1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 30. januára 2014 o 11:00 hod. na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Dĺţku doby zaistenia stanovil
4 zákona o pobyte cudzincov do
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho 3 1Sţa/9/2014 poriadku Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
2 písm. a/ OSP s tým, ţe správny orgán má v ďalšom štádiu skúmať, či s ohľadom na zdravotný stav navrhovateľ nespadá pod osobitný reţim zraniteľných osôb. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle dňa 29. januára 2014 odporca vydal jednak rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa, jednak preskúmavané rozhodnutie o zaistení. Preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Odporca tak rozhodol o zaistení navrhovateľa
krajského súdu v súlade so zákonom, po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe Ústava Slovenskej republiky zaručuje osobnú slobodu v článku 17. Právo na osobnú slobodu patrí k najzákladnejším ľudským právam, garantuje ho nielen Ústava SR, ale aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 5 ods. 1). Dôvodom pre zásah, t. j. pozbavenia osobnej slobody je v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. í/ zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Kaţdý, kto bol pozbavený slobody, musí mať právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je toto pozbavenie nezákonné. Osobe pozbavenej osobnej slobody sa zaručuje tieţ právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Obmedzenie osobnej slobody je moţné iba na základe zákona, pričom obmedzenie musí rešpektovať princíp proporcionality v kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt. Obmedzenie základného práva je moţné len z dôvodu, ktorému s ohľadom na ústavný poriadok moţno priznať obdobnú relevanciu, akú má obmedzené základné právo. Takýmto dôvodom v zásade bude iné základné právo, alebo ústavou ustanovený verejný záujem. Obmedzenie musí obstáť z hľadiska vhodnosti dosiahnuť 4 1Sţa/9/2014 sledovaný cieľ. Nemoţno opomenúť, ţe je potrebné skúmať tieţ otázku potrebnosti, nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia, t. j., či vo vzťahu k cieľu nemoţno tento dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, ktoré by obmedzovali dotknuté základné právo v menšej intenzite. V danom prípade došlo k obmedzeniu osobnej slobody navrhovateľa, teda k zásahu do jednej zo základných slobôd. Uvedené obmedzenie bolo vykonané na základe zákona, po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení; napadnuté rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu v urýchlenom konaní (§ 250sa OSP). Existujúca právna úprava, či uţ v zákone o pobyte cudzincov alebo v Občianskom súdnom poriadku
krajského súdu korešponduje teda citovanému medzinárodnému dohovoru. Pri zodpovedaní otázky proporcionality obmedzenia osobnej slobody vo vzťahu k verejnému záujmu a vhodnosti pre dosiahnutie sledovaného cieľa, príp. v otázke nemoţnosti jeho dosiahnutia iným normatívnymi prostriedkami, ktoré by obmedzovali osobnú slobodu navrhovateľa v menšej intenzite, sa krajský súd stotoţnil s názorom odporcu o tom, ţe dosiahnutie účelu obmedzenia osobnej slobody, teda realizáciu administratívneho vyhostenia cudzieho štátneho príslušníka bez oprávnenia na pobyt, nemoţno v prípade navrhovateľa dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, o ktorých pojednáva najmä ustanovenie § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona. V zmysle tohto ustanovenia namiesto zaistenia moţno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uloţiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloţenia peňaţnej záruky. Krajský súd poukázal na to, ţe navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdrţuje uţ od roku 2010. V troch konaniach o udelenie azylu bol neúspešný, pričom raz bolo konanie zastavené pre opustenie územia SR.
názoru krajského súdu skutočnosť, ţe navrhovateľ v rozpore so zákonom po podaní ţiadosti o azyl dvakrát svojvoľne opustil azylové zariadenie, vycestoval na územie Rakúskej republiky, z územia ktorej bol vrátený späť na územie Slovenskej republiky, v azylovom konaní vystupoval s falošnou identitou, v plnej miere odôvodňuje záver, ţe zabezpečenie realizácie výkonu v poradí druhého administratívneho vyhostenia navrhovateľa je moţné len za pomoci inštitútu zaistenia
V zmysle § 88 5 1Sţa/9/2014 ods. 2 zákona u navrhovateľa existuje tieţ riziko úteku, keď nemá udelený pobyt
tohto zákona na území Slovenskej republiky a v zmysle rozhodnutia o administratívnom vyhostení mu hrozí uloţenie zákazu vstupu na viac ako tri roky. S ohľadom na stanovisko zariadenia, ktoré bude zabezpečovať administratívne vyhostenie, krajský súd akceptoval maximálne stanovenú dobu zaistenia. Zdôraznil, ţe je však potrebné v zmysle § 90 ods. 1 a 2 zákona permanentne skúmať, či naďalej trvá účel zaistenia. S ohľadom na výsledok konania o administratívnom vyhostení je potrebné čo najrýchlejšie toto vyhostenie zabezpečiť, aby sa na území SR z časového hľadiska minimalizovalo trvanie obmedzenia osobnej slobody navrhovateľa. K námietke navrhovateľa v opravnom prostriedku ohľadom jeho oprávneného zdrţiavania sa na území Slovenskej republiky v čase vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení krajský súd uviedol, ţe s týmto názorom sa nestotoţňuje.
