Najvyšší súd 6 M Cdo 15/2010 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D., s.r.o., so sídlom v M., zastúpeného JUDr. V. Č., advokátkou Advoká

§ 243iods.

2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie nie je dôvodné. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Plniac si vyššie uvedené povinnosti dovolací súd sa preto predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto právnej veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolací súd nezistil, ţe by konanie v preskúmavanej právnej veci bolo takou vadou postihnuté; takouto vadou konania napokon neodôvodňuje svoj mimoriadny opravný prostriedok ani generálny prokurátor. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1, druhá veta O.s.p., bez ohľadu na to, či generálny prokurátor odôvodnil svoje mimoriadne dovolanie dovolacím dôvodom aj podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., dovolací súd rovnako skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto 6 M Cdo 15/2010 6 povahy ide okrem iného tieţ vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých vyvodil svoje právne závery, zaloţil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom alebo ţe jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. V dovolacom konaní nevyšli najavo ani vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ţe spočíva v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora (i dovolania účastníka) odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval. Odvolací súd odôvodnil svoje zmeňujúce rozhodnutie o trovách konania pred súdom prvého stupňa tým, ţe pri tomto rozhodovaní nebolo moţné neprihliadnuť na skutočnosť, ţe to bol odporca, ktorý neplatnosť nájomnej zmluvy namietal aţ po uplynutí 7 rokov od začatia konania, hoci to bol práve on, kto mal poţiadať príslušný orgán o predbeţný súhlas s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb. Odvolací súd teda pripisuje odporcovi procesné zavinenie, majúce za následok nepriznanie náhrady trov prvostupňového konania, za to, ţe neuplatnil námietku neplatnosti nájomnej zmluvy skoršie, ale aţ po 7 rokoch konania. Dovolateľ napáda rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania pred súdom prvého stupňa argumentujúc tým, ţe obrana odporcu spočívajúca v námietke neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov a v námietke premlčania práva navrhovateľa (dovolací súd poznamenáva, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil aj tým, ţe by uplatnenie námietky premlčania práva navrhovateľa bolo nenáleţité) bola celkom legitímnou obranou proti návrhu na splnenie povinnosti. Dôvodí najmä tým, ţe absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Tieţ brojí proti záveru odvolacieho súdu, ţe to bol práve odporca, ktorým mal poţiadať príslušný orgán o súhlas s prenajímaním nebytových priestorov a tvrdí, ţe zákon č. 116/1990 Zb. bliţšie neupravoval, kto bol povinný ţiadať o predbeţný súhlas obce s prenajímaním miestností 6 M Cdo 15/2010 7 určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb, a uzatvára, ţe ak odvolací súd k záveru o neplatnosti dospel aţ po 7 rokoch trvania konania, „na námietku odporcu“, nemoţno túto skutočnosť pripisovať na vrub úspešného účastníka konania aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p. Takúto argumentáciu dovolateľa dovolací súd nepovaţuje za spôsobilú spochybniť závery odvolacieho súdu, ktoré ho viedli k aplikácii ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. S argumentáciou dovolateľa moţno súhlasiť iba v tom, ţe zákon č. 116/1990 Zb. skutočne neurčoval osobu povinnú ţiadať príslušný orgán o súhlas s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb, takţe nebolo moţné vylúčiť podanie ţiadosti o predbeţný súhlas aj nájomcom (navrhovateľom), nie však aj ďalšou časťou argumentácie dovolateľa. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. V citovanom ustanovení je ustanovené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania; dáva súdu moţnosť, aby za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady celkom alebo sčasti. Pravda musí ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale je v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch). Predmetné ustanovenie umoţňuje tak presadiť aplikáciu ustanovenia § 1 O.s.p. (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchovu na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb) a docieliť tak pokiaľ moţno spravodlivú ochranu práv, čo aplikácia zásady zodpovednosti za výsledok vţdy neumoţňuje. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. neslúţi k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaloţil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom 6 M Cdo 15/2010 8 na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. Na tomto mieste povaţuje dovolací súd za potrebné pripomenúť, ţe pôvodné znenie tohto ustanovenia, ktoré obsahovalo iba terajšiu prvú vetu ustanovenia, bolo s účinnosťou od

1. októbra 2008 (zákon č. 384/2008 Z.z.) doplnené o ďalšiu vetu, podľa ktorej súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Ide o nové ustanovenie, ktorým sa má dosiahnuť motivácia účastníka k tomu, aby rozhodujúce skutočnosti a dôkazy, pokiaľ ich mohol uplatniť, predkladal uţ na úvod konania. Ustanovenie rozširuje prvky, ktoré majú účastníkov viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Novela účinná od
2. októbra 2008 tým výrazne zmenila dovtedajšie chápanie predmetného ustanovenia, v ktorom pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania prevládalo najmä skúmanie majetkových, sociálnych, osobných a ďalších pomerov všetkých účastníkov konania a aţ následne skúmanie okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Na rozdiel od toho, nové ustanovenie § 150 ods. 1, druhá veta O.s.p. ako prioritné (nie však výlučné – porovnaj slovo „najmä“) hľadisko uvádza správanie sa účastníka v konaní. Z preskúmaného spisu súdu prvého stupňa vyplýva, ţe účastníci uzavreli dňa
3. októbra 1997 zmluvu o nájme nebytových priestorov nachádzajúcich sa v budove odporcu. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú (do
4. októbra 2003). K zmluve boli v dňoch
5. februára 1998 a
6. marca 1998 uzavreté dodatky nanovo upravujúce obsah zmluvy. Nájom nebytových priestorov bol predčasne skončený výpoveďou danou prenajímateľom (odporcom) a v apríli 2000 bol predmet nájmu odovzdaný prenajímateľovi. Navrhovateľ, po neúspešných výzvach na náhradu nákladov spojených s predčasným skončením nájmu, dňa
7. apríla 2002 podal návrh na načatie konania. Účastníci platnosť nájomnej zmluvy v konaní nijak nenamietali; odporca sa proti návrhu na splnenie povinnosti bránil tým, ţe navrhovateľ nemal jeho súhlas na investície do prenajatej nehnuteľnosti. Zo záveru o platnosti nájomnej zmluvy vychádzal i súd prvého stupňa v svojom prvšom rozsudku z
8. júna 2008 č.k. 19 C 39/02-225, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu z
9. januára 2009 sp.zn. 6 Co 279/2008, v ktorom tieţ nebola spochybnená platnosť nájomnej zmluvy. Námietku 6 M Cdo 15/2010 9 neplatnosti nájomnej zmluvy „s poukazom na § 3 zákona č. 116/1990 Zb.“ uplatnila prvýkrát zástupkyňa odporcu aţ na pojednávaní súdu prvého stupňa dňa
10. mája
11. Podľa dovolacieho súdu na tomto mieste treba tieţ poznamenať, ţe predchádzajúci súhlas národného výboru s prenajímaním miestností určených na prevádzkovanie obchodu a sluţieb potrebný podľa § 3 ods. 2, druhá veta zákona č. 116/1990 Zb. sa vyţadoval do
12. júla 2004, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 350/2004 Z.z., ktorý v § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. vypustil druhú a tretiu vetu. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorá je v § 101 ods. 1 O.s.p. vyjadrená tak, ţe účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. následne stanovuje, ţe účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, ţe súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd (alebo iný štátny orgán) aj bez návrhu (ex officio). Keďţe dôvody neplatnosti sú rozmanité, v konaní, v ktorom súd posudzuje platnosť právneho úkonu na návrh účastníka, nie je povinný z úradnej moci skúmať všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Obzvlášť to platí v konaní o návrhu na splnenie povinnosti zo zmluvy, v ktorom sa otázka platnosti zmluvy skúma ako otázka predbeţná. Súd najmä nie je povinný bez ďalšieho skúmať neplatnosť z dôvodov, ktorých základ je na strane subjektu dovolávajúceho sa neplatnosti právneho úkonu (nedostatok slobody a váţnosti vôle, rozpor s dobrými mravmi a pod.). Ak však za konania vyjdú najavo také skutočnosti, ktoré spôsobujú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, súd musí na ne vţdy prihliadnuť bez ohľadu na to, ktorá z obligatórnych náleţitostí právneho úkonu je dôvodom neplatnosti postihnutá. K vadám právneho úkonu, ak vyšli v priebehu konania najavo, je teda súd povinný bez návrhu prihliadnuť aj vtedy, ak vada má za následok, ţe účastníci uzavreli právny úkon v rozpore s objektívnym právom (porovnaj napr. uznesenie dovolacieho súdu z
13. júla 2009 sp.zn. 4 Cdo 217/2007) . 6 M Cdo 15/2010 10 Dovolací súd vychádzajúc z vyššie uvedených osobitostí preskúmavanej právnej veci dospel k záveru, ţe odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa správne aplikoval na zistený skutkový stav novelizované ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. Z týchto dôvodov mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovaţoval za dôvodné a preto ho podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p. uznesením zamietol. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania a ktorý úspech nemal (§ 148a ods. 2 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhovateľovi ale náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, lebo podľa jeho názoru vynaloţenie trov v dovolacom konaní nebolo potrebné na účelné uplatnenie práva (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. septembra 2011 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová