← Slovensko

o zaplatenie 12 052,18 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 38/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J.J., bývajúceho v Č., zastúpeného JUDr. V., advokátom, so sídlom vo V., proti ţalovanému C., B., zastúpenému JUDr. O., advokátom, so sídlom v L., o zaplatenie 12 052,18 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 17 C 41/2008, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

  1. februára 2012 sp. zn. 14 Co 107/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Banská Bystrica v poradí prvým rozsudkom z
  2. februára 2004 č.k. 17 C 167/2001-173 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 363 084 Sk spolu so 16,5% úrokom z omeškania od
  3. marca 2003 aţ do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V ostatných častiach, o zaplatenie 95 003 Sk s príslušenstvom, o uloţenie povinnosti dodať ţalobcovi ojazdené motorové vozidlo Š. X. 66 kw, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu konkrétne označenému, konanie v dôsledku späťvzatia ţaloby zastavil. Ţalovaného zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia v sumách uvedených vo výroku rozsudku. Takto rozhodol, keď dospel k záveru, ţe ţalovaný v čase predaja vozidla ţalobcovi nedisponoval právom vozidlo scudziť, a tak kúpna zmluva z
  4. septembra 2000 uzavretá medzi účastníkmi je neplatná. Plnenie ţalobcu, smerujúce na zaplatenie časti dohodnutej kúpnej ceny tak predstavovalo pre ţalovaného bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu a ţalobca mal nárok na jej vrátenie. Úspešnému ţalobcovi (§ 142 ods. 1 O.s.p.) priznal náhradu trov konania. 2 4 Cdo 38/2013 Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
  5. októbra 2004 sp. zn. 16 Co 193/2004 rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej) podľa § 219 O.s.p. potvrdil. Ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretoţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky rozsudkom z
  6. septembra 2007 sp. zn. 4 M Cdo 20/2005 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  7. októbra 2004 sp. zn. 16 Co 193/2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Záver obidvoch procesných súdov, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným došlo k uzavretiu neplatnej zmluvy o predaji motorového vozidla, keďţe ţalovaný ako predávajúci nedisponoval právom vlastníctva k predávanej veci, povaţoval za predčasný. Vychádzal z toho, ţe súdy nevenovali dostatočnú pozornosť rozhodujúcim právnym skutočnostiam, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o kúpe motorového vozidla medzi ţalobcom a ţalovaným, konkrétne obsahu právneho vzťahu zaloţeného kúpnou zmluvou medzi ţalovaným a J.J., najmä či účastníci takejto zmluvy sú podnikateľmi a či záväzkové vzťahy zo zmluvy sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. V kladnom prípade by potom pre nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu kúpy bolo rozhodujúce, či ţalovaný sa dôvodne domnieval a predpokladal oprávnenosť J.D.J. predať sporné motorové vozidlo a či je moţné spochybniť dobrú vieru ţalovaného v čase uzavretia kúpnej zmluvy predpokladanú v § 446 Obchodného zákonníka. Dovolací súd uzavrel, ţe pokiaľ súdy vec z vyššie uvedených hľadísk neposudzovali, sú závery o absencii vlastníckeho práva ţalovaného k predmetnému vozidlu, jeho neoprávnenosť s týmto vlastníckym právom disponovať s následkom neplatnosti scudzovacieho úkonu, predčasné. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
  8. februára 2008 sp. zn. 13 Co 154/2007 rozsudok súdu prvého stupňa z
  9. februára 2004 č.k. 17 C 167/2001-173 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v skrátenej verzii odkazujúc na dôvody zrušujúceho rozsudku dovolacieho súdu. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
  10. januára 2011 č.k. 17 C 41/2008-453 uloţil ţalovanému zaplatiť ţalobcovi 12 052,18 Eur so 16,5% úrokom z omeškania ročne od
  11. marca 2009 aţ do zaplatenia a rozhodol o náhrade trov konania tak, ţe uloţil ţalovanému s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť nahradiť ţalobcovi ako procesne úspešnému účastníkovi trovy konania 3 311,76 Eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia 3 4 Cdo 38/2013 právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol, keď po doplnení dokazovania mal za preukázané, ţe ţalovaný predmetné motorové vozidlo získal od tretieho subjektu na základe kúpnej zmluvy a toto vozidlo následne predal ţalobcovi, ktorý zaň zaplatil kúpnu cenu. Záväzkový vzťah medzi ţalovaným a tretím subjektom sa netýkal podnikateľskej činnosti obidvoch účastníkov právneho vzťahu, pretoţe predaj vozidla nesúvisel s predmetom podnikania J.D.J. a nebol v čase predaja motorového vozidla ţalovanému drţiteľom vozidla a teda ani jeho vlastníkom. Menovaný motorové vozidlo zakúpil síce ako podnikateľ, ţivnostník, ale pre svoje potreby, čo vyplýva z predloţeného účtovníctva a motorové vozidlo mal zahrnuté do svojho hmotného investičného majetku a nekúpil ho tak za účelom predaja v súvislosti so svojou podnikateľkou činnosťou. Súd mal z potvrdenia Obvodného úradu v Dolnom Kubíne, odboru ţivnostenského podnikania preukázané, ţe na takúto obchodnú činnosť nemal oprávnenie a ani v predmete podnikateľskej činnosti. Týmto povaţoval spochybnenú aj dobrú vieru ţalovaného predpokladanú v § 446 Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa kúpnu zmluvu uzavretú medzi ţalobcom a ţalovaným povaţoval za neplatnú, pretoţe ţalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol vlastníkom motorového vozidla a ţalobca tak nemohol nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, teda subjektu, ktorý v čase uzatvárania kúpnej zmluvy sám nedisponoval vlastníckym právom k predmetu kúpy. Súd prvého stupňa ustálil, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi ţalobcom a ţalovaným je neplatná, v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ţalovaný tým, ţe od ţalobcu prijal sumu 363 084 Sk ako plnenie z neplatnej zmluvy, sa na úkor ţalobcu obohatil a preto je podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný bezdôvodné obohatenie ţalobcovi vydať. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo
  12. februára 2012 sp. zn. 14 Co 107/2011 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 12 052,18 Eur potvrdil a rozsudok vo výroku, ktorým uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 16,5%-né úroky z omeškania ročne od
  13. marca 2003 aţ do zaplatenia a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Takto rozhodol, keď rozsudok súdu prvého stupňa (vo veci samej) povaţoval podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. za vecne správny. Zdôraznil, ţe súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie zamerané na skutočnosti, ktoré boli z hľadiska právneho posúdenia oprávnenosti uplatneného nároku relevantné v zmysle právneho názoru vysloveného dovolacím súdom (rozsudok z
  14. septembra 2007 sp. zn. 4 MCdo 20/2005). Zhodne s názorom súdu prvého stupňa odvolací súd povaţoval za rozhodujúce ozrejmiť, či predávajúci J.J. bol podnikateľom s oprávnením kupovať a predávať osobné motorové 4 4 Cdo 38/2013 vozidlá a či záväzkový vzťah (kúpna zmluva o prevode osobného motorového vozidla) sa týkal podnikateľskej činnosti účastníkov právneho vzťahu a teda či daný záväzkový vzťah moţno povaţovať za relatívny obchodný vzťah v zmysle zákonných kritérií obsiahnutými v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti za východiskové povaţoval vyjadrenie Obvodného úradu Dolný Kubín, odbor ţivnostenského podnikania z 2.2.2010 a výpoveď svedka J. D. Odvolací súd právne závery, na základe ktorých prvostupňový súd meritórne rozhodol, povaţoval za správne, keď bolo preukázané, ţe J.J. nezakúpil motorové vozidlo v rámci výkonu predmetu podnikania, keďţe takúto podnikateľskú činnosť nemal zapísanú v predmete podnikania – výkonu činnosti a tak otázku nadobudnutia vlastníckeho práva ţalovaného nebolo moţné posudzovať s predpokladom jeho dobromyseľnosti v zmysle § 446 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ţalovaný následne predal ţalobcovi vec, ktorá mu vlastnícky nepatrila, kúpnu zmluvu uzavretú medzi ţalobcom a ţalovaným je potrebné povaţovať za neplatnú. Ţalovaný získal bezdôvodné obohatenie plnením z neplatného právneho úkonu a neoprávnene prijaté plnenie musí vydať tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil (§ 451 a § 456 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd ďalej uviedol, ţe i napriek tomu, ţe ţalovaný medzičasom ţalobcovi danú sumu zaplatil, bolo nutné právoplatne vzťahy medzi ţalobcom a ţalovaným upraviť a zastabilizovať v záujme zachovania právnej istoty ohľadom oprávnenosti uţ poskytnutého plnenia. Odvolací súd, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým tento rozhodol o úrokoch z omeškania povaţoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a preto ho zrušil a to aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania a v tomto rozsahu vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, ţe súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 238 ods. 2 O.s.p., keď súdy sa neriadili právnym názorom dovolacieho súdu, namietal, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ako dovolací dôvod uvádzal § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Vyčítal odvolaciemu súdu, ţe sa vo svojom rozhodnutí obmedzil na konštatovanie obsahu odôvodnenia súdu prvého stupňa, obsahu odvolania ţalovaného, vyjadrenia ţalobcu, opísanie celej histórie danej spornej veci a prevzatie odôvodenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Mal za to, ţe súdy nesprávne vyhodnotili výpoveď svedka J. D. Povaţoval zo strany odvolacieho súdu výklad pojmu ,,v súvislosti s podnikateľskou činnosťou“ za nesprávny a v súvislosti s tým aj spochybnenie jeho dobrej viery predpokladanej v § 446 Obchodného zákonníka. Trval na tom, ţe sa pre účely aplikovateľnosti § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka 5 4 Cdo 38/2013 nevyţaduje, aby išlo o vzťahy, ktorými sa bezprostredne realizuje predmet podnikania, ale je zrejmá súvislosť s podnikateľkou činnosťou a to na obidvoch stranách záväzkového vzťahu. Podľa jeho názoru ţalovaný v právnej pozícii kupujúceho a J.J. v právnej pozícii predávajúceho, sú pre účely posúdenia záväzkového vzťahu podnikateľmi a ich záväzkové vzťahy z tejto zmluvy sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ţalovaný tak nadobudol vlastníctvo k predmetnému motorovému vozidlu v súlade s § 446 Obchodného zákonníka a bol oprávnený toto vlastníctvo ako vlastník previesť na ţalobcu, čím splnil voči nemu svoj záväzok. K ţiadnemu bezdôvodnému obohateniu z jeho strany tak nedošlo. Ţalovaný uzavrel, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zároveň niektoré tvrdenia, o ktoré sa opiera, nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní a tak samotné konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţiadal, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil, ţalobu zamietol a zaviazal ţalobcu na náhradu trov konania. Ţalobca namietal dôvodnosť podaného dovolania a ţiadal ho preto zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania sú upravené v § 237, § 238 a § 239 O.s.p. V § 237 O.s.p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho procesnú formu. Ustanovenie § 238 O.s.p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku a v § 239 O.s.p. sú uvedené dôvody prípustnosti dovolania, ktoré smerujú proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme uznesenia. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. 6 4 Cdo 38/2013 Podmienky prípustnosti dovolania bolo preto potrebné skúmať podľa § 238 O.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.) alebo proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  15. Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 243 ods. 1 prvej a druhej vety O.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názoru súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  16. septembra 2007 sp. zn. 4 MCdo 20/2005, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok krajského súdu vyplýva, ţe dovolací súd povaţoval názor procesných súdov, ţe medzi ţalobcom a ţalovaným došlo k uzavretiu neplatnej zmluvy o predaji motorového vozidla za predčasný, keďţe súdy nevenovali pozornosť rozhodujúcim právnym skutočnostiam, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy o kúpe motorového vozidla medzi ţalobcom a ţalovaným. Vyjadril záväzný právny názor, akým smerom by sa malo ďalšie konanie uberať a