1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v znení zákona č. 495/2013 Z. z., účinného od 01. januára 2014, ţiadateľ o udelenie azylu je oprávnený zdrţiavať sa na území SR do rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu. V uvedenom ustanovení sa neuvádza oprávnenie zdrţiavať sa na území SR do právoplatného skončenia azylového konania.
dôvodovej správy k zákonu č. 495/2013 Z. z. uvedená zmena vychádza z poţiadaviek aplikačnej praxe viazať oprávnenie ţiadateľa zdrţiavať sa na území SR do rozhodnutia o ţiadosti. V dôvodovej správe sa ďalej uvádza, ţe ak bude rozhodnutie vydané v konaní o udelenie azylu vykonateľné (nie právoplatné), ţiadateľ uţ nebude oprávnený zdrţiavať sa na území SR na základe zákona o azyle, a pokiaľ nemá udelený pobyt
zákona o pobyte cudzincov získava status osoby s neoprávneným pobytom na území SR a je voči nemu moţné pouţiť príslušné ustanovenia tohto zákona. Vychádzajúc z tejto dôvodovej správy bude
názoru krajského súdu preto dochádzať k situáciám, keď sa ţiadateľ o azyl bude povaţovať za osobu s neoprávneným pobytom na území SR uţ po doručení nevyhovujúceho rozhodnutia, pred právoplatným skončením azylového konania. 6 1Sţa/9/2014 V prípade navrhovateľa Migračný úrad MV SR rozhodnutím zo 17. decembra 2013, sp. zn. MÚ-453-18/PO-Ţ-2013 zastavil konanie o azyle
1 písm. i/, teda z dôvodu, ţe v konaní o azyle sa uţ právoplatne rozhodlo o tom, ţe sa ţiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Proti tomuto rozhodnutiu navrhovateľ síce môţe podať rozklad do 20 dní od jeho doručenia, avšak tento opravný prostriedok nemá odkladný účinok
4 in fine.
názoru súdu v danej veci ide potom o situáciu, ktorú mala na mysli i vyššie citovaná dôvodová správa. Uţ pred právoplatným skončením konania o azyle má ţiadateľ - navrhovateľ status osoby s neoprávneným pobytom. S ohľadom na vylúčenie odkladného účinku rozkladu sa navrhovateľ preto nesprávne domnieva, ţe odporca mal v konaní o administratívnom vyhostení pokračovať aţ po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o ţiadosti o udelenie azylu.
