napríklad v rozsudku sp. zn. 1 Sţso/1/2012 z 28.02.2012 konštatoval, ţe : „Správny orgán konajúci a rozhodujúci vo veciach kompenzácie

zák. č. 447/2008 Z.z. musí mať na zreteli, že konanie vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu je osobitne upravené v Piatej časti zák. č. 447/2008 Z.z. a súčasne, že subsidiárnym právnym predpisom všeobecne upravujúcim oblasť konania vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu je v zmysle § 53 zák. č. 447/2008 Z.z. iba zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Základným cieľom konania o kompenzácii je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami, ako aj zmiernenie jej nepriaznivej sociálnej situácie.“ 36. Sledujúc takto vymedzený cieľ mal ţalovaný pristúpiť k výkladu ustanovenia § 17 ods. 1 zák. č. 447/2008 Z.z. spôsobom, ktorý eliminuje moţné pochybnosti o jeho formalizme. Je jednoznačné, ţe z gramatického výkladu textu uvedeného ustanovenia vyplýva, ţe fyzickej osobe s ťaţkým zdravotným postihnutím vzniká nárok na udelenie parkovacieho preukazu napríklad, ak v zmysle § 14 ods. 6 zák. č. 447/2008 Z.z. spĺňa podmienky odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ktorý záver o splnení či nesplnení má správnemu orgánu vyplývať z posudku. 37. Citované ustanovenie § 14 ods. 6 zák. č. 447/2008 Z.z. obsahuje viacero odlišných, resp. popri sebe sa vyskytujúcich zákonných podmienok. Ţalobca v celej svojej argumentácii vyzdvihuje riadnu aplikáciu písmena

  1. c)uvedeného ustanovenia, t.j. ţe odkázanosť fyzickej osoby s ťaţkým zdravotným postihnutím na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom sa z právneho hľadiska posudzuje ako jej neschopnosť na rovnakom základe 12 1 Sţso/32/2013 s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti zvládnuť z dôvodu ťaţkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku ţelezničnej dopravy. 38. Ţalovaný v celom správnom konaní odkázanosť ţalobcu na individuálnu prepravu preveruje cez jeho schopnosť pohybovať sa, t.j. či je ţiadateľ o poskytnutie parkovacieho preukazu schopný sa sám bez pomoci iných pohybovať. Predovšetkým cez zistené skutočnosti, ţe ţalobca má pohybovú aktivitu (športová činnosť) dospieva k záveru, ţe táto schopnosť mu nechýba, a preto ako celkom neoprávnenú zamietol jeho ţiadosť. S uvedenou argumentáciou sa následne stotoţnil aj krajský súd. Najvyšší súd v takejto aplikácii práva však vidí základné právne pochybenie ţalovaného, lebo v rozpore s poţiadavkou zakotvenou v § 15 ods. 3 písm.
  2. c)zák. č. 447/2008 Z.z. ţalovaný právne neobjasnil (tzv. vyjadrenie), prečo je ţalobca, ktorý sa musí vyvarovať stretnutiam s chorými ľuďmi, resp. dodrţiavať striktný zdravotný reţim, schopný sám za týchto prísne vymedzených podmienok dostaviť sa na zastávku a tam zotrvať v prítomnosti iných osôb do príchodu dopravného prostriedku, vykonať jazdu a následne sa z neho presunúť do poţadovanej lokality, pričom ţalobca s uvedenou cystickou fibrózou je počas uvedeného transportu neustále vystavovaný kontaktu s rôznymi jednotlivcami, u ktorých sa dá s určitou pravdepodobnosťou očakávať výskyt pre ţalobcu nebezpečných ochorení.

§ 15ods.

3 zák. č. 447/2008 Z.z. na základe lekárskeho posudku

§ 11ods.

13 a na základe posudkového záveru o sociálnych dôsledkoch ťažkého zdravotného postihnutia v oblasti mobility a orientácie príslušný orgán vypracúva posudok na účely parkovacieho preukazu, ktorý obsahuje

  1. a)mieru funkčnej poruchy,
  2. b)vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím,
  3. c)vyjadrenie, či fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom alebo či fyzická osoba má praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí a
  4. d)termín opätovného posúdenia zdravotného stavu, ak ho určí posudkový lekár. 39. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru Najvyšší súd zotrváva na svojich právnych názoroch o nutnosti právneho vyhodnotenia posudku prostredníctvom odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného. Napríklad v rozsudku sp. zn. 1 Sţso/1/2012 z 28.02.2012 bolo konštatované: „Komplexný posudok, napriek svojej významnosti, nepredstavuje a ani nemôže, za situácie predloženia odlišného lekárskeho názoru, predstavovať jediný podklad rozhodnutia v konaní

zák. č. 447/2008 Z.z. Je potom celkom 13 1 Sţso/32/2013 legitímne očakávanie žalobcu, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného o nepriznaní peňažného príspevku sa v zmysle zákonného príkazu na presvedčivé odôvodnenie (§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku) dozvie jasné argumenty, prečo odlišný lekársky názor nezavážil v prospech jeho žiadosti. Opačný postup žalovaného je naplnením zákonného dôvodu

§ 250jods.

