← Slovensko

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

Obsah (5)§ 151§ 243a§ 242§ 243f§ 243i

Najvyšší súd 2 M Cdo 8/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne O. P., bývajúcej vo V., proti ţalovanému R. P., bývajúcemu v K., zastúpené

rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou z

  1. januára 2012 č. k. 6 C 38/2006-596, takto r o z h o d o l : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. októbra 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012, 19 Co 36/2012 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z
  3. januára 2012, č. k. 6 C 38/2006-596

opravným uznesením zo

  1. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-624 a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. októbra 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012, 19 Co 36/2012 v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo
  3. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-629 a vec mu v tejto časti vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z
  4. januára 2012 č. k. 6 C 38/2006-596

opravným uznesením zo

  1. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-624 vyporiadal BSM účastníkov konania tak, ţe do výlučného vlastníctva ţalobkyne prikázal hnuteľné veci v celkovej hodnote 3 050,68 €. Do výlučného vlastníctva ţalovaného prikázal dom súpisné č. X. postavený na parcele č. X., parcelu č. X. o výmere X. m2, parcelu č. X. o výmere X. m2 2 2 M Cdo 8/2013 zap. na LV č. X., k. ú. S. v celkovej hodnote 17 924,72 € a hnuteľné veci v celkovej hodnote 2 250,07 €. Ţalobkyňu zaviazal vyplatiť ţalovanému na vyrovnanie jeho podielu sumu 2 217,88 € a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa skonštatoval, ţe hodnota všetkých vecí patriacich do BSM je spolu 23 225,47 €, z ktorej polovica je 11 612,74 €, ktorú by mal kaţdý z manţelov nadobudnúť. Keďţe ţalovaný nadobudol veci v celkovej hodnote 20 174,79 €, výška o ktorú ţalovaný získal viac je 8 562,05 €. Dlh, ktorý uhradil ţalovaný a jeho zvyšok predstavuje sumu 3 967,07 €, z čoho polovica je suma 1 983,54 €. Tak ustálil, ţe u ţalovaného, ktorý získal viac na mu prináleţiacom podiele o 8 562,05 €, je potrebné odpočítať 1 983,54 €, t. j. polovicu dlhu (3 909,25 € + 57,82 € čo je 3 967,07 € z čoho 1/2 je 1 983,54 €) a tak by mal vyplatiť ţalobkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 6 578,51 €. Pri vyporiadaní BSM súd prvého stupňa zohľadnil sumu 350 000 Sk, ktorá bola získaná za predaj bytu na D. ulici kúpnou zmluvou z
  2. septembra 1999 majúc za to, ţe uvedený byt č. X. na X.. poschodí bol nadobudnutý ţalobkyňou a predaný v čase trvania manţelstva účastníkov konania, preto uvedená suma patrí do BSM. Rovnako aj suma 180 000 Sk, ktorá vyplýva z úverovej zmluvy so S. a ktorá bola tak, ako suma 350 000 Sk vloţená na účet ţalobkyne, a následne ňou prevedená na jej ďalšie účty, s ktorými ţalovaný nemal dispozičné právo. Súd prvého stupňa preto uvedené sumy, a to v prepočte 11 617,87 € a 5 974,91 €, teda spolu 17 592,78 €, z čoho polovica predstavuje 8 796,39 € vyporiadal tak, ţe túto sumu by mala ţalobkyňa vyplatiť ţalovanému na vyrovnanie jeho podielu. Pri vyporiadaní súd prvého stupňa vychádzal z toho, ţe ţalovaný by bol povinný vyplatiť ţalobkyni na vyrovnanie jej podielu sumu 6 578,51 €, z tejto sumy však odpočítal 8 796,36 € (polovicu zo sumy 350 000 Sk a 180 000 Sk), pričom ustálil, ţe ţalovaná je povinná ţalovanému vyplatiť sumu 2 217,88 € na vyrovnanie jeho podielu. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O.s.p. s tým, ţe ţiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, lebo účastníci vo veci boli len čiastočne úspešní. Opravným uznesením zo
  3. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-624 bol opravený výrok rozsudku súdu z
  4. januára 2012 č. k. 6 C 38/2006-596 v časti týkajúcej sa vecí prikázaných do výlučného vlastníctva ţalobkyne tak, ţe namiesto hnuteľnej veci drevená pohovka s dvoma čalúnenými kreslami v hodnote 355,51 € bola vyporiadaná iba drevená pohovka v sume 355,51 €. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
  5. októbra 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012, 19 Co 36/2012 rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia zo
  6. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-624 potvrdil. Rovnako potvrdil aj uznesenie súdu prvého 3 2 M Cdo 8/2013 stupňa zo
  7. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-
  8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. K odvolacím námietkam odvolateľky dodal, ţe nie je moţné súhlasiť s jej námietkou, ţe napadnutý rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nepreskúmateľný. Súd prvého stupňa sa dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami a dôsledne a v logických súvislostiach vyhodnotil zistený skutkový stav. Aj podľa názoru odvolacieho súdu byt na D. X. poschodí bol bytom, ktorý bol nadobudnutý počas trvania manţelstva účastníkov konania a počas trvania ich manţelstva bol aj predaný. Anuita v súvislosti s nadobudnutím tohto bytu od Bytového druţstva bola uhradená zo spoločných prostriedkov, čo bolo potvrdené aj stranou ţalobkyne. Aj keď je treba súhlasiť s tvrdením ţalobkyne, ţe aj keď jej prináleţalo ako členke SBD X. právo na prevod uvedeného bytu, jeho nadobudnutím zo spoločných prostriedkov stal sa predmetom BSM. Ďalej uviedol, ţe ani ďalšia námietka týkajúca sa pôţičky vo výške 24 000 DEM poskytnutej pánom S. na kúpu domu v S.
  9. septembra 1999 a jej vrátenie, a to predovšetkým na čo boli poţičané a ako uhradené, nemajú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Táto pôţička uţ nebola vyporiadavaná v BSM, nakoľko ku dňu rozvodu uţ neexistovala. To isté je moţné ustáliť aj vo vzťahu k pôţičke z
  10. augusta
  11. Vo vzťahu k sumám 350 000 Sk a 180 000 Sk povaţoval za potrebné uviesť, ţe tieto boli uvádzané ako vklady na účtoch ţalobkyne, a to prvá
  12. septembra 1999 a druhá
  13. júna
  14. V konaní neboli ani navrhované ani vykonané dôkazy ohľadom tvrdení, ţe s týmito financiami nakladal ţalovaný, ani dôkazy, ţe by uvádzané sumy boli pouţité pre potreby domácnosti účastníkov konania. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to, ţe napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto je namieste ho postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Ţalobkyňa podala odvolanie aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo
  15. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-629, ktorým jej bol vyrubený súdny poplatok za odvolanie vo výške 696,50 € podľa poloţky 6b Sadzobníka súdnych poplatkov. V odvolaní uviedla, ţe z odvolania proti rozsudku, ktorým súd rozhodol len o základe predmetu konania sa poplatok neplatí. Navrhla preto uznesenie v celom rozsahu zrušiť. Odvolací súd skonštatoval, ţe nie je moţné súhlasiť s odvolacou námietkou ţalobkyne, ţe preskúmavaným rozsudkom súd rozhodol iba o základe predmetu konania. Rozsudkom bolo rozhodnuté vo veci samej, a to o vyporiadaní BSM v celom rozsahu, preto bolo namieste, aby ţalobkyni bolo uloţené zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktoré podala proti rozsudku súdu prvého stupňa o vyporiadaní BSM. Odvolací súd preto aj toto uznesenie postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vo výroku vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretoţe s poukazom na ust. § 224

