Obsah (7)

§ 119§ 22§ 238§ 237§ 241§ 101§ 243b

Najvyšší súd 7 Cdo 214/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne ŠTUREC, s.r.o., so sídlom vo Svätý Anton 118, IČO: 36 311 324, právne zast

§ 119ods.

1 aţ 3 O.s.p. nepovaţoval za úplný, odôvodnila pracovnou neschopnosťou konateľa (pre pooperačný stav).

§ 119ods.

1 aţ 3 O.s.p. pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä dôvod, pre ktorý sa navrhovateľ nezúčastní pojednávania, deň keď sa účastník o dôvode dozvedel, a ak je to moţné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi ako návrh posúdil. Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Z dôvodu, ţe ţiadosť ţalobkyne neobsahovala všetky predpísané náleţitosti súd pojednával v jej neprítomnosti. Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Ţiline rozsudkom z

1. mája 2013, sp. zn. 10 Co 229/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.), účastníkom odvolacieho konania náhradu trov nepriznal. Uviedol, ţe odvolanie ţalobkyne je neopodstatnené. Namietaným postupom súd prvého stupňa neodňal ţalobkyni moţnosť konať pred súdom. K tomu odvolací súd uviedol: „Podanie navrhovateľa – e-mail zo dňa 8.8.2012, resp. jeho prílohy neobsahujú vyjadrenie ošetrujúceho lekára štatutárneho zástupcu navrhovateľa K. K., že zdravotný stav menovaného mu neumožňuje účasť na pojednávaní, resp., že menovaný nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania dňa 15.8.
2. Pokiaľ sa aj v podaní podpísanom K. K.K.K. označenom ako „VEC: č. k. 2 C 178/2009 – ospravedlnenie z pojednávania“ datovanom 08/2012 uvádza ako dôvod neúčasti na pojednávaní dňa 15.8.2012 práceneschopnosť „vzniknutá z pooperačného stavu“, uvedené nemožno bez ďalšieho považovať za potvrdenie o nemožnosti menovaného zúčastniť sa 3 7 Cdo 214/2013 pojednávania; predovšetkým však nejde o vyjadrenie ošetrujúceho lekára K. K.K.K., ale o vyjadrenie samotného menovaného. Samotné potvrdenie o práceneschopnosti zo dňa 16.7.2012 v nemeckom jazyku neobsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára

vyššie citovaného ust. § 119 ods. 3 O.s.p.; iný doklad – potvrdenie vystavené (ošetrujúcim) lekárom navrhovateľ nepredložil. Preto súd prvého stupňa neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, ak neakceptoval ospravedlnenie konateľa navrhovateľa, resp. jeho žiadosť o odročenie pojednávania dňa 15.8.2012, a konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. Odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ navrhovateľ vo vyššie označenom podaní datovanom 08/2012 uviedol, že predkladá doklad o pracovnej neschopnosti, ktorá trvá minimálne do 20.8.2012, toto trvanie z predloženého dokladu nevyplýva, keďže sa v ňom uvádza, že práceneschopnosť trvá (Arbeitsunfähigkeit ab ....) od 16.7.2012, pričom K. K.K. bol opätovne objednaný (Wiederbestellt für ...) na 30.7.2012. Z predmetného dokladu teda bez ďalšieho nevyplýva, že práceneschopnosť trvala aj po 30.7.2012, hoci to nie je vylúčené. Predovšetkým však odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ mala práceneschopnosť K. K.K.K. počnúc 16.7.2012 súvisieť s pooperačným stavom a doklad o práceneschopnosti bol vystavený zahraničným lekárom, potom je zaujímavé, že menovaný počas práceneschopnosti vykonával funkciu konateľa navrhovateľa, keď na adrese navrhovateľa (ŠTUREC, s.r.o., Svätý Anton 118) dňa 23.7.2012 prevzal predvolanie na pojednávanie na termín 15.8.2012, ako to vyplýva z príslušnej doručenky. Vzhľadom na uvedené sa tvrdenie štatutárneho zástupcu navrhovateľa o jeho nemožnosti zúčastniť sa pojednávania dňa 15.8.2012 javí ako účelové.“ Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Uviedla, ţe je právnickou osobu, ktorá v konaní pred súdom nebola zastúpená

§ 22aţ § 27 O.s.p.

Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Štatutárnym orgánom obchodnej spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Z obchodného registra vyplýva, ţe jediným konateľom ţalobkyne je od 15. apríla 2005 K. K.K., ktorý koná v mene spoločnosti samostatne tak, ţe k obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. Ak súdy ospravedlnenie so ţiadosťou o odročenie K. K.K. z 15.8.2012 povaţovali za podanie zástupcu ţalobkyne, potom takýto návrh nebol (nemohol byť) súdu prvého stupňa predloţený, lebo ţalobkyňa ţiadneho zástupcu v konaní nemala. Podľa ţalobkyne záver súdu prvého stupňa, ţe jej ţiadosť o odročenie pojednávania nemá náleţitosti

§ 119ods.

1 aţ 3 O.s.p., nemá oporu v uvádzanom ustanovení. Ďalej dovolateľka uviedla: „Odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako 4 7 Cdo 214/2013 vecne správne, pričom ospravedlnenie z vytýčeného pojednávania posudzoval ako návrh zástupcu žalobcu. V konaní žalobca ako bolo uvedené vyššie zástupcu nemal. Oba inštančné súdy tú istú hmotnoprávnu situáciu posúdili z hľadiska výsledku síce zhodne, z hľadiska procesnej situácie nepochybne rozdielne. Posúdiť zdravotný stav účastníka by totiž skôr prislúchalo napr. daňovému úradu, alebo inému orgánu verejnej správy. Ošetrujúci orgán konateľa spoločnosti žalobcu na jeho žiadosť pre potreby dovolacieho konania vydal dňa 18.7.2013 potvrdenie podľa ktorého bol pacient K.K. K.‚ po operácii od 16.7.2012 do 5.10.2012 práceneschopný (zasielam v prílohe). Pokiaľ odvolací súd tvrdí v dôvodoch rozhodnutia, že konateľ počas práceneschopnosti vykonával funkciu konateľa a následne to považuje za účelové potom takého závery odvolacieho súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odkiaľ berie odvolací súd zistenie, že konateľ žalobcu dňa v sídle spoločnosti dňa 23.7.2012 prevzal predvolaníe na pojednávanie na deň 15.8.2012, ako to vyplýva z príslušnej doručenky. V sídle spoločnosti, ktoré je rodinným domom, poštu bežne preberajú tri osoby s priezviskom K., okrem K. K. K. i jeho brat aj syn. Odkiaľ odvolací súd pokiaľ dokazovanie v tomto smere nedoplnil dospel takémuto záveru, nie je zrejmé.“ Rozhodnutie odvolacieho súdu má tie isté vady ako rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto ich dovolateľka navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalovaní 3/ a 4/ sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu stotoţnili s názorom odvolacieho súdu v tom, ţe namietaným postupom súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol bez účasti konateľa ţalobkyne nedošlo k odňatiu moţnosti ţalobkyne konať pred súdom. Ţalovaná 2/ vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie ţalobkyne odmietnuť. Konateľ ţalobkyne pred pojednávaním uskutočneným 15. augusta 2012 súdu nepredloţil vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu (§ 119 ods. 3 O.s.p.). Predvolanie na pojednávanie bolo doručené ţalobkyni v súlade s § 48 ods. 2 O.s.p. na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri. Ţalovaní 1/ a 5/ sa k podanému dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, 5 7 Cdo 214/2013 či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v kaţdom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

§ 238ods.

2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. V danom prípade dovolaním ţalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd vo veci samej nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. K systému dovolacích dôvodov treba dodať, ţe existencia procesnej vady konania

§ 237O.s.p., na ktorú poukazuje ustanovenie § 241 ods.

2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho opodstatnenosť. V prípade tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tieţ nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) moţno rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu, len ak je dovolanie procesne prípustné (v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p.) a nejde o prípady, kedy zákon prípustnosť 6 7 Cdo 214/2013 dovolania výslovne vylučuje (§ 238 ods. 4, 5 O.s.p.), čo však nie je tento prípad (viď predchádzajúci odsek). Z uvedeného (i pre toto dovolacie konanie) plynie, ţe v prípade procesne neprípustného dovolania dovolací súd nemá oprávnenie preskúmavať dovolateľkou uplatnené dovolacie dôvody zaloţené

§ 241ods.

2 písm. b/ a c/ O.s.p. Dovolateľkou prípadne uplatnený dovolací dôvod ohľadne správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dovolací súd nemôţe podrobiť dovolaciemu prieskumu, za tohto stavu nie je umoţnené zaoberať sa tým, či súdy na vec aplikovali (ne)správne normy a či ich aj (ne)správne vykladali. Dovolanie ţalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rovnako tak nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád

§ 237O.s.p.

ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. 7 7 Cdo 214/2013 Dovolateľka existenciu procesných vád konania

§ 237písm.

a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto ani z týchto ustanovení nevyplýva. Podľa názoru dovolateľky je konanie postihnuté vadou

§ 237písm.

f/ O.s.p., ktorej existenciu vidí v tom, ţe súd prvého stupňa pojednával v jej neprítomnosti a vyhlásil rozsudok, i keď pre takýto postup nemal splnené podmienky (v dôsledku jej riadneho ospravedlnenia a ţiadosti o odročenie pojednávania). Odňatím moţnosti konať pred súdom

§ 237písm.

f/ O.s.p. sa rozumie nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Súd prvého stupňa vec prerokoval a rozhodol na prvom pojednávaní

1. augusta 2012 v jej neprítomnosti, nepovaţujúc jej návrh na odročenie pojednávania za úplný a uvádzaný dôvod na odročenie („pracovnú neschopnosť jediného konateľa“ dokladovanú potvrdením lekára zo
2. júla 2012) za váţny a dôleţitý. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Obsahom tohto základného práva však nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek ţiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O.s.p.) v kaţdom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď I. ÚS 68/1998). Dovolateľka v podstate namieta, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať tým, ţe súd prvého stupňa v rozpore s § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti, hoci svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnila závaţným dôvodom a poţiadala o odročenie pojednávania. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní – ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepoţiada z dôleţitého dôvodu 8 7 Cdo 214/2013 o odročenie, môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

§ 119ods.

1 aţ 3 O.s.p. (účinného od

1. januára 2012), pojednávanie sa môţe odročiť len z dôleţitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to moţné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa povaţuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to a/ riadne predvolanie a b/ absencia ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu (o takú absenciu ide vtedy, keď účastník konania buď vôbec nepoţiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania síce poţiada, avšak nepreukáţe existenciu dôleţitého dôvodu na odročenie pojednávania). Najvyšší súd uţ vo viacerých rozhodnutiach uviedol, ţe ţiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môţe súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Pokiaľ ide o ţalobkyňou predloţený doklad o ukončení práceneschopnosti aţ v dovolacom konaní z
2. júla 2013 (viď č. l. 159 spisu), je zrejmé, ţe súdy niţších stupňov, ale ani dovolací súd na tento uţ prihliadať nemohli. S účinnosťou od
3. januára 2012 ustanovenie § 119 ods. 2 O.s.p. predpisuje formálne náleţitosti návrhu (ţiadosti) o odročenie pojednávania. Osobitne sa v odseku 3 § 119 O.s.p. uvádza, ţe pokiaľ je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní. Pokiaľ 9 7 Cdo 214/2013 návrh na odročenie pojednávania obsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumoţňuje účasť na pojednávaní, súd z neho vychádza a v takom prípade tu môţe existovať dôleţitý dôvod pre odročenie pojednávania. Naproti tomu, ak účastník dôleţitosť dôvodu nepreukáţe vyjadrením ošetrujúceho lekára, návrhu na odročenie pojednávania

§ 101ods.

2 O.s.p. nemoţno vyhovieť. V prejednávanej veci bol postup súdu prvého stupňa v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 ods. 2 a 3 O.s.p.). Dovolací súd dospel k záveru, ţe obe z podmienok uvedených v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. boli splnené (a/ riadne predvolanie a b/ absencia ţiadosti o odročenie pojednávania z dôleţitého dôvodu). Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa bola 26. júla 2012 riadne a včas predvolaná na súdne pojednávanie, ktoré súd nariadil na 15. augusta 2012 o 9.30 hod. (viď doručenka pripojená na č. l. 70 spisu). Spolu s predvolaním na pojednávanie jej boli dané aj procesné poučenia súdom, mimo iného aj

§ 119ods.

1 aţ 6 O.s.p. o náleţitostiach návrhu na odročenie pojednávania z hľadiska dôleţitých dôvodov, pre ktoré môţe súd pojednávanie odročiť (viď č. l. 72 spisu). Ţalobkyňa (ako právnická osoba - spoločnosť s ručením obmedzeným) prostredníctvom konateľa spoločnosti e-mailovým podaním z

1. augusta 2012 ospravedlnila svoju neúčasť a poţiadala o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej neschopnosti (vzniknutej z pooperačného stavu) jediného konateľa K. K., ako prílohu pripojila fotokópiu dokladu o pracovnej neschopnosti konateľa zo
2. júla
3. Návrh ţalobkyne o odročenie pojednávania i keď obsahuje dôvod odročenia, ktorým je zdravotný stav jej jediného konateľa, neobsahuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, tak ako to vyţaduje ustanovenie § 119 ods. 3 O.s.p. Súdna prax sa zhodla na tom, ţe: „

§ 119ods.

2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od

1. januára 2012 je zdravotný stav účastníka konania dôvodom na odročenie pojednávania len ak je súdu, a to uţ spravidla pred rozhodnutím o ţiadosti o odročenie pojednávania, preukázané vyjadrením ošetrujúceho lekára, ţe účastník konania nie je schopný bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. apríla 2013, sp. zn. 7 Cdo 130/2012 prijatý občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
3. decembra 2013 na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Predmetné ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho súdneho poriadku okrem iného aj za účelom zamedzenia obštrukcií účastníkov konania vyhýbaním sa 10 7 Cdo 214/2013 účasti na pojednávaní najmä v súvislosti so zdravotnými dôvodmi a ospravedlňovaním ich neúčasti. Podľa prechodného ustanovenia § 372u O.s.p. k úpravám účinným od
4. januára 2012, na konania začaté do
5. decembra 2011 sa pouţijú predpisy účinné od
6. januára
7. V preskúmavanej veci návrh ţalobkyne na odročenie pojednávania neobsahoval vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ţe konateľ ţalobkyne bez ohrozenia ţivota alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu nie je schopný sa zúčastniť pojednávania určeného na
8. augusta 2012 a to aj napriek tomu, ţe o tom bola ţalobkyňa vopred poučená súdom (viď č. l. 72 spisu). Súd prvého stupňa (i odvolací súd) postupovali správne, ak ustálili, ţe zdravotný stav účastníka je dôvodom na odročenie pojednávania len v prípade, ţe účastník nie je schopný bez ohrozenia ţivota, alebo závaţného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania, pričom uvedené musí vyplývať z vyjadrenia ošetrujúceho lekára, ktoré je súčasťou návrhu na odročenie pojednávania. Vzhľadom na absenciu takého vyjadrenia lekára, súd prvého stupňa nekonal v rozpore so zákonom, pokiaľ pojednávanie neodročil a rozhodol vec prerokovať v neprítomnosti ţalobkyne. Na správnosti tohto záveru nič nemení ani okolnosť, ţe v danom prípade je dotknutým subjektom právnická osoba (obchodná spoločnosť), v mne ktorej uskutočňuje právne úkony len jej štatutárny orgán (jediný konateľ). Ţalobkyňa je obchodnou spoločnosťou, teda právnickou osobou, ktorá môţe navonok konať alebo uskutočňovať právne úkony nie len prostredníctvom konateľa (štatutárneho orgánu), ale aj prostredníctvom zvoleného zástupcu, a to či uţ zástupcu s procesnou plnou mocou, teda prostredníctvom advokáta alebo prostredníctvom splnomocneného zástupcu alebo prostredníctvom jej zamestnancov, ktorým takáto pôsobnosť môţe priamo vplývať z organizačnej štruktúry právnickej osoby alebo jej vnútroorganizačných aktov (napr. stanov, zmlúv, dohôd a pod.). To, ţe takáto moţnosť bola u ţalobkyne vylúčená, dovolateľka netvrdila. V dovolaní mimo iného uviedla: ... „V sídle spoločnosti ... poštu beţne preberajú tri osoby ... .“ Ţalobkyňa nepreukázala existenciu akejkoľvek prekáţky, ktorá by jej bránila vyuţitie takých zákonných prostriedkov, ktorými by zabezpečila ochranu svojich práv v tomto súdom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila uţ v rímskom práve - „vigilantibus iura scripta sunt“ - „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostraţitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiţ predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môţu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. 11 7 Cdo 214/2013 To platí obdobne aj o vyuţívaní zákonných procesných ustanovení zabezpečujúcich účasť na pojednávaní, na ktoré bola ţalobkyňa včas a riadne predvolaná. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa neopodstatnene namieta, ţe v konaní jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Keďţe v prejednávanej veci nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky ho

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odmietol. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal. V dovolacom konaní boli procesne úspešní ţalovaní, ktorým vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaní v dovolacom konaní nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania, preto im dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 9. júla 2014 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková