Obsah (5)

§ 219§ 237§ 48§ 497§ 3

Najvyšší súd 2 Cdo 119/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. J., bývajúceho v P., právne zastúpeného JUDr. L. L., so sídlom H., proti

§ 219ods.

1 O.s.p. Zdôraznil, ţe prvá veta § 497 Občianskeho zákonníka dáva účastníkom zmluvy právo pre prípad dojednaného odstúpenia od zmluvy dojednať aj odstupné. Druhá veta ustanovenia § 497 Občianskeho zákonníka je všeobecná a vzťahuje sa na všetky prípady odstúpenia od zmluvy (či uţ s odstupným alebo bez neho), to znamená, ţe zákon zakazuje tomu, kto zmluvu splní sčasti, alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol od zmluvy odstúpiť, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné. Odvolací súd zdôraznil, ţe ţalobcovo odstúpenie od zmluvy je potrebné povaţovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. 2 Cdo 119/2013 4 Povaţoval za potrebné poukázať na to, ţe ţalovaný zvyšok kúpnej ceny uhradil v ten istý deň, ako mu ţalobca odstúpenie od zmluvy zaslal. Odstúpenie od zmluvy len z dôvodu nezaplatenia tak nepatrnej časti kúpnej ceny (996 €), pričom táto bola zaplatená v deň doručenia odstúpenia od zmluvy, povaţoval odvolací súd za konanie, ktoré je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania síce správne aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., ale nesprávne určil výšku úkonu právnej sluţby. Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo ţaloby sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo. Na určenie výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych sluţieb je potrebné aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny je potrebné vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci. Na základe uvedeného odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.). Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Ţiadal dovolací súd, aby rozsudok Krajského súdu Prešov z

1. októbra 2012 sp. zn. 3 Co 10/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo svojom dovolaní ţalobca uviedol, ţe z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z
2. marca 2011, ktorým bol v predmetnej veci zrušený prvý rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3 Co 85/2009 z
3. septembra 2009 okrem iného vyplýva, ţe všeobecný súd je viazaný právnym názorom iba k aplikácii ustanovenia § 45 ods. 1 OZ a nie k ustanoveniu § 497 OZ. Ústavný súd v odôvodnení nálezu iba uviedol, ţe krajský súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal aplikáciou ustanovenia § 497 OZ. Zároveň odvolací súd v napadnutom rozsudku vyloţil aplikáciu § 497 OZ ústavne nekonformným spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou súdnou praxou a svoju úvahu, ţe druhá veta ustanovenia § 497 OZ je všeobecná neoprel o ţiadny prípad z doterajšej rozhodovacej praxe, pričom práve opak je pravdou a rozhodnutie odvolacieho súdu je nespravodlivým vybočením z ustálenej judikatúry, avšak bez rozumného základu. V tejto súvislosti ţalobca poukázal na bohatú judikatúru v tejto oblasti. Ţalobca ďalej uviedol, ţe odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a k námietkam ţalovaného, ţe konanie ţalobcu je v rozpore s dobrými mravmi sa nijako nevyjadril. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné posudzovať v kaţdom prípade individuálne s prihliadnutím 2 Cdo 119/2013 5 ku konkrétnym okolnostiam jednania účastníkov v príslušnom období a k ich vtedajšiemu postaveniu. Ţalobca taktieţ poukázal na rešpektovanie zásady „pacta sunt servanda“ a teda kaţdý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Z predmetnej kúpnej zmluvy vyplýva, ţe sa kupujúci sám dobrovoľne zaviazal znášať riziko tým, ţe predmetnú zmluvu uzavrel a nemoţno z hľadiska jeho posúdenia ako výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi narúšať princíp právnej istoty účastníkov. Ţalobca povaţoval za potrebné zdôrazniť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je hrubým porušením kogentnej normy obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 1 a § 497 OZ a nedá sa kvalifikovať inak ako svojvoľná aplikácia jednoduchého práva a tým aj porušenie základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie odvolacieho súdu ţalobca povaţuje za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, ţe súd rozhodoval o námietkach ţalobcu a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Je teda zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie vadou (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť vecne správne. Ţalovaný navrhol dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou, riadne zastúpenou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či jej opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je 2 Cdo 119/2013 6 dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
4. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dovolací súd vo veci nerozhodoval a proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo pripustené dovolanie. Napadnutý rozsudok preto nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., t.j. ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť pred ním konať.