názoru krajského súdu by sa v opačnom prípade celkom zmaril účel návratovej smernice. Navyše so zaistením ţiadateľa o udelenie azylu počíta i zákon o pobyte cudzincov, napr. v novo prijatom ustanovení § 88 písm. a/, ale i v ustanovení § 84 ods. 7. Ak teda odporca administratívne vyhostil navrhovateľa ako osobu, ktorá na našom území má neoprávnený pobyt, v tejto otázke rozhodol v súlade so zákonom o azyle i s ustanovením § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z.. I keď sa rozhodnutie o zaistení vydáva v spojitosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a nemoţno ich od seba celkom oddeliť,
názoru súdu, v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení nemôţe súd preskúmavať neprávoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení, pretoţe na jeho preskúmanie v konaní
piatej časti OSP nie je vôbec oprávnený. S ohľadom na dočasný charakter rozhodnutia o zaistení to ani nie je potrebné. Ako uţ bolo v rozhodnutiach migračného úradu opakovane rozhodnuté, u navrhovateľa neexistujú prekáţky pre jeho vrátenie do krajiny pôvodu. Touto otázkou sa zaoberal odporca i v rozhodnutí o zaistení a administratívnom vyhostení, krajský súd sa s jeho závermi v tejto otázke plne stotoţnil. Krajský súd ţiadne zjavné fakty brániace vyhosteniu v danej veci nezistil. Navrhovateľ sa preto mylne domnieva, ţe zaistenie je neúčelné a neefektívne z dôvodu, ţe nie je daná reálnosť vyhostenia navrhovateľa. 7 1Sţa/9/2014 Vychádzajúc z vyššie uvedeného, krajský súd dospel k záveru, ţe preskúmavané rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov i so zákonom o správnom konaní, v plnej miere rešpektujúc ústavnoprávny aspekt tohto rozhodnutia, ktorým sa nepochybne zasiahlo do osobnej slobody navrhovateľa. Krajský súd uviedol, ţe nezistil ţiadne pochybenia ani v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia. Z obsahu spisu nemoţno vyvodiť ţiadnu spojitosť medzi tým, ţe dňa 29. januára 2014 o 13:00 hod. bol navrhovateľ kontrolovaný policajtom v kaviarni v Bratislave a skutočnosťou, ţe v tento i v nasledujúci deň sa odmietol k veci vyhostenia i zaistenia vyjadriť. Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. II Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, z dôvodu, ţe konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
názoru Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „súd“) skutočnosť, ţe navrhovateľ v rozpore so zákonom po podaní ţiadosti o azyl dvakrát svojvoľne opustil azylové zariadenie, vycestoval na územie Rakúskej republiku, z územia ktorej bol vrátený späť na územie SR, v azylovom konaní vystupoval s falošnou identitou, v plnej miere odôvodňuje záver, ţe zabezpečenie realizácie výkonu v poradí druhého administratívneho vyhostenia je moţné len za pomoci inštitútu zaistenia
Krajskému súdu vyčítal, ţe nezistil ţiadne pochybenia ani v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, hoci na ne v opravnom prostriedku upozorňoval.
názoru navrhovateľa sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s námietkou navrhovateľa uvedenou v opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa
navrhovateľa skúmať s ohľadom na jeho zdravotný stav, nakoľko má na území SR priateľku a pokiaľ by konal účelovo, ako to odporca vo svojom rozhodnutí opakovane tvrdí, tak by túto skutočnosť určite uviedol (p. M., nar. X., bytom H.). Táto by mu bola ochotná poskytnúť ubytovanie v prípade, ak by odporca rozhodol
1 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ poukázal na to, ţe jeho s uvedenou osobou bol rovnako aj príčinou opustenia azylového zariadenia navrhovateľom, pričom je otázkou odborného posúdenia do akej miery je navrhovateľ schopný posúdiť následky svojich skutkov. Odporcom tvrdené ohrozovanie verejného poriadku síce reflektuje skutočnosť a má právny základ (nerešpektovanie rozhodnutia orgánov SR), avšak je potrebné vziať do úvahy aj mieru závaţnosti konania navrhovateľa, ktorým porušil verejný poriadok Slovenskej republiky vo veciach týkajúcich sa jeho osobného statusu. Výkon zaistenia a pobyt v útvare policajného zaistenia pre cudzincov s ohľadom na zdravotný a psychický stav navrhovateľa tomuto spôsobuje len ďalšie jeho zhoršovanie. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 95 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého ak zdravotný stav štátneho príslušníka tretej krajiny vyžaduje zdravotnú starostlivosť, ktorú nie je možné zabezpečiť v zariadení, zariadenie mu zabezpečí túto starostlivosť v zdravotníckom zariadení mimo zariadenia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v spojení s citovanými ustanoveniami príslušných právnych predpisov navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe rozhodnutie odporcu o zaistení cudzinca, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu navrhol potvrdiť ako vecne správny. K námietke navrhovateľa, ţe sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s námietkou navrhovateľa uvedenou v opravnom prostriedku, a to konkrétne so skutočnosťou, ţe odporca nebral do úvahy, ţe navrhovateľ v čase vyhlásení v zápisnici zo dňa 29. januára 2014, mohol byť pod vplyvom alkoholu a tohto nepodrobil skúške na prítomnosť alkoholu v krvi, pričom poukázal na závery znaleckého posudku 10 1Sţa/9/2014 vyhotoveného MUDr. D. a MUDr. Ľ., zo 07. júla 2013 odporca poukázal na ustanovenie § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov.
