Najvyšší súd 7 Cdo 181/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ M. Č., bývajúcej vo V.V., 2/ K. H., bývajúcej vo V.V., zastúpených JUDr. Jozefom Frankom, advokátom v Prešove, Hlavná 11, proti ţalovaným 1/ A. M., bývajúcej vo V.V., 2/ Š. B., bývajúcej vo V.V., 3/ E. K., bývajúcej R., 4/ M. J. D., bývajúcemu R., 5/ G. D., bývajúcemu S., 6/ M. Š., bývajúcej vo V.V., 7/ J. Š., bývajúcej v P.P., 8/ Ing. J. D., bývajúcemu vo V.V., 9/ Ing. Š. D., bývajúcemu v R., zastúpenému JUDr. Zdenkou Demeterovou, advokátkou v Rimavskej Sobote, Rimava 34/7, 10/ E. L., bývajúcej v B., 11/ F. S., bývajúcemu v Ľ., 12/ L. S., bývajúcemu v Ľ., 13/ M. B., bývajúcej v Ľ., 14/ F. R., bývajúcemu S., 15/ V. R., bývajúcemu v Ľ., 16/ A. T., bývajúcej v P.P., 17/ M. L., bývajúcej v P.P., 18/ L. R., bývajúcej v P.P., 19/ M. G., bývajúcej v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9 C 146/2005, o dovolaní ţalobkýň proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- novembra 2012, sp. zn. 13 Co 43/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prešov rozsudkom z
- februára 2012, č. k. 9 C 146/2005–417 ţalobu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, parc. č. K. – zastavaná plocha vo výmere X. m2, parc. č. K. – záhrada vo výmere X. m2, parc. č. K. – roľa vo výmere X. m2, dom č. s. X. (znázorneným na geometrickom pláne č. X. z
- júna 1993) zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Po vykonanom dokazovaní súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, ţe v zápisnici č. 311, k. ú. V. sú zapísané pôvodné m.p.č. X. – dom a záhrada bez výmery. Podľa geometrického plánu č. X. z
- júna 1993 2 7 Cdo 181/2013 zodpovedajú pôvodnej m.p.č. X. - p. č. K. – zastavaná plocha vo výmere X. m2, p. č. K. – záhrada vo výmere X. m2, p. č. K./1 – záhrada vo výmere X. m2, p. č. K./3 – zastavaná plocha vo výmere X. m
- Na (bývalom) Štátnom notárstve v Prešove bola spísaná
- apríla 1971 notárska zápisnica č. N., N., podľa ktorej poručiteľka A. H., zomrelá X. (právna predchodkyňa ţalobkýň) vyporiadava podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam – parcelám EN č. X., X., X., X., X. a domu č. p. X. na p. č. X. tak, ţe pripadnú do jej výlučného vlastníctva s finančnou výplatou ostatným spoluvlastníkom. Prítomní spoluvlastníci (A. Š., M. K., I. D.) prehlásili, ţe im A. H. za nadobudnutie nehnuteľností do výlučného vlastníctva vyplatí za ich podiely finančné vyrovnanie. Ostatní podieloví spoluvlastníci (Dr. Š. D., E. D. a H. L.) zápisnicu nepodpísali a dohoda (o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva) nebola Štátnym notárstvom zaregistrovaná. Ţalobkyne nepreukázali - nepredloţili ţiadne dôkazy na svoje tvrdenie o formálnosti dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva predmetných nehnuteľností, ktorá by bola len deklarovaním dávnej dohody o vyporiadaní z roku
- Preto súd z predloţených dôkazov nemohol dospieť k jednoznačnému záveru, ţe došlo k splneniu podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na základe zákona právnou predchodkyňou ţalobkýň a to ani vydrţaním či uţ podľa uhorského obyčajového práva alebo podľa Občianskeho zákonníka č. 141/51 Zb. Konštatoval, ţe pokiaľ ţalovaní 8/ a 9/ namietali pravosť podpisu poručiteľky A. H. na ţalobe v danej veci a navrhli konanie zastaviť - po štyroch rokoch od jej podania (
- októbra 2009) a po smrti poručiteľky (X.) vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa 1/ oznámila, ţe ţalobu podpísala na základe plnomocenstva svojej matky (A. H.) a ţalobkyne 1/, 2/ vstúpili do konania (titulom právneho nástupníctva po poručiteľke) na strane ţalobcu, súd ich návrhu nevyhovel. Vo veci, ktorej predmetom je určenie vlastníckeho práva sa totiţ vlastnícke právo nepremlčuje (§ 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), pokračoval v konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. a za dôvody hodné osobitného zreteľa povaţoval vek a ekonomické pomery ţalobkýň. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkýň 1/, 2/ a ţalovaného 9/ rozsudkom z
- novembra 2012, sp. zn. 13 Co 43/2012 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ţalovaným 8/, 9/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Konštatoval, ţe v priebehu konania zomrela pôvodná ţalovaná 14/ (H. R.) a jej právnymi nástupcami sú ţalovaní 14/ aţ 18/. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţnil s rozhodnutím prvostupňového súdu a jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo vzťahu k odvolacím dôvodom 3 7 Cdo 181/2013 doplnil, ţe predmetom konania v danej veci je určenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, keď právna predchodkyňa ţalobkýň (A. H.) tvrdila, ţe
- apríla 1971 bola na (bývalom) Štátnom notárstve v Prešove uzavretá – formou notárskej zápisnice – dohoda medzi ňou a jej súrodencami o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, ktorá nebola Štátnym notárstvom zaregistrovaná a neskôr, ţe do ich drţby vstúpila výlučne sama s manţelom od roku
- Poukázal na to, ţe vydrţanie je originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva priamo zo zákona, pri splnení zákonom poţadovaných predpokladov. Vlastnícke právo nemohol nadobudnúť ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej drţby a teda vedel, ţe nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej drţbe sa tak predpokladalo, ţe je po práve a opak sa musel dokazovať. V súvislosti s dobromyseľnosťou právnej predchodkyne ţalobkýň správne súd prvého stupňa uzavrel, ţe táto podmienka u nej nebola splnená ani podľa jedného z právnych systémov, t. j. podľa obyčajového práva platného na Slovensku do roku 1950 a ani podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1951 Zb. Pokiaľ totiţ sama iniciovala spísanie notárskej zápisnice z
- apríla 1971, ktorou mienila vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom konania, uţ týmto svojím konaním spochybnila dobromyseľnosť, ktorá mala začať (podľa jej tvrdenia) plynúť od roku
- Odhliadnuc od toho, ţe notárska zápisnica o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva medzi ňou a jej súrodencami nebola zaregistrovaná zákonným spôsobom na príslušnom štátnom notárstve, podpísali ju iba uvedení súrodenci. Táto notárska zápisnica nielenţe nesvedčí o dobromyseľnosti právnej predchodkyne ţalobkýň ohľadom drţby od roku 1946, naopak, sama tým preukázala, ţe aţ v roku 1971 mala záujem o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Keďţe ţalobkyne nepreukázali, ţe ich právna predchodkyňa nadobudla sporné nehnuteľnosti vydrţaním, a ţe uzavrela v roku 1971 dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, správne prvostupňový súd ţalobu v celom rozsahu zamietol. Pre úplnosť odvolací súd dodal, ţe ani podľa petitu ţaloby nemohol rozhodnúť, lebo ţalobkyne vstúpili do konania ako dedičky pôvodnej ţalobkyne a v tejto súvislosti mali petit zmeniť tak, aby bol vykonateľný. V súvislosti s odvolaním ţalovaného 9/ sa odvolací súd stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. zo zhodných dôvodov ako súd prvého stupňa. Proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie ţalobkyne 1/, 2/. Navrhli, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Namietali vadu konania podľa 4 7 Cdo 181/2013 § 237 písm. b/ O.s.p. z dôvodu, ţe ţalovaní 11/ aţ 19/ vstupovali do konania napriek tomu, ţe v liste vlastníctva č. X. vedeného Katastrálnym úradom v P., Správou katastra P. je pod B. stále zapísaný E. D. v podiele 1/8 k predmetu sporu, ktorý sa nachádza vo V. (tento dedičský podiel nebol doteraz vysporiadaný). Namietali tieţ nesprávne právne posúdenie veci z hľadiska dobromyseľnosti ich právnej predchodkyne a vyhodnotenie výpovedí uvedených svedkov. Ţalovaní sa k dovolaniu písomne nevyjadrili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobkýň nie je prípustné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Dovolaním ţalobkýň nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej 5 7 Cdo 181/2013 podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobkýň nie je podľa ustanovenia § 238 O.s.p. prípustné. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/, c/ aţ a g/ O.s.p. ţalobkyne nenamietali a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či je konanie v danej veci postihnuté vadou konania podľa § 237 písm. b/ O.s.p. Pokiaľ ţalobkyne vychádzali z názoru, ţe prípustnosť dovolania zakladá nimi tvrdená vada absencie pasívnej legitimácie ţalovaných 11/ aţ 19/, treba uviesť, ţe nimi uplatnený dovolací dôvod (§ 237 písm. b/ O.s.p.) sa vzťahuje na vadu procesnoprávneho charakteru, ak v konaní vystupoval ako účastník/ci, ten/tí, kto/ktorí nemal/i spôsobilosť byť účastníkom konania. Takúto spôsobilosť má ten/tí, kto/ktorí má/majú spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak ten/tí, komu ju zákon priznáva (§ 19 O.s.p.). Spôsobilosť vzniká narodením (má ju aj počaté dieťa, ak sa narodí ţivé) a zaniká smrťou. Z uvedeného potom vyplýva, ţe ţalobkyne si zamenili spôsobilosť byť účastníkom konania s pasívnou legitimáciou ţalovaných 11/ aţ 19/. Pokiaľ ide o vyhodnotenie vykonaného dokazovania (uvedených svedeckých výpovedí) dovolací súd uvádza, ţe podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej 6 7 Cdo 181/2013 úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pre úplnosť treba uviesť, ţe nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Aj nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať (len) tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe ním nie je znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy moţno však namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad). Ţalobkyne namietali aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne) pouţil správny právny predpis a či ho (ne) správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne) správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania 7 7 Cdo 181/2013 neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam ţalobkýň z hľadiska správnosti ich právnych záverov. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobkýň nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkýň podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobkyniam, ktoré úspech nemali. Dovolací súd im náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe im ţiadne trovy tohto konania nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- mája 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková 8 7 Cdo 181/2013