Obsah (4)

§ 167§ 243b§ 224§ 243

Najvyšší súd 6 ECdo 168/2013 Slovenskej republiky 6 CoE 50/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P. so sídlom v B., v dovolacom konaní zastúpenej advokát

ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Povinná, ani súdny exekútor sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloţenie vykonateľnosti dovolaniami napadnutých rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

ustanovením § 243c O. s. p. Konanie pred Súdnym dvorom o predbeţnej otázke má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej 6 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/ a ani v zmysle písm. g/ O. s. p. (viď R 61/2013). V danom prípade zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov nevzťahovali na vec právne normy komunitárneho práva, ktoré by si vyţadovali výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Oprávnenou v podanom dovolaní bliţšie špecifikované prejudiciálne otázky neboli pre rozhodnutie v danej veci ani právne relevantné. Obidve oprávnenou navrhnuté otázky sa totiţ týkajú posúdenia súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom a nie výkladu komunitárneho práva. Nie je preto daný ţiadny dôvod, pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p. Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu 7 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.

1. Nedostatok právomoci súdu (§ 7 a § 8 O. s. p.) ako neodstrániteľný nedostatok podmienky konania vţdy vedie k zastaveniu konania a k postúpeniu veci inému orgánu. Ide súčasne aj o vadu konania podľa § 237 písm. a/ O. s. p., ktorú však dovolateľka v predmetnej 8 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 veci nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Jeho právomoc v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy v rozpore so zákonom po vecnej stránke preskúmavali notárske zápisnice, ktoré sú v danom prípade exekučným titulom. Vyslovila názor, podľa ktorého exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom. Vychádzajúc z obsahu jej podania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) namietala nesprávnu aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti ale treba uviesť, ţe napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Za týchto okolností námietka dovolateľky o existencii vady podľa § 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná, lebo súd rozhodoval vo veci, ktorá patrí do jeho právomoci.
2. Dovolateľka v dovolaní tvrdila, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p., lebo o formálnych a materiálnych podmienkach vykonateľnosti exekučného titulu uţ bolo právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku, poţiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ţe exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (k tomu viď bliţšie uznesenie 9 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tieţ uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
4. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012). Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekáţku právoplatne rozhodnutej veci. Oprávnená neopodstatnene namieta, ţe v konaní pred súdmi niţších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O. s. p.
5. O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, v dôsledku čoho jej nebolo umoţnené uplatňovať práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu v exekučnom konaní. V tejto súvislosti dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ materiálnu nevykonateľnosť zistili aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo to dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu (potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú) nemoţno vykonať. Exekučný súd má totiţ povinnosť počas celého exekučného konania skúmať, či sa vykonanie exekúcie navrhuje na podklade vykonateľného exekučného titulu (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 52/2010, 3 Cdo 210/2011, 6 Cdo 135/2012). 10 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul (vyššie uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa. V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť, ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd nenariadil v zmysle § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústne pojednávanie, lebo v čase rozhodovania tohto súdu uvedená povinnosť zo zákona nevyplývala. Exekučný súd totiţ rozhodol
6. decembra 2011 a novela zákona č. 230/2012 ukladajúca povinnosť nariadiť pojednávanie nadobudla účinnosť aţ
7. augusta
8. Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz 11 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 Torija c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
10. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
11. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
12. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu SR (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.,

ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Preskúmaním vecí dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.,

§ 167ods.

2 O. s. p. ). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej. Za týchto okolností nemoţno vyvodiť záver, ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. 4. K tvrdeniu dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil 12 6 ECdo 168/2013 6 CoE 50/2013 (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

§ 243bods.

5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní jej ţiadne trovy nevznikli. V súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal predovšetkým podmienky, za ktorých môţe konať (§ 103 O. s. p.) a dospel k záveru, ţe v predmetnej veci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť. Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Oprávnená napadla odvolaním uznesenie krajského súdu vydané týmto súdom v pozícii odvolacieho súdu, z ktorého dôvodu funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie, ktoré trpí takouto vadou, zastavil (§ 104 ods. 1 O. s. p.

§ 243c O.

s. p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1 písm. c/

§ 224ods. 1 O. s. p., so zreteľom na skutočnosť, ţe odvolacie konanie bolo zastavené. 13 6 ECdo 168/2013 6 Co

E 50/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2014 JUDr. Daniela Švecová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Pudmarčíková