Obsah (4)

§ 142§ 218§ 243b§ 224

Najvyšší súd 6 Cdo 374/2013 S. republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd S. republiky v právnej veci ţalobcov 1/ D. H., N., bývajúceho v K. pri S. č. 399, 2/ D. H., N., bývajúceho v K. pri S. č. 399, 3

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali včas dovolanie ţalovaný a J.. Ľ. Z.. Navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní uviedli, ţe krajský súd im nedoručil uznesenie z

1. marca 2010, ktorým pripustil, aby do konania namiesto doterajšej ţalovanej vstúpil I.. P. B. a ţe im nedoručil ani zmenený 5 6 Cdo 374/2013 návrh, keďţe označeným uznesením krajský súd pripustil aj zmenu ţaloby. Krajský súd zanedbal túto povinnosť aj pri zmene návrhu, ktorú pripustil v rozsudku zo
2. decembra
3. Uvedené procesné nedostatky povaţovali za váţnu vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň im krajský súd uvedeným postupom odňal moţnosť pred súdom konať. Odňatie moţnosti konať pred súdom videli aj v tom, ţe odvolací súd zaloţil „nečakane“ svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch, neţ súd prvého stupňa. K novým právnym záverom sa tak nemali moţnosť vyjadriť a prípadne predloţiť nové dôkazy. Správne mal odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a tým rešpektovať aj zásadu dvojinštančnosti konania. Ţalovaný navyše uviedol, ţe nebol v tejto veci účastníkom prvostupňového konania a ţe účastníčkou konania (prípadne vedľajšou účastníčkou) mala byť naďalej aj J.. Z., keďţe súd ako predbeţnú otázku riešil platnosť zmluvy, ku ktorej otázke mal súd vypočuť všetkých účastníkov zmluvy (on sa nevedel vyjadriť ku skutočnostiam uzavretia kúpnej zmluvy zo
4. februára 2004). Odvolaciemu súdu vytýkal aj to, ţe porušil jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Dovolatelia dovolanie odôvodnili tieţ tým, ţe rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalobcovia v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe dovolanie navrhujú odmietnuť ako neprípustné. Pokiaľ dovolanie podala J.. Ľ. Z., podala ho osoba neoprávnená, lebo od
6. 2010, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
7. marca 2010 č. k. 5 Co 352/2009-267, ktorým odvolací súd pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho ţalovaného (J.. Ľ. Z.) vstúpil I.. P. B., nie je účastníčkou konania. Vo vzťahu k nej je preto namieste pouţitie ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. K prípustnosti dovolania uviedli, ţe v danej veci ide o rozsudok, ktorým odvolací súd fakticky potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Prieskumná právomoc je preto dovolaciemu súdu daná len v medziach ustanovenia § 237 O.s.p. Za nepravdivé povaţovali tvrdenie dovolateľov, podľa ktorého im nebolo doručené vyššie označené uznesenie krajského súdu a zmenený návrh. V danej veci nešlo ani o prípad prekvapivého rozhodnutia odvolacieho súdu. Ţalovaný mal totiţ moţnosť vyjadriť sa k právnej kvalifikácii odvolacieho súdu a túto aj v konaní vyuţil. V tomto smere poukazovali na obsah spisu. Za nedôvodnú povaţovali aj námietku dovolateľov týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Podrobne sa vyjadrili aj k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, ktoré povaţovali za správne. 6 6 Cdo 374/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podali osoby, ktoré sú na podanie dovolania oprávnené. Podľa § 240 ods. 1 O.s.p. účastník môţe podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe k podaniu dovolania je procesne legitimovaný účastník konania, pričom kto je účastníkom konania vymedzuje § 90 O.s.p., podľa ktorého účastníkmi konania sú navrhovateľ (ţalobca) a odporca (ţalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje a § 94 O.s.p. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 92 ods. 2 a 3 umoţňuje zámenu účastníkov konania a to v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým došlo po začatí konania. V danej veci pôvodní ţalobcovia označili za ţalovanú J.. Ľ. Z.. Keďţe v priebehu konania došlo k zmene v osobe vlastníka nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, Krajský súd v Bratislave uznesením z
8. marca 2010 č. k. 5 Co 352/2009-267 na návrh ţalobcu pripustil, aby do konania namiesto doterajšej ţalovanej J.. Ľ. Z. vstúpil I.. P. B., pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť
9. marca
10. Týmto okamihom prestala byť pôvodná ţalovaná J.. Z. účastníčkou konania a teda prestala byť aj osobou procesne legitimovanou k podaniu dovolania. Ak preto podala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
11. apríla 2013 sp. zn. 5 Co 339/2012, išlo o dovolanie podané osobou, ktorá na podanie dovolania nie je oprávnená. Najvyšší súd Slovenskej republiky ňou podané dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. b/ O.s.p. odmietol. U dovolania podaného ţalovaným po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku upravujú ustanovenia § 238 O.s.p. Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený 7 6 Cdo 374/2013 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Ţalovaný prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p., keďţe bol toho názoru, ţe odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenený. Súdna prax uţ opakovane konštatovala, ţe prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je zaloţená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne. To znamená, ţe ide o rozdielne konštituovanie alebo deklarovanie práv a povinností v právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Podľa názoru dovolacieho súdu v danom prípade nejde o rozsudok, ktorým by odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Z porovnania rozsudkov okresného a krajského súdu totiţ nevyplývajú ţiadne obsahové odlišnosti z hľadiska deklarovania práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Zmena výroku rozsudku odvolacieho súdu v porovnaní s rozsudkom súdu prvého stupňa bola vyvolaná tým, ţe pôvodní ţalobcovia v priebehu konania zomreli. Vo vzťahu k nim nebolo preto moţné určiť neplatnosť kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol prevod vyššie označených nehnuteľností. Nápravu vo vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam bolo moţné dosiahnuť len určením, ţe tieto nehnuteľnosti patria v podiele jednej polovice do dedičstva po pôvodných ţalobcoch s tým, ţe otázku platnosti kúpnej zmluvy súd riešil ako otázku predbeţnú. Keďţe túto otázku, podstatnú pre meritórne rozhodnutie veci, konajúce súdy neposúdili odlišne, ale zhodne, výrokom rozsudku odvolacieho súdu v porovnaní s výrokom 8 6 Cdo 374/2013 rozsudku okresného súdu, sa v deklarovaní práv a povinností účastníkov právneho vzťahu nič nezmenilo. Podstatou oboch výrokov bolo totiţ dosiahnuť nápravu vlastníckych vzťahov k predmetu sporu v prospech pôvodných ţalobcov (ich právnych nástupcov). So zreteľom na uvedené dovolací súd nepovaţoval ţalovaným napadnutý rozsudok krajského súdu vo veci samej z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. za zmeňujúci (proti ktorému by bolo dovolanie bez ďalšieho prípustné), ale za rozsudok, ktorým bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdené. Podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku preto skúmal v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O.s.p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto neprichádza do úvahy. Nejde ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a

1. Dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. nie je preto prípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238, resp. § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Nezistil existenciu ţiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ aţ g/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O.s.p. prípustné nie je. K tvrdeniu ţalovaného, ţe mu nebolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave z
2. marca 2010 č. k. 5 Co 352/2009-267, ktorým odvolací súd pripustil, aby do konania namiesto doterajšej ţalovanej (J.. Ľ. Z.) vstúpil I.. P. B. a ţe mu nebol doručený zmenený 9 6 Cdo 374/2013 návrh treba uviesť, ţe uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde. Z obsahu spisu totiţ vyplýva, ţe označené uznesenie bolo ţalovanému riadne doručené dňa
3. marca 2010 a ţe súčasne s týmto uznesením mu bol doručený aj návrh na zmenu účastníkov, návrh na začatie konania ako aj všetky rozhodnutia vydané vo veci samej. Vyššie uvedené uznesenie bolo riadne doručené aj právnemu zástupcovi pôvodnej ţalovanej J.. H. a právnej zástupkyni ţalobcov M.. S. (viď doručenky na č.l. 269 Pv spisu). Dovolací súd povaţuje preto toto tvrdenie ţalovaného za ničím nepodloţené, nemajúce oporu v obsahu spisu a teda za vyloţene tendenčné. V tejto súvislosti ešte dodáva, ţe ţalovaný po doručení označeného uznesenia nikdy nenamietal nedostatky v postupe súdu, ktoré by sa týkali jeho vstupu do konania. Pokiaľ ide o námietku ţalovaného k nedoručeniu zmeny návrhu pripustenej krajským súdom v rozsudku zo
4. decembra 2010 treba uviesť, ţe k tomuto návrhu došlo v rámci pojednávania konaného pred krajským súdom 14.
5. 2010, na ktorom bol osobne prítomný zástupca ţalovaného M.. K.. Nebolo preto potrebné zmenu návrhu osobitne doručovať ţalovanému, resp. jeho zástupcovi. Navyše, uvedená zmena spočívala len v spresnení petitu, keď namiesto určenia, ţe nehnuteľnosti boli vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti, súd v súlade s návrhom ţalobcu (ako aj súdnej praxe) pripustil petit o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi. V posudzovanej veci nešlo ani o prípad odňatia moţnosti konať pred súdom ţalovanému z dôvodu vydania tzv. prekvapivého rozhodnutia odvolacím súdom. Odvolací súd totiţ nezaloţil svoje rozhodnutie na právnych dôvodoch a na ustanovení právneho predpisu, ktoré by neboli dovtedy pouţité a ku ktorým sa ţalovaný nemal moţnosť vyjadriť. Odvolací súd vychádzal, z hľadiska právneho posúdenia veci, z právneho názoru opakovane uvedeného Najvyšším súdom SR v jeho uzneseniach z
6. júla 2009 a z
7. mája 2012, pričom za základ svojho rozhodnutia vzal skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a ktoré boli ţalobcami aj tvrdené. Ţalovaný mal moţnosť reagovať na tieto právne významné skutočnosti a mal moţnosť vyjadriť sa aj k právnemu posúdeniu veci, z ktorého odvolací súd vychádzal, čo ţalovaný aj vyuţil a to konkrétne v písomnom podaní zo
8. apríla 2010 a aj ústne na pojednávaniach konaných
9. decembra 2010 a
10. apríla
11. Nešlo teda o prípad vydania „nečakaného“ rozhodnutia tak, ako to mylne uvádza ţalovaný. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nezakladá ani samotná skutočnosť, ţe ţalovaný nebol účastníkom prvostupňového konania a teda, ţe nemal právo na uplatnenie riadneho opravného prostriedku. Občiansky súdny poriadok totiţ nevylučuje zmenu 10 6 Cdo 374/2013 účastníkov v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. aj v odvolacom konaní (viď ustanovenie § 216 O.s.p.). Pokiaľ ţalovaný povaţuje za váţne porušenie jeho procesných práv nevypočutie J.. Z. v jeho prítomnosti, resp. v prítomnosti jeho zástupcu treba uviesť, ţe ţalovaný od okamihu, kedy sa stal účastníkom konania, nenavrhol vykonať dôkaz výsluchom pôvodnej ţalovanej. Nemoţno preto vyčítať odvolaciemu súdu, ţe tento dôkaz v štádiu konania, kedy sa ţalovaný stal účastníkom konania, nevykonal. Za nenáleţité a ničím nepodloţené treba povaţovať aj tvrdenie ţalovaného, ţe odvolací súd porušil jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a tým mu odňal moţnosť pred súdom konať. Svoje tvrdenie v tomto smere bliţšie nekonkretizuje a neuvádza výhrady, pre ktoré povaţuje odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu za nezodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p. Ak ţalovaný za nedostatok dôvodov povaţuje prípadne to, ţe odvolací súd sa uţ nezaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia jeho námietkou v zmysle ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p., je potrebné poukázať na v poradí druhé uznesenie Najvyššieho súdu SR, v ktorom vyslovil, ţe aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný prípad neprichádza do úvahy. Ak sa preto odvolací súd v dôvodoch rozsudku uţ osobitne nevyjadril k tejto otázke, nemá to za následok nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Podľa dovolacieho súdu, skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nejde teda o prípad, v ktorom by odôvodnenie rozsudku nespĺňalo parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ ţalovaný namietal, ţe odvolací súd nesprávne právne vec posúdil, treba uviesť, ţe uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p. Námietka účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba povaţovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného 11 6 Cdo 374/2013 odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O. s. p.

§ 243bods.

5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Ţalobcovia mali v dovolacom konaní úspech, preto im patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní ţalobcom vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátkou. Odmena za jeden úkon právnej sluţby určená z tarifnej hodnoty veci 26 887,07 Eur v zmysle znaleckého posudku I.. F. č. 019/2004 činí sumu 873,08 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny v sume 436,54 Eur zníţená v zmysle § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o 50 % krát 4 za zastupovanie štyroch osôb), pričom patrí za dva úkony právnej sluţby. Za úkon nahliadnutie do spisu vo výške jednej polovice základnej sadzby (§ 13a ods. 2 písm. d/ a ods. 5 vyhlášky) a za úkon písomné vyjadrenie k dovolaniu z

2. 2013 (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky) a dva krát reţijný paušál v rozsahu jednej stotiny výpočtového základu za dva úkony právnej sluţby (§ 16 ods. 3 uvedenej vyhlášky) v sume 15,62 Eur. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou (porovnaj napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. februára 2008 sp. zn. 2 Cdo 236/2007, z
4. októbra 2008 sp. zn. 3 Cdo 196/2008) vzal zreteľ na to, ţe právna zástupkyňa ţalobcov ich zastupovala uţ v konaní pred obidvomi súdmi niţšieho stupňa, a preto nepriznal ţalovanej náhradu trov právneho zastúpenia aj za úkon právnej sluţby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Keďţe úkon právnej sluţby nahliadnutie do spisu bol vykonaný v mieste, ktoré nie je sídlom advokátky, patrí advokátke v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky aj náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za kaţdú aj začatú polhodinu v sume 78,06 Eur (6 krát 1/2 z hodiny á 13,01 Eur) a cestovné náklady z D. nad V. do Bratislavy a späť v sume 79,93 Eur (274 krát 0,183 + 274 krát 0,072 krát 1,51). Celkove vznikli ţalobcom trovy v sume 1 483,23 Eur, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokátky ţalobcov (§ 149 ods. 1 O.s.p.

§ 243bods.

5 veta prvá O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu S. republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. apríla 2014 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu 12 6 Cdo 374/2013 Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková