č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti neboli vydané
zákona č. 282/1993 Z.z. z dôvodu, ţe ich nebolo moţné vydať v zmysle § 7 ods. 1 písm. e/ tohto zákona.
zákona č. 161/2005 Z.z. (
ktorého súd vec právne posudzoval) sa v zmysle § 6 písm. e/ zákaz na vydanie týchto nehnuteľností nevzťahuje. Súd uzavrel, ţe ţalobkyňa je oprávnenou osobou a v konaní je aktívne legitimovaná. Ďalej bolo konštatované, ţe ţalovaný je povinnou osobou v zmysle § 4 zákona č. 161/2005 Z.z. K namietanej preklúzii práva ţalobkyne súd uviedol, ţe ţalobkyňa si uplatnila svoj nárok včas 3 2 M Cdo 16/2013 tak u povinnej osoby ako aj na súde. Výzva na vydanie nehnuteľností bola doručená povinnej osobe
zákona č. 215/1919 Sb. nedochádzalo aj k prechodu (prevodu) vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na štát, ale štát sa stal vlastníkom zabratej nehnuteľnosti aţ jej prevzatím. Rovnako ani
zákona č. 142/1947 Sb. nedošlo k prechodu vlastníckeho práva z pozemnokniţného vlastníka na štát vyznačením poznámky v pozemkovej knihe. Do účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. prechod vlastníctva na štát nastal aţ vkladom vlastníckeho práva do pozemkovej knihy a po účinnosti citovaného Občianskeho zákonníka právoplatnosťou rozhodnutia príslušného správneho orgánu, ktorým bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva na štát. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu na základe odňatia bez náhrady postupom
zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo vyplynulo zo zápisnice z pozemkovej knihy č. X., k. ú. L. ako aj z Čd X. Súd preto ţalobe vyhovel. O trovách konania súd rozhodol
ustanovenia § 142 ods. l O.s.p. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 27. apríla 2010 sp. zn. 6 Co 326/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe námietka ţalovaného uvedená v odvolaní poukazujúc na ustanovenie § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je nedôvodná. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a na toto odkázal. Ţalobkyňa je aktívne legitimovaná, lebo táto je oprávnenou osobou v zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. Ţalovaná je registrovanou cirkvou so sídlom na území Slovenskej republiky s právnou subjektivitou, ktorej nehnuteľnosť uvedená v § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z.z. prešla v rozhodnom období do vlastníctva štátu spôsobom
Právne nástupníctvo po S. ako pôvodnom vlastníkovi bolo taktieţ preukázané. Svoje právo uplatnila ţalobkyňa včas a predpísaným spôsobom, t.j. kvalifikovanou výzvou u povinnej osoby – ţalovaného v lehote do
registra C katastra nehnuteľností tak, ako sú v súčasnosti vedené na liste vlastníctva X. k. ú. L. a nepredloţila doklady preukazujúce skutočnosti
161/2005 Z.z. Urobila tak dodatočne v lehote do
1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal na podnet ţalovaného generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Navrhol zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, ţe súdy sa dôsledne neriadili ustanoveniami zákona č. 161/2005 Z.z. (§ 2 ods. 1 písm. a/ a c/, § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 písm. c/, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 aţ 3). Uviedol, ţe v zmysle § 5 ods. 3 tohto zákona ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve
odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môţe oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká. Ţalobkyňa uţ výzvou z
osobitného predpisu – zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboţenským spoločnostiam v znení zákona č. 97/2002 Z.z. Ţalovaný v nadväznosti na túto výzvu ţalobkyne zo
1 uvedeného zákona povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí.
1 zákona č. 161/2005 Z.z. môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti
. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
2 zákona č. 161/2005 Z.z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony
osobitného predpisu, 8) začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.
3 zákona č. 161/2005 Z.z. ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve
odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môţe oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.
3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku podnik môţe určiť, ktoré vnútorné organizačné jednotky sa zapíšu do podnikového registra ako odštepné závody. Vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene podniku všetky právne úkony týkajúce sa tohto odštepného závodu.
5 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka vedúci organizačnej zloţky podniku alebo vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zloţky alebo podniku. V predmetnom konaní nebolo sporné, ţe oprávnená osoba výzvou z
čl. 20 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne uţívať svoj majetok
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V odôvodnení svojho nálezu uviedol, ţe v súvislosti s konaním o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou v uznesení sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil ústavný súd svoj názor,
ktorého mimoriadne dovolanie môţeme posudzovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne vylúčené z dôvodu, ţe na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemoţno podať dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 aţ § 243c O.s.p.), kde sa síce ustanovuje primerané pouţitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame pouţitie. Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní
Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania, súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcich aţ porušenie práva na súdnu ochranu. Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne vyuţila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov (s výnimkou dovolania - § 243f ods. 2 písm. c/ O.s.p.) alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako je to vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné (aţ na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekáţkami znemoţnené vyuţiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99). Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, ţe mimoriadne dovolanie predstavuje výnimku z pravidla stability 8 2 M Cdo 16/2013 súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné pouţitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môţe mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 Dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010). Prax ukázala, ţe judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom. Ako jeden z mnohých príkladov moţno uviesť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva : „
názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu zásadne vyţaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník vyuţil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu zaloţeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Poţiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp. ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne vyuţiť. Splnenie uvedenej poţiadavky ako jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho konania nevyuţije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, hoci mu v tom nebránili dôleţité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné dispozičné právo zdrţať sa, resp. nevyuţiť moţnosť podať riadny či mimoriadny opravný prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôţe byť narušená inštitútom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora“. Najvyšší súd však vyslovil aj 9 2 M Cdo 16/2013 to, ţe súd konajúci o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora musí v kaţdej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sţdo V 3/00 z 1. mája 2000), resp. ţe opomenutie vyuţitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom konania nemoţno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára 2013). Preskúmaním napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, ţe pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu, pretoţe v podstate ţiadnym spôsobom nereagoval na skutočnosť, ţe ţalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako on (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) tým, ţe rozhodnutie všeobecných súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Okrem toho najvyšší súd nerešpektoval ani princíp viazanosti dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora keď konštatoval „inú vadu v konaní, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, čo je však samostatným dôvodom
1 písm. b/ O.s.p., ktorý v danom prípade generálny prokurátor neuplatnil. Rovnako aj tento dôvod mohol ţalovaný uplatniť vo svojom prípadnom dovolaní proti rozhodnutiam všeobecných súdov (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
názoru ústavného súdu sa najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania v danej veci dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom. Princíp stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou vyplýva z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Takýmto postupom sa najvyšší súd bez odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní (§ 243e ods. 1 O.s.p.), následkom čoho došlo k porušeniu základného práva sťaţovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušenie princípov spravodlivého súdneho konania v danom prípade viedlo aj k porušeniu základného práva sťaţovateľky vlastniť majetok
čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku
čl. 1 dodatkového protokolu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací opätovne preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a viazaný právnym názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho 10 2 M Cdo 16/2013 prokurátora je v danej veci neprípustné. Ţalovaný pred podaním podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie, ktoré mohol odôvodniť rovnako ako generálny prokurátor a preto z dôvodov uvedených v odôvodnení nálezu ústavného súdu, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora najvyšší súd ako neprípustné odmietol (§ 243i ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Ţalobkyňa bola v konaní o mimoriadnom dovolaní úspešná, preto jej vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré si uplatnila a vyčíslila (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej priznal proti neúspešnému ţalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 64,41 €, a to odmenu advokáta za jeden úkon právnej pomoci (vyhotovenie písomného vyjadrenia) 57 € s reţijným paušálom 7,41 € v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. apríla 2014 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.