← Slovensko

o 7 767,38 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 7 Cdo 143/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Bc. E. P., bývajúcej v R., zastúpenej JUDr. Ľubicou Lukáčovou, advokátkou v Prievidzi, M. Hodţu 10/3, proti ţalovanej Allianz – Slovenskej poisťovni, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o 7 767,38 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7 C 302/2008, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z

  1. januára 2013, sp. zn. 10 Co 187/2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky, z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z
  2. januára 2013, sp. zn. 10 Co 187/2011 vo výroku, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu Piešťany z
  3. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 tak, ţe ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni 4 000,- € a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie, o d m i e t a dovolanie proti časti výroku rozsudku Krajského súdu v Trnave z
  4. januára 2013, sp. zn. 10 Co 187/2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Piešťany z
  5. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 vo výroku, ktorým ţalobu v sume 3 767,38 € zamietol. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Piešťany rozsudkom z
  6. júla 2011, č. k. 7 C 302/2008–127 ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 234 000,- Sk (7 767,38 €) titulom mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní za bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia v znení účinnom do
  7. apríla 1999 (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“), zamietol 2 7 Cdo 143/2013 a ţalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe
  8. apríla 2004 asi o 7.30 hod. v P. došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinila vodička motorového vozidla zn. Škoda Felícia (Ing. D.). To tým, ţe sa pred vystupovaním zo zaparkovaného motorového vozidla nepresvedčila, či neohrozí účastníkov cestnej premávky a otvorila ľavé predné dvere v čase, keď okolo vozidla prechádzala na bicykli ţalobkyňa. Táto narazila do otvorených dverí a spadla na vozovku. Utrpela pohmoţdenie mäkkých častí hlavy v oblasti záhlavia a prasklinu lebky v čelno-temennej oblasti s dobou liečenia najmenej 35 dní a trvalú stratu čuchu. Za trestný čin ublíţenia na zdraví bola vodička trestne stíhaná, pričom trestné stíhanie bolo uznesením Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. 4 Pv 519/05-7 z
  9. augusta 2006, právoplatným
  10. augusta 2006 podmienečne zastavené so skúšobnou dobou v trvaní dvanásť mesiacov. Následky zranenia ţalobkyne pri dopravnej nehode boli opísané v znaleckom posudku znalca MUDr. Mariána Pamulu, ktorý vypracoval aj bodové ohodnotenie – podľa poloţky 10 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na 35 bodov a podľa poloţky 5 na 3/4 plnej náhrady. t. j. 11,25 bodov a spolu teda na 46,25 bodov, čo pri hodnote 60,- Sk za jeden bod predstavovalo sumu 2 775,- Sk. Znalec stav ţalobkyne povaţoval za stabilizovaný bez predpokladu zlepšenia a úpravy straty čuchu, na základe čoho určil aj bodové ohodnotenie sťaţenia spoločenského uplatnenia podľa poloţky 259 v plnej sadzbe na 100 bodov, čo predstavuje sumu 6 000,- Sk. Ţalobkyňa si podanou ţalobou uplatnila 40–násobné zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, t. j. 40 x 100 = 4000 x 60 = 240 000,- Sk – 6 000,- Sk (jej vyplatených), t. j. 234 000,- Sk (7 767,38 €) za trvalé poškodenie zdravia stratou čuchu podľa 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Poukázala na nepriaznivé dôsledky straty čuchu v zamestnaní, lebo nedokáţe kontrolovať dodrţiavanie zákazu fajčenia a poţívania alkoholických nápojov (súčasť náplne jej práce) a v domácnosti, lebo nedokáţe kontrolovať kvalitu potravín, rozoznať podľa čuchu tekutiny, či ucítiť unikajúci plyn. Tieţ poukázala na bolesti hlavy a závraty, konštatované aj znalcom a rozvíjajúcu sa depresiu, čo ju obmedzuje v spoločenských a kultúrnych aktivitách (pred úrazom chodila na turistiku, bicyklovala, pracovala v záhrade, zúčastňovala sa kultúrnych podujatí). Pri záťaţi trpí bolesťami hlavy, závratmi a zle na ňu pôsobí hluk a väčší počet ľudí. Súd po vykonanom dokazovaní ţalobu posudzoval v dvoch rovinách. V prvom rade posudzoval, či v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., kedy môţe odškodnenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšiť i nad sumu stanovenú v jeho ods. 1 a
  11. Ţalobkyňa utrpela stratu čuchu a súd nemal (vykonaným dokazovaním) preukázané ţiadne výrazne obmedzené, prípadne úplne stratené, jej zapojenie sa do spoločenského ţivota v porovnaní s aktivitami pred vznikom 3 7 Cdo 143/2013 škody. Ţalobkyňa pred i po úraze pracuje u toho istého zamestnávateľa a na rovnakej pracovnej pozícii bez akýchkoľvek sankcií vo vzťahu k jej hendikepu (strate čuchu). Ani v súkromnom či spoločenskom ţivote neuviedla ţiadne významné aktivity, vo vzťahu ku ktorým by bola výrazne obmedzená v porovnaní s jej aktivitami pred vznikom škody. Všetky obmedzenia ţalobkyne zo straty čuchu sa týkajú beţných spoločenských a rodinných aktivít, ktoré sú odškodnené uţ základnou náhradou za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Ani strata schopnosti ucítiť unikajúci plyn (moţné ohrozenie ju na ţivote) nezakladá dôvod osobitného zreteľa na zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. V druhom rade súd posudzoval dôvod zvýšenie náhrady vo vzťahu k bolestiam hlavy a závratmi, pričom vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania, keď ich znalec nehodnotil ako trvalú zmenu podľa samostatnej poloţky sťaţenia spoločenského uplatnenia (ako samostatnej diagnózy). V danom prípade znalec ako jediný trvalý následok, majúci vplyv na sťaţenie spoločenského uplatnenia, hodnotil len stratu čuchu. Obmedzenie spojené s bolesťami hlavy a závratmi znalec hodnotil v beţnom ţivote len po dobu liečenia v trvaní 5 týţdňov. Vzhľadom na to, ţe bolesti hlavy, závraty a depresie neboli u ţalobkyne v dôsledku dopravnej nehody hodnotené znaleckým posudkom ako samostatná poloţka sťaţenia spoločenského uplatnenia, súd vo vzťahu k vzniknutým následkom nerozhodoval o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Preto ani neprihliadal na ţalobkyňou uvádzané obmedzenia v jej spoločenskom, či rodinnom ţivote v súvislosti s bolesťami hlavy, závratmi, nauzeou, či depresiou. V tejto súvislosti by išlo o ďalší nárok na náhradu škody (titulom sťaţenia spoločenského uplatnenia), ktorý by bolo treba preukázať novým lekárskym posudkom zhodnocujúcim takýto následok. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z
  12. januára 2013, sp. zn. 10 Co 187/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 4 000,- € a náhradu trov k rukám jej advokátky v sume 1 821,27 €, všetko do 3 dní. Doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa a dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok trpí jednou z vád vytýkaných odvolaním - nie celkom úplným, a preto dostatočným právnym posúdením veci. Poukázal na znenie príslušných ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb. a zdôraznil, ţe jej zmenou s účinnosťou od
  13. apríla 1995 došlo k zmierneniu pôvodne značne obmedzujúcej podmienky pre uplatnenie postupu predpokladaného ustanovením § 7 ods.
  14. Stalo sa tak prechodom od pôvodnej formulácie „v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa“ k novej formulácii 4 7 Cdo 143/2013 „v prípadoch hodných osobitného zreteľa“, pričom takúto zmenu inak ako zásadnú liberalizáciu pôvodnej úpravy prakticky ani vyloţiť nejde. Práve takáto zmena spôsobovala aj neudrţateľnosť tých záverov skoršej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), ktorých podstatou bola absolútna výnimočnosť zvyšovania náhrad podľa jej § 7 ods. 3 len v prípadoch mimoriadnych (napr. kultúrnych, športových či všeobecne spoločenských) aktivít pred vznikom škody a výrazného obmedzenia či dokonca straty moţnosti v takýchto aktivitách neskôr pokračovať (čo obdobne platilo aj u nedostatku takýchto aktivít a na ňom zakladaného odopierania súdov zvýšenia náhrady poškodeným priznávať). Aj pre rozhodnutie v prejednávanej veci bolo významným, ţe závery judikatúry majúce sa takto opustiť, sa z povahy veci týkali práve sťaţenia spoločenského uplatnenia. Nová právna úprava teda vytvorila priestor na prekročenie obmedzení v podobe základne sumy náhrady za jeden bod i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1, 2) v podstatne širšom rozsahu, neţ aký mala na mysli pôvodná úprava. Následne odvolací súd uviedol, ţe „bolo nevyhnuté pomerne citlivo vyhodnotiť predovšetkým faktor, ţe v prípade náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia (rovnako ako pri náhrade za bolesti, v tejto konkrétnej veci neuplatňovanej) ide o odškodnenie, ktoré sa na základe výslovného príkazu v zákone poskytuje len jednorázovo, a ktorým sa tak majú i za perspektívy relatívne dlhšieho trvania obmedzenia, plynúceho z poškodenia zdravia jednorazovo kompenzovať tieţ všetky budúce strádania poškodeného – bez moţnosti tieto ešte nejako reparovať neskôr. Výška odškodnenia, preto musí rešpektovať i jeho reparačný charakter a v súlade so závermi doterajšej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v príslušnej oblasti byť i naplnením tej tézy, podľa ktorej odškodnenie má slúţiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie poškodeným často aj výraznejšie pociťované radosti (ako tieto boli alebo mohli byť vnímané pred poškodením zdravia) a neskoršia strata moţnosti tieto preţívať (práve v dôsledku trvalých následkov poškodenia zdravia) mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené (či presnejšie len zmiernené) niečím, čo poškodenému môţe naopak privodiť isté potešenie alebo radosť (samozrejme úmerne následkom poškodenia zdravia, ktoré sa môţu prípad od prípadu i dosť zásadne líšiť)“. Uplatnením uvedených úvah podľa odvolacieho súdu násobok uplatnený ţalobkyňou nebolo moţné povaţovať za premrštený. Faktorom nasvedčujúcim potrebe priblíţenia sa hornému koncu rozpätia bolo, ţe u ţalobkyne došlo k úplnému vymiznutiu funkčnosti jedného zo zmyslových orgánov. To takého, ktorého strata nepochybne v ďalšom spoločenskom uplatnení ţalobkyňu obmedzuje, aj keď nemôţe ísť o obmedzenie prejavujúce sa v skoršom spôsobe jej ţivota, uplatňovaní jej potrieb či na ujmu sebestačnosti ţalobkyne a osôb s ňou zdieľajúcich následky jej poškodenia zdravia tak radikálne, ako tomu môţe byť 5 7 Cdo 143/2013 pri iných nezvratných poškodeniach zdravia vedúcich k nefunkčnosti zmyslových orgánov (napr. strata zraku, končatín, ochrnutie). Poţiadavku na zvýšenie náhrady (podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) povaţoval odvolací súd preto za opodstatnenú. Potom za nutné povaţoval stotoţnenie sa so ţalobkyňou v tom, ţe suma 6 000,- Sk nemôţe byť akceptovateľným odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ţenského pohlavia, na ktorú sú nespochybniteľne kladené vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá v čase utrpenia úrazu mala len 37 rokov a i v čase rozhodovania o poţiadavke nastolenej ţalobou má pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho ţivota vrátane obmedzení, ktoré jej z poškodenia zdravia plynú, priznanie zvýšeného odškodnenia v tejto veci bolo namieste. Zohľadnením všetkých uvedených kritérií odvolací súd dospel k názoru, ţe za primeranú okolnostiam prípadu treba povaţovať sumu zvýšenia základného bodového ohodnotenia o cca 20-násobok (pri zaokrúhlení na celé päťdesiatky eur nahor) predstavujúcu 4 000,- € (20 x 199,76 = 3 983,20 a polovica z 240 000,- Sk a z 7 966,54 € ako súčtu poţadovaných 7 767,38 a uţ ţalobkyňou obdrţaných 199,16 € = 3 983,27 €). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná. Navrhla, aby ho dovolací súd zmenil tak, ţe ţalobu zamietne a prizná jej náhradu trov dovolacieho konania. Namietala nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), lebo odvolací súd nesprávne vyloţil aplikovaný právny predpis. Poukázala na to, ţe ţalobkyňa si uplatnila náhradu za zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Nesprávne právne posúdenie veci videla ţalovaná v tom, ţe odvolací súd prípad ţalobkyne posúdil ako hodný osobitného zreteľa a následne jej priznal náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia v sume 4 000,- €, keď rozsah pojmu „dôvody osobitného zreteľa“ sa mení v závislosti od okolností konkrétneho prípadu, pričom dôvody na priznanie odškodnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. musia byť tak závaţné, aby bola nimi opodstatnená výnimočnosť takého postupu (rozsudok NS SR MCdo 39/2003). Nemôţe obstáť argumentácia odvolacieho súdu, ţe ţalobkyňa je ţena, a ţe utrpela úraz v pomerne mladom veku. V rozpore s názorom odvolacieho súdu sú rozhodnutia rôznych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uţ z obdobia zmeny ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (sp. zn. 1 Cdo 64/2009, 4 Cdo 46/2006, 3 Cdo 182/2005). Pokiaľ ide o stratu čuchu, v konaní bolo preukázané, ţe ţalobkyňa po úraze pracuje aj naďalej v predchádzajúcom zamestnaní, nie je invalidnou. Z dokazovania nevyplýva, ţe by u ţalobkyne došlo k takým trvalým nepriaznivým následkom úrazu, ktoré by ju váţnejším 6 7 Cdo 143/2013 spôsobom vyradili, resp. výraznejšie obmedzili v rôznych aktivitách, ktoré vykonávala pred úrazom. Pokiaľ ide o