o náhradu škody

Najvyšší súd 2 Cdo 273/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne R. G., bývajúcej v B., zastúpenej Mgr. V. Š., advokátom v B., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16 C 86/2010, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. mája 2013 sp. zn. 8 Co 175/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo
2. februára 2012 č.k. 16 C 86/2010-90 konštatoval, ţe nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne z
3. februára 2007 č. X., ktorou sa domáhala prešetrenia nečinnosti Slovenskej komory exekútorov pri vybavovaní jej sťaţnosti na činnosť súdneho exekútora č. X., boli porušené práva ţalobkyne na vybavenie sťaţnosti bez prieťahov a na inú právnu ochranu. Vo zvyšku návrh ţalobkyne na zaplatenie sumy vo výške 3 300 € s príslušenstvom, titulom náhrady nemajetkovej ujmy, zamietol a ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe v konaní bolo preukázané, ţe boli splnené všetky zákonné podmienky pre priznanie nároku ţalobkyne na určenie, ţe nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne z
4. februára 2007 č. X., boli porušené jej práva na vybavenie sťaţnosti bez prieťahov a na inú právnu ochranu. Pokiaľ sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 €, okresný súd uviedol, ţe pri skúmaní predpokladov zodpovednosti za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je treba postupovať podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, keď účelom poskytnutia primeraného 2 2 Cdo 273/2013 zadosťučinenia je poskytnúť fyzickej osobe za neoprávnený zásah do jej osobných práv primerané zadosťučinenie. Konštatoval, ţe došlo síce k porušeniu práva ţalobkyne, ale táto nepreukázala, ţe v dôsledku nesprávneho úradného postupu jej bola spôsobená nemajetková ujma. V súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy nepreukázala, ţe v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníţeniu jej dôstojnosti a váţnosti v spoločnosti. Ţalobkyňa tieţ nepreukázala, ţe vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva spravodlivosti SR došlo k negatívnym následkom v súkromnom ţivote a spoločenskom uplatnení. S ohľadom na uvedené súd prvého stupňa uzavrel, ţe ţalobkyňa v konaní nepreukázala dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti vzniknúť. Samotná skutočnosť, ţe pri vybavovaní jej sťaţnosti z
5. februára 2007 došlo k prieťahom, ktoré vyvolali u ţalobkyne stav právnej neistoty a došlo k porušeniu zákona č. 152/1998 Z.z. o sťaţnostiach ešte sama osebe nezakladá ţalobkyni nárok na nemajetkovú ujmu. So zreteľom na uvedené návrh ţalobkyne v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, keď mal za to, ţe konštatovanie, ţe došlo k nesprávnemu úradnému postupu Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne, je vzhľadom na okolnosti prípadu postačujúce. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď ţalobkyňa mala vo veci len čiastočný úspech. Na odvolanie ţalobkyne a ţalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
6. mája 2013 č.k. 8 Co 175/2012-127 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodení uviedol, ţe nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňaţnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach ţivota, ako aj to, ţe iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváţenie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania moţno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale uţ predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho ţivotnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné 3 2 Cdo 273/2013 povaţovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďţe ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môţe byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa ţivota a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti kaţdého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doloţiť. Uviedol, ţe súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, ţe nesprávny úradný postup pri vybavovaní sťaţnosti ţalobkyne zo strany Ministerstva spravodlivosti SR nemoţno povaţovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by ţalobkyni prináleţal nárok na peňaţnú náhradu nemajetkovej ujmy, a správne tak zameral svoje dokazovanie na zisťovanie, či v dôsledku nevybavenia sťaţnosti ţalobkyne v zákonnej lehote, došlo v značnej miere k zníţeniu dôstojnosti a váţnosti ţalobkyne v spoločnosti a či vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva spravodlivosti SR došlo k negatívnym následkom v jej súkromnom ţivote a spoločenskom uplatnení. Odvolací súd ďalej uviedol, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, ţe ţalobkyňa v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náleţite nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti SR pri vybavovaní sťaţnosti vzniknúť, a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodloţené. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v mysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Uviedla, ţe odvolací súd sa svojou poţiadavkou na preukazovanie akýchsi nepriaznivých následkov nesprávneho úradného postupu úplne odchýlil od zmyslu a účelu právnej úpravy, judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom aplikoval poţiadavku, ktorá v právnom poriadku neexistuje. Uviedla, ţe zákon č. 514/2003 Z.z ani judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky nepoţadujú preukazovanie sekundárnych následkov ujmy na právach, preto je poţiadavka odvolacieho súdu, aby ich ţalobkyňa preukázala nezákonná. Odvolací súd teda podľa názoru dovolateľky ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval v rozpore s ich účelom a zmyslom. Namietala aj správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania, 4 2 Cdo 273/2013 keď ţalobkyni odvolací súd náhradu trov nepriznal vôbec, napriek tomu, ţe so svojím návrhom ako takým bola úspešná, nebola jej iba priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Poznamenala, ţe ide o vady konania takej intenzity, ţe ich dôsledkom je porušenie práva ţalobkyne na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čoho dôsledkom je vada rozsudku v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázala na početnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Českej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobkyne písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci dovolateľka napadla rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
7. 5 2 Cdo 273/2013 Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľka existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľke odňatá moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Z obsahu dovolania moţno vyvodiť, ţe dovolateľka namietala nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 237 písm. f/ O.s.p.), odchýlenie sa od rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky bez náleţitého odôvodnenia (zásadný rozpor s judikatúrou ústavného súdu; § 237 písm. f/ O.s.p.) ako aj nesprávnu aplikáciu a výklad ustanovení zákona č. 514/2013 Z.z. (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho 6 2 Cdo 273/2013 konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m.m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z
8. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo 7 2 Cdo 273/2013 upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m.m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z
9. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré návrh ţalobkyne na zaplatenie sumy 3 300 € s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy zamietli. Zhodli sa na tom, ţe ţalobkyňa v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňaţnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náleţite nepreukázala rozsah nepriaznivých následkov, ktoré jej mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky pri vybavovaní sťaţnosti vzniknúť, a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodloţené. Pokiaľ ţalobkyňa v odvolacom konaní zotrvala na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotoţnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti časti ţaloby z uvádzaných dôvodov, 8 2 Cdo 273/2013 ponúkol dostatočné vysvetlenie toho, prečo z právneho hľadiska nebolo moţné akceptovať argumentáciu odvolateľky (ţalobkyne). Pokiaľ ide o námietku zásadného rozporu rozhodnutia odvolacieho súdu s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý mal zaloţiť arbitrárnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti (okrem iného) rozhoduje o porušení základných práv sťaţovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa z ustanovení čl. 58 ods. 2, čl. 127 Ústavy SR a ustanovení § 50 ods. 3, § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 38/1993 Z.z o ústavnom súde. Súdy niţšieho stupňa v danej veci ale rozhodovali o nároku ţalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Keďţe konania o sťaţnostiach vo veciach namietania porušenia základných ľudských práv v zmysle Ústavy SR vedené na ústavnom súde a konania o ţalobách o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. vedené na všeobecných súdoch nemoţno stotoţňovať, námietka ţalobkyne o zásadnom nesúlade rozhodnutia odvolacieho súdu s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je neopodstatnená. Obsah dovolacích námietok smeroval tieţ k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemoţní realizáciu ţiadneho 9 2 Cdo 273/2013 jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe ţalobkyňa neopodstatnene namieta, ţe v konaní jej postupom súdu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, ţe prípustnosť dovolania ţalobkyne nevyplýva z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľkou uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol aj dovolanie ţalobkyne smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, keďţe touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, ţe by došlo k vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Ţalovaná mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala. Dovolací súd úspešnej ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
10. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
11. mája 2014 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová