o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva

Najvyšší súd 2 Cdo 204/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek 1/ D. Š., bývajúcej v N. a 2/ Z. Š., , bývajúcej v N., obidve zastúpené Advokátskou kanceláriou J., so sídlom v N., proti odporcovi Slovenská republika – Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 10 C 26/2010, o dovolaní navrhovateliek 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z

1. februára 2012, sp. zn. 25 Co 188/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie navrhovateliek o d m i e t a . Odporcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nitra rozsudkom z
2. mája 2011, č.k. 10 C 26/2010-233, zamietol návrh navrhovateliek 1/ a 2/, ktorým sa domáhali určenia, ţe nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území K., zapísané Správou katastra N. na liste vlastníctva číslo X. ako parcela registra X. orná pôda o výmere X. m² a na liste vlastníctva číslo X. ako parcela registra ostatné plochy o výmere X. m², parcela registra ostatné plochy o výmere X. m² a parcela registra ostatné plochy o výmere X. m² patria do dedičstva po K. Š., nar. X., zomrelom X., naposledy bytom N.. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd k tvrdeniu navrhovateliek, ţe k spornej parcele X. bola obmedzujúca poznámka pod poradovým číslom X., ktorou sa na základe ţiadosti Štátneho pozemkového úradu v Prahe zakázalo nakladať s týmito parcelami aţ do vydania prídelcom uviedol, ţe poznámka nemala účinok prechodu vlastníctva na štát, teda nebolo preukázané, ţe v tomto období prešlo 2 Cdo 204/2012 2 vlastníctvo na štát a preto ani štát nemohol previesť vlastníctvo k spornej parcele na právneho predchodcu navrhovateľa M. Š.. Prídel pôdy navrhovateľky nepreukázali ţiadnym relevantným dôkazom. Register prídelov, na ktorý poukazovali navrhovateľky nemôţe nahradiť rozhodnutie kompetentného orgánu, a to pozemkového úradu a teda nemohol byť ani právnym titulom, od ktorého by odvodzoval právny predchodca navrhovateliek svoje vlastnícke právo. M. Š. tak mohol byť len uţívateľom spornej parcely, lebo išlo o parcelu, ktorá podliehala záboru a vlastníkom parcely zostal pôvodný vlastník A. M. Okresný súd ďalej uviedol, ţe nelogicky vyznieva aj tvrdenie právneho zástupcu navrhovateliek, ţe zaplatením poslednej splátky prídelu vstúpil právny predchodca navrhovateliek do oprávnenej drţby, pričom prídelová cena bola zaplatená štátu, ale právny zástupca navrhovateliek tvrdil, ţe vlastnícke právo vydrţal právny predchodca navrhovateliek nie voči štátu ale voči grófovi M., pričom nie je zrejmé, na základe akého právneho titulu voči grófovi M. mal vstúpiť právny predchodca navrhovateliek do uţívania spornej nehnuteľnosti. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, ţe právny predchodca navrhovateliek M. Š. uţíval spornú nehnuteľnosť od roku 1929, kedy zaplatil podľa registra prídelov prídelovú cenu. Okresný súd bol toho názoru, ţe bez ďalších dôkazov nie je moţné vyvodiť, ţe od uvedeného dátumu právny predchodca navrhovateliek vstúpil dobromyseľne do drţby spornej nehnuteľnosti, a teda ţe k nej získal vlastnícke právo. Podľa názoru okresného súdu navrhovateľky nepredloţili ţiadny relevantný dôkaz o existencii právneho titulu, od ktorého by sa mohol ich právny predchodca domnievať, ţe je vlastníkom spornej nehnuteľnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. spôsobom, ţe úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo ich v zákonom určenej lehote nevyúčtoval a zo spisu neboli zrejmé ţiadne trovy. Krajský súd v Nitre na odvolanie navrhovateliek 1/ a 2/, rozsudkom z
3. februára 2012, sp. zn. 25 Co 188/2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil, keď podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v súdenej veci z obsahu spisu nesporne vyplýva, ţe nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu a v súčasnosti sú vedené vo vlastníctve odporcu, boli vytvorené z pôvodnej pozemkovokniţnej parcely č. X., zapísanej v PKN vloţke č. X. katastrálne územie K.. Podľa registra prídelov, zostaveného dňa 14.7.1938 štátnym prídelovým komisárom v Nitre, z pôdy zabranej A. M. bola M. Š. pridelená parc. č. X. – roľa o výmere X. m² za úhrnnú cenu 2 Cdo 204/2012 3 5 044 Kč, ktorú prídelca uhradil dňa 14.9.1925 v sume 500 Kč (prvá záloha), dňa 12.5.1926 v sume 1 000 Kč (druhá záloha) a dňa 2.10.1929 v sume 3 640 Kč (zbytok ceny). Podľa uznesenia predsedníctva SNR č. 7321/1945 Zb. Sb.n.SNR z 1.8.1945 sa s okamţitou platnosťou a bez náhrady skonfiškoval pre účely pozemkovej reformy všetok pôdohospodársky majetok A. (Ľ.) M. v katastrálnom území K. pod číslom X. PKN vloţky. Následne o tomto Povereníctvo pre poľnohospodárstvo a pozemkovú reformu v Bratislave dňa 23.01.1946 upovedomilo písomne v ňom uvedené dotknuté orgány s tým, ţe s okamţitou platnosťou a bez náhrady pre účely pozemkovej reformy sa konfiškuje majetok A. M., ktorý sa nachádza v katastrálnom území K. pod číslom X. a X. pozemkovokniţnej zápisnice a tento je pod dočasnou národnou správou. Rovnako tak i podľa uznesenia ONV v N. č. X. zo dňa 21.2.1946 bola navrhnutá konfiškácia – pôdohospodárskeho majetku A. M., nachádzajúceho sa v obci N. podľa Nariadenia číslo 104/1945 Zb. pre účely pozemkovej reformy z dôvodu, ţe vlastník je maďarskej národnosti a na jeho statok v K. uţ bola vypovedaná konfiškácia. Následne bol Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podaný Okresnému súdu v Nitre dňa 29.1.1948 návrh na vyznačenie konfiškácie podľa Nariadenia č. 104/1945 Zb. Sb.n.SNR pre účely pozemkovej reformy na nehnuteľnosti zapísané na meno A.. M. pod B. v celosti v PKN vloţke číslo X. katastrálne územie K., vedený pod č. d. X.. Zo zápisnice zo dňa 20.3.1953, zapísanej na MNV v K., vo veci vyúčtovania s odkazujúcimi prídelcami skonfiškovaného pôdohospodárskeho majetku bývalého vlastníka A. M. a ani zo zoznamov prídelcov, ktorí sa vzdali pôdy v prospech JRD v K. a v L., ktoré tvoria jej súčasť, nevyplýva, ţe medzi prídelcami bol i M. Š. alebo K. Š.. M. Š. zomrel dňa X. a K. Š. dňa X., pričom predmetom dedičského konania neboli sporom dotknuté nehnuteľnosti. Odvolací súd uviedol, ţe hodnotiac predmetnú vec z hľadiska popísaných skutkových zistení, ako i platnej právnej úpravy, v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti návrhu navrhovateliek. Okresný súd totiţ v tomto smere vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe neho dostatočne zistil skutkový stav veci a z tohto vyvodil i správny právny záver. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali navrhovateľky 1/ a 2/ dovolanie. Ţiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a priznal navrhovateľkám trovy dovolacieho konania. 2 Cdo 204/2012 4 Navrhovateľky 1/ a 2/ v dovolaní označili rozsudky oboch súdov za nezákonné z dôvodu, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, a krajský ani okresný súd sa riadne nevysporiadali s argumentáciou navrhovateliek. Uvedeným postupom súdov im bola odňatá moţnosť konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhovateľky poukázali na to, ţe sa nemohli oboznámiť s pripojeným spisom sp. zn. 10 C 105/2004, keď okresný súd dal uvedený spis pripojiť, pričom bez toho, aby bolo navrhovateľkám umoţnené sa s ním oboznámiť, poslal tento späť na odvolací súd, kde bol spis v konaní a krajský súd k námietke navrhovateliek uviedol, ţe nie je dôvodná, nakoľko listiny zo spisu 10 C 105/2004 neslúţili ako dôkaz v konaní, preto neoboznámením spisu nemohlo prísť k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Ďalej navrhovateľky tvrdili, ţe súdy nereagovali v odôvodnení na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany nimi prednesenú a povaţujú to za prejav arbitrárnosti. Konkrétne poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sţ-o-KS 120/
4. Odporca sa k dovolaniu navrhovateliek 1/ a 2/ vyjadril a uviedol, ţe v zápisnici z pojednávania, konaného dňa 21.2.2011 je jednoznačne uvedené, ţe z predmetného spisu sp. zn. 10 C 105/2004 sa sudca pokúsi získať listinné dôkazy. Súd teda konal správne, keď po zistení, ţe sa v uvedenom spise nenachádzajú listinné dôkazy vzťahujúce sa k prejednávanej veci, spis vylúčil a vrátil príslušnému súdu. Odporca navrhol, aby dovolací súd dovolanie navrhovateliek ako neprípustné odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, to či dovolanie navrhovateliek 1/ a 2/ smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného 2 Cdo 204/2012 5 významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, ţe § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z uvedených vád, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. vylúčené. Dovolateľky existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 2 Cdo 204/2012 6 So zreteľom na dovolateľkami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci im súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatie moţnosti konať pred súdom navrhovateľky 1/ a 2/ vyvodzujú zo skutočnosti, ţe sa nemohli oboznámiť s pripojeným spisom sp. zn. 10 C 105/2004, keď okresný súd dal uvedený spis pripojiť, pričom bez toho aby bolo navrhovateľkám 1/ a 2/ umoţnené sa s ním oboznámiť, poslal tento späť na odvolací súd, kde bol spis v konaní a krajský súd k tejto námietke navrhovateliek 1/ a 2/ uviedol, ţe nie je dôvodná, nakoľko listiny zo spisu 10 C 105/2004 neslúţili ako dôkaz v konaní, preto neoboznámením spisu nemohlo prísť k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Ďalej navrhovateľky 1/ a 2/ tvrdili, ţe súdy nereagovali v odôvodnení na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany nimi prednesenú a povaţujú to za prejav arbitrárnosti. Konkrétne poukazovali na skutočnosť, ţe súdy nereagovali na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sţ-o-KS 120/
5. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Občiansky súdny poriadok bliţšie nešpecifikuje, aká moţnosť konať pred súdom sa musela účastníkovi odňať, akým spôsobom ani v akom rozsahu. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemoţnila alebo odňala realizácia konkrétnych procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok, prípadne ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy priznávajú, a z ktorých bol v dôsledku postupu súdu vylúčený. Pritom nie je rozhodujúce, či bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Táto vada konania je súdnou praxou vymedzovaná vţdy iba veľmi konkrétne a konkrétne tieţ určuje, ktorý postup súdu, naopak, nie je odňatím moţnosti konať pred súdom. Vo vzťahu k námietke navrhovateliek 1/ a 2/, ţe prvostupňový súd im neumoţnil oboznámiť sa s pripojeným spisom sp. zn. 10 C 105/2004, dovolací súd povaţuje za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje 2 Cdo 204/2012 7 právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom a za znemoţnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (R 125/1999, R 6/2000). Krajský súd k uvedenej námietke dovolateliek uviedol, ţe pojednávanie konané na súde prvého stupňa dňa 21.2.2011 bolo odročené, okrem iného za účelom, ţe sudca sa pokúsi zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 10 C 105/2004, ktorý sa nachádza na odvolacom súde, získať listinné dôkazy z pripojeného spisu Obvodného úradu v N. č.k. X., a to nahliadnutím do spisu. Podľa úradného záznamu zo dňa 1.4.2011 súd zistil, ţe listinné dôkazy v spise 10 C 105/2004 sa vzťahujú na nehnuteľnosti iných parcelných čísel, a preto nie sú pouţiteľné v tomto konaní. Následne spis vylúčil a vrátil odvolaciemu súdu. Listiny obsiahnuté v spise 10 C 105/2004 takto neslúţili ako dôkazný prostriedok, v tomto konaní nebolo nimi dokazovanie ani vykonávané, a preto nemoţno prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek 1/ a 2/, ţe neoboznámením sa ich právneho zástupcu s jeho obsahom došlo postupom súdu k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Táto námietka navrhovateliek 1/ a 2/ teda vzhľadom na uvedené nie je dôvodná. Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie moţnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s právnym hodnotením veci, zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôţe zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Z podaného dovolania ďalej vyplýva, ţe navrhovateľky 1/ a 2/ v dovolaní namietali, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. 2 Cdo 204/2012 8 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci ale súd neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateliek boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkami vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil alebo nepouţil správny právny predpis, či ho správne alebo nesprávne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil správne alebo nesprávne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad však v tejto veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateliek 1/ a 2/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti dovolateľkám, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. l O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
6. 2 Cdo 204/2012 9 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
7. septembra 2013 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová