Obsah (4)

§ 201§ 202§ 57§ 58

Najvyšší súd 2 ECdo 254/2013 Slovenskej republiky 2 ECdo 255/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v exekučnej veci oprávneného : Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratisla

§ 201, veta prvá O.s.p.

účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

§ 202ods.

2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

§ 57ods.

1 písm. a/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným. 7 2 ECdo 254/2013 2 ECdo 255/2013

§ 58ods.

4 Exekučného poriadku (v znení účinnom do

1. augusta 2012) proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a/, b/, f/ aţ h/ je prípustné odvolanie. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 201, veta prvá O.s.p. zásadne platí, ţe kaţdé rozhodnutie súdu prvého stupňa moţno napadnúť odvolaním za predpokladu, ţe v konkrétnej veci zákon podanie odvolania nevylučuje. V prípade rozhodnutia vydaného v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku teda zásadne proti uzneseniu vydanému v tomto konaní odvolanie nie je prípustné. Takéto uznesenie súdu prvého stupňa moţno odvolaním napadnúť len vtedy, ak je v Exekučnom poriadku výslovne ustanovené, ţe sa odvolanie proti nemu pripúšťa (§ 202 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolania povinných smerovali proti uzneseniam exekučného súdu, ktorými zamietol návrh na zastavenie exekúcie. Exekučný poriadok ale nemá ustanovenie, v ktorom by sa výslovne uvádzala prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu exekučného súdu. Ustanovenie § 58 ods. 4 Exekučného poriadku (v znení účinnom do
2. augusta 2012) stanovuje prípustnosť dovolania len proti rozhodnutiu, ktorým súd exekúciu zastaví, o ktorý prípad v danej veci nejde. Záver odvolacieho súdu o existencii zákonného dôvodu, pre ktorý nebolo moţné pristúpiť k vecnému preskúmaniu odvolania podaného povinnými, ale ho treba podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietnuť, je preto správny. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotoţnil s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe proti uzneseniu, ktorým sa nevyhovelo návrhu povinných na zastavenie exekúcie, odvolanie nie je prípustné (porovnaj: Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 1 vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 156). Z uvedeného je zrejmé, ţe odvolací súd odmietnutím odvolaní povinným neodňal moţnosť konať pred súdom. Prípustnosť dovolania z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. preto nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady konania tvrdenej dovolateľmi, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie povinných podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. 8 2 ECdo 254/2013 2 ECdo 255/2013 V dovolacom konaní úspešnému oprávnenému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti povinným, ktorý úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.). II. K dovolaniu povinných proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
3. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas povinní v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. V citovaných ustanoveniach sú – ako prípustný predmet dovolania – uvedené aj niektoré potvrdzujúce uznesenia odvolacieho súdu; uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zamietajúce návrh povinných na zastavenie 9 2 ECdo 254/2013 2 ECdo 255/2013 exekúcie, ale medzi nimi uvedené nie je. Prípustnosť dovolania povinných preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. Dovolanie, ktoré podali povinní, by v danom prípade bolo procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k takej vade. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. So zreteľom na dovolateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, ţe v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné páva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/
5. 10 2 ECdo 254/2013 2 ECdo 255/2013 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (pozri I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (pozri III. ÚS 7/08). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. Odvolací súd vo výroku dovolaním napadnutého uznesenia z
6. januára 2013 sp. zn. 18 CoE 38/2012 uviedol, ţe uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z
7. júla 2010 č. k. 37 Er 7015/2007-103 potvrdzuje. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, ţe uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-103 napadli povinní odvolaním. Po tom ako stručne zhrnul doterajší priebeh exekučného konania, sa odvolací súd sa uţ venoval odvolaniu povinných voči uzneseniu súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-
8. Uviedol, ţe v zmysle zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
9. apríla 2011 sp. zn. 2 Cdo 24/2011 (ktorým bolo zrušené uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-67) opätovne vec preskúmal 11 2 ECdo 254/2013 2 ECdo 255/2013 a o odvolaní povinných opätovne rozhodol. Odvolací súd teda vo výroku svojho rozhodnutia potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z
10. júla 2010 č. k. 37 Er 7015/2007-103, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia uţ v zmysle zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu opätovne preskúmal uznesenie Okresného súdu Bratislava IV z
11. júna 2009 č. k. 37 Er 7015/2007-67 a dospel k záveru, ţe odvolaniu povinných nie je moţné vyhovieť. Z uvedeného vyplýva, ţe výrok uznesenia odvolacieho súdu nekorešponduje s jeho odôvodnením, resp., ţe z odôvodnenia uznesenia jednoznačne nevyplýva či odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 37 Er 7015/2007-103 alebo č. k. 37 Er 7015/2007-67, nakoľko obe uvedené rozhodnutia súdu prvého stupňa boli napadnuté odvolaniami povinných. Uvedený rozpor výroku a odôvodnenia (resp. jeho nezrozumiteľnosť) zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu. Ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, musí dovolací súd takéto rozhodnutie zrušiť, lebo konanie je zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti ako ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné poukázať na skutočnosť, ţe o odvolaniach voči uzneseniam Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37 Er 7015/2007-67 a č. k. 37 Er 7015/2007-103 uţ Krajský súd právoplatne rozhodol uznesením z
12. septembra 2011 sp. zn. 18 CoE 329/
13. Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. určuje, ţe keď uţ bolo o veci právoplatne rozhodnuté, nemôţe byť tá istá vec v rozsahu záväznosti výroku rozhodnutia prejednávaná znova. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) teda bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté bola prejednávaná znova. Bude preto potrebné, aby odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní o odvolaní povinných zváţil postup v zmysle ustanovení § 103 a § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
14. 12 2 ECdo 254/2013 2 ECdo 255/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
15. apríla 2014 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová