2 Zákonníka práce zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch 2 2 Cdo 319/2013 vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to stanovujú osobitné predpisy alebo stanovy
osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôţe ním byť súčasne aj jeho organizačná jednotka a naopak. Uvedené ustanovenie umoţňuje, aby právnu subjektivitu mala aj organizačná jednotka právnickej osoby, aj keď nemá právnu subjektivitu
občianskeho práva. Postavenie právnických osôb – zamestnávateľov v pracovných vzťahoch treba zisťovať z právnych predpisov, na základe ktorých vznikli a prípadne stanov
týchto predpisov. Organizačná zloţka, na ktorú bola osobitným predpisom prenesená právna subjektivita v pracovných vzťahoch má rovnaké postavenie ako právnická osoba, do ktorej patrí. Keďţe
názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho názoru, odvolací súd uznesenie zrušil
1, písm. h/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v rámci ktorého má okresný súd postupovať v súlade s citovaným ustanovením Zákonníka práce. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala spoločnosť O. (vo veci jej organizačnej zloţky so sídlom v P.) 23. júla 2013 dovolanie, ktoré odôvodnila v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pričom vadou
ustanovenia § 237 O.s.p. je vada spočívajúca v tom, ţe ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Namietla aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ďalej dovolateľka uviedla, ţe ţalobkyňa označila ako ţalovanú organizačnú zloţku, ktorá nemá právnu subjektivitu, a teda ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Tvrdila, ţe organizačná zloţka tak, ako ju označila ţalobkyňa navyše vôbec neexistuje. Na základe uvedeného dovolateľka ţiadala, aby dovolací súd zmenil uznesenie odvolacieho súdu tak, ţe uznesenie súdu prvého stupňa potvrdí. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas spoločnosť O. zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 3 2 Cdo 319/2013 Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať
ustanovenia § 239 O.s.p. V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďţe v danom prípade ide o zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania z § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Prípustnosť dovolania spoločnosti O. by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné 4 2 Cdo 319/2013 (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1995 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, c/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.
b/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, ţe musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania znamená spôsobilosť subjektu mať procesné práva a povinnosti. Ide teda o procesnú subjektivitu. Občiansky súdny poriadok v § 19 O.s.p. stanovuje, ţe spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Zákon teda odkazuje na hmotné právo. Vo všetkých občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť účastníkmi konania tí, ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti
hmotného práva, teda všeobecnú hmotnoprávnu subjektivitu. Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú zdruţenia fyzických alebo právnických osôb, účelové zdruţenia majetku, jednotky územnej samosprávy a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania v zmysle § 19 O.s.p. uţ opodstatňuje prípustnosť dovolania
b/ O.s.p. Spôsobilosť byť účastníkom konania treba odlišovať od tzv. vecnej legitimácie účastníka – aktívnej, či pasívnej, ktorá je z hľadiska prípustnosti irelevantná. Nemoţno nedostatok spôsobilosti byť účastníkom zamieňať nedostatkom vecnej legitimácie účastníka. Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania má z procesného hľadiska za následok zastavenie konania (§ 103 a 104 ods. 1 O.s.p.). Vecná legitimácia účastníka konania je otázkou hmotného práva a dôsledkom zistenia jej nedostatku sa prejaví vo výsledku konania zamietnutím návrhu. Nedostatok vecnej legitimácie účastníka nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p. 5 2 Cdo 319/2013 Štúdiom v súdnom spise dovolací súd zistil, ţe ţalobkyňa vo svojom návrhu na začatie konania označila ţalovanú nasledovne : O., organizační sloţka R., IČO: X., DIČ: C., štatutárny zástupca : W. S.. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa uzavrela pracovnú zmluvu so spoločnosťou O., organizační sloţka, Z., IČ : X., DIČ : C., dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrela ţalobkyňa so spoločnosťou O. E., vo veci organizačnej zloţky : O., organizačná zloţka, so sídlom Z. 4, IČ : X.. Z označenia ţalovanej, tak ako ju označila ţalobkyňa, nie je jednoznačné, kto je vlastne ţalovanou (či ţalovanou má byť spoločnosť O. so sídlom v E., jej organizačná zloţka so sídlom v P., alebo kancelária tejto spoločnosti, so sídlom v B.). Za tohto nejasného stavu bolo namieste vyzvať ţalobkyňu k odstráneniu takej vady nesprávneho podania, keď nie sú všetky náleţitosti podania uvedené presne, určito a zrozumiteľne, a to postupom
O.s.p., teda tak, aby označenie účastníkov konania bolo jednoznačné a nevzbudzovalo ţiadne pochybnosti. Keďţe uvedenú pochybnosť súdy niţšieho stupňa neodstránili, za takéhoto nejasného stavu nie je moţné, aby dovolací súd jednoznačne konštatoval vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. b/ O.s.p. (nie je moţné konštatovať, ţe ţalovaná nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, pokiaľ jej označenie vyvoláva pochybnosti, kto ňou v skutočnosti má byť). Keďţe zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu ostáva v platnosti, úlohou súdu prvého stupňa, po vrátení mu veci na ďalšie konanie, bude postupovať v zmysle § 43 O.s.p. a aţ po vyjasnení si skutočnosti, kto je ţalovanou osobou, vo veci rozhodnúť. Ďalej dovolateľka namietala, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje presvedčivé odôvodnenie. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe vyššie uvedená námietka dovolateľky taktieţ nie je dôvodná. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd
konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe sa pri výklade 7 2 Cdo 319/2013 a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke dovolateľky, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe dovolateľkou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie spoločnosti O.
5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti dovolateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. marca 2014 8 2 Cdo 319/2013 JUDr. Viera Petríková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.