← Slovensko

o preskúmanie a zrušenie rozhodcovského rozsudku

Obsah (5)§ 142§ 156§ 218§ 224§ 151

Najvyšší súd 2 Cdo 228/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : Nitriansky samosprávny kraj, so sídlom Rázusova 2A, Nitra, zastúp

§ 142ods.

1 O.s.p. a keďţe ţalovaná mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal jej náhradu trov konania v sume 106,34 €. Proti rozsudku odvolacieho súdu a uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania podal dovolanie ţalobca. Prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ustanovenia § 243b O.s.p. zmenil tak, ţe ich návrhu v celom rozsahu vyhovie, alternatívne aby zrušil rozhodnutie okresného súdu a rozhodnutie odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň ţiadal odloţiť vykonateľnosť rozhodnutia. Namietal, ţe v konaní pred odvolacím súdom mu bola odňatá ako účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. tým, ţe odvolací súd neupovedomil účastníkov konania o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd nezverejnil ani na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, o čom svedčí aj zoznam dokumentov zverejnených na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave v období od 12.12.2012 do 22.12.

  1. V konaní vedenom pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. aj tým, ţe odvolací súd neodoslal rozsudok neprítomným účastníkom najneskôr do troch dní. Došlo k porušeniu ustanovenia § 156 ods. 2 O.s.p. Ďalej namietal, ţe v konaní pred odvolacím súdom došlo k odňatiu moţnosti mu konať pred súdom aj tým, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť umoţniť účastníkovi konania vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného, doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu. Odvolací súd v rozsudku poukazuje na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd tým, ţe nesplnil povinnosť umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu, porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. 5 2 Cdo 228/2013 Taktieţ namietal, ţe v konaní pred odvolacím ako aj prvostupňovým súdom sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať tým, ţe rozsudok odvolacieho súdu ako i rozsudok prvostupňového súdu neboli náleţite a v súlade s jeho ústavným právom odôvodnené. Odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými relevantnými uvádzanými námietkami v odvolaní, čím bolo porušené právo ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Dovolateľ namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p. a to z dôvodu, ţe ţiadny súd sa otázkou platnosti, resp. neplatnosti zmluvy doposiaľ nezaoberal. Poukázal na to, ţe súdy sa vôbec nezaoberali otázkou právomoci rozhodcovského súdu vo svojich rozhodnutiach ani otázkou výpočtu trov konania. Prvostupňový súd taktieţ nedodrţal lehotu na odoslanie rozsudku prvostupňového súdu, čím došlo k vadám v konaní. Dovolateľ taktieţ namietal nesprávne právne posúdenie veci súdmi. Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcu odmietnuť a priznať jej trovy dovolacieho konania za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie) vo výške 81,46 € (t.j. 1/13 výpočtového základu 60,07 + reţijný paušál 7,81 + 20 % DPH 13,58). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie ţalobcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého 6 2 Cdo 228/2013 stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania ţalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. So zreteľom na to by dovolanie, ktoré podal ţalobca mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bo súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a prípadné nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 7 2 Cdo 228/2013 S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. odvolaciemu súdu vyčítal, ţe neupovedomil účastníkov konania o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku nezverejnil ani na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, o čom svedčí aj zoznam dokumentov zverejnených na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave v období od 12.12.2012 do 22.12.
  2. Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. umoţňuje odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p. rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy (len) ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). Ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý poţiadal o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 (§ 214 ods. 3 O.s.p.). Ak odvolací súd verejne vyhlási rozsudok bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným účastníkom hneď po jeho vyhlásení. Neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní; to neplatí, ak je potrebné vydať uznesenie podľa odseku
  3. V takom prípade odvolací súd doručí rozsudok súčasne s uznesením podľa odseku 5 (§ 214 ods. 4 O.s.p.). Ak nemoţno v čase verejného vyhlásenia rozsudku moţné rozhodnúť o náhrade trov konania, pretoţe neboli vyčíslené, odvolací súd rozhodne samostatným uznesením. Rovnako postupuje, ak si účastníci konania uplatnia náhradu trov konania v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 5 O.s.p.). 8 2 Cdo 228/2013 Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe (len) v prípadoch uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môţe rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p. bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd. V predmetnej veci, ako vyplýva zo spisu, odvolací súd v záujme zrýchlenia a zefektívnenia konania o opravnom prostriedku rozhodol o odvolaní ţalobcu bez nariadenia pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku zo dňa
  4. decembra 2012 (č.l. 374, 375 spisu) vyplýva, ţe v danom prípade odvolací súd
  5. decembra 2012 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p., pretoţe prejednanie odvolania na pojednávaní nepovaţoval za nevyhnutné ani za potrebné, keďţe vo veci nevykonával dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyţaduje to ani dôleţitý verejný záujem. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný – účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. (viď Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2

§ 156ods.