uvedeného ustanovenia zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná ţena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závaţným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch moţno za staršiu osobu povaţovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Odporca poukázal na to, ţe navrhovateľ vo svojom podanom odvolaní uvádza vybrané časti posudku vyhotoveného MUDr. D.a MUDr. Ľ., ktoré účelovo cituje a má snahu bez poskytnutia reálnych dôkazov spochybniť postup a konania odporcu. Odporca v tejto súvislosti zdôraznil, ţe navrhovateľ neposkytol odporcovi, resp. súdu ţiadny relevantný dôkaz potvrdzujúci jeho vyjadrenia vo vzťahu k osobe navrhovateľa. Ak sú pochybnosti o právnej spôsobilosti tak Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava navrhuje, aby tieto boli vyvrátené vypočutím, resp. vyţiadaním si vyjadrenia od nezúčastnenej osoby v danom prípade od prítomného tlmočníka p. J., ktorý môţe jednoznačne vyvrátiť pochybnosti navrhovateľa. Odporca tieţ poukázal na priame vyjadrenie navrhovateľa, keď tento na priamu otázku odporcu „Cítite sa zdravotne a psychicky spôsobilý na spisovanie zápisnice o podaní vyjadrenia a následných konaní? Požil ste dnes alkoholické alebo iné návykové látky?“ odpovedal „Áno, cítim sa dobre a som spôsobilý na celé konanie. Dnes som nepožil žiadny alkohol ani iné návykové látky ako drogy a ani nič podobné.“ Odporca mal teda s ohľadom na vyššie uvedené za preukázané, ţe navrhovateľ bol spôsobilý na konanie vedené správnym orgánom, ţiadny relevantný dôkaz nepreukazuje, resp. nevyvracia spôsobilosť navrhovateľa. V tomto ohľade odporca poukázal aj na skutočnosť, ţe splnomocnená osoba svojim konaním v konečnom dôsledku spochybňuje svoje oprávnenie zastupovať navrhovateľa. Ak by tento v súčasnej dobe nebol spôsobilý na právne úkony ako mohol splnomocniť Mgr. J.na právne úkony, alebo sa jeho nespôsobilosť vzťahuje len na úkony vykonávané odporcom, čiţe účelovo pripúšťa len 11 1Sţa/9/2014 tie úkony, ktoré sú pre jeho klienta výhodné.
názoru odporcu je pre neho neprijateľné aby sa osoba, ktorá nebola prítomná vyjadrovala k stavu navrhovateľa v čase konania a spochybňovala ho akýmkoľvek spôsobom a taktieţ nie je
názoru odporcu moţné akceptovať takéto vyjadrenia s ohľadom na profesnú spôsobilosť splnomocnenej osoby, ktorá nemá vzdelanie v danom odbore, a teda nevie posúdiť takúto osobu s ohľadom na jej moţnú nespôsobilosť. Splnomocnená osoba nepreukázala, ţe u navrhovateľa došlo k zmene zdravotného stavu po vypracovaní predmetného posudku, a teda, ţe účastník konania je zraniteľnou osobou a ani inou zraniteľnou osobou
zákona o pobyte cudzincov a z tohto dôvodu nemohol odporca postupovať v zmysle § 83 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. K námietke navrhovateľa, ţe odporca mal v zmysle uvedeného vyhodnotiť aj dôvody, pre ktoré sa nevyjadril k otázke či jeho vyhostením bude dotknutý jeho súkromný a rodinný ţivot, odporca uviedol, ţe navrhovateľ ako účastník konania bol zo strany odporcu opakovane poučený o svojej povinnosti
Odporca poukázal aj na skutočnosť, ţe v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení pri hodnotení vyjadrení navrhovateľa vychádza z vyjadrení znalkýň obsiahnutých vo vyhotovenom posudku, ktoré práve splnomocnená osoba účelovo prehliada, a to napríklad: „S výnimkou obdobia, kedy menovaný trpel na psychotickú poruchu (
dokumentácie v období 8-12/2011) je schopný správne vnímať reálne udalosti, dianie okolo neho a následne ich správne interpretovať a reprodukovať. Výpoveď menovaného je zištné účelovo motivovaná s cieľom dosiahnuť svoj cieľ - azyl. Menovaný je v súčasnosti plne schopný chápať zmysel správneho konania a svoje postavenie v ňom. U menovaného bol zistený nadmerný škodlivý konzum alkoholu, avšak v súčasnosti bez známok závislosti.“ Odporca uviedol, ţe z vyššie uvedeného mal za preukázané, ţe navrhovateľ bol poučený
ustanovení správneho poriadku, ţe týmto poučeniam plne porozumel, teda mal vedomosť o povinnosti navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe 12 1Sţa/9/2014 a napriek tomu sa odmietol vyjadriť. Z povinnej procesnej súčinnosti správneho orgánu a účastníka konania vyplýva, ţe správnemu orgánu nemoţno vytýkať ako vadu konania, ak neprihliadol na skutočnosti jemu neznáme, ktoré
povahy vecí mohol uviesť len účastník konania (navrhovateľ) a v rozpore s § 34 ods. 3 správneho poriadku ich nenavrhol. Nesplnenie zákonnej procesnej povinnosti
predmetného ods. 3 môţe mať pre navrhovateľa v zmysle správneho poriadku nepriaznivé procesné dôsledky. V súvislosti s vyššie uvedeným
komentára Doc. JUDr. Košičiarovej PhD., správny orgán nepripustí
1 písm. a/ obnovu konania, ak účastník konania (navrhovateľ) bude uplatňovať dôkazy, ktoré mohol uplatniť v konaní uţ predtým, ale tak z vlastného zavinenia neurobil. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania spísanej dňa 29. januára 2014 vedenej pod č. PPZ-HCP-BA6-3-086/2014-AV vypláva skutočnosť, ţe odporca si splnil zákonnú procesnú povinnosť, skúmal moţnosť uloţenia náhradnej formy zaistenia
1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov a práve navrhovateľ neuviedol, ţiadne skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali postup
predmetného ustanovenia.
4 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môţe skrátiť čas zákazu vstupu
3 alebo administratívne nevyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je zraniteľnou osobou alebo ktorý má udelený pobyt, ak by dôsledky postupu
1 a 2 boli neprimerané vzhľadom na súkromný a rodinný ţivot štátneho príslušníka tretej krajiny, dĺţku jeho pobytu, zdravotný stav, vek štátneho príslušníka tretej krajiny alebo väzby s krajinou pôvodu. Vo vzťahu k súkromiu a rodinnému ţivotu navrhovateľa, keď navrhovateľ tvrdí, ţe v vzťah navrhovateľa a uvedenej osoby bol rovnako aj príčinou opustenia azylového zariadenia navrhovateľom, pričom je otázkou odborného posúdenia do akej miery je navrhovateľ schopný posúdiť následky svojich skutkov, odporca uviedol, ţe navrhovateľ opätovne poukazuje na svoj zdravotný a psychický stav a konštatuje jeho „ďalšie zhoršenie“. Odporca k uvedenej námietke uviedol, ţe nemôţe s takýmto vyjadrením súhlasiť, a to z dôvodu, ţe jeho splnomocnená zástupkyňa nie je kompetentná sa vyjadrovať k zdravotnému stavu navrhovateľa bez poskytnutia relevantného dôkazu o skutočnom zhoršení zdravotného stavu navrhovateľa. Ak by k takémuto reálnemu zhoršeniu zdravotného 13 1Sţa/9/2014 stavu navrhovateľa reálne došlo bola mu zo strany zariadenia (t. j. Útvarom policajného zaistenie Medveďov) plne poskytnutá nevyhnutná zdravotná starostlivosť tak ako tomu bolo aj v minulosti. Odporca teda povaţuje za preukázané, ţe vyjadrenia splnomocnenej osoby sú v danom prípade vedome zavádzajúce a lţivé. Taktieţ odporca nemá pochybnosti o tom do akej miery je navrhovateľ schopný posúdiť následky svojich skutkov pričom je nutné sa opierať o existujúci znalecký posudok, ktorý sa touto skutočnosťou dôsledne zaoberal a v tejto súvislosti uvádza „S výnimkou obdobia, kedy menovaný trpel na psychotickú poruchu (
dokumentácie v období 8-12/2011) je schopný správne vnímať reálne udalosti, dianie okolo neho a následne ich správne interpretovať a reprodukovať.“. Je evidentné z konania navrhovateľa, ţe tento nerešpektuje zákony štátov, v ktorých sa zdrţiava a koná len za účelom vlastného prospechu a v prípade, ţe takéto konanie je v rozpore so zákonom koná v jeho rozpore. Odporca uviedol, ţe v ostatných častiach sa plne pridrţiava predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadrení, ktoré sú súčasťou spisového materiálu zaslaného na Krajský súd v Bratislave. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím zo dňa 30. januára 2014 sp. zn. PPZ-HCP-BA6-3-094/2014- AV-TVO zaistil dňom 30. januára 2014 navrhovateľa
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dobu zaistenia stanovil
4 zákona o pobyte cudzincov do
odporcu zotrvanie navrhovateľa na území SR nesie so sebou riziko, ţe odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozený verejný poriadok. Samotné konanie navrhovateľa, jeho opakované hrubé porušovanie všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj skutočnosť, ţe bez povolenia príslušných orgánov nelegálne vstúpil na územie SR, ţe počas konania vo veci ţiadosti o azyl sa opakovane svojvoľne vzdialil z pobytového tábora, po právoplatnom ukončení konania o azyl, a to neudelením azylu a neposkytnutím doplnkovej ochrany sa zdrţiaval na území SR a nevycestoval z jej územia, poukazuje na skutočnosť, ţe moţno predpokladať ţe účastník konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťaţovať výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odporca v rozhodnutí poukázal aj na závery znaleckého posudku (MUDr. M. a MUDr. I.) zameraného na zdravotný stav navrhovateľa, z ktorého
odporcu vyplynulo, ţe navrhovateľ bol v čase rozhodovania odporcu plne schopný vnímať zmysel správneho konania a svoje postavenie v ňom, je schopný vnímať reálne udalosti, dianie okolo neho a následne ich správne interpretovať a reprodukovať. Odporca tieţ poukázal na to, ţe obsahom znaleckého posudku je aj informácia o tom, ţe navrhovateľ v minulosti trpel príznakmi adaptačnej a neskôr posttraumatickej stresovej poruchy, v čase rozhodovania odporcu však príznaky týchto porúch znalkyne nepozorovali.
odporcu z obsahu znaleckého posudku bolo moţné konštatovať, ţe v čase rozhodovania odporcu nie je moţné navrhovateľa povaţovať za osobu so zdravotným postihnutím a teda nie moţné účastníka konania povaţovať za zraniteľnú osobu. Odporca súčasne nespochybnil skutočnosť, ţe navrhovateľ má emočne nestabilnú poruchu osobnosti, ktorá ho predisponuje k ostatným psychickým poruchám, ale práve konanie navrhovateľa (nadmerne škodlivý konzum alkoholu) u neho navodilo rozvinutie týchto psychických porúch. V. P.
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. 15 1Sţa/9/2014
1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, pouţije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP). V predmetnej veci je potrebné predostrieť, ţe predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z.. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
Najvyššieho súd Slovenskej republiky nebolo účelné z tohto dôvodu rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ako totiţ uţ Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 09. októbra 2013 uviedol, účelom záruk v ustanovení čl. 5 ods. 4 dohovoru je nechať preskúmať zákonnosť zbavenia osobnej slobody a v prípade jeho nezákonnosti nariadiť prepustenie. Je zrejmé, že toto preskúmanie je zmysluplné a efektívne len vtedy, keď je dostupné v primeranej lehote, čo je v skratke vyjadrené v populárnej formule ESĽP justice delayed – justice denied (neskorá spravodlivosť – žiadna spravodlivosť). Na druhej strane je samozrejmé, že i v konaní
čl. 5 ods. 4 dohovoru sa účastníkom garantujú určité minimálne štandardy konania, v ktorom sa zákonnosť zbavenia osobnej slobody skúma (pozri prehľad u Kmeca, J., v diele Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 540 a nasl.). Úlohou konajúcich súdov je však v prvom rade zabezpečiť rovnováhu medzi týmito právami (porov. napr. III. ÚS 17 1Sţa/9/2014 239/06, č. 62/2006 Zb. ÚS). Uvedomujúc si hodnotu osobnej slobody jednotlivca, už ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že následky procesnej vady konajúceho súdu nemôžu ísť na úkor základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy (I. ÚS 217/05, č. 30/2006 Zb. ÚS). To isté
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí aj v prípade takých procesných vád, za ktoré moţno povaţovať to, ţe sa v danom prípade krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkou navrhovateľa ohľadne vyhodnotenia jeho psychického stavu, ktoré bolo dôleţité pre posúdenie otázky, či navrhovateľ nie je inou zraniteľnou osobou, pri ktorej zákon o pobyte cudzincov síce pripúšťa zaistenie, ale len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Do úvahy preto prichádzalo zrušenie rozsudku krajského súdu, pretoţe krajský súd na túto námietku nedal navrhovateľovi ţiadnu odpoveď. Vzhľadom na povahu veci však moţno predpokladať, ţe ten, kto je zbavený osobnej slobody, len ťaţko ocení úzkostlivú starostlivosť odvolacieho súdu o jeho procesné práva, ak dôsledkom tejto starostlivosti je len predĺţenie stavu jeho neslobody. Z judikatúry ústavného súdu – zaloţenej prevaţne na čl. 46 ods. 1 ústavy – totiţ vyplýva, ţe je povinnosťou všeobecných súdov poskytnúť vo svojich rozhodnutiach odpovede na argumenty účastníkov. Zo žiadneho ustanovenia ústavy však nemožno vyvodiť, že by túto povinnosť mohol splniť vždy len určitý stupeň súdnej sústavy, teda napríklad vždy len súd prvého stupňa. Naopak, pokiaľ túto povinnosť nesplnil alebo len nedostatočne splnil prvostupňový súd, v princípe postačuje, ak ju splní súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, pokiaľ by takýto postup nebol na ujmu iných ústavných práv zaručených účastníkom konania. Najvyšší súd je v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy integrálnou súčasťou sústavy všeobecných súdov, ktorý ústavou nie je nijakým spôsobom obmedzený čo do rozsahu právomocí alebo spôsobu rozhodovania (napríklad tak, ţe by bol len kasačným súdom). Preto, ak najvyšší súd rozhoduje o opravnom prostriedku a platné procesné predpisy (čl. 143 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy) mu umoţňujú meritórne rozhodnutie, teda rozhodnutie o otázke, kvôli ktorej sa navrhovateľ vôbec na všeobecné súdy obrátil, tento spôsob rozhodovania uprednostnil. 18 1Sţa/9/2014
najvyššieho súdu len meritórne rozhodnutie totiţ so sebou prináša cieľ samotného súdneho konania, ktorým je odstránenie právnej neistoty, resp. – v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru – rozhodnutie o tom, či osobná sloboda určitej osoby bola alebo nebola obmedzená zákonne a či toto obmedzenie zostane voči nej naďalej účinné alebo nie.
ustanovenia čl. 5 ods. 1 dohovoru má kaţdý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemoţno pozbaviť slobody okrem jedného z prípadov vymenovaných v písmenách a/ aţ f/ uvedeného odseku, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom. Predmetom ochrany uvedených ustanovení je osobná sloboda jednotlivca, teda voľnosť človeka od vonkajších prekáţok a obmedzení jeho pohybu (PL. ÚS 29/95, č. 8/1995 Zb. ÚS). Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov umoţňuje policajtovi zaistiť cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Dôsledkom takéhoto rozhodnutia je umiestnenie cudzinca v zariadení pre cudzincov, kde je povinný podrobiť sa určeným obmedzeniam.
9 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Zo skutkových okolností daného prípadu je zrejmé, ţe navrhovateľ je v postavení osoby, proti ktorej bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, čoho dôsledkom bolo umiestnenie sťaţovateľa v Útvare policajného zaistenia Medveďov. V dôsledku toho prípad navrhovateľa ratione materiae spadá pod ochranu poskytovanú ustanovením čl. 5 ods. 1 dohovoru. Rovnako je z uvedených okolností zrejmé, ţe zaistenie navrhovateľa rozhodnutím cudzineckej polície z
čl. 5 ods. 1 písm. c/ dohovoru, ale postačuje, ţe ho príslušný orgán povaţuje za vhodné (appropriate). Rovnako ustanovenie § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov neustanovuje primeranosť ako predpoklad zaistenia. Zaistenie však nemôţe byť svojvoľné, ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia. V zmysle judikatúry (Samie Ali proti Švajčiarsku, sťaţnosť č. 24881/94, správa Európskej komisie pre ľudské práva z 26. februára 1997, uţ citované rozhodnutia Agnissan proti Dánsku a Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozhodnutia českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1As 12/2009 a sp. zn. 2As 80/2009) sú preto orgány verejnej moci pri rozhodovaní o zaistení na účely vyhostenia a pri jeho výkone vţdy povinné skúmať, či k vyhosteniu aj skutočne môţe dôjsť. Pokiaľ sú príslušným orgánom známe prekáţky vyhostenia, nemôţe byť zaistenie naďalej povaţované za zaistenie v rámci konania o vyhostenie v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. V zhode s uţ citovanou judikatúrou ESĽP (porov. Chachal proti Spojenému kráľovstvu, ods. 118, Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 66) najvyšší súd vychádza z toho, ţe takéto zaistenie musí byť vţdy zbavené arbitrárnosti. 20 1Sţa/9/2014 Pri posudzovaní, či zaistenie je arbitrárne alebo nie, je potrebné orientovať sa
kritérií vymedzených najmä judikatúrou ESĽP.
