1 písm. g/ Exekučného poriadku a v celom rozsahu ju zastavil s tým, ţe o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Návrh oprávnenej na zmenu súdneho exekútora zamietol. Svoje rozhodnutie oprel o právny záver, ţe splnomocnenie udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi povinným v zmluve o úvere je absolútne neplatné, pretoţe záujmy zástupcu boli v rozpore so záujmami povinného, zastúpenie vzniklo v čase, keď ešte ţiadny dlh neexistoval, v konaní nebolo preukázané, ţe dohoda o plnomocenstve bola platne uzatvorená a pre neurčitosť udeleného splnomocnenia. Rozpor medzi záujmami povinného a zástupcu videl súd prvého stupňa v tom, ţe povinný nemal moţnosť voľby zástupcu, nakoľko zo zmluvy o úvere je zrejmé, ţe ide o predtlač pouţívanú pri uzatváraní zmlúv o úvere s označením splnomocnenca PDSS, s.r.o. V dôsledku toho je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci a to, ţe splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, ako aj slobodná voľba povinného pri určení svojho zástupcu. Ďalej súd uviedol, ţe zástupca povinného v jeho mene urobil v notárskej zápisnici vyhlásenie, ţe uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si pravdepodobne určil zástupca sám a povinný o tejto lehote nemal vedomosť. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe plnomocenstvo udelené povinným, uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony odporujúce zákonu a preto sú
Prvostupňový súd v závere konštatoval, ţe notárska zápisnica nespĺňa poţiadavky spôsobilého exekučného titulu, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v celom rozsahu. Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací uznesením z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), opravný prostriedok oprávnenej proti výroku uznesenia o zamietnutí návrhu na zmenu súdneho exekútora odmietol (§ 202 ods. 2 O.s.p.), návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil, ţe poverenie súdneho exekútora nie je súdnym rozhodnutím a preto nemôţe zaloţiť prekáţku veci rozhodnutej. Všeobecný súd musí v rámci svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodnutí o udelení poverenia exekútorovi a nelimituje ho ani skutočnosť, ţe ho posudzoval notár pri spisovaní notárskej zápisnice. Okresný súd teda neprekročil svoju právomoc. Zhodne s exekučným súdom i odvolací súd povaţoval 3 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 splnomocnenie udelené povinným za neplatné z dôvodu kolízie záujmov medzi zástupcom a zastúpeným, ako aj pre nedostatok slobodnej vôle povinného pri jeho udelení. Z týchto dôvodov povaţoval odvolací súd notársku zápisnicu za materiálne nespôsobilý exekučný titul, na základe ktorého nie je moţné exekúciu vykonať. Na záver uviedol, ţe nezistil ţiadne pochybenie súdu prvého stupňa, ktorým by odňal oprávnenej moţnosť konať pred súdom a ani porušenie princípu rovnosti zbraní a práva na spravodlivý proces. Návrh na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd zamietol, pretoţe predpokladom povinnosti začať konanie o predbeţnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Jej zmyslom nie je rozhodnúť konkrétny spor, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Odvolací súd konštatoval, ţe v tomto zmysle oprávnenou nastolené otázky majú akademický charakter a nemajú reálny základ v prejednávanom spore, ich zodpovedanie nemá dosah na prebiehajúce konanie. Zdôraznil, ţe okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ale sa zaoberal náleţitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Návrh na prerušenie konania
1 písm. b/ O.s.p. zamietol ako nedôvodný preto, ţe nesúvisí s prejednávanou vecou a naviac v zmysle § 36 ods.5 Exekučného poriadku exekučné konanie nie je moţné prerušiť, ak tak neustanovuje osobitný predpis. Proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podala oprávnená odvolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe v konaní jej bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
jej názoru napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), spočíva na zlej interpretácii § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ţiadala preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, ktoré odôvodnila tým, ţe súdy:
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“. Oprávnená tieţ namietala, ţe súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli
5 Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do
ktorého sa na notárske zápisnice vyhotovené pred
1 písm. c/ O.s.p , rozhodnutie súdov niţších stupňov zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Povinný ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu a odvolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, ţe odvolanie podala oprávnená proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013, skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnenia ktorých môţe o podanom odvolaní konať.
kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca zo zákona. V prejednávanej veci z hľadiska formálneho (najmä označenia opravného prostriedku), ani obsahového (predovšetkým citácie relevantných zákonných ustanovení, ako aj argumentácie, tvrdení, námietok, zvolených formulácií a vymedzenia toho, čo účastník ţiada) nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe procesný úkon oprávnenej, ktorým napadla uznesenie odvolacieho súdu je odvolaním v zmysle § 201 a nasl. O.s.p.
účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky
právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch 6 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.
2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania, a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto nie je daná. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013, zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania.
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 7 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke
medzinárodnej zmluvy. Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej (prejudiciálnej) otázke.
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného 8 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 aţ 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. V danom prípade treba za určujúce povaţovať to, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí, ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, ţe o zastavení exekúcie bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) a zastúpenou (povinnou) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení a tieţ prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici. Vzhľadom na to nemoţno predmetnú notársku zápisnicu povaţovať za vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov niţších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe nie je daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania
1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 27. marca 2013 sp.zn. 21 CoE 3/2013 smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie 9 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. 10 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. ţe rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení. V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzuje z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, ţe nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleţí“. Dovolateľka tu teda namieta, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, ţe ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané 11 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade. Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, poţiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 12 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bliţšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
13 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, ţe k odňatiu jej moţnosti pred súdom konať došlo tým, ţe súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo nie je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe
2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania. 14 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 Na podporu týchto tvrdení dovolací súd poznamenáva, ţe Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. II. ÚS 160/2013 povaţoval vyššie uvedenú argumentáciu za primeranú odpoveď k námietke sťaţovateľky, ţe preskúmanie a vyhodnotenie obsahu listín (dokazovanie) v exekučnom konaní bolo vykonané bez jej účasti, napriek tomu, ţe v konaní malo byť nariadené pojednávanie a ţe jej bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Ústavný súd porovnal na účely overenia slovenského prekladu rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08 viaceré jeho jazykové verzie a dospel k výkladu, ţe všetky zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť „vyšetrovanie“ (a nie „dokazovanie“) za účelom zistenia, či súdna doloţka tvorí súčasť spotrebiteľskej zmluvy podliehajúcej smernici Rady 93/13 EHS. V zmysle uvedeného výkladu ústavný súd konštatoval, ţe vnútroštátny súd je povinný „vyšetrovaním“ ex offo zisťovať skutkový stav na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa
úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom. Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje
1 písm. g) a k). Dovolateľka namietala, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal postupovať
uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať
uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením zo
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, ţe ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011). Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj tieţ R 47/2012), nemôţe ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny vzťah účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997). V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom,
ktorého nevyhnutnými náleţitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – aţ tento prejav vôle povinnej osoby 17 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice udelený „zástupcom“ povaţovať za súhlas povinnej osoby.
1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd za konanie in fraudem legis povaţuje aj konanie, v rámci ktorého určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú do rozporu. Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky, na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011, I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011, IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávnenej bola nimi odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“ 18 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, ţe ho uviedol v predtlači úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Pre prípad, ţe oprávnená namieta aj to, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, dovolací sú uvádza, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania 19 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. 20 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv oprávnenej. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v preskúmavanej veci nešlo o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie moţnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolateľka namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, ţe vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale môţe byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá. V dovolaní sa napokon tvrdí, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením 21 5 ECdo 183/2013 5 CoE 51/2013 veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch niţších stupňov by v danej veci mohol zaloţiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012). Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 10. júla 2014 JUDr. Helena Haukvitzová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.