← Slovensko

o náhradu za užívanie nehnuteľnosti

Najvyšší súd 6 Cdo 230/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. J., bytom v P R., D. č. 8, v dovolacom konaní zastúpeného J.. L. L. advokátom v P R., H. ul. č. 19, proti ţalovaným: I/ P. D., II/ T. D., III/ A. H., IV/ A.. Š., V/ I.. Ľ. H., VI/ Ľ. H., všetkým, bytom v P R., P. S. č. 7, v dovolacom konaní zastúpeným Advokátskou kanceláriou P. a P., spol s r. o. so sídlom v P R., M. ul. č. 13, v mene a na účet ktorej koná J.. P. P., o náhradu za užívanie nehnuteľnosti, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. augusta 2012, sp. zn. 5 Co 133/2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Prešov z
  2. augusta 2012, sp. zn. 5 Co 133/2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov z 11 októbra 2011, č. k. 12 C 51/2009 – 215 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd v Prešove (v poradí druhým) rozsudkom z
  3. októbra 2011, č. k. 12 C 51/2009 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal, aby ţalovaným I/ a II/ bola uloţená povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 1 726, 26 € so 6% úrokom z omeškania od
  5. 2009 do zaplatenia, ţalovaným III/ a IV/ zaplatiť mu taktieţ spoločne a nerozdielne sumu 1 726, 26 € so 6% úrokom z omeškania od
  7. 2009 do zaplatenia, ţalovanému V/ zaplatiť mu sumu 1 726, 26 € so 6% úrokom z omeškania od
  9. 2009 do zaplatenia, ţalovaným, VI/ a VII/ zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 1726, 26 € so 6% úrokom z omeškania od
  11. 2009 do zaplatenia, všetko do troch dní a ţalovaným I/ aţ VII/ povinnosť nahradiť mu spoločne a nerozdielne aj trovy konania. Dospel k záveru, ţe ţaloba nie je dôvodná, lebo ţalobcom uplatnený nárok na zaplatenie vyššie uvedených súm z titulu obmedzenia vlastníckeho práva za obdobie od
  13. 2007 do
  15. 2009 povaţoval za premlčaný. So zreteľom na vznesenú námietku premlčania (zo strany ţalovaných) uplatnený nárok nebolo moţné priznať. Vychádzal pritom z názoru, ţe 2 6 Cdo 230/2013 premlčacia doba v predmetnej veci začala plynúť dňom účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z. (
  17. 1993), kedy sa právo spočívajúce v náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva (za právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu zo zákona) mohlo vykonať po prvý raz. Premlčacia doba uplynula
  19. 1996 a návrh na začatie konania bol podaný aţ
  21. 2009, teda aţ po jej márnom uplynutí. Skutočnosť, ţe ţalobca sa stal vlastníkom pozemku, na ktorom je bytový dom (s bytmi vo vlastníctve ţalovaných) aţ v roku 2007 nepovaţoval za relevantnú (so zreteľom na princíp právnej istoty). Poukázal aj obdobnú situáciu riešenú NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 22 Cdo 2093/2001 (publikovanom pod. č. 88/1998 Sb.). Uviedol, ţe pokiaľ pred nadobudnutím účinnosti Listiny základných práv a slobôd došlo k odňatiu (resp. k obmedzeniu) vlastníckeho práva, moţno jeho obnovenie (reštitúciu) alebo náhradu za to poţadovať len ak to ustanovuje osobitný predpis a nestačí len odkázať na článok 11 ods. 4 tejto Listiny. Náhradu za takého obmedzenie moţno poţadovať len za podmienok stanovených právnymi predpismi ku dňu obmedzenia, ak osobitný právny predpis neustanovuje inak. Uvedené skutočnosti boli ţalobcovi známe a mali byť odzrkadlené v kúpnej zmluve. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  22. augusta 2012, sp. zn. 5 Co 133/2011 ako vecne správny potvrdil, pričom na v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, ţe medzi ţalobcom a ţalovanými existuje právny dôvod, ktorý zaloţil právo ţalovaných na uţívanie pozemku; ţalovaní teda majú legitímnu moţnosť uţívať pozemok ţalobcu z titulu zákonného vecného bremena. Uviedol, ţe finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadenie vecného bremena je majetkovým právo, ktoré podlieha premlčaniu (§ 100 a nasl. Obč. zák.) a ktoré má povahu jednorázového plnenia, a ţe na plynutie premlčacej doby nemá vplyv zmena v osobe veriteľa alebo dlţníka (§ 111 Obč. zák.). Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), lebo dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je zmätočný a nepreskúmateľný. Poukázal na články 1, ods. 1, ods. 2, článok 7 ods. 5, článok. 