ţalobkyne odsúdenie jej počínania. Zamestnankyňa ţalovaného nakoniec akceptovala vysvetlenie ţalobkyne, ţe si zabudnutú taštičku vo svojom košíku nevšimla a odprevadila ju ku dverám predajne. Ţalobkyňa je dlhoročnou občiankou mesta, v ktorom vykonáva zárobkovú činnosť ako advokátka a poţíva v ňom povesť slušného, spoľahlivého a zodpovedného človeka, preto jej týmto konaním bola spôsobená nemajetková ujma, ktorej náhrady sa domáhala. Ţalobkyňa celú noc nespala, bolela ju hlava a mala depresiu. Na základe listu, ktorý zaslala spoločnosti SAMCOR, s.r.o. jej riaditeľ spoločnosti odpovedal listom zo dňa
názoru súdu primeraný vzniknutej situácii a v súlade s ustanoveniami zákona č. 473/2005 Z. z. Argument ţalobkyne, ţe ju zákazníci automaticky povaţovali za zlodejku povaţoval súd za neodôvodnený a zdramatizovaný. V tomto kontexte súd vyhodnotil aj výpoveď svedka Ľ., klienta ţalobkyne, ktorý uviedol, ţe incident v predajni videl a vytvoril si úsudok, ţe vierohodnosť ţalobkyne nie je taká, akú predpokladal. Pri inom vyhodnotení by príchod/predvolanie kaţdej osoby napríklad do budovy súdu/polície musel byť zásahom do osobnostných práv. Súd nepovaţoval ani zvolenú komunikáciu zamestnankyne SAMCOR-u so ţalobkyňou za natoľko poniţujúcu a uráţlivú, aby zakladala dôvod pre prijatie záveru o tom, ţe došlo k závaţnému zásahu do jej ľudskej dôstojnosti a zdôraznil, ţe ţalobkyňa bola osobou, ktorá mala pri sebe vec patriacu inej osobe, čo zavinila vlastnou nedbanlivosťou. Nie kaţdé neslušné správanie a uţ vôbec nie správanie v rozpore s internými smernicami zamestnávateľa, je spôsobilé takýto zásah vyvolať. Je pritom štandardným postupom v obdobných situáciách ospravedlniť sa sťaţujúcemu zákazníkovi tak, aby nedochádzalo k ďalšiemu vyostrovaniu situácie. Na záver súd uviedol, ţe samotné subjektívne vnímanie okolností dotknutou osobou, ktoré nie je spôsobilé vyvolať zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby, nemôţe byť základom pre vznik zodpovednosti za zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby. O trovách konania rozhodol
1 v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 11. júna 2013, sp. zn. 14 Co 66/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov štátu 4 7 Cdo 203/2013 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V celom rozsahu sa stotoţnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej. K námietke ţalobkyne, ţe sporným zásahom bola obmedzená aj jej osobná sloboda, čo je integrálna súčasť osobnostných práv fyzickej osoby uviedol, ţe túto skutočnosť ako ďalší zásah do osobnostných práv uviedla prvý krát v podanom odvolaní a súd prvého stupňa sa ňou preto v napadnutom rozsudku nemohol zaoberať (§ 205a ods. 1 O.s.p.). Zdôraznil, ţe nie kaţdý exces z primeraného spoločensky tolerovaného správania je zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby. Ţalobkyňa neuviedla ţiadne okolnosti, na základe ktorých by bolo preukázané, ţe by bola slovným alebo fyzickým násilím nútená nasledovať pracovníčku bezpečnostnej sluţby na jej stanovisko. Pokiaľ aj boli pouţité mimo účasti verejnosti nevhodné otázky, naznačujúce, ţe ţalobkyňa mohla mať eventuálny úmysel privlastniť si cudziu vec, k priamemu obvineniu nedošlo a bolo akceptované jej vysvetlenie. Za nevhodné správanie sa navyše vedúci pracovník bezpečnostnej sluţby ţalobkyni ospravedlnil. Výrok o náhrade trov konania zrušil s poukazom na § 120 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 205a O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok, a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, ţe napadnutým rozsudkom jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, ţe odvolací súd rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Nevysporiadal sa riadne a presvedčivo s odvolacími námietkami, ţe predmetným zásahom bola obmedzená jej osobná sloboda, a prečo odmietol vypočuť navrhnutého svedka, ktorého výpoveď mohla byť z pohľadu ţalobkyne kľúčová. Nedostatočne a neúplne zistil skutkový stav, keď nevypočul navrhnutého svedka, a nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov. Tieţ, ţe na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, čím jej odňal právo svojim ústnym prejavom brániť svoje práva a oprávnené záujmy. Verejné pojednávanie by umoţnilo prijať dostatočne podloţený záver, či ostane ţalobkyňa v očiach svojho okolia bezúhonnou osobou alebo nie. Preto to bolo aj v rozpore s verejným záujmom (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, ţe odvolací súd nesprávne právne posúdil otázky intenzity zásahu do osobnostnej sféry ţalobkyne a jeho spôsobilosti narušiť práva chránené ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 