ktoré skutočnosti by mali byť v konaní objasnené. V ďalšom konaní súd prvého stupňa, ktorého 7 4 Cdo 38/2013 predchádzajúci rozsudok zrušil odvolací súd a vec mu vrátil na ďalšie konanie, doplnil dokazovanie v dovolacím súdom naznačenom smere, s ktorými zisteniami sa stotoţnil odvolací súd. Na základe vykonaného dokazovania uzavreli, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi ţalobcom a ţalovaným je neplatná, pretoţe ţalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebol vlastníkom motorového vozidla a ţalobca nemohol nadobudnúť vlastníckeho právo od nevlastníka. Zároveň náleţite zdôvodnili, prečo nebolo moţné ţalovanému poskytnúť ochranu predpokladanú v § 446 Obchodného zákonníka, t.j. ochranu dobromyseľnému kupujúcemu. Pri takto ustálenom skutkovom stave súd prvého stupňa povaţoval ţalovaným prijaté plnenie za plnenie z neplatnej zmluvy, čím sa ţalovaný na úkor ţalobcu obohatil s následnou povinnosťou bezdôvodné obohatenie vydať (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v intenciách zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a pri jeho hodnotení dospel v záveru, ţe uplatnený nárok ţalobcu je dôvodný, s čím sa stotoţnil aj odvolací súd, nemoţno súdom vyčítať pochybenie v tom smere, ţe by sa odchýlili od právneho názoru dovolacieho súdu. S prihliadnutím na § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Existencia ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonom ustanovení odvolací súd nezistil. Z dovolania ţalobcu je zrejmé, ţe namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdmi. Dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie 8 4 Cdo 38/2013 je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (§ 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Neopodstatnenou bola ja dovolacia námietka o odňatí moţnosti dovolateľovi konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z
  17. júla 2003: ,,Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ Nemoţno opomenúť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
  18. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného odsekom 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu bolo len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch je preto podľa novej právnej úpravy postačujúce uţ len stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotoţňuje. V preskúmavanej veci tým, ţe odvolací súd sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho rozsudku posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu. Z hľadiska náleţitostí vyţadovaných v § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, 9 4 Cdo 38/2013 ktorý uviedol, z ktorých skutkových zistení a právnych úvah pri rozhodovaní danej veci vychádzal, spĺňa poţiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ne odkazujúce odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2 O.s.p.). Ţalovaný ďalej v dovolaní namieta, ţe konanie je postihnuté inou vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, ţe oba vyššie uvedené dovolacie dôvody sú síce relevantnými dovolacími dôvodmi, ale tieto dôvody sami osebe prípustnosť dovolania ţalovaného nezakladajú. Otázkou, či sú tieto dovolacie dôvody opodstatnene namietané sa dovolací súd môţe zaoberať iba, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému pripúšťa dovolanie zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). O takýto prípad v danej veci nešlo. Keďţe prípustnosť dovolania ţalovaného nemoţno vyvodiť z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. a ani z § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol jeho dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na dôvody odmietnutia dovolania, dovolací súd sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd tak, ţe úspešnému ţalobcovi náhradu týchto trov nepriznal, pretoţe trovy súvisiace s odmenou jeho advokáta za vyjadrenie k dovolaniu nepovaţoval za potrebné na účelné bránenie práva, vzhľadom na zrejmú neprípustnosť podaného dovolania. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  19. 10 4 Cdo 38/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  20. apríla 2014 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.