20 ods. 1, ods. 4, článok 144 ods. 1, článok 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na článok 1, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv a základných slobôd, na článok 11 ods. 1, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Uviedol tieţ, ţe Európsky súd pre ľudské práva konštatoval 3 6 Cdo 230/2013 porušenie článku 1 Protokolu č. 1 v prípadoch, keď sa zmluvné strany Dohovoru pomocou vykonávania zákona pokúsili vyhnúť povinnosti odškodniť jednotlivcov za vyvlastnenie ich majetku alebo obmedzenie ich vlastníckych práv a nebola zachovaná spravodlivá rovnováha. Súdy sa v poţadovanom rozsahu nevysporiadali so všetkým, čo v priebehu konania vyšlo najavo, právne normy interpretovali protirečivo, rozpore s pravidlami formálnej a právnej logiky, ako aj s princípmi spravodlivosti. Vydané rozhodnutia sú nepreskúmateľné a svojvoľné, ich právne závery sú v rozpore s vykonanými skutkovými zisteniami a so zákonom a tieţ aj s medzinárodnými dohodami. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov bol (182/1993 Z. z. ) bol schválený uţ za účinnosti Listiny základných práv a slobôd a preto tento zákon nebolo moţné vykladať v rozpore s ňou; vyplýva to aj z podmienok spravodlivého súdneho konania (článok 36 ods. 1 Listiny). Uviedol, ţe súd musí vykladať a pouţívať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a ďalších predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu (viď aj rozhodnutia ÚS IV 1/2002, II ÚS 174/2004, III ÚS 117/
  23. Zdôraznil, ţe súčasťou práva na spravodlivé konanie (článok 46 ods. 1 ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (viď napr. ÚS 209/2004, III ÚS 95/2006, III ÚS 260/2006, III ÚS 153/2007). Poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v súvislosti s rovnosťou zbraní (II ÚS 383/2006), ústavnoprávnymi princípmi (ÚS 85/2006), zmyslom práva na súdnu ochranu (II ÚS 14/2001 z
  24. august 2001, II ÚS 132/2002 z
  25. novembra 2002, III ÚS 171/2006 z
  26. apríla 2007), na ustanovenia § 1, § 157 ods. 2 O. s. p. a to aj v súvislosti s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia aj na nálezy ÚSRS III. ÚS 119/2003, IV ÚS 115/
  27. Z hľadiska ustanovenia § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. uviedol, ţe k vyrovnaniu medzi ţalovanými a vlastníkmi pozemkov nedošlo; sporný vzťah nemoţno riešiť v zmysle § 135c ods. 1 Obč. zák. (odstránením stavby na náklady vlastníka). Nesúhlasil s právnym posúdením veci odvolacím súdom v tom, ţe ako vlastník pozemku má trpieť bezplatné uţívanie jeho nehnuteľnosti ţalovanými. Povaţoval to za rozpor s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR a článkom 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Zdôraznil, ţe ţalobou sa domáhal zaplatenia náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie a premlčanie tohto nároku súdy neposúdili správne. Poukázal na obdobnú právnu vec riešenú rozsudkom NS SR z
  29. 2009 sp. zn. 4 Cdo 89/2008, kde pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úpravu jeho priznanie umoţňuje v ţalovanej forme (ako opakujúce sa plnenie). I keď sa dovolací súd stotoţnil s právnym názorom 4 6 Cdo 230/2013 odvolacieho súdu v tom, ţe náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce sa plnenie (rentu) priznať nemoţno, uviedol, ţe poskytnutie týchto náhrad by bolo moţné odvodiť priamo z článku 20 ods. 4 Ústavy SR, resp. z § 128 ods. 2 Obč. zák. a tieţ aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov (viď aj nález ÚS ČR z
  31. 1998 sp. zn. Pl. 41/1997, nález ÚS SR zo
  33. 2009 sp. zn. III ÚS 237/2009). Z hľadiska vzťahov lex generalis a lex specialis uviedol, ţe osobitný zákon neruší ustanovenia všeobecného zákona iba jeho primárnu aplikáciu (viď aj rozsudok NS SR z
  35. 1998, sp. zn. Cdo 1/1998, a nález ÚS SR z