5 7 Cdo 203/2013 Ţalovaný navrhol dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Povaţoval za správny názor odvolacieho súdu, ţe skutočnosť tvrdená ţalobkyňou o jej údajnom zadrţaní pracovníčkou SAMCOR-u uviedla aţ v odvolaní. Preto na ňu nebolo moţné prihliadnuť (§ 205a ods. 1 O.s.p.). Napokon ţalobkyňa nepreukázala, ţe by bola pracovníčkami SAMCOR-u zadrţaná a donútená, aby ich nasledovala na ich stanovisko (v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2382/2004). Súdy dostatočne zistili skutkový stav veci, a skutočnosť, ţe vykonané dôkazy nevyhodnotili v súlade s očakávaním ţalobkyne, nemôţe zakladať dôvod na podanie dovolania (v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 204/2009). Ţalobkyňa ani nepreukázala, aký dôleţitý verejný záujem mohol vyţadovať nariadenie odvolacieho pojednávania. Z argumentácie ţalobkyne je zrejmý len jej individuálny záujem na prejednaní odvolania na nariadenom odvolacom pojednávaní (názor, ţe prejednanie veci na nariadenom pojednávaní by mohlo pre ţalobkyňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci je len jej subjektívnym názorom). Konštatoval, ţe súdy dostatočne a riadne objasnili skutkový stav, riadne sa vysporiadali so všetkými vykonanými dôkazmi a v prípade namietaného nevykonania dôkazu toto rozhodnutie riadne odôvodnili. Ďalej podrobne rozobral a vyvrátil právne závery ţalobkyne. Mal za to, ţe ţalobkyni nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred ním a z toho dôvodu neboli ani naplnené dovolacie dôvody ustanovené v O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalobkyne nie je prípustné. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom 6 7 Cdo 203/2013 konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu je napadnutý rozsudok, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí; prípustnosť jeho dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. a so zreteľom na obsah dovolania dovolací súd ďalej skúmal, či procesná prípustnosť dovolania ţalobcu nevyplýva z § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdila a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. 7 7 Cdo 203/2013 S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemoţní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. nie je daná uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie je touto vadou postihnuté, ale len vtedy, ak rozhodnutie skutočne touto vadou trpí, t. j. ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila sa), resp. nebola odstránená v rozhodnutí – postupe odvolacieho súdu. Pokiaľ ţalobkyňa namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným rozsudkom súdu prvého stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky totiţ vyplýva, ţe tak základné právo
čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnym názorom, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
citovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru, nepatrí ani právo účastníka 8 7 Cdo 203/2013 konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky 9 7 Cdo 203/2013 právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania, tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa (uviedol, ţe „Súd prvého stupňa náleţite zistil skutkový stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil, na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd. S odôvodnením napadnutého rozsudku vo veci samej sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje.“). Dostatočne odpovedal na námietky ţalobkyne, uviedol prečo sa nezaoberal jej novým tvrdením o pozbavení osobnej slobody, vo svetle odvolacích námietok doplnil a zdôraznil aj ďalšie dôvody ohľadne posúdenia intenzity predmetného zásahu a jeho spôsobilosti zasiahnuť do osobnostných práv ţalobkyne (čo mu § 219 ods. 2 O.s.p. tieţ umoţňuje). Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a z ktorých vyvodil aj právny záver o tom, ţe zásah nebol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv ţalobkyne, ktorým sa dovolací súd z hľadiska jeho vecnej správnosti ani zaoberať nemohol. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podrobne a jasne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia (ako konštatoval aj odvolací súd), a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Ţalobkyni nebola odopretá jej moţnosť konať pred súdom ani v súvislosti s tým, ţe odvolací súd neprihliadal na nové skutočnosti, ktoré uviedla vo svojom odvolaní. Ţalobkyňa 10 7 Cdo 203/2013 v odvolaní uviedla, ţe v súvislosti so zásahom pracovníčok SAMCOR-u jej bola obmedzená jej osobná sloboda, čím sa odvolací súd s poukazom na § 205a ods. 1 O.s.p. ako s novou skutočnosťou nezaoberal. Z ustanovení § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesná povinnosť označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosť účastníka konania za to, ţe v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia; táto zodpovednosť sa prejaví v jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umoţniť súdu, aby rozhodol o veci samej aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie
hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva (z príslušnej hmotnoprávnej normy). V zásade platí, ţe dôkazné bremeno má ten, komu je
hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosť účastníkov konania, ale zároveň aj ich procesným oprávnením. Uplatnenie tohto oprávnenia je však časovo limitované. V zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. (okrem výnimiek v ňom ustanovených) je súd povinný poučiť účastníkov, ţe všetky dôkazy a skutočnosti musia predloţiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a O.s.p.) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretoţe na dôkazy a skutočnosti predloţené a označené neskôr súd neprihliada.
1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predloţiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. 11 7 Cdo 203/2013 V danej veci sa táto odvolacia námietka ţalobkyne týkala právneho posúdenia veci samej a nebola to ani skutočnosť, ktorú by nemohla označiť uţ v konaní pred súdom prvého stupňa. Ţalobkyňa bola o povinnosti
4 O.s.p. riadne poučená na predvolaní na pojednávanie z 27. septembra 2011 (č. l. 295). Preto jej ani týmto postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť pred súdom byť nemohla. Vo svojom dovolaní ţalobkyňa ďalej vytýkala odvolaciemu súdu, ţe o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, aj keď to vyţadoval dôleţitý verejný záujem. Táto jej námietka je taktieţ nedôvodná.
2 O.s.p. v znení účinnom od 11. júna 2013, odvolací súd môţe o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t. j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať ale doplniť dokazovanie (táto okolnosť s výnimkou konaní
2 O.s.p. závisí od úvahy odvolacieho súdu), ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Z obsahu spisu vyplýva, ţe odvolací súd dokazovanie nedopĺňal ani neopakoval (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), nejde ani o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (§ 214 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ani o dovolateľom tvrdený dôleţitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
dôvodovej správy novely O.s.p. (vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z.), ktorým bolo do znenia § 214 O.s.p. včlenené ustanovenie o nariadení odvolacieho pojednávania, ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem, zákon necháva na voľnej úvahe odvolaciemu súdu, kedy nariadi pojednávanie z dôvodu dôleţitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska. Len samotné tvrdenie dovolateľky o existencii dôleţitého verejného záujmu bez bliţšieho zdôvodnenia vplyvu konania na širší okruh subjektov (takýmto tvrdením nie je tvrdenie, ţe konanie sa týka jej povesti), neobstojí. Dôleţitý verejný záujem na nariadení pojednávania nie je bez ďalšieho daný poţiadavkou na ochranu práv účastníka konania. Prijatím výkladu,
ktorého je tento dôvod nariadenia odvolacieho pojednávania, daný uţ samotným účelom občianskeho súdneho konania (ktorým je ochrana práv a oprávnených 12 7 Cdo 203/2013 záujmov účastníkov konania) by ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu) stratilo zmysel, čo by bolo zjavne v rozpore so zámerom zákonodarcu. K námietke dovolateľky týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe táto námietka dovolateľky nie je dôvodná. Súd totiţ nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000). V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd
svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p.). Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom rozsudku (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov 13 7 Cdo 203/2013 Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Aj za predpokladu, ţe by dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci boli (prípadne) opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania
O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky tento mimoriadny opravný prostriedok ţalobkyne odmietol
l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Ţalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaný podal návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd priznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, a to písomné vyjadrenie k dovolaniu zo
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.