Obsah (6)

§ 156§ 237§ 242§ 224§ 13a§ 16

Najvyšší súd Slovenskej republiky 5 MCdo 39/2012 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a sudcov JUDr.

§ 156ods.

3 O.s.p. a dospel k záveru, ţe odvolanie nebolo dôvodné. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa zistil 3 5 MCdo 39/2012 skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke. V celom rozsahu sa stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a z tohto dôvodu sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov v ňom uvedených. Na zdôraznenie správnosti uviedol, ţe zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe. Jediná podmienka priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Odvolaciu námietku ţalobcov, ţe súd neúplne zistil skutkový stav, posúdil odvolací súd ako nedôvodnú, pretoţe v zmysle § 118a ods. 1 O.s.p. boli účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia na neskôr predloţené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliadne, poukázal aj na to, ţe boli súdom poučení podľa § 120 ods.4 O.s.p. a prehlásili, ţe nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Odvolací súd ďalej skonštatoval, ţe ochranou osobnosti nie je moţné riešiť skutočnosti, ktoré boli riešené v inom súdnom konaní (v konaní o určenie, ţe členstvo ţalobcov u ţalovaného 1/ trvá). Ţalobcovia v konaní nepreukázali, ani netvrdili takú intenzitu zásahu a okolností, ktoré by odôvodňovali priznanie nemateriálnej a materiálnej satisfakcie, a neuniesli dôkazné bremeno vo svojich tvrdeniach, ţe bola ich česť a dôstojnosť v poľovníckych kruhoch značne zníţená. Odvolací súd tieţ súhlasil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaných 2/ a 3/, pretoţe ako fyzické osoby nezodpovedajú za činnosť poľovníckeho zdruţenia. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 2 O.s.p. tak, ţe úspešným ţalovaným v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, z dôvodu, ţe právna zástupkyňa nevyčíslila výšku trov v zákonom stanovenej lehote. Preto nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania ţalovaným v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončilo a úspešným ţalovaným v odvolacom konaní trovy tohto konania nepriznal. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vyhovel podnetu ţalobcov a mimoriadnym dovolaním napadol rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. októbra 2011 sp.zn. 9 Co 210/2011. Podľa jeho názoru bol rozhodnutím odvolacieho súdu porušený zákon, a preto navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Nitre. Mimoriadne dovolanie odôvodnil tým, ţe odvolací súd pre nedostatok riadneho odôvodnenia svojho rozhodnutia odňal moţnosť ţalobcom konať pred súdom (§ 243f ods.1 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.) a konanie na odvolacom súde bolo tieţ zaťaţené vadou, ktorá mala 4 5 MCdo 39/2012 za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s. p.). Uviedol, ţe odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi ţalobcov vo vzťahu k ich skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom, a to konkrétne s námietkou odvolateľov, ţe sa súd prvého stupňa nevysporiadal s dôkazmi označenými ţalobcami vo vyjadrení zaţurnalizovanom na č.l. 44-45 spisu, ako ani so skutkovými tvrdeniami ţalobcov, od ktorých odvodzovali svoj ţalobný nárok na ochranu osobnosti, a to konkrétne s priebehom výborovej schôdze, s konaním členov poľovníckeho zdruţenia, ktorí sa snaţili vrátiť ţalobcom riadne zaplatené členské, so správaním účastníkov súdneho konania v priebehu súdneho pojednávania pred okresným súdom, s konaním ţalovaných, ktorí dvadsaťeurový nedoplatok ţalobcov povaţovali za dôvod zániku ich členstva v zdruţení, s nevydaním povolenia na lov a so znemoţnením výcviku poľovného psa ţalovanými. Všetky tieto skutkové okolnosti predstavovali podľa názoru generálneho prokurátora podstatné otázky dôleţité pre rozhodnutie o veci, ktorými sa súdy v odôvodnení nezaoberali a preto povaţoval ich rozhodnutie za nepreskúmateľné. Generálny prokurátor tieţ namietal, ţe odvolací súd sa dopustil aj ďalšieho procesného pochybenia, keď vyjadrenie právnej zástupkyne ţalovaných k odvolaniu ţalobcov nedoručil ţalobcom na vyjadrenie, čím došlo k porušeniu základného práva ţalobcov na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky v čl.46 ods. 1, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Ţalobcovia 1/ a 2/ sa v celom rozsahu stotoţnili s dôvodmi mimoriadneho dovolania a návrhom na zrušenie rozsudku odvolacieho súdu. Ţalovaní 1/ aţ 3/ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedli, ţe odvolací súd zabezpečil účastníkom rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv a v plnom rozsahu sa pridrţiaval zákonných ustanovení. Podľa ich názoru Občiansky súdny poriadok nezakotvuje povinnosť súdu zaslať vyjadrenia účastníkov konania k podanému odvolaniu druhej strane. Tieţ sa domnievali, ţe odvolací súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi ţalobcov a vo veci správne rozhodol, keď v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. sa v plnom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Ţalobcovia uviedli, ţe ţiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemajú a preto povaţovali ţalovaní tvrdenia generálneho prokurátora o nevykonaní navrhovaného dokazovania za nesprávne. Následne sa ţalovaní vyjadrili aj k otázke nepreukázania zásahu do osobnostných práv ţalobcov, nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaných 2/ a 3/, a v plnom rozsahu sa stotoţnili s rozhodnutím prvostupňového i odvolacieho súdu. Navrhli, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie 5 5 MCdo 39/2012 zamietol a ţalovaným priznal náhradu trov dovolacieho konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia ţalovaných v sume 197,84 €, a to za 2 úkony právnej pomoci : prevzatie veci a príprava zastúpenia z 1. novembra 2012, vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu z 1. novembra 2012 po 91,29 € (§ 10 ods.8 vyhlášky č.655/2004 Z.z.) a 2x reţijný paušál 7,63 €, na účet právnej zástupkyne ţalovaných. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné. Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Občiansky súdny poriadok upravuje tri samostatné dôvody, ktoré môţe generálny prokurátor úspešne uplatniť v procesne prípustnom mimoriadnom dovolaní. Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Pre účely preskúmavanej veci treba osobitne uviesť, ţe na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. iných procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prihliada Najvyšší súd Slovenskej republiky nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. 6 5 MCdo 39/2012 Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným). Existenciu vád vymenovaných v písmenách a/ aţ e/ a g/ § 237 O.s.p. generálny prokurátor nenamietal a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Generálny prokurátor namietal existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá podľa jeho názoru spočívala v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretoţe sa nevysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi ţalobcov. Pokiaľ ide o nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia namietaný generálnym prokurátorom, dovolací súd k tejto námietke uvádza, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
2. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze sp.zn. III. ÚS 119/
3. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. 7 5 MCdo 39/2012 s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). V prejednávanej veci odvolací súd okrem toho, ţe sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, čo je postup plne súladný so zákonným znením citovaného ustanovenia, doplnil aj ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa jednoznačne vyjadril aj k tej odvolacej námietke (súčasne i námietke mimoriadneho dovolateľa), prečo povaţoval skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za správny a dostatočný. Uviedol, ţe ţalobcovia boli povinní uţ v samotnom ţalobnom návrhu opísať všetky rozhodujúce skutočnosti a označiť alebo predloţiť o nich súdu dôkazy. Táto povinnosť je osobitne zdôraznená pri ţalobách na ochranu osobnosti ustanovením § 118a ods. 1 O.s.p. (vo veci však nebola 8 5 MCdo 39/2012 splnená podmienka podľa odseku 3, keďţe ţalobcovia neboli o tejto povinnosti poučení v predvolaní na prvé pojednávanie ) a všeobecne platí v sporových konaniach, ţe v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. sú účastníci povinní označiť a predloţiť všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Keďţe ţalobcovia boli poučení súdom o svojich povinnostiach v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a prehlásili, ţe nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, odvolací súd mal zato, ţe dôkazy nimi produkované neboli postačujúce pre úspech v konaní o ochranu osobnosti a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uvedený postup je taktieţ súladný so znením ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., ktoré platí pre odvolacie konania a prejavil sa aj tým, ţe odvolací súd nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania, pretoţe v danej veci nevzhliadol potrebu doplniť či opakovať dokazovanie. Následne sa odvolací súd v odôvodnení podrobne zaoberal aj najdôleţitejšou okolnosťou pre posúdenie prejednávanej veci a tou bola existencia protiprávneho zásahu objektívne spôsobilého privodiť ţalobcom ujmu na ich práve na ochranu osobnosti konkrétne na ich váţnosti a dôstojnosti. Z obsahu tohto odôvodnenia je celkom zrejmá myšlienková úvaha súdu, skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal a ktoré posudzoval, ako aj jeho právne závery. Súd pri svojom rozhodovaní musí spomedzi skutočností, ktoré boli účastníkmi tvrdené, ktoré boli sporné a ktoré boli predmetom dokazovania, rozlíšiť tie, ktoré sú pre spor rozhodné a preukázané. Preto subjektívny nesúhlas účastníka s rozhodnutím súdu v tom zmysle, ţe práve ním tvrdené a preukazované skutočnosti, boli tie ktoré mal súd vziať do úvahy pri svojom rozhodnutí, a ktoré by sa prejavili v priaznivejšom rozhodnutí pre neho, nemôţe byť objektívne spôsobilým dovolacím dôvodom a nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Ako uţ bolo vyššie uvedené právo na spravodlivý súdny proces nie je totoţné s právom účastníka konania, aby bol v konaní úspešný a aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Podľa názoru dovolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu dalo odpoveď na všetky odvolacie námietky ţalobcov a tieţ na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Z obsahu mimoriadneho dovolania je zrejmé, ţe v skutočnosti generálny prokurátor namieta úplnosť a správnosť vykonaného dokazovania a najmä jeho vyhodnotenie súdmi. 