c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 469a ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobkyňa je aktívne legitimovaná na podanie ţaloby, má naliehavý právny záujem na poţadovanom určení a ţaloba nebola podaná predčasne, i keď nebolo vysporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo poručiteľa a jeho bývalej manţelky, ţalovanej 2/ v zmysle § 175l O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia sa okresný súd ďalej zaoberal dôvodmi vydedenia uvedenými v listine o vydedení v zmysle § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, ţe tieto dôvody sú dané, existovali ku dňu vydedenia. Uviedol, ţe ţalobkyňa, narodená
zásady úspechu a v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. úspešným ţalovaným priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v náhrade trov právneho 3 4 Cdo 59/2012 zastúpenia. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 22. septembra 2011, sp. zn. 9 Co 222/2010 rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe určil, ţe dôvody vydedenia v listine o vydedení v časti týkajúcej sa vydedenia ţalobkyne nie sú dané a závet, v časti týkajúcej sa zákonnej dedičky, ţalobkyne, je neplatný. Ţalovaných zaviazal k povinnosti nahradiť ţalobkyni trovy konania v sume 1 100,28 eur k rukám jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd preskúmal vec v celom napadnutom rozsahu (§ 212 ods. 1 O.s.p.) na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe ţalobkyňa je aktívne legitimovaná na podanie ţaloby, má naliehavý právny záujem na poţadovanom určení a ţaloba nebola podaná predčasne. K odlišnému záveru ako súd prvého stupňa dospel odvolací súd po zopakovaní dokazovania v otázke existencie zákonných dôvodov vydedenia v listine o vydedení a v otázke platnosti závetu, v častiach týkajúcich sa ţalobkyne.
názoru odvolacieho súdu, dôvody vydedenia uvedené v listine o vydedení v časti týkajúcej sa ţalobkyne nie sú dané a závet v časti týkajúcej sa ţalobkyne je neplatný s poukazom na § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka, judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zistený skutkový stav. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení, ţe vzájomný vzťah medzi ţalobkyňou a jej otcom nemal povahu štandardného vzťahu rodiča a potomka. Poručiteľ o ţalobkyňu ako dcéru od jej narodenia prejavoval záujem len sporadicky a jeho záujem sa v podstate obmedzil len na platenie výţivného, o čom svedčí fakt, ţe ju videl ako maloletú len pár krát. Vôbec si k nej ako rodič nebudoval vzťah od útleho detstva a aj vyţivovaciu povinnosť k nej si začal plniť aţ na základe súdneho rozhodnutia a oneskorene. Skutočnosť, ţe medzi ţalobkyňou a jej otcom nebol vybudovaný funkčný vzťah rodiča a dieťaťa pritom nemoţno klásť za vinu ţalobkyni. V čase po jej narodení a v jej útlom detstve mohol byť tento vzťah budovaný v prvom rade z iniciatívy rodičov, t. j. aj jej otca. Odvolací súd uviedol, ţe za dostatočné vysvetlenie prakticky neexistujúceho vzťahu otec – dcéra, nemoţno vziať fakt, ţe otec ţalobkyne vzhľadom na svoje povolanie známeho hudobníka veľa a často cestoval, a to aj mimo územia republiky. Nedostatok fyzickej prítomnosti sa otec ţalobkyne totiţ nesnaţil nahradiť inou formou, telefonicky alebo písomným kontaktom, nevyhľadával ju ani v čase svojej prítomnosti na Slovensku, nezaujímal sa o jej celkový vývoj, zdravotný stav, ani prospech v škole. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, ţe poručiteľ o ţalobkyňu nejavil taký rodičovský záujem, aký by ako rodič, otec o dcéru prejavovať mal. 4 4 Cdo 59/2012 Uvedené mal odvolací súd preukázané nielen výpoveďou ţalobkyne, ale aj výpoveďami svedkov, staršieho a mladšieho brata poručiteľa, ktorými bola potvrdená výpoveď matky ţalobkyne, ako aj sprostredkovaných informácií priateliek ţalobkyne, vypočutých v konaní, ţe poručiteľ nemal záujem ţalobkyňu ako svoju dcéru ani po formálnej stránke zoznámiť s rodinnými príslušníkmi z jeho strany, naopak, snaţil sa ju drţať mimo tejto svojej rodiny. Ţalobkyňa od svojho otca ani v detstve, ani po dosiahnutí plnoletosti nedostala skutočnú príleţitosť na to, aby si mohla so svojím otcom vybudovať bliţší citový vzťah, hoci
názoru odvolacieho súdu, sa mu nebránila. S ohľadom na nevybudovaný vzťah otec – dieťa, ktorý mal základ v nedostatočnom záujme poručiteľa ako otca o svoju dcéru počas obdobia, kedy bola ţalobkyňa maloletá, nemoţno
názoru odvolacieho súdu od ţalobkyne ani ako plnoletej, spravodlivo ţiadať, aby niesla zákonné dôsledky vydedenia, pretoţe situáciu, ţe o poručiteľa ako jeho potomok neprejavila opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere práve sám poručiteľ svojím nezáujmom o ňu. Neprejavenie opravdivého záujmu ţalobkyne o poručiteľa potom nemoţno chápať ako jej konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď poručiteľovi neposkytla pomoc v chorobe a starobe, ani ţe o neho neprejavila opravdivý záujem, aký by ako potomok za iných okolností prejaviť mala. Keď neboli dané zákonné dôvody vydedenia ţalobkyne, potom odvolací súd povaţoval aj závet v časti týkajúcej sa ţalobkyne za neplatný. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol
zásady úspechu a v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v konaní úspešnej ţalobkyni priznal ich náhradu, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za návrh a za odvolanie ako aj v trovách právneho zastúpenia. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podali dovolanie ţalovaní
1 O.s.p. z dôvodu
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. a z dôvodov
2 písm. b/ a c/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhli, aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe ţalobu zamietne a prizná im náhradu trov konania, alternatívne, aby zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Do rozhodnutia o dovolaní poţiadali dovolací súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) dovolatelia videli v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu. Inú vadu konaniu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) videli v nezopakovaní dokazovania odvolacím súdom v celom rozsahu ako ho vykonal súd prvého stupňa, pričom zároveň namietali vyvodenie nesprávnych skutkových záverov z dostatočne zisteného skutkového stavu. Nakoniec namietali nesprávne právne posúdenie 5 4 Cdo 59/2012 veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
názoru dovolateľov je potrebné rešpektovať vôľu poručiteľa vyjadrenú v závete. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe sa stotoţňuje so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhla dovolanie ţalovaných zamietnuť a uloţiť im povinnosť nahradiť jej trovy dovolacieho konania v sume 679,14 eur. Vo vyjadrení k dovolaniu zdôraznila skutkové zistenia súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu, a to prístup jej otca ku nej počas jej detstva i v dospelosti, jej izolovanie od jeho rodiny, ktoré skutočnosti sú dôkazom, ţe otec ju nikdy skutočne neprijal za svoje dieťa, o ktoré by sa otec ako rodič mal a chcel starať a bola tak len jeho trpenou priťaţujúcou vyţivovacou povinnosťou. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 243 O.s.p. nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
1 O.s.p., dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V danej veci ide o takéto rozhodnutie odvolacieho súdu, čím je daná prípustnosť dovolania. Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami len vtedy, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, 6 4 Cdo 59/2012 ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolatelia nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. So zreteľom na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok priznáva. V danej veci dovolatelia odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) videli v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, v jeho nedostatočnom odôvodnení, keď sa odvolací súd
ich názoru nedostatočne venoval tomu, akými 7 4 Cdo 59/2012 úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Mali za to, ţe hodnotenie dôkazov vyznieva povrchne a nepresvedčivo, ţe odvolací súd len povrchne odôvodnil na základe akých dôkazov dospel k iným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa.
2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobe vyhovel. Zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nahrádza v celom rozsahu rozhodnutie súdu prvého stupňa
názoru dovolacieho súdu obsahuje všetky náleţitosti rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd jednak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol čoho sa domáhala ţalobkyňa a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadrili ţalovaní, ako a z akých dôvodov rozhodol súd prvého stupňa, v akom rozsahu a z akých dôvodov podala ţalobkyňa odvolanie, ako sa k odvolaniu vyjadrili ţalovaní, ktoré dôkazy zopakoval, ktoré skutočnosti povaţoval odvolací súd za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil (pozn. odvolací súd
názoru dovolacieho súdu vychádzal v podstate z rovnako zisteného skutkového stavu ako zisteného súdom prvého stupňa) i ako vec právne posúdil, s uvedením príslušných právnych ustanovení, ich citáciou ako i výkladom rozhodného ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka a s poukazom na súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe namietaný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) nie je daný. Dovolatelia ďalej namietali, ţe konanie je postihnuté inou vadou, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď odvolací súd nezopakoval dokazovanie v celom rozsahu, nevypočul všetkých svedkov, ktorých vypočul súd prvého 8 4 Cdo 59/2012 stupňa. Zároveň však namietali, ţe z dostatočne zisteného skutkového stavu odvolací súd vyvodil nesprávne skutkové závery. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tieţ vzhľadom na obsah dovolania zaoberal predovšetkým tým, či konanie odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Po preskúmaní dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu nie je takou (inou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci postihnuté.
O.s.p., za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
1 O.s.p., odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7. Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
O.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). V preskúmavanej veci odvolací súd nezopakoval dokazovanie výsluchom svedka M. L., hudobníka skupiny poručiteľa, z ktorého výpovede pred súdom prvého stupňa
súdu prvého stupňa vyplynulo, ţe zo skupiny otca ţalobkyne odišiel, zostali však spolu priatelia a sporadicky sa stretávali niekoľkokrát do roka, o ţalobkyni, dcére svojho priateľa nevedel a nevedel ani o jej vydedení. Uviedol, ţe zdravotný stav otca ţalobkyne bol zlý uţ v čase, keď bol členom skupiny, neskôr sa ešte zhoršil, pri stretnutiach sa mu otec ţalobkyne sťaţoval na zdravotné problémy a spomínal, ţe pomoc mu poskytuje manţelka a brat s rodinou, pričom sa k rozsahu opatery nevedel vyjadriť. Bol toho názoru, ţe hoci otec 9 4 Cdo 59/2012 ţalobkyne bol autoritou, keď ochorel, stal sa pokorným a bol by prijal akúkoľvek pomoc od hocikoho. Ustanovenie § 213 ods. 3 O.s.p. je výnimkou zo zásady viazanosti skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa a oprávňuje odvolací súd opakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu. To znamená, ţe odvolací súd nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré vykonal súd prvého stupňa, ale je povinný vykonať znovu všetky dôkazné prostriedky v potrebnom rozsahu. Odvolací súd opakuje dokazovanie vtedy, ak je toho názoru, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nemôţe totiţ dôkazné prostriedky iba zhodnotiť inak, ako ich zhodnotil súd prvého stupňa, ale na to, aby ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať. Občiansky súdny poriadok pritom netrvá striktne na tom, ţe ich musí vykonať sám odvolací súd. Môţe ich vykonať aj prostredníctvom súdu prvého stupňa alebo doţiadaného súdu. Vzhľadom na obsah výpovede vyššie uvedeného svedka a skutočnosti, zistené odvolacím súdom inými dôkazmi v opakovanom dokazovaní (ţe zdravotný stav otca ţalobkyne bol zlý a ţe sa o neho ţalobkyňa nestarala), má dovolací súd za to, ţe
3 O.s.p. odvolací súd zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu, t. j. v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a ţe zopakovanie dokazovania výsluchom uvedeného svedka nebolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu potrebné. Dovolatelia na druhej strane zároveň uvádzajú, ţe odvolací súd dostatočne zistil skutkový stav veci, avšak z tohto zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávne skutkové závery (ktoré konkrétne skutkové závery dovolací súd vzhľadom na niţšie uvedené nepovaţuje za potrebné osobitne uvádzať) a majú za to, ţe konanie je tak postihnuté i z tohto dôvodu inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
O.s.p., dôkazy súd hodnotí
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov 10 4 Cdo 59/2012 nie je inou vadou konania (ani vadou
O.s.p.) a dovolací súd je oprávnený preskúmavať iba dôvody, ktorých prípustnosť Občiansky súdny poriadok umoţňuje. Dovolací súd nie je oprávnený inak hodnotiť dôkazy vykonané súdom niţšieho stupňa, ktorého rozhodnutie v dovolacom konaní preskúmava. Neprípustnosť takéhoto dôvodu a postupu je daná charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, ţe namietaný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. O.s.p.) nie je daný. Napriek uvedenému, vzhľadom na namietaný dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ţe dôvody vydedenia nie sú dané a ţe závet je neplatný, Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné uviesť, ţe odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení, ţe ţalobkyňa bola dcérou poručiteľa, ktorý sa o ňu fakticky vôbec nezaujímal počas jej detstva ako jej otec (nenavštevoval ju, nestretával sa s ňou, netelefonoval jej, nepísal jej, netrávil s ňou voľný čas, nezaujímal sa o jej zdravotný stav, o jej študijné výsledky a o jej celkový vývoj a ţivot) a jeho spojenie s dcérou bolo obmedzené len na platenie výţivného jej matke, ţe sa takmer vôbec nestretávali ani v čase jej dospelosti (aţ na pár krát), ţe poručiteľov zdravotný stav bol zlý, ţe ţalobkyňa sa o neho nestarala v čase choroby, ţe ţalobkyňu otec vydedil a ţe zanechal závet. Z týchto skutkových záverov, z ktorých vychádzal aj súd prvého stupňa odvolací súd
názoru dovolacieho súdu vyvodil správne právne závery (odlišné ako súd prvého stupňa), aplikujúc § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka. V ďalšom sa dovolací súd zameral na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu. Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd pouţil iný právnym predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. V preskúmavanej veci je predmetom konania určenie, ţe dôvody vydedenia uvedené 11 4 Cdo 59/2012 v listine o vydedení (§ 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka) v časti týkajúcej sa vydedenia ţalobkyne nie sú dané a ţe závet poručiteľa v časti týkajúcej sa ţalobkyne je neplatný.
1 písm. a/ Občianskeho zákonníka, poručiteľ môţe vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závaţných prípadoch.
1 písm. b/ Občianskeho zákonníka, poručiteľ môţe vydediť potomka, ak o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať.
1 Občianskeho zákonníka, poručiteľ môţe závet zriadiť aj vo forme notárskej zápisnice.
2 Občianskeho zákonníka, v kaţdom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný, inak je neplatný.
Občianskeho zákonníka, maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna polovica ich dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov. O neposkytnutie pomoci (§ 469a ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka) pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne moţnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna moţnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v kaţdom konkrétnom prípade posudzovať osobitne. Je potrebné neposkytnutie pomoci posudzovať z toho hľadiska, či dedičovo správanie (ne)bolo v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia dediča
1 písm. b/ Občianskeho zákonníka je potrebné posudzovať objektívne, či išlo o taký nezáujem, ktorý bol v rozpore s dobrými mravmi trvalý, v dôsledku čoho neprejavoval voči poručiteľovi potomok ani minimálny záujem o jeho ţivot a zdravie a pod. 12 4 Cdo 59/2012 Keď v preskúmavanom prípade odvolací súd dospel k záveru, ţe vzájomný vzťah medzi ţalobkyňou a jej otcom nemal povahu štandardného vzťahu rodiča a potomka, ţe otec sa o ţalobkyňu nezaujímal od jej narodenia, nebudoval si k nej vzťah od detstva, skutočnosť, ţe nebol medzi nimi vytvorený vzťah rodiča a dieťaťa nemoţno klásť za vinu ţalobkyni, ako správne konštatoval odvolací súd. Dovolací súd sa stotoţňuje so záverom odvolacieho súdu, ţe v čase po narodení ţalobkyne a v jej útlom detstve mohol byť tento vzťah budovaný v prvom rade z iniciatívy rodičov, teda aj jej otca, ktorý sa nedostatok fyzickej prítomnosti nesnaţil nahradiť ani inou formou (telefonicky, písomne), nezaujímal sa o jej vývoj, zdravotný stav, prospech v škole, nezoznámil ju s rodinnými príslušníkmi zo svojej strany, ale ju drţal mimo svojej rodiny. Ţalobkyňa tak nemala príleţitosť na to, aby si mohla so svojím otcom vybudovať bliţší citový vzťah. S ohľadom na nevybudovaný vzťah otec – dieťa, ktorý mal základ v nezáujme poručiteľa ako otca o dcéru, je dovolací súd zhodne s odvolacím súdom toho názoru, ţe nemoţno od ţalobkyne ani ako plnoletej spravodlivo ţiadať, aby niesla zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, ţe o poručiteľa ako potomok neprejavila opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ. Neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa a neposkytnutie mu pomoci v chorobe potom
názoru dovolacieho súdu, zhodne s odvolacím súdom nemoţno chápať ako jej konanie v rozpore s dobrými mravmi. Dovolací súd poukazuje na vyjadrenie samého poručiteľa v listine o vydedení, ţe svoju dcéru ani nepozná, videl ju asi tri krát v ţivote a ani nevie, či dcéra má potomkov. Zároveň tieţ poukazuje na vyjadrenie ţalovanej 2/, bývalej manţelky a závetnej dedičky poručiteľa, ktorá uviedla, ţe platenie výţivného mala na starosti ona sama, pričom súdom určené výţivné sa snaţili platiť, aby táto skutočnosť nepokazila imidţ otca ţalobkyne, o ktorej ako nemanţelskom dieťati poručiteľa nepovedali nikdy ani svojmu synovi a táto skutočnosť bola v celej rodine tabu a
toho sa aj v rodine správali.
názoru dovolacieho súdu, odvolací súd sa pri posúdení danosti dôvodov vydedenia
1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka správne zaoberal tým, či správanie ţalobkyne môţe byť povaţované za odporujúce dobrým mravom s prihliadnutím na správanie sa poručiteľa k nej ako k dieťaťu. Aj
názoru dovolacieho súdu, za konanie v rozpore s dobrými mravmi nemoţno povaţovať nezáujem potomka za situácie, keď tento nezáujem bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Zvlášť za situácie, keď rodič zavrhne svoje dieťa hneď po jeho narodení a neprejavuje oň počas celého detstva záujem, nemoţno od dieťaťa, ktoré nemalo vybudovaný ţiadny vzťah s takýmto rodičom, poţadovať zmenu v jeho postoji voči rodičovi po dosiahnutí plnoletosti a neprejavenie opravdivého 13 4 Cdo 59/2012 záujmu za zavinené konanie a neposkytnutie potrebnej pomoci v chorobe za konanie v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj rozhodnutia NS SR 1 Cdo 173/1996, sp. zn. 4 Cdo 123/2009 a 5 Cdo 239/2009). Keď neboli dané zákonné dôvody vydedenia ţalobkyne v zmysle § 469a ods. 1 písm. a/ a b/ Občianskeho zákonníka, odvolací súd správne určil neplatnosť závetu poručiteľa v časti týkajúcej sa ţalobkyne ako zákonnej dedičky, ktorej sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí jedna polovica jej dedičského podielu zo zákona. Pokiaľ tomu závet odporuje, je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov. Keďţe v preskúmavanom prípade odvolací súd správne rozhodol, ţe dôvody vydedenia nie sú dané, závet poručiteľa v časti týkajúcej sa ţalobkyne odporuje § 479 Občianskeho zákonníka, z ktorého dôvodu odvolací súd správne rozhodol aj o neplatnosti závetu v tejto časti. Pretoţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vecne správne, dovolací dôvod
2 písm. c/ O.s.p. v posudzovanej veci tak nie je daný. So zreteľom na vyššie uvedené, keď dovolatelia napadli dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu, v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní procesne úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa náhradu trov dovolacieho konania, spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia uplatnila a ich výšku vyčíslila v sume 679,14 eur za dva úkony právnej sluţby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za vyjadrenie k dovolaniu ţalovaných (jeden úkon v hodnote 331,94 eur) a za dva reţijné paušály (jeden reţijný paušál v hodnote 7,63 eur). Dovolací súd v súlade s doterajšou praxou vzal na zreteľ, ţe právna zástupkyňa ţalobkyne zastupovala túto účastníčku uţ v konaní pred súdmi niţších stupňov. Ţalobkyni preto priznal náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky len za 1 úkon právnej sluţby, a to vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení v čase podania vyjadrenia k dovolaniu - ďalej len „vyhláška“), 14 4 Cdo 59/2012 nie aj za prevzatie a prípravu zastúpenia. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil
1 a § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky vo výške 1/13 výpočtového základu, t. j. vo výške 58,69 eur, ktorá s reţijným paušálom vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky), t. j. 7,63 eur, predstavuje spolu 66,32 eur. Právna zástupkyňa ţalobkyne si vyúčtovala trovy dovolacieho konania v celkovej výške 679,14 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené priznanie náhrady len za jeden úkon právnej sluţby a vzhľadom na nesprávne uplatnenie odmeny za jeden úkon právnej sluţby
vyhlášky v znení novely č. 557/2008 Z. z. a nie v znení účinnom v čase uskutočnenia podania (vyjadrenia k dovolaniu), dovolací súd ţalobkyni nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia nad sumu 66,32 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 27. mája 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.