významné obmedzenia vyplývajúce z tvrdených bolestí hlavy, závratov a zvracaní pri záťaţi nie sú ako následok v znaleckom posudku ako trvalý následok uvedené, ich existenciu ani ţalobkyňa nepreukázala iným lekárskym, resp. znaleckým posudkom, na tieto ťaţkosti súd v konaní prihliadať nemôţe. Ak by si ţalobkyňa tieto tvrdené nároky uplatnila riadne (predloţila relevantné doklady) a preukázala by ich, jej odškodnenie by bolo určite vyššie a spravodlivejšie. Ţalobkyňa sa v celom rozsahu stotoţnila s rozhodnutím odvolacieho súdu a jeho dôvodmi. Uviedla, ţe je síce pravdou, ţe pred úrazom nevykonávala ţiadne mimoriadne, celospoločensky významné aktivity, ani neviedla prestíţnu reštauráciu, je však nepochybné, ţe ju ako ţenu a gazdinku zasiahla strata čuchu a čiastočná strata chuti v oveľa širšom rozsahu, ako by ju mohol pociťovať, napr. významný politik alebo športovec, ktorý sa denne nevenuje vareniu a upratovaniu. Nie je síce invalidná, ale po úraze došlo k poklesu jej zárobku v rozsahu 10 – 20 %. Aj ďalšie ťaţkosti (bolesti hlavy, závraty, zvracanie pri záťaţi) boli preukázané a potvrdené objektívnymi nálezmi zo strany niekoľkých lekárov. Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 117/2000, 3 Cdo 23/
  15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, ktorý moţno napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 237 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Prípustnosť dovolania proti takému zmeňujúcemu rozsudku je zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci posúdili oba súdy rozdielne, v dôsledku čoho odlišne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá 7 7 Cdo 143/2013 na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či výroky rozsudkov súdov oboch stupňov sú alebo nie sú odlišne naformulované – aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (zhodne), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. Pri riešení otázky prípustnosti dovolania ţalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo ţalobe vo veci samej vyhovené (napadla ho dovolaním), treba vychádzať z toho, ţe súd prvého stupňa ţalobu v celom rozsahu (7 767,38 €) zamietol a odvolací súd jej vyhovel v sume 4 000,- €. Rozhodnutia súdov niţšieho stupňa sú teda zhodné v sume 3 767,38 € (zamietajúce), preto v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu len formálne označený ako „zmeňujúci“, lebo po obsahovej stránke ide o výrok potvrdzujúci. Rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú rozdielne čo do sumy 4 000,- €, a preto len v tejto časti je rozsudok odvolacieho súdu „zmeňujúci“ tak po formálnej ako aj po obsahovej stránke. Vychádzajúc z uvedeného moţno uzavrieť, ţe dovolanie smerujúce proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým nepriznal ţalobkyni sumu 3 767,38 €, napadá potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu. Treba však uviesť, ţe na rozdiel od objektívnych podmienok vymedzených zákonom, stanovením lehoty na podanie dovolania, prípustnosti dovolania len proti v zákone uvedeným rozhodnutiam odvolacieho súdu, zastúpenia dovolateľa a pod., ktoré musia byť pri podaní dovolania splnené, a ktoré sa nevzťahujú na osobu konkrétneho dovolateľa, ustanovenie § 240 ods. 1 prvá veta O.s.p. určuje okrem iného aj subjektívnu podmienku prípustnosti dovolania, ktorá sa viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto dovolanie podáva. Teda, či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Právo podať dovolanie proti rozhodnutiam odvolacieho súdu zveruje účastníkovi. Z účelu dovolania, ale vyplýva, ţe nie kaţdému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto 8 7 Cdo 143/2013 právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo, a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach. Teda tomu účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech. Úspech v konaní treba pritom chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Procesný úspech v plnom rozsahu na strane ţalobcu znamená stav, pri ktorom súd v plnom rozsahu vyhovie jeho ţalobe a vydá rozhodnutie v súlade s navrhovaným výrokom. Plný úspech na strane ţalovaného je stav, pri ktorom súd ţalobu v celom rozsahu zamietne. V danej vec odvolací súd tým, ţe potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým ţalobu (v rozsahu sumy 3 767,38 €) zamietol, rozhodol v prospech ţalovanej. Táto mala teda v (odvolacom) konaní podľa procesného výsledku (čiastočného zamietnutia ţaloby) čiastočný úspech vo veci. Preto nie je účastníkom konania (subjektívne) oprávneným na podanie dovolania v tejto (potvrdzujúcej) časti. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej (v zamietajúcej časti) odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Dovolanie vo zvyšnej časti (ktorou ţalovaná napadla výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým priznal ţalobkyni sumu 4 000,- € - na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý aj v tejto časti ţalobu zamietol) je procesne prípustné podľa § 238 ods. 1 O.s.p. Len v tejto časti mohol byť napadnutý rozsudok preskúmaný v dovolacom konaní (v ďalšom sa dovolací súd zaoberá len touto časťou dovolania). Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok v tejto časti bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe ho treba zrušiť. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p.), obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 9 7 Cdo 143/2013 Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníkovi konať pred súdom alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či nesprávne obsadeným súdom). Vady konania uvedené v § 237 O.s.p. dovolateľ síce nenamietal, ale po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru o existencii vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t. j. ţe postupom odvolacieho súdu bola účastníkom odňatá moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom súd odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku, odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti). Vydanie zmätočného rozhodnutia nemá svoje právne opodstatnenie najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. 331/04, II. ÚS 174/
  16. 10 7 Cdo 143/2013 Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náleţitosti s dôrazom na zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (pozri napr. Ruiz Torija c. Španielsko z 9.12.1994, Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (pozri I. ÚS 241/07). Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo 11 7 Cdo 143/2013 nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Keďţe odvolací súd pri zmene rozhodnutia (§ 220 O.s.p.) nahradzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, musí jeho rozhodnutie aj v tomto smere obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie zahrňujúce výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Len takéto rozhodnutie moţno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa názoru dovolacieho súdu preskúmateľný nie je, lebo neobsahuje postačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd dospel v porovnaní so súdom prvého stupňa k odlišným záverom v otázke, či ide (nejde) o prípad hodný osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia a následne ani postačujúce vysvetlenie otázky primeranosti násobku zvýšenia základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia. Predmetom konania v danej veci je teda ţalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví následkom dopravnej nehody z
  17. apríla 2004 v P. (zavinenej vodičkou motorového vozidla Škoda Felícia tým, ţe pred vystupovaním zo zaparkovaného vozidla sa nepresvedčila, ţe neohrozí ostatných účastníkov cestnej premávky a otvorila na vozidle ľavé predné dvere v čase, keď okolo vozidla prechádzala na bicykli ţalobkyňa, ktorá narazila do otvorených dverí, spadla na vozovku a utrpela pohmoţdenie mäkkých častí hlavy v oblasti záhlavia a prasklinu lebky v čelno-temennej oblasti s dobou liečenia najmenej 35 dní a trvalú stratu čuchu) titulom zvýšenia odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení platnom a účinnom od
  18. apríla 1995, podľa ktorého v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a
  19. Odškodnenie za sťaţenie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre ţivot a ţivotné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho ţivotných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťaţením spoločenského uplatnenia je preto treba rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom ţivote, jednak sťaţenie, či dokonca priamo znemoţnenie 12 7 Cdo 143/2013 výkonu či voľby povolania, voľby ţivotného partnera, prípadne moţnosti ďalšieho sebavzdelávania (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 90/2004, 1 Cdo 64/2009, 5 Cdo 49/2012). Ţalobkyňa sa domáhala 40 – násobného zvýšenia základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia, t. j. 100 bodov x 60,- Sk (hodnota jedného bodu) = 6 000,- Sk x 40 = 240 000,- Sk a po odpočítaní vyplatenej sumy = 234 000,- Sk (7 767,38 €). Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, ţe nárok ţalobkyne nie je dôvodný v celom rozsahu, pretoţe nejde o prípad hodný osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Vychádzal z toho, ţe všetky obmedzenia ţalobkyne vo vzťahu ku strate čuchu sa týkajú beţných spoločenských a rodinných aktivít, ktoré sú odškodnené uţ základným bodovým ohodnotením sťaţenia spoločenského uplatnenia. Konštatoval, ţe ţalobkyňou uvádzané bolesti hlavy, závraty, či depresie, ako následky poškodenia zdravia pri dopravnej nehode, neboli ţiadnym lekárskym posudkom ohodnotené samostatne ako sťaţenie spoločenského uplatnenia, preto na ne ani neprihliadal. V porovnaní s ním odvolací súd po doplnení dokazovania výsluchom ţalobkyne dospel jednak k záveru, ţe v prejednávanej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa a jednak k záveru, ţe za primeranú okolnostiam prípadu treba povaţovať sumu zvýšenia základného odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia o cca 20 - násobok takejto sumy, t. j v rozsahu pribliţnej polovice sumy, ktorej by sa ţalobkyni malo dostať pri plnom akceptovaní jej poţiadavky, t. j. suma 4 000,- € (20 x 199,76 € = 3 983,20 € a polovica zo 7 966,54 € ako súčtu v konaní poţadovaných 7 767,38 € a uţ ţalobkyňou obdrţaných 199,16 € je 3 983,27 €). K takémuto záveru však odvolací súd dospel viac menej na základe teoretických východísk vo všeobecnosti porovnávajúcich korekciu právnej úpravy moţnosti zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa rovnakého ustanovenia (§ 7 ods. 3) vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení platnom a účinnom do
  20. marca 1995 vrátane - v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa a od
  21. apríla 1995 - v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Zdôraznil pritom nespornú liberalizáciu pôvodnej právnej úpravy, ktorá je „vytvorením priestoru na prekročenie obmedzení v podobe základnej sumy náhrady za bod i celkovej výšky odškodnení (uvedených v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky) v podstatne širšom rozsahu, neţ aký mala na mysli pôvodná úprava“. 13 7 Cdo 143/2013 Aj keď moţno súhlasiť s teoretickými úvahami odvolacieho súdu vo vzťahu k účelu zmeny právnej úpravy ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a k jej interpretácii v aplikačnej praxi treba mať na zreteli, ţe zvýšenie odškodnenia za sťaţenie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. prichádza do úvahy výnimočne, a to „len“ v prípadoch hodných osobitného zreteľa“. Tento pojem nie je vo vyhláške č. 32/1965 Zb. definovaný a dôvody nie sú taxatívne ani demonštratívne uvedené. Jeho obsah a rozsah sa preto môţe meniť v závislosti od okolností konkrétneho prípadu a rozhodnutie súdu o jeho aplikácii, by malo byť vţdy výsledkom cieľavedomej a vyčerpávajúcej úvahy súdu. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysvetlil, na základe akých skutočností dospel k záveru, ţe v danej veci nejde o prípad hodný osobitného zreteľa. Odvolací súd bez bliţšieho vymedzenia konkrétnych dôvodov (okrem uvedených teoretických úvah), pre ktoré povaţoval tento právny záver za nesprávny, a pre ktoré povaţoval cca 20 - násobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaţenia spoločenského uplatnenia za primerané, len konštatoval, ţe „suma 6 000,- Sk (199,76 €) nemôţe byť akceptovateľným odškodnením za trvalú stratu čuchu u osoby ţenského pohlavia, na ktorú sú nespochybniteľne kladené vyššie nároky pri starostlivosti o domácnosť, ktorá v čase utrpenia úrazu mala len 37 rokov a i v čase rozhodovania o poţiadavke nastolenej ţalobou má pred sebou perspektívu relatívne dlhšieho ţitia vrátane obmedzení, ktoré jej z poškodenia zdravia plynú“. Takéto odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Napokon odvolací súd sa nijako nevysporiadal ani s obmedzeniami vyplývajúcimi z tvrdených bolestí hlavy, závratov a depresie ţalobkyne. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, majúca za následok jeho nepresvedčivosť, je vadou konania, ktorou sa účastníkom odníma moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). So zreteľom na to, dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 14 7 Cdo 143/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  22. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  23. júla 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.