názoru súdu prvého stupňa vylúčiť akúkoľvek dohodu medzi právnymi predchodcami ţalobkýň a právnymi predchodcami ţalovaných v
1 O.s.p. a uloţil ţalobkyniam v
geometrického plánu vypracovaného dňa 28.11.1956 mali cítiť výlučnými vlastníkmi parcely číslo X. vo výmere X. m2, rovnako ako na situačnom nákrese zo dňa 3.11.1971 vyhotovenom znalcom z odboru geodézie M. L. v sporovom konaní OS Lučenec, č. k. 6 C 222/70 je vyznačená hranica nehnuteľnosti parcely č. X. v uţívaní I. Z. uviedol, ţe tieto územnodokumentačné listiny nemajú právnu relevanciu z hľadiska osvedčovania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú na nich zakreslené. Geodeti pri vyhotovovaní územných plánov nemajú povinnosť si osobitne verifikovať objednávateľom geometrického plánu tvrdené skutočnosti ohľadom vlastníctva, či len oprávnenosti uţívania zakresľovaných nehnuteľností z hľadiska ich súladnosti s aktuálnym stavom vlastníctva, vyplývajúcim z evidencie katastra nehnuteľností. Rovnako z hľadiska dokazovania dobromyseľnosti v domnení právnych predchodcov ţalobkýň o vlastníctve sporných nehnuteľností v celosti, nenasvedčuje ani skutočnosť, ţe za nehnuteľnosti platili ţalobkyne, a doposiaľ aj platia dane z nehnuteľností. Jednak aj ţalovaná v 1. rade, ako aj ţalovaní v 8. a 9. rade v konaní preukázali, ţe platia dane z nehnuteľností za tieto pozemky aj oni. Poukázal na judikát R 65/1972,
ktorého vedomie, ţe niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel 4 7 Cdo 247/2013 nehnuteľnosti vylučuje, aj za predpokladu, ak uţíva nehnuteľnosť po celú dobu výlučne sám – jeho dobromyseľnosť v tom, ţe mu vec patrí celá, ak nedošlo k udalosti, ktorá odôvodnene a preukázateľne mohla v uţívateľovi vyvolať presvedčenie, ţe sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov. Uviedol, ţe v tomto štádiu konania nemôţe zohľadniť argument ţalobkýň obsiahnutý v odvolaní, ţe sa súd mal oboznámiť aj s obsahom spisu v konaní OS Lučenec, č. k. 6 C 222/70, v ktorom ich právni predchodcovia viedli ako vlastníci pozemku č. X. susedský spor s J. T., pretoţe v štádiu prvostupňového konania takýto dôkazný prostriedok ţalobkyne nenavrhli, a zo zápisnice z posledného pojednávania konaného dňa 26. júla 2011 je zrejmé, ţe okresný súd riadne poučil účastníkov konania
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. Uzavrel, ţe ţalobkyne nepreukázali, ktorá právne významná skutočnosť mala byť relevantným dôvodom na nadobudnutie presvedčenia ich právnych predchodcov o vlastníctve sporných nehnuteľností ako celku, nie sú tak naplnené podmienky dané zákonom na to, aby bolo moţné určiť, ţe vlastnícke právo k sporným pozemkom vzniklo vydrţaním. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobkyne v
názoru dovolateliek nepreskúmateľný, lebo neodpovedal na odvolaciu námietku, ţe na dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobkýň nemá vplyv skutočnosť, ţe neoslovili/sa nevysporiadali s právnymi predchodcami ţalovaných v 1., 8. a 9. rade. Títo za 5 7 Cdo 247/2013 spoluvlastníkov predmetných pozemkov v posudzovanom časovom období (
geometrického plánu z roku 1956) neboli povaţovaní. Na záver dovolania uviedli, ţe otázna je ústavná súladnosť postupu súdu
4 O.s.p., kedy absolutizáciou pouţitia tohto ustanovenia súd neprihliadne ani na dôkaz, ktorý zásadným spôsobom spochybňuje vecnú správnosť skutkových zistení, a teda aj meritórneho rozhodnutia. Konštatovali však, ţe sa nedomnievajú, ţe v tomto prípade k takémuto postupu súdu došlo. Ţalovaná v 1. rade vo vyjadrení sa k dovolaniu uviedla, ţe ide
nej o ničím nepodloţené obviňovanie senátu krajského súdu, lebo námietka zaujatosti nebola uplatnená uţ v odvolaní. Poukazovala na svoje výpovede v konaní a stotoţňovala sa s právnymi názormi uvedenými v odôvodnení rozsudkov súdov niţších stupňov. Ostatní ţalovaní sa k dovolaniu nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpené advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobkýň nie je prípustné. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). 6 7 Cdo 247/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí; prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a so zreteľom na obsah dovolania dovolací súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania ţalobkýň nevyplýva z § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobkyne existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Ţalobkyne namietali vadu konania
g/ O.s.p. z dôvodu kolegiálneho vzťahu dcéry ţalovaného v 8. rade (vo veci vypovedala ako svedkyňa) so sudcami Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého je tieţ sudkyňou. 7 7 Cdo 247/2013
1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania
ust. § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997). I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu
1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
rozvrhu práce pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania.