  37. 2011, sp. zn. II ÚS 249/2011). Výklad odvolacieho súdu (ţe právo vlastníka pozemku na náhradu za jeho uţívanie má jednorázovú povahu) je ústavne nekonformný. Vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. nepredstavuje jednorázové obmedzenia vlastníka pozemku, ale ide o trvalý stav; vlastník má právo ţiadať náhradu za kaţdý deň trvaní obmedzenia jeho vlastníckeho práva a premlčacia doba začína plynúť nasledujúcim dňom po kaţdom dni, v ktorom bol vlastník obmedzený v jeho vlastníckych právach. Je na vlastníkovi, či sa bude domáhať jednorázovej náhrady alebo v pravidelnej renty. Uplatnený nárok teda nemôţe byť premlčaný (viď aj rozsudok NS ČR z
  39. 2000, sp. zn. 22 Cdo 1627/1999, z
  41. 2004 2 Cdo 1342/2004, zo
  43. 2006, sp. zn. 22 Cdo 854/20044, zo
  45. 2005, sp. zn. 31 Cdo 606/2004). Uplatnený nárok porovnal aj ustanoveniami upravujúcimi vyvlastnenie, pričom aj z tejto úvahy vyvodil jeho dôvodnosť ako aj súlad s medzinárodnými dokumentmi. Predloţil aj nález ÚS z
  47. 2011, sp. zn. IV ÚS SR 70/2011, ktorým Ústavný súd SR v analogickej (skutkovo a právnej) veci zrušil rozsudok KS Prešov sp. zn. 1 Co 12/2010 z
  49. 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok OS Prešov sp. zn. 29 C 316/2007 do sumy 33 328 € a poukázal na jeho odôvodnenie so zameraním najmä na to, ţe odvolací súd sa vôbec nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho posúdenia uplatneného nároku sťaţovateľa vyplynú (otázka nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zriadeným zákonným vecným bremenom, ktoré má nepochybne aj ústavnú relevanciu - § 20 ods. 4 ústavy). Vytýkal, ţe v predmetnej veci odvolací súd uplatnený nárok ţalobcu ani neposudzoval, ale zameral sa na jeho premlčanie. Nedal odpoveď na kľúčové námietky ţalobcu, najmä z hľadiska vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR Podrobne rozobral priebeh doterajšieho konania, argumenty súdu prvého stupňa, právny stav zistený odvolacím súdom. Poukázal aj na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z
  51. 2013 a tieţ aj na závery iných súdov ohľadne aktuálnej problematiky. 5 6 Cdo 230/2013 Ţalovaní I/ aţ VI/ navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť, lebo rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny. Navrhli aby im dovolací súdu priznal aj náhradu trov dovolacieho konania. Uviedli, ţe ţalobca vedie proti nim 27 súdnych sporov a niektoré z nich sú uţ aj právoplatne rozhodnuté. V jednej z nich podal aj ústavnú sťaţnosť, pričom Ústavný súd rozhodnutím z
  53. 2011 sp. zn. IV ÚS 320/2011 jeho sťaţnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ţalobca podal aj niekoľko podnetov na Generálnu prokuratúru SR, ale aj tieto boli neúspešné. Ţalobca uplatňuje stále ten istý nárok, ktorý ale v kaţdom konaní inak nazýva. Poukázali na rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 277/2009 z
  55. 2009, podľa ktorého nárok na náhradu peňaţného plnenia za uţívanie nehnuteľnosti je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Obč. zák.) a nemoţno ho kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS 227/2012 (vo veci vedenej na OS Prešov pod. sp. zn. 14 C 51/2009, a na KS Prešom P. sp. zn. 4Co 66/2012 ústavný súd odmietol sťaţnosť sťaţovateľa a vyslovil názor, ţe finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorázová, je ústavne akceptovateľný. Poukázali na článok 46 ods. 1 Ústavy SR, na ustanovenia § 3 ods. 1 O. s. p. a § 3 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. a vyslovili, ţe pokiaľ bol ţalobca obmedzený vo svojich vlastníckych právach, stalo sa tak legitímnym spôsobom. Uplatnený nárok povaţovali za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, ktorý má špekulatívnu povahu a zdôraznili, ţe v tomto spore ani nie sú aktívne legitimovaní. Rovnako zdôraznili, ţe konanie nie je postihnuté vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátkom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním moţno napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Dovolanie je v takomto prípade prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (238 ods. 1 O. s. p.), proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), ďalej vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide 6 6 Cdo 230/2013 o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a ods.4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Prípustnosť dovolania v predmetnej veci z citovaného ustanovenoa Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, keď dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p. So zreteľom na to by dovolanie ţalobcu bolo procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ písm. e/ a písm. g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti (týkajúce sa najmä postupu súdov niţších stupňov) dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľovi bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť, lebo zistil, ţe konanie pred súdom je postihnuté vadou vyplývajúcou 7 6 Cdo 230/2013 z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi riadne konať pred súdom. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  56. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
  57. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti 8 6 Cdo 230/2013 rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie pred odvolacím súdom v prejednávanej veci. Štruktúra práva na odôvodnenie rozsudku je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci rozhodnutia súdov niţších stupňov nezodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe ţalobcom uplatnený nárok je premlčaný bez toho, aby si ujasnil predovšetkým jeho právnu povahu (okrem toho, ţe ide o právo majetkové, ktoré sa premlčuje). Nevysporiadal sa a náleţite neodôvodnil právnu povahu uplatneného nároku, najmä či toto právo má povahu jednorázového plnenia alebo povahu renty a prečo. Premlčacia lehota sa totiţ posudzuje u kaţdého tohto práva rozdielne. Vôbec sa nevysporiadal s argumentmi prednesenými ţalobcom. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil, ţe v predmetnej veci existuje právny dôvod, na základe ktorého ţalovaní uţívajú pozemok ţalobcu, a bez bliţšieho odôvodnenia konštatoval, ţe finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za zriadenie vecného bremena má povahu jednorázového plnenia. Nevysporiadal sa s odvolacími námietkami ţalobcu, najmä s jeho tvrdením, ţe predmetom konania nebola jednorázová náhrada za zriadenie vecného bremena, ale náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie. Nezohľadnil ani existenciu ďalších sporov ţalobcu v totoţných, resp. obdobných právnych veciach, najmä však konanie vedené na OS v Prešove pod. sp. zn. 29 C 316/2007, v rámci ktorého bol vydaný aj nález ÚS SR IV. ÚS 70/2011, podľa ktorého základné právo P. J. podľa 9 6 Cdo 230/2013 článku 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 1 Co 12/2010 z
  58. apríla 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 316/07 z
  59. októbra 2009 vo výroku o zamietnutá ţaloby do 33 328 € s prísl. porušené boli. Nevysporiadal sa ani s názorom Najvyššieho súdu SR uvedeným v rozhodnutí sp.- zn. 4 Cdo 89/2008 z
  60. decembra 2009, ani s ďalšími názormi uvedenými v rozhodnutiach, na ktoré ţalobca poukazoval uţ v odvolaní. Bez predchádzajúceho zhodnotenia vyššie uvedených skutočnosti, sú skutkové a právne závery odvolacieho súdu v predmetnej veci zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.). I keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku (ale len na taký, ktorý je pre rozhodnutie veci relevantný, resp. ktorý zostal sporný) rozsudok odvolacieho súdu v predmetnej veci sa práve týmito rozhodujúcimi skutočnosťami nezaoberal. Za týchto okolností je rozsudok odvolacieho súdu predovšetkým nepresvedčivý, právne nedostatočne vyargumentovaný a nepreskúmateľný. Absenciou náleţitého odôvodnenia (vo vyššie uvedených smeroch) bola ţalobcovi súčasne aj odňatá moţnosť v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku náleţite skutkovo a právne argumentovať proti jeho záverom v tomto smere. Odňatie moţnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť, preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p.). Keďţe rovnakou vadou trpí aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, dovolací súd ho taktieţ zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  61. 10 6 Cdo 230/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  62. júna 2014 JUDr. Daniela Švecová, v .r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Zuzana Pudmarčíková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.