uvedenej judikatúry (porov. Saadi proti Spojenému kráľovstvu, ods. 67 a nasl.) sa za arbitrárne na účely čl. 5 ods. 1 písm. f/ dohovoru povaţuje také zbavenie slobody, kde v postupe správnych alebo súdnych orgánov, ktoré o zaistení rozhodujú, je prítomný prvok zlomyseľnosti, teda nedostatku dobromyseľnosti vo vzťahu k účelu zaistenia. To
názoru najvyššieho súdu znamená, ţe správny orgán rozhodujúci o zaistení je povinný pri svojom rozhodovaní zaoberať sa a vziať do úvahy individuálne okolnosti týkajúce sa daného prípadu cudzinca a musí v takto zistených okolnostiach dospieť k záveru, ţe skutočne môţe dôjsť k naplneniu účelu, ktorému má administratívne zaistenie slúţiť, teda niektorému z dôvodov uvedených v § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. To znamená, ţe správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca
tohto ustanovenia povinný prihliadať aj na zdravotný stav cudzinca, najmä z pohľadu, či tento ho nezaraďuje do kategórie zraniteľných osôb (§ 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov).
uvedeného ustanovenia zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná ţena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závaţným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch moţno za staršiu osobu povaţovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Zákon o pobyte v ustanovení § 88 ods. 9 nevylučuje ani zaistenia takejto osoby, do úvahy však prichádza zaistenie len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podmienkou je, ţe takéto skutočnosti, resp. prekáţky zaistenia na maximálne moţnú dobu zaistenia sú správnemu orgánu v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo známe, alebo vyšli v konaní najavo. Osobitne táto povinnosť zaťaţuje správne orgány v prípadoch, keď sa rozhoduje o zaistení osoby, ktorá je súčasne aj ţiadateľom o azyl. Správnemu orgánu v čase rozhodovania o zaistení bolo známe, napokon to aj konštatoval vo svojom rozhodnutí, ţe navrhovateľ má v dôsledku nadmerne škodlivého konzumu alkoholu a záťaţe z migrácie emočne nestabilnú poruchu osobnosti, ktorá 21 1Sţa/9/2014 ho predisponuje k psychickým poruchám. Pri ustálení zdravotného - psychického stavu navrhovateľa však najmä pri posúdení, či ho moţno povaţovať za zraniteľnú osobu, odporca vychádzal zo záverov znaleckého posudku (MUDr. M. a MUDr. I.) vypracovaného znalkyňami dňa 07. júla 2013, to znamená, ţe išlo o neaktuálny znalecký. Preto záver správneho orgánu o tom, ţe navrhovateľ bol v čase rozhodovania odporcu plne schopný vnímať zmysel správneho konania a svoje postavenie v ňom, je schopný vnímať reálne udalosti, dianie okolo neho a následne ich správne interpretovať a reprodukovať, a teda, ţe nespadá do kategórie zraniteľných osôb v zmysle zákona o pobyte cudzincov nemohol odvolací súd akceptovať. Keď naviac odporcovi bolo známe, ţe navrhovateľ v minulosti trpel príznakmi adaptačnej a neskôr posttraumatickej stresovej poruchy. Bez odborného posúdenia aktuálneho zdravotného (psychického) stavu navrhovateľa v čase rozhodovania o zaistení, nebolo moţné bez pochýb vylúčiť, ţe v čase rozhodovania odporcu navrhovateľ príznakmi týchto porúch netrpel, a preto nebolo moţné vylúčiť, ţe ide o zraniteľnú osobou, pri ktorej zákon o pobyte cudzincov síce zaistenie pripúšťa, nie však v maximálne moţnej dĺţke (6 mesiacov), ako tak učinil odporca v prípade navrhovateľa. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok krajského súdu je potrebné v zmysle § 220 OSP zmeniť tak, ţe rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť pre nesprávne právne posúdenie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. O povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku odvolací súd rozhodol
7 OSP (účinného od 01. mája 2013),
ktorého súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 2501 ods. 2 OSP. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani ňou poverený zástupca, si právo na náhradu trov konania neuplatnili, preto mu odvolací súd náhradu trov konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný. V Bratislave 09. apríla 2014 22 1Sţa/9/2014 JUDr. Jana Henčeková PhD., v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Petra Bugárová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.