Obsah (4)

§ 158§ 238§ 153§ 1

Najvyšší súd 7 Cdo 159/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. bytom N. zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom

§ 158ods.

1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona účinného od

1. decembra 2005, ktorého sa mala dopustiť tak, že ako súdna exekútorka s cieľom neoprávneného uspokojenia pohľadávky oprávnenej spoločnosti SANITAS – SR, a.s., Nové Mesto nad Váhom a ďalších oprávnených vydala exekučné tituly na peňažné plnenia proti povinnej Perspektíva – družstevná zdravotná poisťovňa Bratislava, hoci vedela, že Všeobecná zdravotná poisťovňa nie je povinnou osobou. Trestné stíhanie bolo začaté po podnete okresného prokurátora. Orgány činné v trestnom konaní, policajný zbor i prokurátor, konali v súlade s právnymi predpismi. Navrhovateľka nešpecifikovala nesprávny úradný postup, svoje tvrdenie 2 7 Cdo 159/2014 obmedzila len na vydanie pokynu okresnej prokuratúry ako nesprávny úradný postup. Dospel k záveru, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno. Na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z
2. októbra 2013, sp. zn. 19 Co 373/2011 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Konštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala navrhovateľka dovolanie, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania je

jej názoru daná ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., pretože navrhovateľke ako účastníčke konania bola odňatá možnosť konať pred súdom a to tým, že jej, ani jej právnej zástupkyni nebolo doručené vyjadrenie odporkyne k jej odvolaniu. Poukázal na rozsudok ESĽP vo veci Hudáková a ostatní proti Slovensku z

1. apríla 2010, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
2. Novembra 2013, sp. zn. 3 Sžo
3. Odporkyňa sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a ods. O.s.p.).

ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

§ 238ods.

1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej 3 7 Cdo 159/2014 stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 O.s.p. V danom prípade navrhovateľka napadla dovolaním taký rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jej dovolania preto z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť. Dovolanie navrhovateľky by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p.

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka existenciu procesných vád v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. So zreteľom na dovolateľkou vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či postupom súdov nebola tomuto účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny, zákonu sa priečiaci postup súdu, majúci za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Dovolateľka namietala, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie odporkyne k odvolaniu navrhovateľky proti rozsudku súdu prvého stupňa. 4 7 Cdo 159/2014 Základné právo na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom.

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002, II. ÚS 132/2002, z 5. apríla 2007, III. ÚS 171/2006).

§ 1O.s.p.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnané postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnané možnosti na uplatnenie ich práv. Z obsahu spisu vyplýva, že k odvolaniu podanému navrhovateľkou proti rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 138 - 142) doručenému odporkyni

1. novembra 2011 podala táto písomné vyjadrenie (č. l. 145), ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené
2. novembra 2011, 5 7 Cdo 159/2014 pričom zo spisu vyplýva, že nebolo doručené ani právnej zástupkyni navrhovateľky (ani navrhovateľke). Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie odporkyne k odvolaniu navrhovateľky nebolo doručené právnej zástupkyni navrhovateľky (ani navrhovateľke), treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z
3. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, že princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis á vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst – Huber, proti Švajčiarsku z
4. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie,

ktorého procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst – Huber, citované vyššie, ods. 24). Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od špecifických okolností predmetného prípadu (por. Asnar proti Francúzsku, (č. 2), č. 12316/04 ods. 26,

1. október 2007 a Vokoun proti Českej republike č. 20728/05, ods. 26,
2. júl 2008). Dovolací súd poukazuje aj na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou 6 7 Cdo 159/2014 odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní navrhovateľky, o ktorom rozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., poskytol odvolateľovi možnosť vyjadriť sa k písomnému podaniu odporkyne (vyjadrenie k odvolaniu). Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva dovolateľky na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/2006), v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Procesná vada

ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania) zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd konštatuje, že vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, odporkyňa veľmi stručne iba uviedla, že rozsudok súdu prvého stupňa považuje za vecne správny a zákonný a preto navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí však s týmto nevyporiadal a neuviedol, prečo nepovažoval za potrebné vyjadrenie odporkyne k odvolaniu navrhovateľky jej doručiť na prípadné vyjadrenie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súd Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 16. júna 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová