← Slovensko

o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy

Najvyšší súd 6 Cdo 12/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné nám. č. 13, o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C 114/2012, o dovolaní ţalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z

  1. októbra 2013 sp. zn. 3 Co 420/2013 a 3 Co 421/2013 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyňa podala
  2. septembra 2012 na Okresnom súde Spišská Nová Ves ţaloby, ktorými sa voči ţalovanej domáhala náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V ţalobách medziiným uviedla, ţe predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Spišská Nová Ves, preto jeho sudcovia nemôţu ţiadnu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to ţiadala, aby Krajský súd v Košiciach rozhodol o prikázaní kaţdej z týchto vecí inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 O. s. p.). Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvého stupňa“) uznesením z
  3. októbra 2012 č. k. 2 C 114/2012-7 spojil veci sp. zn. 2 C 114/2012, 2 C 142/2012, 2 C 314/2012, 2 C 249/2012, 2 C 210/2012, 2 C 262/2012, 2 C 227/2012, 2 C 170/2012 na spoločné konanie s tým, ţe konanie bude vedené pod sp. zn. 2 C 114/
  4. 2 6 Cdo 12/2014 Krajský súd v Košiciach uznesením z
  5. októbra 2012 sp. zn. 5 NcC 59/2012 rozhodol, ţe sudkyňa Okresného súdu Spišská Nová Ves J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 2 C 114/
  6. Súd prvého stupňa uznesením z
  7. decembra 2012 č. k. 2 C 114/2012-19 uloţil ţalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 8 x 66 EUR, t. j. 528 EUR za vznesenú námietku zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“). Označené uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves napadla ţalobkyňa odvolaním argumentujúc tým, ţe v danom prípade nepodala námietku zaujatosti (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Navyše, i keby predsa len išlo o námietku zaujatosti, nezaťaţovala by ju povinnosť zaplatiť súdny poplatok, lebo konanie je v danom prípade vecne oslobodené od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. Súd prvého stupňa uznesením z
  8. júla 2013 č. k. 2 C 114/2012-71 zamietol návrh ţalobkyne na prerušenie konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa sa domáha v konaní nároku, ktorý je súd oprávnený riešiť. Všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, podľa jeho názoru nie je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou. Ani sťaţnosť ţalobkyne, podaná na Ústavnom súde SR nezakladá také konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Navyše, nadriadený súd uţ rozhodol o návrhu ţalobcu na vylúčenie sudcov v prejednávanej veci a konajúca sudkyňa je povinná vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Dospel preto k záveru, ţe návrh ţalobkyne na prerušenie konania nie je dôvodný. Aj toto uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves napadla ţalobkyňa odvolaním. Krajský súd v Košiciach uznesením z
  9. októbra 2013 sp. zn. 3 Co 420/2013 a 3 Co 421/2013 odvolaniami napadnuté uznesenia potvrdil. Stotoţnil sa s názorom súdu prvého stupňa, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. Dodal, ţe 3 6 Cdo 12/2014 vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa poloţky č. 17a Sadzobníka. Taktieţ sa stotoţnil s dôvodmi, pre ktoré prvostupňový súd návrh ţalobkyne na prerušenie konania zamietol. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila tým, ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Za nepodanie návrhu na začatie konania povaţovala nepodanie námietky zaujatosti, pretoţe to nebolo obsahom jej vôle. Za odňatie moţnosti konať pred súdom povaţovala údajnú prekvapivosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodovanie vylúčeným sudcom v konaní pred súdom prvého stupňa vyvodzovala z toho, ţe išlo o sudcu súdu, ktorého nezákonným postupom jej mala byť spôsobená ţalovaná ujma. Vyčítala odvolaciemu súdu aj nesprávnosť jeho záveru, podľa ktorého sa vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti. Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalobkyňa zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel pri tom k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p. Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu 4 6 Cdo 12/2014 prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie ţalobkyne preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania ţalobkyne by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ d/ O. s. p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. 5 6 Cdo 12/2014 Nedostatok návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta O. s. p. (tam, kde je takýto návrh potrebný) je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý v konečnom dôsledku vedie k zastaveniu konania v ktoromkoľvek jeho štádiu. Tento nedostatok zakladá vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa podala návrh na začatie konania (ţalobu)
  11. 2012 a vychádzajúc z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) moţno ustáliť, ţe ţalobkyňa ním uplatnila nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514//2003 Z. z. a navrhla tiež prikázať vec inému súdu z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Spišská Nová Ves sú z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčení so zreteľom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Ide teda o návrh (ţalobu), ako procesnoprávny úkon účastníka konania, ktorou ţalobkyňa uplatnila tak nárok vyplývajúci z právneho vzťahu medzi účastníkmi konania (ţalobcom a ţalovaným), ale súčasne (vzniesla) uplatnila aj námietku zaujatosti. V takomto prípade, z hľadiska spoplatnenia námietky zaujatosti, nevzniká vzťah medzi účastníkmi konania, ale vzniká vzťah osobitný finančno-právny (poplatkový) medzi poplatníkom a štátom, v ktorom návrh na začatie konania podľa § 79 ods. 1 O. s. p. nie je potrebný. Pre vznik tohto vzťahu je relevantné samotné uplatnenie námietky zaujatosti zo strany účastníka konania, pričom takáto námietka môže byť uplatnená buď samostatným podaním (v konaní, ktoré je už začaté) alebo môže tvoriť aj súčasť iného podania (tak ako v predmetnej veci bola uplatnená v návrhu na začatie konania – v žalobe). Prikázanie veci v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak súd nemôže vo veci konať, lebo jeho sudcovia sú vylúčení. Za takýchto okolností musí byť vec prikázaná inému súdu. Nutná delegácia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda „viazaná“ na ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p., z ktorého vyplývajú skutočnosti zakladajúce dôvod, pre ktorý je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Takáto námietka (a s ňou spojená nutná delegácia) nemôže byť predmetom samostatného súdneho konania, ale takého konania, ktoré sa vo veci už začalo na návrh (ako sa to stalo aj v predmetnej veci). Inak by sa sudcovia ani nemohli vyjadriť, či majú relevantný vzťah k veci, k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Bez konkrétnej veci, nemôžu byť ani účastníci konania, ani ich zástupcovia. 6 6 Cdo 12/2014 Možno ešte uviesť, že v občianskom súdnom konaní súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie (o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu, uloţení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbeţne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie konania – ţaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom (pokiaľ bola podaná), o prerušení konania alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok, rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (ţaloby). Len ak takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, ţe sa nepodal návrh na jeho začatie (ţaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p. Tvrdenie, ţe v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania (keď ţalobkyňa nevzniesla námietku zaujatosti voči sudcom), nenapĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p.; dovolateľka ním totiţ zamieňa stav, keď nebol podaný ţiadny návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s takým procesným stavom, v ktorom konanie bolo (podaním ţaloby) riadne začaté a v jeho rámci bol vyrubený súdny poplatok. Pokiaľ ţalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011). Odňatie moţnosti konať pred súdom, ktoré bolo spôsobené tzv. prekvapivými, resp. nečakanými rozhodnutiami, podľa judikatúry najvyššieho súdu nastane vtedy, ak odvolací súd svoje rozhodnutie „nečakane“ zaloţil na iných právnych záveroch neţ súd prvého stupňa, pričom účastníkovi bolo odňaté právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru na inštančne vyššom súde. V týchto prípadoch spravidla odvolací súd vyvodil svoj (iný) právny záver zo skutočností, ktoré súd prvého stupňa výslovne právne neposudzoval, resp. nevyhodnotil a účastník v odvolacom konaní nemal dôvod namietať a zdôvodňovať prípadné nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového súdu nejde a preto je námietka ţalobkyne v tomto smere nedôvodná. 7 6 Cdo 12/2014 Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
  12. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  13. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
  14. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  15. februára 1998). K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-
  16. Vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré ţalobkyňou predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré vysvetlil zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu, pričom tieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami ţalobkyne uvedenými v odvolaní. S poukazom na relevantnú judikatúru sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, ţe z hľadiska obsahového v podanej ţalobe išlo aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves; za správny označil tieţ následný postup súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti 8 6 Cdo 12/2014 rovnako za správny postup prvostupňového súdu označil aj to, ţe zamietol návrh ţalobkyne na prerušenie konania. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ţalobkyne, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo má povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie námietky zaujatosti. Okolnosť, ţe táto odpoveď ţalobkyňu neuspokojuje, neznamená, ţe odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.; za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobkyne. Dôvodnou nebola ani námietka dovolateľky, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodoval (a teda, ţe uznesenie o poplatkovej povinnosti vydal) vylúčený sudca. I keď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v iných veciach vyslovil názor, ţe dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, ţe sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej ţalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  17. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci konštatuje, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, ţe vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci zaloţil zodpovednosť ţalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako procesne neprípustné odmietol bez toho, 9 6 Cdo 12/2014 aby sa mohol zaoberať správnosťou právneho posúdenia veci, na ktorom spočíva dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5, v spojení s ustanoveniami § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., keď ţalovanej (ktorej vzniklo právo na náhradu trov konania) v dovolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  18. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  19. júla 2014 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.