2 písm. d) O.s.p. na zrušenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Hoci zák. č. 447/2008 Z.z. pripúšťa lekársku posudkovú činnosť, a to najmä za účelom hodnotenia a posudzovania zdravotného stavu, jeho zmien a porúch podmieňujúcich zdravotné postihnutie fyzickej osoby, ktorej vykonanie v prípadoch, keď toto posúdenie vyžaduje osobitné odborné znalosti, však neoprávňuje v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy žalovaného, aby upustil, resp. vôbec nevykonal podrobnú analýzu zistených záverov v svojom rozhodnutí s vyhodnotením, prečo neprihliadol k námietkam žalobcu, resp. prečo závery obsiahnuté v komplexnom posudku vyhovuje kritériu spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle zásady súčinnostného hľadania materiálnej pravdy v správnom konaní (§ 3 ods. 2 a 4 Správneho poriadku). Rozhodnutie správneho orgánu konajúceho vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Riadne, logické a pre účastníka zrozumiteľné odôvodnenie sa pre neho stáva alebo argumentom presvedčujúcim ho o zákonnosti vydaného správneho rozhodnutia alebo zdrojom argumentov na spochybnenie tohto rozhodnutia.“

  1. Svojim spôsobom je potom ojedinelá argumentácia ţalovaného, „ţe je zrejmé, ţe táto individuálna preprava je ţalobcovi v dostatočnej miere poskytovaná zákonnými zástupcami rodičmi resp. rodinou“ presunul bremeno kompenzácie zo strany štátnych orgánov na dobrovoľnú súkromnú pomoc, čo je však v rozpore s vyššie uvedeným cieľom zákona.
  2. Tieţ Najvyšší súd nemôţe podporovať ţalovaným judikovaný názor, ţe odborní lekári nie sú oprávnení vysloviť svoj názor na druh a spôsob kompenzácie z hľadiska svojej zdravotníckej špecializácie. V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd poukázať práve na úlohu odborných správ vyslovených odbornými lekármi v prejednávanej veci s odporúčajúcimi závermi, ktoré však ţalovaný v rozhodnutí ani neakceptoval a ani sa s nimi nevysporiadal, hoci súdna judikatúra na nich kladie dôraz (m.m. rozsudok sp. zn. 1 Sţso/34/2010 z 24.05.2011 s nasledujúcou citáciou): 14 1 Sţso/32/2013 „Komplexný posudok predstavuje odborné posúdenie skutkového stavu písomnou formou, a tým, že zodpovedá na zákonom uložené úlohy (otázky), zásadným spôsobom rieši formou podkladu rozhodnutia aj predbežnú otázku vo vzťahu k skutočnostiam súvisiacim alebo vyvolaným zdravotným stavom žiadateľa o peňažný príspevok na kompenzáciu. Postup vykonania potrebných konzultácií (spolupráce) a vyhodnotenia dostupných lekárskych nálezov, je jedným z možných nástrojov orgánov konajúcich o nárokoch na peňažnú kompenzáciu a ich subjektívne nevyužitie je v rozpore s požiadavkou na aktívny prístup orgánov (§ 1 zák. č. 447/2008 Z.z. a § 3 ods. 3 Správneho poriadku) s následkom existencie skutkovej vady v lekárskom posudku, tzn. aj v komplexnom posudku, ktorý je základným podkladom rozhodnutia, na ktorú musí konajúci súd prihliadnuť (§ 250i ods. 3 O.s.p.).“

§ 250iods.

3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

  1. Ţalovaný vo svojom napadnutom rozhodnutí neobjasnil dôvody, prečo takýto postup posudkového lekára posudzoval ako súladný so zákonom, ale iba zopakoval niektorého jeho argumenty, ktoré bliţšie po stránke právnej neobjasnil. Z uvedeného dôvodu je potom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti, v časti pre rozhodnutie podstatnej, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V.
  2. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok ţalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä uţ v citovaných rozsudkoch sp. zn. 1 Sţso/34/2010 a 1 Sţso/1/2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil ţiaden relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Bude preto úlohou ţalovaného, aby v ďalšom konaní v zmysle hore uvedených záverov sa právne vysporiadal s medicínskymi závermi obsiahnutými v posudkoch, a to najmä s tým, či zdravotné postihnutie ţalobcu mu bez podstatného rizika ohrozenia svojho zdravia umoţňuje vyuţiť prostriedky hromadnej prepravy. 15 1 Sţso/32/2013
  3. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania, ako aj so svojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,

ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti moţného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.), ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie zakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie je moţné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať. 45. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p.,

ktorého úspešnému ţalobcovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo. Nakoľko zákonný zástupca úspešného ţalobcu si svoje právo v zákonnej 3 - dňovej lehote neuplatnil, a zo spisu pre konajúci nevyplýva vynaloţenie iných výdavkov, nemohla mu byť za tejto situácie priznaná ţiadna náhrada trov.

  1. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, ţe by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná moţnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
  2. Ţiadosť ţalobcu o urýchlenie rozhodnutia vo veci nemohol Najvyšší súd akceptovať, nakoľko v uvedenej agende sociálnych ţalôb platí zásada vybavovania vecí

poradia nápadu, a ţalobca iba argumentačne tvrdil, ţe jeho vec má prednosť pred vybavovaním zvyšnej agendy, niekedy aj s ťaţšími dôsledkami pre účastníkov súdneho sporu.

  1. Vo vzťahu k súdnemu prisúdeniu nároku ţalobcu na parkovací preukaz Najvyšší súd odkazuje na svoju kasačnú právomoc zakotvenú v ustanovení § 250ja O.s.p. Vo vzťahu k vyhláseniu rozsudku bez pojednávania Najvyšší súd odkazuje na právomoc krajského zakotvenú v ustanovení § 250f ods. 2 O.s.p. 16 1 Sţso/32/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.). V Bratislave dňa
  2. apríla 2014 Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.