1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti) a napokon k zástupcom účastníkov konania (kedy tento vzťah vykazuje znaky vzťahu predošlého). Dovolací súd z obsahu spisu nezistil ţiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť pochybnosť o nezaujatosti vo veci konajúceho senátu v zmysle uvedeného ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p. Ţalobkyne namietajú zaujatosť senátu krajského súdu z dôvodu vzťahu k účastníkom konania, avšak z obsahu podaného dovolania vyplýva, ţe tento vzťah 8 7 Cdo 247/2013 vyvodzujú len z tvrdeného kolegiálneho vzťahu sudcov krajského súdu k svedkyni, ktorá nie je účastníčkou konania, ale dcérou účastníka konania (ţalovaného v 8. rade). Nejde preto o vzťah predpokladaný v § 14 ods. 1 O.s.p. Taktieţ ani druhá námietka ţalobkýň, týkajúca postupu sudcu v konaní nemôţe byť
ods. 3 toho istého paragrafu dôvodom na vylúčenie sudcu. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkýň o existencii procesnej vady konania
g/ O.s.p. nie je opodstatnená. Ţalobkyne namietali nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a tým jeho nepreskúmateľnosť. Nepreskúmateľnosť je v ustálenej rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaná za vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané 9 7 Cdo 247/2013 a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, zhrnul jeho dôvody a odvolacie námietky ţalobkýň, s ktorými sa vo svojom odôvodnení aj náleţite vysporiadal. Konštatoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ţe 10 7 Cdo 247/2013 v danom prípade nebola ţalobkyňami preukázaná dobromyseľnosť ich právnych predchodcov v tom, ţe im vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam ako celku skutočne patrí. Aj keď viaceré skutočnosti nasvedčujú záverom, ţe skutočne postupne od niektorých spoluvlastníkov ich podiely neformálne odkúpili, výsledky dokazovania nasvedčujú k záveru, ţe si boli vedomí svojho podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam, a mali snahu sa so všetkými podielovými spoluvlastníkmi vyporiadať, čo sa im však nepodarilo. Toto bol
súdov prvého aj druhého stupňa hlavný dôvod pre zamietnutie ţaloby. Dovolateľky preto nedôvodne namietajú, ţe napadnutý rozsudok neodpovedal na odvolaciu námietku, ţe nemá vplyv na dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobkýň, ţe neoslovili/sa nevysporiadali s právnymi predchodcami ţalovaných v 1., 8. a 9. rade, keďţe títo za spoluvlastníkov predmetných pozemkov v posudzovanom časovom období (
geometrického plánu z roku 1956) neboli povaţovaní. Odvolací súd vo svojom odôvodnení jasne uviedol, ţe mal za preukázané, ţe právni predchodcovia ţalobkýň sa nevysporiadali so všetkými podielovými spoluvlastníkmi, hoci to aj
vykonaného dokazovania mali v úmysle. Takto sa snaţili v rokoch 1972 - 1794 vysporiadať aj s právnymi predchodcami ţalovanej v
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 11 7 Cdo 247/2013 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. [pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.)]. Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Aj za predpokladu, ţe by dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci boli (prípadne) opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľkami vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. 12 7 Cdo 247/2013 Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania
O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobkýň odmietol
l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ţalovaným, ktorí mali v dovolacom konaní úspech, proti neúspešným ţalobkyniam, náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodali návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 6. augusta 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.