← Slovensko

priznanie postavenia účastníka konania v konaní o pripomienkach k zámeru na vyhlásenie zón TANAP-u, § 50 zák.č.543/2002 Z.z. o ochrane prírody a kraji

Najvyšší súd Slovenskej republiky 2Sžp/9/2013 R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Mgr. J. Z., X., zastúpeného advokátkou: JUDr. Iveta Rajtáková, Štúrova 20, 042 83 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp.zn. 8838/2010-2.1.2 z

  1. septembra 2010 v spojitosti s rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Žiline, sp. zn. 2010/00829-3/DUR, zo
  2. júla 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/340/2010- 48 z
  3. januára 2013, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/340/2010-48 z
  4. januára 2013 p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8838/2010-2.1.2 2Sžp/9/2013 2 z
  5. septembra 2010 v spojitosti s rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Žiline, sp.zn. 2010/00829-3/DUR, zo
  6. júla 2010, ktorým nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania vo veci prerokovania jeho pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, zverejneného verejnou vyhláškou sp.zn. 2010/00351- 3/Dur,Nm dňa
  7. februára
  8. Podľa žalobcu predmetné rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného krajský súd zistil, že podaním z
  9. februára 2010 oznámil Krajský úrad životného prostredia v Žiline dotknutým obciam a dotknutým orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“, ktorý vypracovalo Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky. Oznamovateľ informoval, kde je možné nahliadnuť do komplexného zámeru a jeho príloh. Dotknuté obce a štátne orgány boli vyzvané o vyvesenie oznámenia na úradných tabuliach a na zaslanie pripomienok k zámeru. Listom z
  10. marca 2010, doručeným Krajskému úradu životného prostredia v Žiline
  11. marca 2010, vzniesol žalobca pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podaním z
  12. apríla 2010 prvostupňový správny orgán oznámil verejnosti – fyzickým a právnickým osobám, ktoré podali pripomienky k zámeru, že do vyhodnotenia pripomienok je možné nahliadnuť v priestoroch správneho orgánu – oznamovateľa a na obecných úradoch dotknutých obcí. V prílohe boli zhrnuté pripomienky podávané jednotlivými fyzickými aj právnickými osobami a ich vyhodnotenie zo strany navrhovateľa zámeru. V predmetnom zozname sa žalobca so svojimi pripomienkami nenachádzal, z čoho vyplýva, že k nemu a ním vzneseným pripomienkam správny orgán nepristupoval ako k účastníkovi konania. Svojim postupom správne orgány neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcim sa k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, t.j. k otázkam týkajúcim sa životného prostredia. V spise je pripojené rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 20S/70/2010-37 z
  13. júna 2010, ktorým súd uložil Krajskému úradu životného prostredia v Žiline konať vo veci podania žalobcu, označeného ako Pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku z
  14. marca
  15. Krajský úrad životného prostredia
  16. júla 2010 vydal rozhodnutie č. 2010/00829-3/Dur s tým, že nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania v pripomienkovom konaní podľa § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov 2Sžp/9/2013 3 (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) v rámci procesu vyhlasovania ochrany osobitne chránených častí prírody a krajiny pod. č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“. Svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 50 ods. 3 zákona o ochrane prírody. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobca podal odvolanie s poukazom na dôvody uvedené aj v podanej žalobe. Následne žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. S poukazom na čl. 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 43/2006 Z.z., o tom, že Národná rada SR vyslovila uznesením č. 1840 zo dňa 23.9.2005 súhlas s Aarhuským dohovorom (ďalej len „Dohovor“) a rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky krajský súd uviedol, že v zmysle čl. 7 a 8 Dohovoru každá zmluvná strana prijme vhodné praktické a/alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúc verejnosti potrebné informácie a zároveň sa každá zmluvná strana bude usilovať, pokým sú ešte možnosti otvorené, o účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Krajský súd ďalej uviedol, že vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území sa uskutočňuje v súlade s ustanoveniami § 19 a § 50 zákona o ochrane prírody. Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3, 4 zákona o ochrane prírody. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vykonávacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády Slovenskej republiky. Verejnosť teda uplatňuje pripomienky k návrhu tohto všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci pripomienkového konania, vychádzajúc pritom z čl. 21 v spojení s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky, schválených uznesením vlády Slovenskej republiky z
  17. apríla 1997, č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase. Pripomienku verejnosti je následne predkladateľ návrhu povinný vyhodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. 2Sžp/9/2013 4 Z uvedeného je podľa názoru krajského súdu zrejmé, že verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány. Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných tabuliach. Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v Prešove a Žiline a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda bola podľa názoru krajského súdu daná možnosť pripomienkovania zámeru, a preto ani žalobca nebol ukrátený na svojich právach, respektíve oprávnených záujmoch a tento postup bol teda v súlade s článkom 8 písm. c/ Dohovoru. Navyše, krajský súd zdôraznil, že etapa pripomienkového konania bola v danom prípade uzavretá, a tak prípadné dodatočné rozhodnutie o pripustení žalobcu do konania by už nemohli zmeniť uzavretý proces, tak ako to predpokladá čl. 8 Dohovoru. Krajský úrad životného prostredia v Žiline v procese pripomienkovania zámeru akceptoval podávanie pripomienok verejnosti. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu, obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických a právnických osôb. Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené. Preto je podľa názoru krajského súdu nutné konštatovať, že správne orgány svojím prístupom umožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcim sa k zonácii Tatranského národného parku. Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania zámeru, ktoré pripomienky boli aj prerokované, a preto žalobca postupom správnych orgánov oboch stupňov nebol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. V danom prípade sa krajský súd stotožnil s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v obdobných veciach vedených pod spisovou značkou 3Sžp/10/2012 a 5Sžp/26/
  18. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a vrátil vec na nové konanie správnym orgánom, alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že podľa jeho názoru krajský súd dospel na základe vykonaných 2Sžp/9/2013 5 dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo
  19. marca 2013 žiadal rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „OSP“) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený
  20. júna 2014 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal 2Sžp/9/2013 6 zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 8838/2010-2.1.2 z
  21. septembra 2010 ktorým, v spojitosti s rozhodnutím Krajského úradu životného prostredia v Žiline, sp.zn. 2010/00829-3/DUR, zo
  22. júla 2010, nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania vo veci prerokovania jeho pripomienok k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, zverejneného verejnou vyhláškou sp.zn. 2010/00351- 3/Dur,Nm dňa
  23. februára
  24. V danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v obdobnej veci už rozhodol napr. rozsudkom sp.zn. 3Sžp/10/2012 z
  25. novembra 2012 a 5Sžp/26/2011 z
  26. januára
  27. Podľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžp/26/2011 z
  28. januára 2011, ktorého text uvádza nasledovne: „Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci ţalobcu Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, č. 27, Tulčík, IČO: 31 30 38 62, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou so sídlom Štúrova 20, Košice, proti ţalovanému Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. 9503/2010-2.1.2 z
  29. októbra 2010, o odvolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/358/2010-50 zo
  30. augusta 2011, takto r o z h o d o l: 2Sžp/9/2013 7 Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/358/2010-50 zo
  31. augusta 2011, p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č.: 9503/2010-2.1.2 z
  32. októbra 2010, ktorým ţalovaný ako odvolací orgán rozhodol o odvolaní ţalobcu proti rozhodnutiu Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. 2010/01000-3/Dur z
  33. augusta
  34. Týmto prvostupňovým administratívnym rozhodnutím nebolo ţalobcovi priznané postavenie účastníka konania vo veci konania o pripomienkach ţiadateľa (ţalobcu) k dokumentu č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského parku“. Ţalovaný odvolanie ţalobcu zamietol a prvostupňové administratívne rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. OSP) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe (§ 249 ods. 2 OSP) ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo dospel k záveru, ţe ţalovaný vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci. Z obsahu pripojeného spisového materiálu krajský súd zistil, ţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline listom zo dňa
  35. februára 2010 oznámil dotknutým obciam a orgánom štátnej správy v Ţilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ s tým, ţe poţiadal dotknutú obec, aby podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) informovala verejnosť o zámere zonácie TANAP-u vyvesením tohto zámeru na úradnej tabuli obce. Listom zo dňa
  36. marca 2010 podal ţalobca pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón TANAP-u a keďţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline jeho pripomienky neprerokoval v lehote podľa § 50 ods. 4 ZOPK, podal ţalobu na Krajský súd v Ţiline, ktorý uznesením zo dňa
  37. júla 2010 uloţil Krajskému úradu ţivotného prostredia v Ţiline povinnosť konať vo veci pripomienok ţalobcu. Po tomto rozhodnutí súdu vydal Krajský úrad ţivotného prostredia v Ţiline dňa
  38. augusta 2010 2Sžp/9/2013 8 rozhodnutie č. j. 2010/01000-3/Dur, ktorým ţalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania a na odvolanie ţalobcu ţalovaný toto rozhodnutie po zamietnutí odvolanie potvrdil. S poukazom na Aarhuský dohovor [Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 43/2006 Z.z. o prijatí Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia (ďalej len „Aarhuský dohovor“)], citujúc jeho ustanovenia – čl. 3 ods. 1 a čl. 8, ako aj čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a § 50 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o ochrane prírody a krajiny krajský súd uviedol, ţe ţalobca nenamietal porušenie čl. 8 Aarhuského dohovoru v bodoch uvedených pod písm. a/ a b/ (dostatočný časový rámec pre účinnú účasť a zverejnenie návrhov predpisov alebo ich verejné sprístupnenie) ale namietal s poukazom na čl. 8 písm. c/ skutočnosť, ţe správne orgány mu nepriznaním postavenia účastníka konania odňali právo na aktívnu účasť na príprave tohto vykonávacieho predpisu. K uvedenému krajský súd povaţoval za potrebné uviesť, ţe vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ustanovuje všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona o ochrane prírody a krajiny. Citujúc § 19 ods. 1 a § 50 ods. 2, 3 a 4 zákona o ochrane prírody a krajiny a vychádzajúc z čl. 21 v spojitosti s čl. 9 a 10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky krajský súd uzavrel, ţe napriek platnej právnej úprave, o ktorú opreli svoje rozhodnutie ţalovaný ako aj prvostupňový správny orgán, je z obsahu spisu zrejmé, ţe Krajský úrad ţivotného prostredia v Prešove (ktorý súbeţne zabezpečoval proces vyhlasovania zón Tatranského národného parku) akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, t. j. osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov a s verejnosťou (viac neţ 850 fyzických alebo právnických osôb) prerokovali príslušné krajské úrady ţivotného prostredia jej pripomienky zámeru písomnou formou, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na svojich úradných tabuliach, pričom oznámenie bolo zverejnené aj na webových stránkach a o zverejnenie na úradných tabuliach boli poţiadané aj dotknuté obce v Ţilinskom a Prešovskom kraji. Oznámenie fyzickým a právnickým osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku o vyhodnotení ich pripomienok bolo urobené listom Krajského úradu ţivotného prostredia v Ţiline č. j.: 2010/00351-923/Dur zo dňa
  39. apríla
  40. Z uvedeného je podľa názoru krajského súdu celkom zrejmé, ţe verejnosti bola daná moţnosť 2Sžp/9/2013 9 pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, a preto ani ţalobca nebol ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, ţe správne orgány vec po právnej stránke správne posúdili a svoje závery aj náleţite odôvodnili a ţe námietky ţalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a vzhľadom na neúspech v konaní nepriznal ţalobcovi právo na ich náhradu. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a zruší rozhodnutie ţalovaného aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a prizná ţalobcovi náhradu trov celého konania. Rozsudok krajského súdu povaţoval za nesprávny z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ OSP, nakoľko súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. i/ OSP, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ţalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie uviedol, ţe v plnom rozsahu trvá na svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo Krajskému súdu v Bratislave doručené listom dňa
  41. februára 2011 a stotoţňuje sa s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave obsiahnutou v odôvodnení prvostupňového rozsudku. Keďţe ţalobca vo svojom odvolaní neuvádza, v čom konkrétne povaţuje rozsudok a postup súdu prvého stupňa za nesprávny, t.j. neuvádza dôvody odvolania (s výnimkou citácie príslušných ustanovení OSP), navrhol odvolaciemu súdu, aby toto odvolanie odmietol v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. d/ OSP. Ak by však odvolací súd odvolanie ţalobcu povaţoval za odvolanie majúce všetky náleţitosti v zmysle OSP, navrhol, aby rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/358/2010-50 zo dňa
  42. augusta 2011 v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia 2Sžp/9/2013 10 odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Nakoľko odvolanie, ktoré bolo doručené krajskému súdu
  43. októbra 2011, bolo spísané a podpísané kvalifikovaným advokátom a napriek tomu ani po viac ako dvoch mesiacoch od jeho doručenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky nebolo doplnené, najvyšší súd konštatuje, ţe odvolanie nebolo moţné prejednať z iných dôvodov, ako sú v ňom uvedené. Taktieţ z dôvodu, ţe odvolanie ţalobcu bolo zjavne spísané a podpísané kvalifikovaným advokátom, najvyšší súd výzvu na bliţšie doplnenie dôvodov odvolania vzhľadom na ustanovenie § 201 ods. 1 OSP (uplynutie lehoty na podanie odvolania) a § 212 ods. 1 OSP (viazanosť odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi odvolania) v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a vzhľadom na to, ţe odvolanie obsahovalo náleţitosti podľa § 205 ods. 1 a § 42 ods. 3 OSP, povaţoval za nadbytočnú. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Správne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup ţalovaného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o priznaní, resp. nepriznaní postavenia účastníka konania ţalobcovi vo veci konania o pripomienkach ţiadateľa (ţalobcu) k dokumentu č. 2010/00351/Dur: „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského parku“. Ţalobca teda nesporne napadol rozhodnutie o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní, ktoré podľa právnej teórie ako aj predchádzajúcej ustálenej súdnej praxe (pozri bliţšie napr. rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, či Rs 457 5A 7/98, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/1/2010) je rozhodnutím procesnej povahy, a preto je podľa § 248 písm. a/ OSP vylúčené zo súdneho prieskumu. Súdna prax však v ostatnom čase osobitne po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 z
  44. marca 2011 pripustila aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí 2Sžp/9/2013 11 vo veciach týkajúcich ochrany ţivotného prostredia v tom smere, aby občianske zdruţenia so vzťahom k ţivotnému prostrediu boli povaţované za účastníka správneho konania a tak mohli mať právo plnohodnotne sa zúčastniť aj súdneho konania (k tomu pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp/41/2009 zo dňa
  45. apríla 2011, 3Sţp/24/2009 z
  46. júna 2011, či sp. zn. 3Sţp/48/2009 z
  47. augusta 2011). Pokiaľ ţalobca odvolaním namietal, ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti, ţe súd v správnom súdnictve (správny súd) nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý zásadne posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Úlohou správneho súdu nie je namiesto správneho orgánu vykonávať dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, ani meniť, či dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom najvyšší súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s poukazom na zhora uvedené odôvodnenie napadnutého rozsudku uvádza, ţe nezistil pochybenie zo strany krajského súdu v tomto smere, keď z obsahu spisového materiálu je, ako konštatoval krajský súd zrejmé, ţe verejnosti bola daná moţnosť pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku, a preto ani ţalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. V zmysle ustanovenia § 212 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP najvyšší súd nezistil ani dôvod na zrušenie rozsudku krajského súdu podľa 250ja veta druhá a § 221 ods. 1 písm. a/ aţ h/ OSP. 2Sžp/9/2013 12 Keďţe iné námietky ani podrobnejšie dôvody nesprávneho právneho posúdenia veci ţalobca v odvolaní neuviedol, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za také, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Záverom najvyšší súd dáva ešte do pozornosti, ustanovenia § 250 ods. 2 OSP, v zmysle ktorého ţalobcom vo veci samej môţe byť aj opomenutý účastník správneho konania, ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo ţalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov (§ 250b ods. 3 OSP). Pozitívne zistenie súdu, ţe skutočne došlo zo strany konajúceho správneho orgánu k pochybeniu v podobe opomenutia niektorého z účastníkov konania spôsobuje, ţe takéto rozhodnutie správneho orgánu nenadobúda právoplatnosť (pozri k tomu bliţšie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 279/2010-21 zo dňa
  48. augusta 2010). V rámci konania o ţalobe opomenutého účastníka správny súd otázku, či ţalobca je alebo nie je opomenutý účastník, šetrí ako otázku predbeţnú. Ak dospeje k záveru, ţe so ţalobcom sa malo konať ako s účastníkom konania, uloţí správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie. Podľa okolností prípadu môţe odloţiť vykonateľnosť tohto rozhodnutia. Stanoviskom súdu o povinnosti doručiť účastníkovi správne rozhodnutie je správny orgán viazaný a po uskutočnenom doručení predloţí súdu administratívne spisy na rozhodnutie o ţalobe. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďţe ţalobca nemal v odvolacom konaní úspech a ţalovanému zo zákona náhrada trov konania neprislúcha a ani mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.“ Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali správne orgány oboch stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho prieskumu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/340/2010-48 z
  49. januára 2013 stotožnil v celom rozsahu, a preto ho podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, 2Sžp/9/2013 13 že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave
  50. júna 2014 JUDr. Alena P o l á č k o v á , PhD., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Alena Augustiňáková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.