3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p., a v tejto 8 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. vyvodiť nemoţno. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom či konania súdom nesprávne obsadeným. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ aţ e/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania v zmysle § 237 písm.f/ a g/ O.s.p.
ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky :
názoru dovolateľa malo byť – jeho výsluch) vykonané, a správnosť vyhodnotenia vykonaného dokazovania (znalecký posudok). 9 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva ich úpravu na príslušné zákony. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (por. tieţ uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten-ktorý dôkaz) môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, ţe súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemoţno vyvodiť, ţe dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné (viď R 125/1999). Tým, ţe súd prvého stupňa napriek návrhu ţalobcu nevykonal dokazovanie výsluchom ţalobcu ako účastníka konania, neodňal ţalobcovi moţnosť pred súdom konať. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva ale názor, ţe nesprávne hodnotenie dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. (por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011 a 5 Cdo 24/2012). Dovolací súd opakuje, ţe do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru, nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania
(viď 10 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov. Dovolateľ osobitne vyjadril svoje výhrady voči dokazovaniu, ktoré bolo vykonané znaleckým posudkom. K tejto časti jeho argumentácie je potrebné uviesť, ţe či uţ výsledky dokazovania boli súdmi vyhodnotené správne alebo nesprávne, nemohlo to mať za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Dovolací súd totiţ konštantne zastáva názor, ţe súd neodníme účastníkovi konania moţnosť pred ním konať tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dovolací súd nezistil ani existenciu ďalšieho dôvodu prípustnosti dovolania, ktorý mal spočívať v nedodrţaní procesného postupu prvostupňovým súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p., účinného od 15. októbra 2008,
ktorého predseda senátu alebo samosudca
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je moţné povaţovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Ak totiţ predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrţí, nemá to ţiaden priamy dosah na moţnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda ţiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Mohlo byť zakladať iba tzv. inú vadu konania, ktorou by sa dovolací súd mohol zaoberať, len ak by dovolanie bolo prípustné. Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, ţe nedodrţaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p., mu prvostupňový súd odňal moţnosť pred súdom konať. V nadväznosti na dovolacie námietky (porušenie princípu právnej istoty a odchýlenia sa od právoplatného súdneho rozhodnutia v absolútne totoţnej veci) a tieţ so zreteľom 11 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napr. II. ÚS 261/2006) treba dodať, ţe je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým prípadne došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov. Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vţdy na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Jednak ide o právo na spravodlivý súdny proces, jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiţ vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (por. I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len ţalobcom zdôrazňované právo na prejednanie veci bez porušenia procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Ţalobca namieta, ţe skutkové a právne závery prvostupňového súdu sú v absolútnom rozpore so závermi vyslovenými v právoplatných súdnych rozhodnutiach Okresného súdu Ţilina sp. zn. 24 C 45/2008 zo dňa 17.3.2009 a Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 10 Co 171/2009 zo dňa 16.10.2009 hoci išlo o posúdenie totoţných dôkazov ako v konaní sp. zn. 24 C 45/2008.
názoru dovolacieho súdu rozsudok prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu zodpovedá poţiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. V danej veci odvolací súd zhodne s okresným súdom náleţite odôvodnili právne závery odlišné od právnych záverov vo veciach sp. zn. 24 C 45/2008 v spojení s 10 Co 171/2009 Okresného a Krajského súdu v Ţiline, vo svojich rozhodnutiach náleţite vysvetlili, prečo sa odchýlili od právnych záverov vyslovených v rozhodnutiach Okresného súdu Ţilina sp. zn. 24 C 45/2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Ţiline sp. zn. 10 Co 171/2009. Za porušenie základného práva zaručeného 12 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia
predstáv ţalobcu. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal aj otázkou opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci rozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237 písm.g/ O.s.p.).
1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
1 O.s.p. účastníci majú právo z dôvodov
1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Účelom citovaného ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
ustanovenia § 16 ods. 1 O.s.p. tak, ţe konkrétny sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, a tento sudca i napriek tomu vo veci rozhodoval, išlo nesporne o vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm.g/ O.s.p. Tento priamy a ďalej nespochybniteľný dôsledok je prirodzeným prejavom evidentnej väzby tohto ustanovenia § 16 ods. 1 O.s.p. a je posilnený aj tým, ţe zákon pre tento prípad – pod sankciou ďalšej vady konania – ukladá postupovať
ustanovenia § 16 ods. 2 O.s.p. Neexistencia ţiadneho rozhodnutia (alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci), nebráni však dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm.g/ 13 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 O.s.p. samostatne posudzovať otázku, či v konaní vystupoval sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, prípadne aj inak neţ bola v konaní posúdená súdom niţšieho stupňa (porov. R 59/1997). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady,
ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlo a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napr. Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napr. Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje
subjektívneho stanoviska sudcu, ale
objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [por. tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale 14 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, a konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci) môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne (por. napr. I. ÚS 332/08). Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a
objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľné skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava povaţovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť, ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu 15 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Vychádzajúc z uvedených zásad Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel v prejednávanej veci k záveru, ţe nemoţno prisvedčiť opodstatnenosti dôvodov námietky zaujatosti uplatnenej ţalobcom. Pokiaľ ţalobca vyvodzuje svoje pochybnosti o nezaujatosti sudkyne Okresného súdu Ţilina JUDr. Gabriely Panákovej z toho, ţe jej manţel pôsobiaci ako prokurátor K. má na sociálnej sieti f. vo svojom statuse priradeného ako priateľa JUDr. M. K., zástupcu ţalovaného, je potrebné uviesť, ţe samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. prokurátormi, advokátmi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne ako je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je zaloţený na profesionalite. Chýba tu preto objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiţ z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tieţ medzi sudcami navzájom a medzi sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudkyňa vec prejednávajúca na okresnom súde vo svojom vyjadrení netvrdila, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti takéhoto sudcu. Aţ v prípade, ţe by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde totiţ o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnenosť pochybností o nezaujatosti, a teda vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. prokurátormi, advokátmi (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom alebo medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú (t.j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia a iné úradné osoby navzájom osobne poznajú, pretoţe prichádzajú spolu pracovne do styku), nemajú samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takejto osoby, v danom prípade právneho zástupcu ţalovaného. Teda iba tá skutočnosť, ţe predmetná vec sa týka 16 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 právneho zástupcu účastníka konania, ktorý
vyjadrenia ţalobcu má na f. v statuse uvedeného ako priateľa manţela vec prejednávajúcej sudkyne, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je postihnuté vadou, zakladajúcou prípustnosť dovolania
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá moţnosť
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní
ustanovenia § 243a ods. 2 in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Dovolací súd nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí jeho moţnosti konať pred súdom tým, ţe rozsudky súdov niţších súdov neboli dostatočne odôvodnené. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotoţnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo preto potrebné posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc do úvahy tento kontext je zrejmé, ţe odvolací súd dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky podstatné skutkové a právne otázky týkajúce sa predmetu prejednávanej veci a to tak, ako sú tieto 17 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 uvedené na str. 7-12 prvostupňového rozsudku. Okrem toho sa osobitne vyjadril aj k odvolacím námietkam ţalobcu poukazujúc, ţe účastníci boli vo vzájomnom vzťahu ako spoločník a verejná obchodná spoločnosť, pričom spoločníci pri zakladaní spoločnosti nevloţili do nej ţiadny peňaţný a majetkový vklad. Je potom logické, ţe v prípade straty boli nútení túto vyrovnať vloţením finančných prostriedkov do spoločnosti. Ako vyplynulo zo znaleckého posudku č. X. vypracovaného znalcom J., vloţené peňaţné prostriedky spoločníkmi boli účtované v prospech účtu X., pričom vklady resp. pôţičky sa účtujú rovnako. Zo všetkých ďalších finančných operácií z účtovnej uzávierky a pri výpočte čistého obchodného imania vyplynulo, ţe poskytnuté finančné prostriedky neboli pôţičkou (nikde sa pri zúčtovaní nevychádzalo z toho, ţe to predstavuje záväzok spoločnosti). Vloţené finančné prostriedky teda mali slúţiť na vykrytie straty v podnikaní. Takýto postup bol pouţitý aj pri výpočte vyrovnávacieho obchodného podielu ţalobcu v opačnom prípade by jeho vyrovnávací podiel predstavoval nulu. Všetky výstupy účtovníctva boli premietané do daňového priznania jednotlivých spoločníkov ţalovaného, z čoho tieţ vyplýva, ţe ţalobca musel byť uzrozumený o účele poskytnutia finančných prostriedkov do spoločnosti. V tejto súvislosti nebolo potrebné vykonať zmenu spoločenskej zmluvy o základnom imaní, pretoţe spoločnosť vznikla bez peňaţného a majetkového vkladu. V zmysle § 76 resp. § 82 ods. 3 Obchodného zákonníka spoločníci ručia za záväzky spoločne a nerozdielne všetkým svojím majetkom a stratu znášajú rovnakým dielom, preto aj došlo k tomu, ţe spoločníci v prípade straty boli nútení finančné prostriedky do spoločnosti vloţiť a týmto spôsobom stratu vykryť a ďalej pokračovať v podnikaní, čo korešpondovalo aj so spôsobom vedenia účtovníctva. Ţalobca nenamietal ani nespochybnil, ţe spôsob vedenia účtovnej evidencie, pokladničnej knihy, prípadne vykonanie účtovných uzávierok bolo urobené nesprávne.
názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu spojený s rozsudkom súdu prvého stupňa tak spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Pri posudzovaní splnenia poţiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia, nie je právne relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. V tejto súvislosti s poţiadavkami na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia dovolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003 a II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005,
ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový 18 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Dovolateľ ako dovolací dôvod ďalej uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod
2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery. Treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalobcu boli opodstatnené, ním uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd pouţil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. 19 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie. Ţalobca podal dovolanie aj proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline zo dňa 3.5.2012 č.k. 9 NcC 14/2012-725, ktorým odvolací súd nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Ţilina sp. zn. 25 C 113/2008 sudkyňu Okresného súdu Ţilina JUDr. Gabrielu Panákovú. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu je spôsobilým predmetom tohto opravného prostriedku.
1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Skutočnosť, ţe určité rozhodnutie vydal krajský súd, ešte neznamená, ţe tento súd rozhodoval ako súd odvolací. V občianskom súdnom konaní totiţ krajský súd môţe rozhodovať nielen ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) ale aj ako súd prvého stupňa (napr. § 9 ods. 2 O.s.p.) a tieţ ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu o tom, ţe sudca okresného súdu je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je rozhodnutím vyneseným mimo inštančného postupu, kedy krajský súd nerozhoduje ako súd odvolací; proti rozhodnutiu krajského súdu nie sú v tomto prípade zákonom prípustné opravné prostriedky, preto ani neexistuje funkčne príslušný súd, ktorý by mohol o takomto opravnom prostriedku rozhodnúť. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline, ktorý ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O.s.p.) rozhodol o nevylúčení sudkyne Okresného súdu Ţilina z prejednávania a rozhodovania veci. Dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 10 ods. 1 O.s.p.). Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. 20 2 Cdo 58/2013 2 Cdo 113/2013 Z uvedených dôvodov muselo byť konanie o dovolaní ţalobcu
1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. zastavené. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
5 O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 .
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.