§ 151ods.

1 O.s.p. o povinnosti 4 2 M Cdo 8/2013 nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Návrh v odvolacom konaní na rozhodnutie o trovách odvolania účastníkom konania nebol podaný. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. októbra 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012, 19 Co 36/2012

rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou z 11. januára 2012 č. k. 6 C 38/2006-596 na základe podnetu ţalobkyne podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Ţiadal zrušiť uvedené rozhodnutia a vec vrátiť Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe so zreteľom na špecifický charakter práva spoločného nájmu bytu manţelmi podľa § 704 ods. 2 OZ, pokiaľ člen druţstva, ktorý je nájomcom druţstevného bytu, nadobudol tieto práva pred uzavretím manţelstva, pri prevode vlastníctva druţstevného bytu do výlučného vlastníctva člena druţstva nedochádza k transformácii druţstevných práv oboch manţelov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu), ale iba k transformácii druţstevných práv toho z manţelov, ktorý je zároveň aj členom druţstva (ide o majetok nadobudnutý jedným z manţelov patriaci do výlučného vlastníctva tohto manţela). To znamená, ţe v takomto prípade nedochádza k nadobudnutiu nového majetku, ani k rozmnoţeniu doterajšieho majetku za trvania manţelstva, ale ide iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu osobného vlastníctva. Preto v tomto prípade nedochádza ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manţelov. Ďalej uviedol, ţe právny záver o nakladaní a nakoniec aj o vyporiadaní súm 180 000 Sk a 350 000 Sk z odôvodnení súdov niţšieho stupňa nemoţno preskúmať. Záverom dal do pozornosti dovolacieho súdu protichodné tvrdenia účastníkov konania, ktoré neboli v súdnom konaní odstránené a tým sú v časti vyporiadania sporných súm rozsudky niţšieho stupňa nepreskúmateľné. Ţalobkyňa ani ţalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2