9 5 MCdo 39/2012 Keďţe za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami mimoriadneho dovolateľa týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať aj na to, ţe mimoriadne dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 243f ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa mimoriadnym dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, tak ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Okrem toho platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu a preto nemôţe byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania. Z vyššie uvedených dôvodov za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 243f O.s.p. nemoţno povaţovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi. Generálny prokurátor ďalej namietal, ţe konanie na odvolacom súde bolo tieţ zaťaţené tvz. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), pretoţe odvolací súd nedoručil ţalobcom vyjadrenie ţalovaných k ich odvolaniu v rozpore so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní. Dovolací súd k tejto námietke poznamenáva, ţe v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, porušenie povinnosti doručiť odvolanie vrátane vyjadrenia k odvolaniu účastníkom konania môţe mať za následok vadu konania podľa § 237 10 5 MCdo 39/2012 písm. f/ O.s.p. (teda nie tzv. inú vadu konania, na ktorú poukazuje generálny prokurátor). Avšak o vadu v zmysle citovaného ustanovenia ide len v tom prípade, pokiaľ sa v dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu súdu účastníkovi konania odňala moţnosť uplatnenia jeho vplyvu na konečný výsledok konania. Záver či a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí vţdy od posúdenia okolností konkrétneho prípadu. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Tento princíp je jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť proti jej protistrane. Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky uţ zaujal názor, ţe nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), zároveň ale tieţ pripustil, ţe v niektorej veci môţe byť absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku, nezaloţil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). V tejto súvislosti treba poukázať aj na uznesenie ústavného súdu z
4. decembra 2010 sp.zn. IV. ÚS 462/2010, v zmysle ktorého z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predloţiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku 11 5 MCdo 39/2012 Povinnosťou súdu prvého stupňa je v zmysle § 209a ods. 1 O.s.p. doručiť odvolanie účastníkov protistrane spolu s výzvou o vyjadrenie. Nie je však procesnou povinnosťou súdu doručovať následne vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu druhého účastníka konania odvolateľovi. Je však v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a rovnosťou zbraní, aby vyjadrenie k odvolaniu bolo predloţené odvolateľovi najmä v tom prípade, ak jeho obsah má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu najmä pokiaľ obsahuje také argumenty, dôkazy či právnu kvalifikáciu veci, ktorá nebola v doterajšom priebehu konania protistrane známa, ku ktorej nemal moţnosť sa vyjadriť a ktorá môţe mať za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania, pričom moţnosť poznať obsah príslušného vyjadrenia je zabezpečovaná aj právom účastníka konania na nahliadnutie do súdneho spisu. Pokiaľ teda je vyjadrenie protistrany len zopakovaním prípadne sumarizáciou predchádzajúcich argumentov, ktoré sú odvolateľovi známe z konania na súde prvého stupňa a vyjadrenie k odvolaniu nemá svojím obsahom takmer ţiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, vychádza dovolací súd z názoru, ţe odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá iba sama skutočnosť, ţe odvolateľovi nebolo predloţené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR z
5. októbra 2011, sp.zn. 3 Cdo 23/2011). V prejednávanej veci vyjadrenie ţalovaných k odvolaniu ţalobcov neobsahovalo ţiadne nové skutočnosti, argumenty, či dôkazy, ktoré by ţalobcom neboli známe a na ktoré by v priebehu konania nemali moţnosť reagovať. Samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ako ani mimoriadne dovolanie neobsahuje ţiadnu reakciu na obsah tohto vyjadrenia ţalovaných, v tom zmysle, ţe by napádalo skutočnosti v ňom uvedené. Rovnako rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci nebolo zaloţené na tvrdeniach uvedených v tomto vyjadrení, práve naopak reagovalo predovšetkým na odvolaciu argumentáciu ţalobcov. Z uvedených dôvodov dovolací súd zastáva názor, ţe samotné nedoručenie vyjadrenia ţalovaných k odvolaniu ţalobcom, neznamenalo odňatie moţnosti ţalobcom konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f / O.s.p. Dovolací súd uzatvára, ţe v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti ţalobcov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ako ani k inej vade konania, ktorá by mala za následok 12 5 MCdo 39/2012 nesprávne rozhodnutie súdu v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p., preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol (§ 243i a § 243b ods. 1 O.s.p.). Povinnosť nahradiť trovy konania o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na jeho podanie (§ 148a ods. 1 a 2 O.s.p.).V dovolacom konaní úspešným ţalovaným 1/ aţ 3/ vznikol nárok na náhradu trov tohto konania proti ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia v sume 98,70 €, a to za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu z 1. novembra 2012 (§ 10 ods. 8

§ 13aods.

1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení účinnom do 30. júna 2013 v zmysle prechodného ustanovenia § 20c citovanej vyhlášky) v sume 91,29 €, 1 x reţijný paušál 7,41 € (§ 1 ods. 3

§ 16ods.

3 vyhlášky). Za úkon prevzatie veci dovolací súd náhradu trov nepriznal, pretoţe právna zástupkyňa zastupovala ţalovaných aj v základnom konaní. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júna 2014 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová