2 písm. f/ Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 71 ods. 3 Zákona č. 71/1967 Zb. 2 7 Cdo 239/2012 o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“),
ktorého výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti
odseku
4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) v nadväznosti na § 103 O. s. p., teda niet rozporu so zákonom, vydá poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej uviedol, že znenie ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku určuje, že v trojročnej lehote treba výkon rozhodnutia nariadiť, k čomu v preskúmavanej veci prirodzene nedošlo. Nemožno dať za pravdu oprávnenému, ktorý zachovanie trojročnej lehoty spája so začatím exekučného konania. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, to však ešte neznamená, že konkrétnu exekúciu skutočne vykoná. Exekučný súd totiž dohliada na zákonnosť vedenia exekúcie, a to nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale v ktorejkoľvek fáze exekučného konania, a ak zistí jej neprípustnosť, tak ju zastaví. V predmetnej veci bola žiadosť súdneho exekútora súdu prvého stupňa doručená
46 ods. 1 Ústavy SR a poukázal na uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn.: l Cdo 177/2009, v zmysle záverov ktorého nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti. Uviedol, že postupom súdov došlo k porušeniu práva účastníka na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, dôsledkom čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že na predmetnú právnu vec nie je možné aplikovať ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, tak ako to urobili súdy, ktoré bez rozsiahlejšej právnej argumentácie pripodobnili nariadenie výkonu rozhodnutia k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom. Konštatoval, že terminológia, ktorú zákonodarca použil „výkon rozhodnutia možno nariadiť“ bola v súlade s vtedy platnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o výkone rozhodnutia, ešte pred účinnosťou novely Zákona č. 341/2005 Z. z., kedy si oprávnený mohol vybrať ktorý orgán bude uskutočňovať výkon rozhodnutia. Ak bol podaný návrh na súdny výkon rozhodnutia, po podaní návrhu apo splnení zákonných podmienok súd nariaďoval výkon rozhodnutia. V súčasnosti je možný výkon rozhodnutia na základe spôsobilého exekučného titulu prostredníctvom súdneho exekútora. Exekučný poriadok nepozná termín „nariadenie výkonu rozhodnutia“. Dovolateľ je názoru, že upovedomenie o začatí exekúcie je procesným úkonom súdneho exekútora, ktorý je len určitým medzistupňom v celom priebehu exekučného poriadku po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a udelení poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na § 36 ods. 1 Exekučného poriadku. Uviedol, že lehota uvedená v § 71 ods. 3 Správneho poriadku je lehotou hmotnoprávnou. V tejto lehote má možnosť uplatniť svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu, inak dochádza k jeho zániku a plnenie prijaté po uplynutí prekluzívnej lehoty by bolo bezdôvodným obohatením. Dovolateľ je názoru, že odvolací súd v ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku nesprávne vyložil termín „nariadiť výkon rozhodnutia“, a teda vychádzal z nesprávneho predpokladu, že pre určenie toho, či prekluzívna lehota je zachovaná, nie je právne významné začatie konania, ale doručené upovedomenie o začatí exekúcie, proti ktorému nemožno podať námietky, resp. doručené právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. Právo oprávneného na súdnu ochranu a výkon vykonateľného rozhodnutia by sa v plnej miere stalo závislým od konania, resp. nekonania súdneho exekútora a exekučného súdu, ktoré by oprávnený nemal možnosť akokoľvek ovplyvňovať. V danom prípade bolo uznesenie o 4 7 Cdo 239/2012 zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vydané 20. februára 2012, t. j. takmer po troch mesiacoch po doručení návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, teda súdny exekútor alebo exekučný súd postupoval v rozpore s ust. § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný poriadok neustanovuje žiadnu lehotu pre súdneho exekútora na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie. Vzhľadom na uvedené považoval výklad súdov za nesúladný s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ohrozujúci právne istoty účastníkov exekučného konania. Namietal aj nedostatočné, neurčité a nezrozumiteľné odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov, čím došlo k porušeniu jeho základné práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V tejto súvislosti namietal aj postup odvolacieho súdu
2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ktorý len stroho konštatoval, že pod nariadením výkonu rozhodnutia rozumie udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O. s. p. 5 7 Cdo 239/2012 V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná. V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj
a/ až písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Z hľadiska prípustnosti dovolania
ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné 6 7 Cdo 239/2012 (R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ v podanom dovolaní namietal, že súdy svojím postupom oprávnenému ako účastníkovi konania odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Dovolateľ argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní alebo, že mu znemožnili urobiť niektorý procesný úkon a pod. Podstatou jeho do volacích námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.) teda zo strany oprávneného nejde o námietku odňatia možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie ust. § 71 ods. 3 Správneho poriadku, a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie. Tento záver súdov
dovolateľa nemá oporu v zákone a prehliada že po doručení návrhu na začatie exekúcie plynú iba procesnoprávne lehoty, nie však prekluzívna (hmotnoprávna) lehota uvedená v ustanovení § 71 ods. 3 Správneho poriadku. 7 7 Cdo 239/2012 Námietky dovolateľa sa týkajú činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že ust. § 237 písm. f/ O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť procesné prípustné dovolanie
2 písm. c/ O. s. p.); nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (R 54/2012, sp. zn.: 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011). Z dovolania tiež vyplýva, že oprávnený vidí určitú podobnosť preskúmavanej veci s inými exekučnými vecami, v ktorých Najvyšší súd SR už skôr rozhodoval a vyslovil názor, že „nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenému v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná odmietnutiu spravodlivosti“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zahŕňa aj právo účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu účastníkov konania korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých je založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. V rozhodnutí sp. zn.: IV. ÚS 358/09 Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (R. c. Š. z
predstáv oprávneného. Rovnako námietka dovoláte ľa, že v danom prípade neobstojí postup odvolacieho súdu
2 O. s. p. pri odôvodnení svojho rozhodnutia, nie je opodstatnená. Odvolací súd v danom prípade nepostupoval
2 O. s. p., ale
1 O. s. p. a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v zmysle zákonných ustanovení upravujúcich náležitosti písomného vyhotovenia rozhodnutia (§ 157 ods. 1, § 167 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.). 10 7 Cdo 239/2012 V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol
1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j
úspechu účastníkov v dovolacom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 . 11 7 Cdo 239/2012 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 12. júna 2013 JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.