3 O.s.p. zo dňa 11.12.2012 zaloţený v spise na č.l. 373, „termín verejného vyhlásenia rozsudku“ zaloţený na č.l. 373a a Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku na č.l. 373b, z ktorého je zrejmé, ţe sa vyhlási rozsudok v predmetnej veci dňa 20.12.2012 o 9.00 hod., predmetné oznámenie bolo vyvesené dňa

  1. decembra 2012 a zvesené 21.12.2012). Z výpisu z elektronickej úradnej tabule Krajského súdu v Bratislave je zrejmé (č.l. 456 spisu), ţe 12.12.2012 o 16,28 bol oznámený na elektronickej úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave termín vyhlásenia rozsudku sp. zn. 3 Co 487/2012 dňa 20.12.2012 o 9,00 hod., č. dverí 50, účastníkov navrhovateľ Nitriansky samosprávny kraj, odporca G. Uvedené potvrdzuje aj oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku zo dňa
  2. decembra
  3. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Nepodstatná je preto jeho námietka, ţe namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. 9 2 Cdo 228/2013 Podľa argumentácie v odvolaní odňatie moţnosti konať pred súdom ţalobca videl aj v tom, ţe odvolací súd neodoslal rozsudok neprítomným účastníkom najneskôr do troch dní. Podľa § 214 ods. 4 (účinného v čase vyhlásenia rozsudku) ak odvolací súd verejne vyhlási rozsudok bez nariadenia pojednávania, doručí ho prítomným účastníkom hneď po jeho vyhlásení. Neprítomným účastníkom ho odošle najneskôr do troch dní; to neplatí, ak je potrebné vydať uznesenie podľa odseku
  4. V takomto prípade odvolací súd doručí rozsudok súčasne s uznesením podľa odseku
  5. Podľa § 214 ods. 5 O.s.p. účinného v čase vyhlásenia rozsudku (20.12.2012) ak nemoţno v čase verejného vyhlásenia rozsudku moţné rozhodnúť o náhrade trov konania, pretoţe neboli vyčíslené, odvolací súd rozhodne samostatným uznesením. Rovnako postupuje, ak si účastníci konania uplatnia náhradu trov konania v súvislosti s verejným vyhlásením rozsudku. Z obsahu spisu je zrejmé, ţe odvolací súd dňa
  6. decembra 2012 v predmetnej veci vyhlásil rozsudok, predmetný rozsudok aj doručil prítomnému zástupcovi ţalovanej na vyhlásení rozsudku, zástupcovi ţalobcu bol predmetný rozsudok odoslaný dňa
  7. decembra 2012 (č.l. 375d). Navyše prípadné nedodrţanie lehoty na odoslanie vyhláseného rozsudku neprítomným účastníkom moţno posudzovať skôr z hľadiska, ţe týmto konaním súdu mohlo dôjsť k prieťahom v konaní. V ţiadnom prípade však nemoţno dospieť k záveru, ţe takýmto postupom súdu bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Dovolateľ ďalej namieta, ţe mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť umoţniť účastníkom konania vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného, doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu. Poukázal na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p., ktorým odvolací súd argumentuje v odôvodnení rozhodnutia. Podľa § 213 ods. 2 O.s.p. ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu takéhoto ustanovenia vyjadrili. Je síce skutočnosťou, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia necituje ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p., obsahovo ho podáva v dôvodoch svojho rozhodnutia, keď uvádza, ţe „Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení konania na všeobecnom súde 10 2 Cdo 228/2013 (10.4.2007) bolo raz a navţdy rozhodnuté o právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať. Bolo totiţ rozhodnuté, ţe námietka vecnej nepríslušnosti všeobecných súdov konať bola dôvodná a opätovne o tejto rozhodovať súd nemôţe“ a na str. 10 uvádza, ţe „keďţe však v danom prípade uţ o námietke ešte pred začatím konania na rozhodcovskom súde bolo rozhodnuté všeobecnými súdmi v Nitre, nie je moţné rozhodovať o tej istej veci znova“. Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, ţe o námietke právomoci rozhodcovského súdu rozhodovať v predmetnej veci uţ všeobecné súdy právoplatne rozhodli a preto súd prvého stupňa uţ nebol oprávnený sa touto rozhodnutou vecou znovu zaoberať. Na tomto argumente bolo zaloţené odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, nie je preto dôvodné tvrdenie, ţe dovolateľ nemal moţnosť sa k obsahu predmetného ustanovenia právneho predpisu vyjadriť, keďţe tak urobil vo svojom odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa
  8. augusta
  9. Je treba zdôrazniť, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Neobstojí teda tvrdenie dovolateľa, ţe odvolací súd si nesplnil povinnosť umoţniť mu vyjadriť sa k moţnému pouţitiu iného doteraz nepouţitého ustanovenia právneho predpisu, a teda ţe mu postupom súdu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Pokiaľ ţalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj prvostupňového súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 11 2 Cdo 228/2013 Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy, a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m.m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Krasko c/a Švajčiarsko z
  10. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovanie (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z
  11. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (

potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.) spĺňa vyššie 12 2 Cdo 228/2013 uvedené kritériá pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia aj obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré ţalobu zamietli. Zhodli sa na tom, ţe sú viazaní právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov v otázke právomoci rozhodcovského súdu SOPK na konanie a rozhodovanie veci, zaloţenej uzatvorenou rozhodcovskou doloţkou uvedenou v Čl. 8 zmluvy. Formálnym dôsledkom právoplatného rozhodnutia je nemoţnosť pokračovať v konaní a zaoberať sa vecnou stránkou rozhodnutia. Materiálna stránka účinkov právoplatného rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány. Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobujú prekáţku právoplatne rozhodnutej veci a teda o veci, o ktorej sa uţ raz právoplatne rozhodlo nemoţno rozhodovať opäť. Totoţnosť vecí spočíva jednak v účastníkoch konania, ktorými boli vo vyššie uvedených konaniach vedených pred okresným a krajským súdom ţalobca ako aj ţalovaná. Totoţnosť predmetu konania je potrebné rozumieť tak, ţe predmetom konania je ţalobný nárok spolu so skutkovým odôvodnením, z ktorého by mal ţalobný nárok vyplývať. V konaniach vedených pred Okresným a Krajským súdom v Nitre bolo konanie právoplatne zastavené z procesného dôvodu uvedeného v ustanovení § 106 ods. 1 O.s.p. a síce z dôvodu vznesenej kvalifikovanej námietky ţalovanej existencie zmluvy, podľa ktorej sa vec mala prejednať v rozhodcovskom konaní, ktorej súdy vyhoveli. Ak by uvedené súdy dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doloţky, na predmetnú námietku by neprihliadli a s uvedenou skutočnosťou by sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali s tým, ţe by vec bola prejednaná v občianskom konaní. Ţalobca sa tak v konaní vedenom pred tunajším súdom domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doloţky, o ktorej uţ bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné rozhodnutia neboli zrušené v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch proti právoplatným rozhodnutiam. Vzhľadom na vyššie uvedené účinky je súd právoplatným rozhodnutím v otázke právomoci rozhodcovského súdu SOPK viazaný. Nakoľko ţalobca iný dôvod na zrušenie rozhodnutia RS SOPK v podanom návrhu nešpecifikoval, súd sa nemohol zaoberať vecnou stránkou 13 2 Cdo 228/2013 konania. Zákon kogentne stanovuje lehotu na podanie návrhu na preskúmanie rozhodcovského rozsudku, pričom predpokladom podania kvalifikovaného návrhu na preskúmanie rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého by sa ţalobca mohol domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku je uvedenie dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. a to v zákonom stanovenej lehote. Súd preto môţe posudzovať napadnutý rozhodcovský rozsudok len z dôvodov uvedených v návrhu v zákonom stanovenej lehote. Zmeškanie procesného úkonu účastníka v zákonom stanovenej lehote, v uvedenom prípade neuvedenie dôvodu zrušenia rozsudku v zákonnej lehote má za následok procesnú preklúziu práva. V prípade ţalobcu tak uplynutím zákonnej lehoty došlo k procesnej preklúzii práva domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku z ďalšieho dôvodu podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. Jedná sa o všeobecný následok zmeškania zákonných lehôt podľa § 55 O.s.p., pričom sa nevyţaduje, aby prekluzívny následok procesných lehôt bol osobitne ustanovený pri jednotlivých procesných právach a úkonoch účastníkov konania. Pokiaľ ţalobca i v odvolacom konaní zotrval na svojej argumentácii, odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby z uvádzaných dôvodov s tým, ţe v odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, u ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uváţil. Poukázali na skutočnosť, ţe v konaniach pred súdom prvého stupňa i v odvolacom konaní iný, neţ napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe súdy pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, ide po stránke obsahovej o námietku, ţe v konaní došlo k tzv. inej (neţ v § 237 O.s.p. vymenovanej) procesnej vade, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto dovolateľom tvrdená vada (i keby k nej v konaní došlo) by bola síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) sama osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny 14 2 Cdo 228/2013 predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţnil realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobca neopodstatnene namieta, ţe v konaní mu postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm.c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Ţalobca svojím dovolaním napáda aj uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania. Prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, ţe predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa 15 2 Cdo 228/2013 zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré môţu začať len na takýto návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Dospel však k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie o trovách konania nie je postihnuté takouto vadou a teda ţe dovolanie ţalobcu nie je prípustné ani podľa § 237 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu voči uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. ani z ustanovenia § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm.c/ O.s.p. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti z dôvodov ţalobcom namietaných. Ţalobca nebol v dovolacom konaní úspešný. Právo na náhradu trov konania vzniklo ţalovanej a neboli zistené ţiadne dôvody osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 O.s.p.). Ţalovaná podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za jeden úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z

  1. apríla 2013 [§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Zákonnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11 ods. 1 písm.a/ cit. vyhlášky v sume 60,07 €, k tomu reţijný paušál – náhrada za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v sume 7,81 € + 20 % DPH (t.j. 13,58 €), čo predstavuje spolu 81,46 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 16 2 Cdo 228/2013 V Bratislave
  3. októbra 2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.