odôvodnenie predchádzajúceho odstavca) a poznamenal, ţe konanie o návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je osobitým druhom konania, v ktorom sa súd riadi právnymi predpismi záväznými pre Slovenskú republiku – Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manţelských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a Dohovorom č. 119/2001 Z.z. o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktoré v spojení s ustanovením čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi. Maloleté dieťa v konaní o nariadenie návratu nie je účastníkom tohto konania, avšak jeho záujmy pri predpokladanom strete záujmov jeho rodičov, ktorých rodičovské práva neboli obmedzené, chráni súdom ustanovený kolízny opatrovník (orgán sociálnoprávnej ochrany a kurately detí). V prejednávanom prípade bol obom maloletým deťom na ochranu ich práv v konaní ustanovený kolízny opatrovník Úrad práce sociálnych vecí a rodiny v Partizánskom, ktorý v priebehu konania vypracovával súdom ţiadané podklady potrebné pre rozhodnutie, asistoval pri realizovaní styku otca s maloletými a ktorého zástupca sa zúčastnil výsluchu maloletých detí pred súdom uskutočneného dňa 13.3.2013 v priestoroch budovy Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, ţe súd prvého stupňa zvolením formy zisťovania názoru maloletých detí postupoval jednak v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v jeho uznesení zo dňa 28.11.2012 sp. zn. 2 Cdo 234/2012, ale i v súlade so zákonnou procesnou úpravou (§ 100 ods. 3 O.s.p.). K argumentácii matky uvedenej v odvolaní týkajúcej sa absencie prihliadania na najlepší záujem dieťaťa zo strany prvostupňového súdu uviedol, ţe návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďţe o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd, do právomoci ktorého rozhodovanie o týchto otázkach prináleţí, 13 2 Cdo 381/2013 pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Podľa názoru odvolacieho súdu je treba ustanovenia Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať ţiaden praktický a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča. Otázku najlepšieho záujmu dieťaťa je treba posudzovať i s prihliadnutím k tomu, ţe súd (ktorý má právomoc) musí skúmať otázku opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne správy alebo prípadne priamy výsluch dieťaťa, spravidla vyţadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie a predlţovanie tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené, nemôţe byť potom v jeho záujme. Poukazovanie matky na dĺţku obdobia, počas ktorého sú deti na Slovensku, kde sa zadaptovali na nové prostredie a vytvorili si tu sociálne väzby uviedol, ţe podľa jeho názoru ani táto skutočnosť nepostačuje na zabránenie návratu maloletých detí, pretoţe inak by ktorýkoľvek rodič, ktorý by svojvoľne uniesol alebo zadrţiaval dieťa, mohol zabraňovať uskutočneniu návratu jeho odďaľovaním (rozhodnutie ESĽP z 27.4.2010 v prípade Levadna vs. Ukrajina, sťaţnosť č. 7354/2010). Proti tomuto uzneseniu dovolacieho súdu podala dovolanie matka maloletých detí, ktorého prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. Dovolací dôvod podľa § 237 písm.f/ O.s.p. (§ 241 ods. 2 písm.a/ O.s.p.) zakladá tá skutočnosť, ţe súd prvého stupňa a taktieţ i odvolací súd odňal matke moţnosť konať pred súdom a to tým, ţe v konaní neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí do F. v súlade s čl. 13 Dohovoru, najmä výsluch K. D., syna matky, skúmanie názoru maloletých detí iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy. Namietala aj nesprávne právne posúdenie veci, keď rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore s Dohovorom o právach dieťaťa (čl. 3) a Európskou chartou (najlepší záujem dieťaťa). Odvolací súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru o únosoch detí, keď vôbec neposudzoval najlepší záujem detí v tomto konaní, ale obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie, ţe tento záujem vyţaduje vţdy návrat a to aj napriek tomu, ţe mu takýto postup umoţňuje čl. 20 Haagskeho dohovoru o únosoch. Čl. 12 umoţňuje v plnej miere zohľadniť v konaní o návrat najlepší záujem dieťaťa, ktorý predstavuje základný princíp ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike, ktorá je viazaná Dohovorom o právach dieťaťa 14 2 Cdo 381/2013 a Chartou EÚ. Vôbec neaplikoval ustanovenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 10 Charty EÚ. Pritom z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, ţe návrat v zmysle Haagskeho dohovoru nemá byť nariadený automaticky, ale najlepší záujem dieťaťa musí byť posudzovaný v kaţdom jednotlivom prípade a závisí od okolností kaţdého jednotlivého prípadu, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencie rodičov, okolia a skúseností. V tomto prípade je posúdenie najlepšieho záujmu detí v konaní o návrat o to dôleţitejší, ţe deti sa nachádzajú na území Slovenskej republiky uţ tri roky, v čase premiestnenia mali 4 a 5 rokov a v súčasnosti majú 7 a 8 rokov, zţili sa s prostredím, vytvorili a udrţiavajú si silné sociálne väzby, ktoré by boli návratom do F. pretrhnuté. Návrat do F. spôsobí deťom porovnateľnú ak nie väčšiu ujmu ako ich premiestnenie na Slovensko. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd porušil svojím postupom čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a zároveň vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu pri aplikácii čl. 13 b/ Haagskeho dohovoru, keď sa obmedzil len na dokazovanie domáceho násilia a nezisťoval, či ťaţkosti, ktoré deťom spôsobí návrat do F. a narušenie sociálnych väzieb na Slovensku vzhľadom k dĺţke pobytu detí na Slovensku, nezakladá pre ne neznesiteľnú situáciu podľa čl. 13 b/ Haagskeho dohovoru. V takomto prípade by opatrenia podľa čl. 11 ods. 4 Nariadenia nemohli byť povaţované za primerané. Odvolací súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, ţe maloleté deti majú nevlastného brata K. D., nar. X., ktorého starostlivosť a výchovu zabezpečuje matka a s ktorým udrţiavajú nadštandardné vzťahy, a odlúčenie od ktorého by ich ako aj jeho rovnako mohlo priviesť k neznesiteľnej situácii v zmysle čl. 13 b/ Haagskeho dohovoru, hoci takýto dôkaz bol riadne navrhnutý. Ak súdy mali vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, dôvody ktoré by mohli eliminovať návrat maloletých detí do F.F. mali byť zisťované v dostatočnej miere. V danom prípade tomu tak nebolo. Rozhodnutím prvostupňového ako aj odvolacieho súdu a to odňatím moţnosti konať pred súdom sa výrazne zasiahlo do práv dieťaťa a to K. D. a to práv podľa čl. 3 nediskriminácie, čl. 4 záujmu dieťaťa, čl. 9 odlúčenie od rodičov a nasl. Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj do práv matky ako rodiča na riadnu výchovu a starostlivosť o zverené dieťa. Dovolací dôvod podľa § 237 písm.f/ O.s.p. je daný aj v súvislosti s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov. Súd tým neprihliadol na zákonnú zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa, ktoré okrem Dohovoru a Nariadenia zakotvujú i ďalšie záväzné právne predpisy, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ţiadala preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého 15 2 Cdo 381/2013 stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Zároveň ţiadala, aby dovolací súd odloţil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. Otec maloletých detí vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu matky navrhol rozhodnutie odvolacieho súdu potvrdiť ako vecne správne. Kolízny opatrovník sa k dovolaniu matky písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je takýto opravný prostriedok neprípustný. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie matky maloletých detí smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bol nariadený návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu (F. ). Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ O.s.p. prvá veta). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, nie je dovolanie v zmysle § 239 O.s.p. proti nemu prípustné. 16 2 Cdo 381/2013 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť vţdy skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ § 237 O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Vady konania uvedené v § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení vyvodiť nemoţno. Matka maloletých detí namietala vadu konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., t.j. odňatie jej moţnosti konať pred súdom prvého a druhého stupňa tým, ţe v konaní neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, vykonanie ktorých bolo nevyhnutné pre posúdenie skutočnosti, či sú resp. nie sú dané dôvody na nariadenie návratu maloletých detí do F., najmä výsluch K. D., syna matky, skúmanie názoru maloletých detí iným vhodným spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy, rozhodnutím prvostupňového ako aj odvolacieho súdu, a to odňatím moţnosti konať pred súdom sa výrazne zasiahlo do práv dieťaťa a to K. D., nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia, nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov. Taktieţ namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd nesprávne vykladal a aplikoval ustanovenia Haagskeho dohovoru ako aj ustanovenia čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 10 Charty EÚ. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdy vychádzali z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. 17 2 Cdo 381/2013 K jednotlivým dovolacím námietkam uvádza dovolací súd nasledovné : I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záleţitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva ich úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať vo veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz a jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Vzhľadom na charakter argumentácie matky maloletých detí treba v súvislosti s vyššie uvedeným dodať, ţe pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v ţiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (
1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak 18 2 Cdo 381/2013 súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm.f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. S poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci moţno preto konštatovať, ţe i prípadným nevykonaním matkou maloletých detí navrhovaného dokazovania (výsluch K. D., skúmanie názorov maloletých detí iným vhodnejším spôsobom, nevykonanie výsluchu pedagogických zamestnancov príslušnej základnej školy) nemohlo dôjsť k odňatiu jej moţnosti konať pred súdom. Pokiaľ ide o námietky dotýkajúce sa správne alebo úplne zisteného skutkového stavu veci je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam, a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. (
R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke matky maloletých detí treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Pre úplnosť treba tieţ dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné –
2 písm.a/ aţ c/ O.s.p. Pokiaľ matka maloletých detí namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, takáto tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Matka maloletých detí namieta, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci súdom, ktoré spočíva v aplikácii hmotnoprávneho 19 2 Cdo 381/2013 alebo procesnoprávneho predpisu na zistený skutkový stav, a ktoré je vyjadrené vo finálnom produkte občianskeho súdneho konania – rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovacej praxi senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky všeobecne povaţované (iba) za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (
2 písm.c/ O.s.p.) zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (
napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011), lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd neznemoţnil účastníkovi konania realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodňal mu moţnosť pred súdom konať. Dovolací súd sa zaoberal aj námietkou matky maloletých detí, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm.f/ O.s.p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko v odôvodnení absentujú úvahy súdu o dôvodoch zamietnutia navrhnutých dôkazov. Úvodom treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.