§ 243aods.

1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.

§ 242ods.

1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané opodstatnene. Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej 5 2 M Cdo 8/2013 rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, ţe právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyţaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, a túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2

§ 242ods.

1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. a tzv. iné vady konania namietané, tieto neboli ani zistené. Vzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nebolo postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Generálny prokurátor okrem nesprávneho právneho posúdenia veci namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov niţšieho stupňa. Pokiaľ generálny prokurátor namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnení dovolaním napadnutých rozsudkov súdov niţšieho stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; 6 2 M Cdo 8/2013 ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných 7 2 M Cdo 8/2013 hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Dovolací súd dospel k záveru, ţe rozsudok súdu prvého stupňa (

potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) a preto ho nemoţno povaţovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa vyporiadali BSM účastníkov konania. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe generálny prokurátor neopodstatnene namieta, nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov niţšieho stupňa (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní ako ďalší dovolací dôvod uvádza, ţe rozsudky súdov niţšieho stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pretoţe za skutkového stavu ktorý bol súdmi zistený, nemoţno súhlasiť s právnymi závermi súdov oboch stupňov o spôsobe vyporiadania sumy za odpredaný druţstevný byt počas manţelstva. V bezpodielovom spoluvlastníctve manţelov je všetko, čo môţe byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manţelov za trvania manţelstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúţia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manţelov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manţelov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manţelstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka (§ 143 Občianskeho zákonníka). Veci v bezpodielovom spoluvlastníctve uţívajú obaja manţelia spoločne; spoločne uhradzujú aj náklady vynaloţené na veci alebo spojené 8 2 M Cdo 8/2013 s ich uţívaním a udrţiavaním (§ 144 Občianskeho zákonníka). Beţné veci týkajúce sa spoločných vecí môţe vybavovať kaţdý z manţelov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manţelov; inak je právny úkon neplatný (§ 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manţelia spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre správne posúdenie opodstatnenosti ţaloby v danej veci, bolo potrebné riešiť otázku, či nadobudnutie nehnuteľnosti postupom podľa § 16 a § 28 zákona č. 182/1993 Z.z. manţelom, ktorý je výlučným členom bytového druţstva, má za následok vznik jeho výlučného vlastníckeho práva k predmetu prevodu, alebo či dôjde k zaloţeniu spoluvlastníckeho práva oboch manţelov v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru generálneho prokurátora sporný byt č. X. na D. ulici č. X. bol výlučným vlastníctvom ţalobkyne (nepatril teda do bezpodielového spoluvlastníctva manţelov); dovolací súd povaţuje tento názor generálneho prokurátora za správny. Vo veci nebolo sporné, ţe ţalobkyni ako výlučnej členke bytového druţstva bol druţstevný byt č. X. na D. ulici č. X. pridelený pred uzavretím manţelstva a jeho nájomníčkou sa rovnako stala v čase pred uzavretím manţelstva so ţalovaným. Za trvania manţelstva ţalobkyňa a Stavebné bytové druţstvo X. uzavreli

  1. decembra 1998 zmluvu o prevode vlastníctva druţstevného bytu. Následne ţalobkyňa ako predávajúca previedla predmetný druţstevný byt na J. P. ako kupujúceho kúpnou zmluvou z
  2. septembra 1999 (za trvania manţelstva so ţalovaným) za cenu stanovenú dohodou v sume 250 000 Sk. V danom prípade teda ţalobkyňa nadobudla členstvo a nájom druţstevného bytu ešte pred uzavretím manţelstva so ţalovaným a uzavretím manţelstva im vzniklo právo spoločného nájmu druţstevného bytu, nevzniklo im však spoločné členstvo v druţstve. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“) byt, ktorého nájomcom je fyzická osoba, môţe vlastník domu previesť do vlastníctva len tomuto nájomcovi. Nájomca druţstevného bytu, ktorý je členom bytového druţstva, má nárok na prevod vlastníctva bytu podľa tohto zákona, ak nepoţiadal o prevod vlastníctva podľa osobitného predpisu (§ 28 zákona č. 182/1993 Z.z.). 9 2 M Cdo 8/2013 Vyššie citované ustanovenia zákona č. 182/1993 Z.z. teda jednoznačne zakotvujú prevod druţstevného bytu do vlastníctva len toho z manţelov, ktorý je členom druţstva; Stavebné bytové druţstvo X. postupovalo správne, keď druţstevný byt previedlo do vlastníctva ţalobkyne, ktorá bola výlučnou členkou druţstva. Oprávnenosť takéhoto postupu potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozsudku z
  3. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 291/2006, v ktorom súd vychádzal z konštrukcie transformácie členského podielu. Podľa uvedeného rozsudku: „druţstevný byt v dome vo vlastníctve bytového druţstva nie je vo vlastníctve člena bytového druţstva. Pokiaľ však ide o členský podiel, ktorý môţe byť predmetom prevodu alebo dedenia, tento má určitú majetkovú hodnotu, ktorého cena sa stanoví ako cena všeobecná, t. j. cena, za ktorú by bolo moţné v danom mieste a čase nadobudnúť členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a podobne, pričom obvykle sa táto trhová hodnota zisťuje porovnaním s uţ realizovanými prevodmi členských podielov (podobných bytov) v danom čase a mieste (R 40/2002). Ak je členom bytového druţstva iba jeden z manţelov, v prípade zániku manţelstva členský podiel pripadá zo zákona tomuto manţelovi. Z uvedeného vyplýva, ţe zákon v týchto prípadoch chráni majetkové práva toho, kto získal právo na pridelenie druţstevného bytu a uzavrel nájomnú zmluvu o nájme druţstevného bytu pred uzavretím manţelstva; členský podiel pokiaľ má majetkovú hodnotu, tak moţno povaţovať za jeho majetok.“, ako i „pri prevode vlastníctva druţstevného bytu do výlučného vlastníctva člena druţstva, nedochádza k transformácii druţstevných práv oboch manţelov (aj keď sú spoločnými nájomcami bytu) ale iba k transformácii druţstevných práv toho z manţelov, ktorý je zároveň členom druţstva (ide o majetok nadobudnutý jedným z manţelov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manţela). To znamená, ţe v takomto prípade nedochádza k nadobudnutiu nového majetku, ani rozmnoţenie doterajšieho majetku za trvania manţelstva, ale ide iba o zmenu, ktorá nemá vplyv na povahu veci ako predmetu osobného vlastníctva. Preto v tomto prípade nedochádza ani k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva manţelov.“ Názor zaujatý v uvedenom rozsudku (pozri tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
  4. apríla 2004 sp. zn. 22 Cdo 1668/2003) je opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. K obdobnému záveru dospela aj odborná právnická literatúra – viď napríklad publikáciu Imrich Fekete, Občiansky zákonník, Veľký komentár, Nakladateľstvo Eurokódex, 2011, str. 828 a
  5. Nie je pritom rozhodujúce, z akých prostriedkov bola zaplatená kúpna cena bytu, nakoľko táto okolnosť nemá vplyv na transformáciu výlučného majetku jedného z manţelov pred uzavretím manţelstva (majetku 10 2 M Cdo 8/2013 nadobudnutého jedným z manţelov za majetok patriaci do výlučného vlastníctva tohto manţela). Keďţe ţalobkyňa nadobudla členstvo a nájom bytu ešte pred uzavretím manţelstva, uzavretím manţelstva vzniklo manţelom len právo spoločného nájmu druţstevného bytu, nie však spoločné členstvo v druţstve a prevod bytu len do vlastníctva ţalobkyne bol v súlade s § 16 a § 28 zákona č. 182/1993 Z.z. Z uvedeného dôvodu sa preto Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţňuje s názorom generálneho prokurátora, ţe predmetný druţstevný byt (resp. výťaţok z jeho predaja) nepatrí do BSM účastníkov konania. Tým, ţe súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zostal skutkový stav neúplný. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p.

§ 243fods.

1 písm. c/ O.s.p., keďţe to vyţadovala ochrana práv a ním chránených záujmov účastníkov konania a túto nebolo moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z

  1. októbra 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012, 19 Co 36/2012 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v znení opravného uznesenia a rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou z
  2. januára 2012 č. k. 6 C 38/2006-596

opravným uznesením zo

  1. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-624 a vec vracia Okresnému súdu Vranov nad Topľou na ďalšie konanie. Generálny prokurátor napadol mimoriadnym dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Dovolací súd sa preto zoberal aj dovolaním voči výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zo
  2. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006- 629, ktorým bolo rozhodnuté o povinnosti ţalobkyne zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie. Tak ako bolo uvedené vyššie, v konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a tzv. iné vady konania zistené. Dovolací súd sa preto zaoberal otázkou, či aj vo vzťahu k výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo 11 2 M Cdo 8/2013 potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zo
  3. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-629 nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Odvolací súd v odôvodnení k výroku ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zo
  4. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-629 uviedol, ţe súd prvého stupňa rozsudkom rozhodol vo veci samej, a to o vyporiadaní BSM v celom rozsahu, preto bolo namieste, aby ţalobkyni bolo uloţené zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktoré podala proti rozsudku súdu prvého stupňa o vyporiadaní BSM. Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, ţe súd prvého stupňa zaviazal ţalobkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie voči jeho rozsudku o vyporiadaní BSM vo výške 696,50 € podľa poloţky č. 6 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Dovolací súd v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  5. februára 2011 č. k. I. ÚS 464/2010-33 poukazuje na § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, kde poplatníkom je/sú obaja účastníci v konaní o vyporiadanie BSM, alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ a h/ citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu (písm. a/) ... v ostatných prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uloţila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej (písm. h/). Podľa § 8 ods. 1 a 4 citovaného zákona poplatok za podanie návrhu alebo ţiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní, alebo reštrukturalizačnom konaní, podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (ods. 1). Ostatné poplatky sú splatné do 3 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uloţila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (ods. 4). Podľa poloţky 6 písm. a/ a b/, časť I. „Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní“ zákona o súdnych poplatkoch z návrhu na vyporiadanie BSM sa platí suma 66 € (písm. a/). Za vyporiadanie BSM z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom, 3 % a ak sa konanie skončilo súdnym zmierom, 1 %, najmenej sa platí 66 €, najviac sa platí 16 596,50 € (písm. b/). Dovolací súd v súlade s nálezom Ústavného súdu SR uvádza, ţe aj podľa právnej teórie (pozri napr. databázu ASPI, komentár k § 2 ods. 1 písm. c/ zákona o súdnych poplatkoch) sa súdny poplatok podľa poloţky 6 písm. b/ sadzobníka platí „za vyporiadanie samo, t. j. meritórne rozhodnutie súdu o predmete konania“. V rámci rovnakého zdroja je v súvislosti s § 5 ods. 1 písm. a/ konštatované, ţe „súd môţe súdny poplatok vyrubiť a vymáhať aţ 12 2 M Cdo 8/2013 po vzniku poplatkovej povinnosti“, a v súvislosti s § 5 ods. 1 písm. h/ „v ostatných prípadoch je vznik poplatkovej povinnosti viazaný na deň právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok uloţila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej“. S poukazom na nález Ústavného súdu SR je potrebné uviesť, ţe za daného právneho stavu („de lege lata“) platí naďalej časovo odlišná situácia pre vznik poplatkovej povinnosti „z návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov“ („ex ante“) a za „vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manţelov“ („ex post“), a to aj v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného potom vyplýva, ţe odvolací súd nepostupoval správne, keď potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo
  6. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-629, ktorým bola ţalobkyni uloţená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM podľa poloţky 6 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, nakoľko v čase uloţenia poplatkovej povinnosti (
  7. februára 2012) nebolo rozhodnutie súdu prvého stupňa v merite veci právoplatné (z dôvodu podaného odvolania nadobudlo právoplatnosť
  8. novembra 2012). Tým, ţe súdy z tohto aspektu neposudzovali skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo vo vzťahu k uvedenému k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zostal skutkový stav neúplný. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  9. októbra 2012 sp. zn. 19 Co 35/2012, 19 Co 36/2012 aj v časti, v ktorej potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo
  10. februára 2012 č. k. 6 C 38/2006-629 a vec vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.

§ 243iods.

2 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

  1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  2. mája 2014 13 2 M Cdo 8/2013 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.