§ 237písm.f/ O.s.p.

dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho 2 Cdo 119/2013 7 procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolateľ poukázal na to, ţe po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2011, v danej veci sú všeobecné súdy viazané právnym názorom iba k aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie k ustanoveniu § 497 Občianskeho zákonníka, ako to uviedol súd prvého stupňa. Odvolací súd v napadnutom rozsudku vyloţil aplikáciu § 497 Občianskeho zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, ktorý je v príkrom rozpore s ustálenou súdnou praxou. Dovolateľ poukázal na bohatú judikatúru, ku ktorej odvolací súd nedal ústavne akceptovateľnú odpoveď. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa javí ako arbitrárne a to aj vo vzťahu k aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tejto právnej veci. Podstata sporu v predmetnej právnej veci spočíva v právnej otázke, či čiastočné plnenie respektíve prijatie čiastočného plnenia umoţňuje zmluvnej strane odstúpiť od zmluvy v prípade, ţe medzi zmluvnými stranami bola v zmluve dohodnutá moţnosť odstúpenia od zmluvy v prípade nesplnenia povinnosti niektorou zmluvnou stranou (v predmetnej veci nezaplatenie druhej časti kúpnej ceny kupujúcim v stanovenej lehote). Okresný súd ţalobu zamietol poukazujúc na ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka, ktoré nedáva moţnosť odstúpenia od zmluvy účastníkom zmluvy po prijatí čiastočného plnenia. Okresný súd odvolávajúc sa na predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu usúdil, ţe je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu o potrebe aplikovania uvedeného zákonného ustanovenia (druhá veta § 497 Občianskeho zákonníka) v danom spore, pretoţe aj Ústavný súd Slovenskej republiky na toto ustanovenie poukázal vo svojom náleze. Krajský súd sa s týmto právnym posúdením stotoţnil. Naviac uzavrel, ţe ţalobcovo odstúpenie od zmluvy je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pretoţe ţalovaný z kúpnej ceny nehnuteľnosti nezaplatil iba nepatrnú sumu (30 000 Sk z celkovej kúpnej ceny 8 530 000 Sk). Takýto právny názor krajského a okresného súdu povaţuje dovolací súd za extrémne nesúladný so zmyslom a účelom ustanovení § 48 a § 497 Občianskeho zákonníka.

§ 48ods.

1, 2 Občianskeho zákonníka (odstúpenie od zmluvy) od zmluvy môţe účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo sú účastníci 2 Cdo 119/2013 8 dohodnutí. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

§ 497

Občianskeho zákonníka (odstúpenie od zmluvy a odstupné) kaţdý z účastníkov si môţe vymieniť odstúpenie od zmluvy a dojednať pre ten prípad odstupné. Kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme hoci len čiastočné plnenie, nemôţe uţ od zmluvy odstúpiť, ani keď poskytne odstupné. Odstupné (mulcta conventionalis) moţno vymedziť ako peňaţnú sumu, ktorá je dojednaná pri uzavretí zmluvy pre ten prípad, ţe niektorý z účastníkov od zmluvy odstúpi. Dohoda o odstupnom je vedľajším dohovorom, ktorý predpokladá : a/ platne uzavretú hlavnú zmluvu, b/ vedľajší dohovor o odstupnom, ktorý moţno uzavrieť súčasne s hlavnou zmluvou alebo i dodatočne. Na základe dojednania odstupného vzniká dlţníkovi alternatívny záväzok splniť buď záväzok vyplývajúci zo zmluvy, alebo od nej odstúpiť a zaplatiť odstupné. Tento alternatívny záväzok vyplývajúci zo zákona má dlţník len do tej doby, pokiaľ veriteľovi splní svoj dlh čo i len čiastočne. Odstupné má odškodňovací a zabezpečovací charakter. Výhradu odstúpenia od zmluvy moţno dojednať pri uzavretí zmluvy alebo neskôr samostatným dojednaním. Obsahom tejto výhrady je tzv. doloţka o odstúpení, podľa ktorej ak záväzok zo zmluvy jedna strana nesplní riadne alebo nesplní vôbec, má druhá zmluvná strana právo od zmluvy odstúpiť. Zákon zakazuje tomu, kto zmluvu splní aspoň sčasti alebo prijme len čiastočné plnenie, aby mohol odstúpiť od zmluvy, a to aj v prípade, keď poskytne odstupné (§ 497 druhá veta Občianskeho zákonníka). To isté platí aj v prípade alternatívneho záväzku. Poskytnutím čiastočného plnenia sa alternatívny záväzok dlţníka zmenil v tom smere, ţe od zmluvy uţ nemôţe odstúpiť, ani keby zaplatil odstupné. Dlţník je povinný splniť to, čo je predmetom zmluvy. Uvedený postup sa týka len doby po uzavretí výhrady o odstúpení od zmluvy. Ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka nemoţno aplikovať na akýkoľvek prípad odstúpenia od zmluvy, ale len na ten, keď bolo výslovne dojednané odstupné. Ak účastníci zmluvy uzavreli dohodu o moţnosti odstúpenia od zmluvy v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade naplnenia skutočností predpokladaných v zmluve a nedojednali si dohodu v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka, nemoţno na daný prípad aplikovať ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka (Občiansky zákonník 2, Veľký komentár, Fekete Imrich, Eurokódex 2011, strany 1407-1409, taktieţ porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 2663/1998). 2 Cdo 119/2013 9 V danej právnej veci účastníci konania uzavreli dohodu o odstúpení od zmluvy v zmysle § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto na danú vec nemoţno aplikovať ustanovenie druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka. Slovenská republika patrí do tej skupiny štátov, kde sa uplatňuje kontinentálny typ právnej kultúry, ktorého základom je písané právo, právne normy ako všeobecne záväzné pravidlá správania sa, sú obsiahnuté vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore so zákonom a rozhodovacou praxou, treba povaţovať takýto postup za arbitrárny. Uvedený postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (porovnaj I. ÚS 335/06, I. ÚS 393/08). Pre úplnosť dovolací súd podotýka, ţe všeobecné súdy boli viazané nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 403/2010 len vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd taktieţ skúmal rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na námietku dovolateľa vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na danú právnu vec a ţalobcovo počínanie (odstúpenie od zmluvy) povaţoval za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka kvalifikuje ako svojvoľnú aplikáciu jednoduchého práva a rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené (tak ako to vyţaduje § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.). Dovolací súd k tejto časti dovolania poukazuje na to, ţe záväzkové právo spočíva na zásade, ţe všetky zmluvy sa majú dodrţiavať oboma jej účastníkmi – pacta sunt servanda. Táto zásada sa povaţuje za najvyššie prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodené všetko právo a je tak aj rešpektovaná. Pokiaľ odvolací súd posúdil konanie ţalobcu – odstúpenie od zmluvy – za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi

§ 3ods.

1 Občianskeho zákonníka, pretoţe ţalovaný nezaplatil včas len sumu 30 000 Sk, je nevyhnutné posúdiť toto rozhodnutie v danej časti za nedostatočne odôvodnené. 2 Cdo 119/2013 10 Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená 2 Cdo 119/2013 11 spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z

1. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba povaţovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia, či zdôvodnenia aj k inému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/05 z
2. februára 2006). Zo spisu je zrejmé, ţe odvolací súd posúdil konanie ţalobcu – odstúpenie od zmluvy v rozpore s dobrými mravmi, pretoţe ţalovaný nezaplatil ţalobcovi „iba“ 30 000 Sk ako zostatok kúpnej ceny. Opomenul pritom a ţiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo neprihliadal na to, ţe ţalovaný mal uhradiť celú druhú časť kúpnej ceny do 15 dní od povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (čl. III. kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretej medzi účastníkmi konania
3. júla 2005). Vklad vlastníckeho práva bol Správou katastra P. povolený
4. augusta 2005, no ţalovaný uhradil celú kúpnu cenu aţ
5. decembra 2005 (v deň, keď mu ţalobca zaslal odstúpenie od zmluvy). Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretoţe ţalobca iba vyuţil svoje legitímne právo odstúpiť od zmluvy, pretoţe ţalovaný si nesplnil zmluvnú povinnosť. Taktieţ sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal námietkami ţalobcu uvedenými vo vyjadrení z
6. augusta 2012 (k moţnému pouţitiu § 213 ods. 2 O.s.p.) a to 2 Cdo 119/2013 12 v tom smere, ţe ţalobca má za to, ţe práve ţalovaný koná v rozpore s dobrými mravmi. Moţno uzavrieť, ţe rozsudky okresného a krajského súdu vykazujú vysoký stupeň arbitrárnosti. Princíp dvojinštančnosti, ktorým sa riadi občiansko-súdne konanie, vyjadruje vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania s konaním uskutočneným pred súdom prvého stupňa. Z uvedeného tieţ plynie, ţe rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí predchádzať náleţité konanie pred súdom prvého stupňa. Je tomu tak preto, ţe postup súdu (povaţujúc ho za konanie orgánu štátu) musí zodpovedať bez akejkoľvek výnimky zákonu – princípu právneho štátu proklamovanému v čl. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky – konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Účelom odvolacieho konania je náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvého stupňa. Právne závery vyplývajúce z rozsudkov okresného a krajského súdu týkajúce sa aplikácie ustanovení druhej vety § 497 Občianskeho zákonníka sú svojvoľné, pričom zásadne popierajú význam príslušných zákonných ustanovení. Tým došlo zo strany okresného a krajského súdu k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ako uţ uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01), ochrana garantovaných práv a slobôd ústavou, prípadne Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonov (čl. 144 ods. 1 ústavy). V ostatnej časti rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, resp. je nepreskúmateľné. Vzhľadom na výskyt procesnej vady konania uvedenej v § 237 O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania ţalobcu a zároveň aj jeho opodstatnenosť, dovolací súd zrušil rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 2 Cdo 119/2013 13 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
7. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
8. novembra 2013 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová