Obsah (6)

§ 142§ 239§ 109§ 157§ 167§ 243b

Najvyšší súd 2 Cdo 271/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu Mesta Prešov, so sídlom v Prešove, Hlavná 73, zastúpeného JUDr. A.

správy Krajského súdu v Košiciach z

1. mája 2011 a
2. júna 2011 je súpis majetku úpadcu Z. v konkurznom spise lKI7/00, ktorý bol v čase jeho pripojenia ku konaniu vedenému na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 7 C 725/2004 zaloţený mimo základného spisu a uloţený v osobitnom zväzku. Okresný súd uviedol, ţe z obsahu spisu 7 C 725/2004 nesporne vyplýva, ţe ţalovaný opakovane sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu 2 2 Cdo 271/2013 realizoval svoje procesné práva nahliadnutia do súdneho spisu aj v čase po pripojení konkurzného spisu lKI7/00, kedy mohol zistiť, ţe jeho súčasťou

vlastného tvrdenia nie je súpis majetku. Na strane ţalovaného, resp. jeho právneho zástupcu okresný súd nezistil ţiadne okolnosti brániace zisteniu, ţe pripojený konkurzný spis nie je úplný v časti chýbajúceho súpisu majetku úpadcu. Na základe uvedeného preto súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe nejde o dôkaz, ktorý bez vlastnej viny v pôvodnom konaní pouţiť nemohol. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, ţe okrem iného kumulatívnou podmienkou v zmysle ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p. je skutočnosť, ţe tento nový dôkaz je právne spôsobilý privodiť ţalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, ţe rozsudkom Krajského súdu v Prešove z

1. júna 2008 pod sp. zn. 9 Co 10/2008 bolo ustálené, ţe pozemná komunikácia na S. na parc. č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2 na LV č. X. k.ú. N. bola ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, t. j. k
2. novembru 1990 miestnou komunikáciou zaradenou do siete miestnych komunikácií Mesta Prešov. Následne nadobudnutím účinnosti § 3d ods. 2 Cestného zákona od
3. júla 1996 sa táto miestna komunikácia stala vlastníctvom Mesta Prešov, teda v čase ešte pred zaradením uvedenej komunikácie do súpisu majetku správcom konkurznej podstaty úpadcu.

názoru najvyššieho súdu vysloveného v rozsudku z

1. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo 194/2008 domnienka uvedená v ustanovení § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do
2. decembra 2005 (ďalej len „zákona o konkurze a vyrovnaní“) je aplikovateľná iba v prípade, ak konkurzný súd vydá uznesenie, ktorým určí tretej osobe (tomu, kto uplatňuje, ţe sa vec nemala do súpisu zaradiť) lehotu na vydanie vylučovacej ţaloby a poučí ju o tom, ţe jej vec (majetok) bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania ţaloby. Keďţe v predmetnej veci konkurzný súd ţalobcovi uznesením neuloţil, aby v lehote určenej súdom podal vylučovaciu ţalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz a nepoučil ho o tom, ţe jeho vec bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania ţaloby, nemohla nastať fikcia v ustanovení § 19 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. Z tohto dôvodu

názoru súdu prvého stupňa s poukazom na uvedený názor najvyššieho súdu ani predmetný dôkaz nemôţe pre ţalovaného privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Na základe uvedených skutočností preto súd prvého stupňa návrh ţalovaného na povolenie obnovy konania ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu uznesením z 25. marca 2013 sp. zn. 8 Co 79/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaného zaviazal zaplatiť 3 2 Cdo 271/2013 ţalobcovi trovy konania v sume 79,58 Eur na účet právneho zástupcu ţalobcu od troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení sa stotoţnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa ako aj s dôvodmi tam uvedenými. Odvolací súd mal za to, ţe ţalovaným tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Nič totiţ nebránilo ţalovanému navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného spisu úpadcu Z. Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na vykonanie dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci ţalovaný potrebné informácie v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania uţ nie je rozhodujúci ani jeho obsah. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, ţe podmienka pre povolenie obnovy konania splnená nebola, keďţe ţalovaným predloţený dôkaz nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, ţe na základe vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a samotné rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a ţe napadnutým rozhodnutím sa ţalovanému odňala moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z uznesenia odvolacieho súdu nevyplýva, ţe súd rozhodoval o námietkach ţalovaného a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. So zreteľom na vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol, aby dovolací súd dovolanie ţalovaného odmietol, vzhľadom k tomu, ţe smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 4 2 Cdo 271/2013 Ak dovolací súd pri skúmaní prípustnosti dovolania zistí, ţe tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietne ho bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. V preskúmavanej veci bolo dovolanie podané proti uzneseniu odvolacieho súdu.

§ 239ods.

1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

§ 109ods.

1 písm. c/ O.s.p.

§ 239ods.

2 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie ţalobcu smeruje proti uzneseniu, ktoré nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolanie ţalobcu by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade tejto povahy, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 239

O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade vymenovanej v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto 5 2 Cdo 271/2013 samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné zistenie, ţe v konaní skutočne došlo k procesnej vade tejto povahy. Dovolateľ netvrdí, ţe v konaní o návrhu na obnovu konania došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z uvedených ustanovení nevyplýva. Dovolateľ namietal, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 167ods.

2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). 6 2 Cdo 271/2013 Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil, ţe ţalovaným v tomto konaní tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Zdôraznil, ţe návrh ţalovaného na vykonanie dokazovania v pôvodnom konaní nebol podaný, hoci ţalovaný v tom čase mal potrebné informácie na jeho podanie, a preto v tomto štádiu konania uţ nie je rozhodujúci ani jeho obsah. Odvolací súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkami a tvrdeniami ţalovaného uvedenými v odvolaní, keď sa nestotoţnil s názorom ţalovaného, ţe dôkazy, ktoré v dobe pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny pouţiť. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, ţe dovolateľ namietanú procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzuje aj z toho, ţe prvostupňový a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo v pôvodnom konaní ţalovaný nemohol vinou súdu predloţiť dôkaz, ktorý mu mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie. Dovolací súd k uvedenému uvádza, ţe predmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 O.s.p. súdmi. Posúdenie, či dovolateľom uvádzané skutočnosti napĺňajú znaky niektorého z dôvodov obnovy konania, je v konaní o obnovu konania právnym posúdením veci (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslom R 54/2012). 7 2 Cdo 271/2013 Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti len so znemoţnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie ale procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nezakladá prípustnosť dovolania

tohto ustanovenia. Ţalovaný v dovolaní napokon uviedol, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré dovolateľ súdu vytýka, je (tak ako uţ bolo povedané vyššie) síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012). Pri skúmaní prípustnosti dovolania ţalovaného bolo zistené, ţe tento opravný prostriedok ţalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti ţiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa ţalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol

§ 243bods.

5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. V dovolacom konaní bol procesne úspešný ţalobca a vzniklo mu právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovi preto dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania za úkon právnej sluţby advokáta, ktorú poskytol vypracovaním vyjadrenia ţalobcu k dovolaniu ţalovaného z

1. júla 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška“)]. Odmena za jeden úkon právnej sluţby predstavuje spolu sumu 81,46 Eur [t. j. 60,07 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) + reţijný paušál 7,81 Eur 8 2 Cdo 271/2013 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH vo výške 20 %, ktorá činí 13,58 Eur predstavuje spolu 81,46 Eur]. Právny zástupca ţalobcu si však uplatnil za jeden úkon právnej sluţby 79,58 Eur (58,69 Eur + 7,63 Eur RP + 13,26 Eur DPH), preto mu Najvyšší súd Slovenskej republiky priznal práve túto sumu. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. januára 2014 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová