Obsah (5)

§ 142§ 237§ 218§ 224§ 151

Najvyšší súd 7 Cdo 188/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom v Piešťanoch, Tepli

§ 142ods.

1 3 7 Cdo 188/2013 O.s.p.). Uviedol, ţe súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu aj vo vykonanom dokazovaní a vec správne posúdil. Čo sa týka percentuálnej miery nákladov (RPMN), zákonodarca s účinnosťou od

1. januára 2008 v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch stanovil povinnosť pre dodávateľov spotrebiteľských úverov uvádzať v zmluve priemernú RPMN. Prvýkrát bol tento údaj známy a zverejnený
2. apríla 2008, preto ani pre ţalobkyňu ako dodávateľku spotrebiteľských úverov neexistovala ţiadna prekáţka, pre ktorú uvedené v zmluve neuviedla. Zákonodarca v § 8a citovaného zákona sledoval reguláciu začiatku plnenia si zákonnej povinnosti a v § 8aa ods. 1 uvádza, ţe zmluva o spotrebiteľskom úvere a formulár musí obsahovať prvýkrát RPMN do dvoch mesiacov po jej zverejnení podľa § 7a ods.
3. Gramatickým výkladom § 8aa moţno podľa odvolacieho súdu ustáliť, ţe zákonodarca sledoval túto povinnosť uţ do dvoch mesiacov po jej zverejnení a nie aţ po dvoch mesiacoch. Vzhľadom na účel a význam RPMN nebol dôvod na odkladanie tohto údaju a príspevok Ministerstva financií SR, ktorý obsahovo ani nie je jasným odlišným názorom, vníma odvolací súd ako nepresvedčivý argument ţalobkyne, ktorej nemohlo objektívne nič brániť, aby naformulovala takýto údaj do zmlúv. Zmluva bola uzavretá
4. mája 2008, teda po zverejnení RPMN (
5. apríla 2008). Odvolací súd sa stotoţnil so súdom prvého stupňa v tom, ţe úver je bezúročný a bez poplatkov, túto sankciu predpokladá zákon za neuvedenie priemernej RPMN (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). To platí aj o úrokoch v prepočte na percentá takmer 28 %, ktoré sa javia ako privysoké a to v zmysle dôsledkov, ktoré by boli rovnaké (bezúročný verzus neplatný úrok). Z tohto dôvodu neexistuje ani zmluvná pokuta, ktorú uplatnila ţalobkyňa za nezaplatenie úrokov. Odvolací súd sa stotoţnil aj s dôvodmi času vzniku omeškania, tak ako ho ustálil súd prvého stupňa a v celom rozsahu si ich osvojil. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.

§ 237písm.

f/ O.s.p.), a ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

potvrdzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa, súdy neodôvodnili, odvolací súd neuviedol na základe čoho dospel k záveru, ţe sa stotoţňuje s prvostupňovým súdom a navyše uviedol, ţe nebol dôvod zaoberať sa dôvodmi, ktoré opodstatňujú záver o bezúročnosti úveru. Neuviedli prečo pre neplatné úverové podmienky by 4 7 Cdo 188/2013 mala byť neplatná celá zmluva. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci odvolacím súdom, tomuto vyčítal, ţe povinnosť, sankciovaná bezúročnosťou a bezodplatnosťou úveru, za neuvádzanie priemernej RPMN v úverových zmluvách, nastala aţ

1. júna
2. Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobkyne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. moţno totiţ dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (v ţalobe zamietajúcej časti). Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť tejto časti dovolania ţalobkyne z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. 5 7 Cdo 188/2013 So zreteľom na to by dovolanie ţalobkyne bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania ţalobkyne preto z uvedených ustanovení nemoţno vyvodiť. Dovolateľka zastáva názor, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Ţalobkyňa v súvislosti s takto uplatnenou vadou namieta nedostatočne odôvodnenie rozhodnutí, pokiaľ ide o ich zamietajúcu časť. Namietala, ţe súdy nedostatočne odôvodnili, prečo posúdili predmetnú úverovú zmluvu v celosti za neplatnú. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy 6 7 Cdo 188/2013 Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (ktorý primerane platí aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu - § 211 ods. 2 O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z
3. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
4. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku 7 7 Cdo 188/2013 z
5. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
6. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
7. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z
8. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. V odôvodení rozhodnutia súdy zrozumiteľným spôsobom uviedli dôvody, prečo ţalobkyni nebol priznaný celý uplatnený nárok, ale iba jeho časť (istina), a prečo ţalobu v zostávajúcej časti (úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty s úrokom z omeškania) bolo potrebné zamietnuť. Dôvody čiastočného zamietnutia ţaloby podľa súdov spočívajú v tom, ţe úverová zmluva neobsahovala údaj o priemernej hodnote RPMN, s čím zákon č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom od
9. januára 2008) spája sankciu v podobe bezúročného úveru. Pokiaľ neexistovala povinnosť platiť úroky z úveru, nemohla byť platne dojedná ani zmluvná pokuta – ako výška úrokov z úveru zo zostávajúcich splátok. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom podrobne rozviedol dôvody (právnu argumentáciu) potvrdzujúce správnosť právnych záverov prijatých niţším súdom, s ktorými sa plne stotoţnil, a pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na odvolacie námietky uvedené v odvolaní); z týchto dôvodov uţ nepovaţoval 8 7 Cdo 188/2013 za nutné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami. Súdy niţších stupňov teda v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísali priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citovali právne predpisy, ktoré aplikovali na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlili. Z odôvodnenia ich rozsudkov nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňa netrpia nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobkyňa namieta, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu 9 7 Cdo 188/2013 Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). I keby dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (ohľadom okamihu vzniku povinnosti uvádzať priemernú hodnotu RPMN v zmluvách a právnych dôsledkoch spojených s nesplnením tejto povinnosti) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkou vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní právo na náhradu trov vzniklo ţalovanému (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu ale nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 151ods.

1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková