Najvyšší súd 6 Cdo 137/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J.. Z. P., bývajúceho v Č. T., U J. 976, Č. R., proti ţalovanej Národnej transfúznej službe SR, so sídlom v Bratislave, Limbova 3, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 133/1998, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z
- decembra 2012 sp. zn. 3 Co 179/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
- septembra 2006 č. k. 19 C 133/1998-159 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal zaplatenia škody na zdraví v sume 853 000,-- Sk na tom skutkovom základe, ţe pôvodne zistená vírová hepatitída, ktorou sa infikoval pri darovaní krvi
- apríla 1977 na Klinike hematológie a transfúzie krvi na Partizánskej ul. v Bratislave, sa postupne transformovala na hepatitídu typu „C“, čo bolo potvrdené
- apríla 1998, v dôsledku čoho došlo k ďalším závaţným poruchám a poškodeniam jeho zdravia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe na základe výsledkov vykonaného dokazovania (najmä znaleckých posudkov znalkyne M.. E. S. C.. a Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach) nebolo preukázané, ţe chronická hepatitída typu C, ktorá bola u ţalobcu diagnostikovaná v roku 1998, vznikla v príčinnej súvislosti s vírovou hepatitídou, ktorou bol infikovaný v roku
- Podľa znaleckého posudku lekárskej fakulty totiţ nie sú vylúčené iné príčiny vzniku tohto ochorenia. Ţalobe preto s poukazom na ustanovenie § 421a ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) nevyhovel. K nároku na zaplatenie sumy 43 800,-- Sk z titulu náhrady zvýšených nákladov na diétu za 15 rokov 2 6 Cdo 137/2013 liečenia, poukázal tieţ na to, ţe pacienti s chronickou hepatitídou typu C nemajú ţiadne zvýšené nároky na diétu, čo vyplýva zo znaleckého dokazovania. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- marca 2009 sp. zn. 6 Co 11/2007 na odvolanie ţalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
- februára 2011 sp. zn. 6 Cdo 61/2010 zrušil rozsudok krajského súdu z
- marca 2009 sp. zn. 6 Co 11/2007, nakoľko odvolací súd nerešpektoval právo ţalobcu byť prítomný pri vykonávaní dôkazu doţiadaným súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 122 ods. 2 O.s.p. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a týmto nesprávnym postupom krajský súd mu odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Do doplnení dokazovania - vykonaní dôkazu doţiadaným súdom uţ za prítomnosti ţalobcu - Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
- decembra 2012 sp. zn. 3 Co 179/2011 opätovne potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Z vykonaného znaleckého dokazovania nemoţno vyvodiť jednoznačný záver, ţe chronická hepatitída typu C sa u ţalobcu vyvinula z vírovej hepatitídy, ktorou bol infikovaný v roku 1977 pri odbere krvnej plazmy. Tak znalkyňa M.. E. S., C., ako aj Lekárska fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach vo svojich znaleckých posudkoch konštatovali, ţe ţalobca sa mohol infikovať vírusom hepatitídy typu C v roku 1980 pri operácii ţlčníka, resp. pri hospitalizácii na chirurgickom oddelení v Ústí nad Orlici. V súlade so závermi súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a jej pôvodom v povahe prístroja alebo inej veci, ktorú pouţil právny predchodca ţalovanej pri odbere krvnej plazmy ţalobcu v roku
- Nebol tak naplnený jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle § 238 OZ v znení platnom do l. januára
- Povaţoval preto napadnutý rozsudok okresného súdu za vecne správny. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe sám medzitýmnym rozsudkom vo veci rozhodne a vec vrátil na ďalšie konanie za účelom určenia výšky odškodnenia. Dovolanie odôvodnil v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nakoľko podľa jeho názoru je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie 3 6 Cdo 137/2013 vo veci. Uviedol, ţe odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie. Ţalovaný sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie prejednal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 237 O.s.p. a § 238 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods. 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. Podľa § 243d ods. 1 O.s.p. je právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom rozhodnutí pre súdy niţších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie, záväzný. Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu vrátená na ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu niţšieho stupňa zrušené, prečo bolo povaţované 4 6 Cdo 137/2013 za nesprávne, v čom spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho posúdenia veci. Niţší súd je teda viazaný (len) takým právnym názorom, ktorý bol základom pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd niţšieho stupňa je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (napríklad z hľadiska toho, ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba interpretovať), ako aj pri aplikácii procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím súdom vytýkaných vád dokazovania, iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Skutočnosť, ţe právny záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku súd niţšieho stupňa v ďalšom konaní nerešpektoval, zakladá prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. Viazanosť niţších súdov právnym názorom dovolacieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa dovolací súd v zrušujúcom rozsudku obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej stránke (ţe napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto prípade nejde o zaujatie právneho názoru. Pre úplnosť moţno uviesť, ţe súd niţšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí ani vtedy, keď po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, prípadne aj súdu prvého stupňa, sa skutkový základ zmení natoľko, ţe je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ. Dovolací súd uznesením z
- februára 2011 sp. zn. 6 Cdo 61/2010 zrušil rozsudok krajského súdu z
- marca 2009 sp. zn. 6 Co 11/2007, nakoľko nerešpektoval právo ţalobcu byť prítomný pri vykonávaní dôkazu doţiadaným súdom vyplývajúceho z ustanovenia § 122 ods. 2 O.s.p. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a týmto nesprávnym postupom mu krajský súd odňal moţnosť konať pred súdom. Nevyjadril sa k hmotnoprávnym otázkam, pričom odvolací súd naplnil pokyn dovolacieho súdu a sporný dôkaz bol vykonaný za účasti ţalobcu, pričom ani samotný ţalobca v dovolaní nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu nenamietal. Pri riešení otázky prípustnosti dovolania ţalobcu podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolací súd dospel preto k záveru, ţe odvolaciemu súdu nemoţno vytýkať nerešpektovanie právnych názorov dovolacieho súdu zaujatých v jeho zrušujúcom rozhodnutí. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných 5 6 Cdo 137/2013 vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t. j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Dovolací súd vady takejto povahy v dovolacom konaní nezistil. Prípustnosť dovolania preto nemoţno vyvodiť ani z tohto zákonného ustanovenia. Pokiaľ dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy (znalecké posudky, lekárske správy), dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru vyplýva, ţe dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.) a dovolaciemu súdu ani neprislúcha dôkazy vykonané v konaní na súdoch niţších stupňov prehodnocovať. To, akým spôsobom sa vykonávajú a vyhodnotia jednotlivé dôkazy, na ktoré z nich sa prihliadne a v akej miere, je vţdy vecou súdu a preto ani nemôţe byť porušením rovnosti účastníkov, pokiaľ títo mali rovnakú moţnosť navrhovať vykonanie dôkazov a k jednotlivým vykonávaným dôkazom sa vyjadriť. Preto ani námietka ţalobcu, podľa ktorej pri vykonávaní a vyhodnocovaní dôkazov došlo k vadám konania, nie je opodstatnená. Rovnako ani tzv. iné vady namietané ţalobcom sami o sebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Skutočnosť, ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, môţe byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. 6 6 Cdo 137/2013 So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolanie ţalobcu smerovalo proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej R. jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Dovolací súd ţalovanej nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, ktoré pozostávali z odmeny jej právneho zástupcu za vyjadrenie k dovolaniu, nakoľko ich nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za trovy potrebné na účelné bránenie práva (§ 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2014 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková