Najvyšší súd 8 Cdo 13/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Mgr. Ing. P. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu „Trnavské automobilové zá

opravným uznesením z 13. novembra 2013 (čl. 197) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa po preskúmaní v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1, 2 O.s.p.) ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným spoločne a nerozdielne k rukám ich advokátky náhradu trov odvolacieho konania v sume 66,33 € do 3 dní. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie náleţite, podrobne a logicky odôvodnil, v celom rozsahu sa stotoţnil s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň poukázal (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť 3 8 Cdo 13/2014 a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia k námietkam odvolateľa odvolací súd dodal, ţe spornou v odvolacom konaní zostala uţ iba otázka (vymedzená odvolacou argumentáciou), či v danom prípade došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy - vzťahu medzi ţalobcom ako prenajímateľom a ţalovaným 1/ ako nájomcom - uţívateľom predmetného bytu. Stotoţnil sa pritom so závermi prvostupňového súdu, ţe v danom prípade, prihliadnuc na všetky okolnosti veci, došlo medzi účastníkmi ku konkludentnému uzavretiu nájomnej zmluvy, preto je medzi účastníkmi platný nájomný vzťah. Nedostatok písomnej formy nájomnej zmluvy nemá za následok jej neplatnosť (§ 686 ods. 1, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka), nájomná zmluva môţe vzniknúť aj ústne, prípadne i mlčky. V takom prípade ale prejavy vôle smerujúce k uzavretiu zmluvy musia byť urobené spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Ani odvolací súd nemal pochybnosti, ţe v danom prípade bola medzi účastníkmi konania konkludentne uzavretá nájomná zmluva. Po tom, ako bolo ustálené vlastnícke právo ţalobcu k predmetnému bytu a určené súdmi, ţalovaní nerušene byt uţívali, platili ţalobcovi nájomné a úhrady za sluţba spojené s uţívaním bytu, ktoré im poskytované boli, a ktoré ţalobca bez výhrad prijímal. Ţalobca ani - aţ do podania ţaloby – predmetný nájomný vzťah nespochybnil a obe strany akceptovali, ţe medzi nimi existuje platný nájomný vzťah. Námietky ţalobcu z uvedených dôvodov povaţoval odvolací súd za irelevantné. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Navrhol ho, spolu s rozsudkom okresného súdu, zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa jeho názoru rozhodnutia súdov niţšieho stupňa vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vyhodnotili, ţe medzi účastníkmi vznikla nájomná zmluva. Nezaoberali sa pritom podrobnosťami jej vzniku (vôle, náleţitostí, omylu, doby trvania a skončenia), hoci sa účastníci dohodli, ţe medzi nimi nájomná zmluva uzatvorená nebola. V ďalšom texte dovolania podrobne rozoberal, prečo súdy niţších stupňov dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Namietal nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v odôvodnení rozhodnutí súdov niţšieho stupňa pri posúdení (ním podrobne rozobranej) 4 8 Cdo 13/2014 zásadnej otázky, z ktorého dôvodu sú ich rozhodnutia postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ţalovaní navrhli dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je prípustné. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Napokon podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok, ale potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa ustanovenia § 238 O.s.p. prípustné. 5 8 Cdo 13/2014 S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o nepodanie návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, o odňatie moţnosti konať pred súdom a o rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vady konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/aţ e/ a g/ O.s.p. ţalobca nenamietal a ich existenciu po preskúmaní spisu nezistil ani dovolací súd. Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola ţalobcovi odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Pod odňatím moţnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa, ţe v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, 6 8 Cdo 13/2014 ţe konanie je skutočne takouto vadou zaťaţené t. j., ţe nastali skutočnosti v dôsledku ktorých vada vznikla (prejavila

1. sa)resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu. Dovolateľ vadu tejto povahy v dovolaní ani nešpecifikoval a pokiaľ namietal nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov rozhodnutí súdov niţšieho stupňa povaţoval to za, tzv. inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), porovnaj, napr. rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III, rozsudok Higginsova a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 7 8 Cdo 13/2014 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“, a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (pozri uznesenie z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a to po skutkovej, ako aj právnej stránke. V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa z hľadiska existencie a vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania k predmetnému bytu, plne sa stotoţnil so záverom, ţe došlo konkludentne k uzavretiu nájomnej zmluvy (vzťahu medzi ţalobcom ako prenajímateľom a ţalovanými ako nájomcami - uţívateľmi bytu). Odvolací súd sa stotoţnil aj s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním pouţitou („súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil“). Vysporiadal sa aj s odvolacími námietkami ţalobcu, ktoré vyhodnotil za nedôvodné a pre vec irelevantné. Vzhľadom na to sa v dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Na zdôraznenie správnosti a objektívnej argumentačnej presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam ţalobcu doplnil aj ďalšie dôvody, čo mu ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. tieţ umoţňuje. Zo spisu pritom vyplýva, ţe prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver o vzniku nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom 8 8 Cdo 13/2014 rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri III. ÚS 115/2003). Treba pritom uviesť (vzhľadom na namietané iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ţe tzv. iné vady konania (t. j. procesné vady, ktoré na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladajú zmätočnosť rozhodnutia, a ktorých základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom nesprávne rozhodnutie súdu) sú síce relevantným dovolacím dôvodom, samé osebe však prípustnosť dovolania nezakladajú. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania (a aký prípad išlo v danej veci), nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť preskúmaniu po vecnej a právnej stránke. Dovolanie je totiţ podľa Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie odvolacieho súdu, ale len tie, o ktorých to zákon výslovne ustanovuje. Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu dovolací súd zdôrazňuje, ţe súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie súdu, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcich k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nesprávneho vyhodnotenia dokazovania (vo vzťahu k existencii nájomného vzťahu medzi účastníkmi konania) dovolací súd uvádza, ţe podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (pre úplnosť treba uviesť, ţe nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani 9 8 Cdo 13/2014 vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – pozri § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Aj nesprávnosť skutkových zistení by mohla prípadne zakladať (len), tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (nie nedostatok, ktorý by v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol povaţovaný za dôvod, ktorý zakladá procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe ním nie je znemoţnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania). Vadu tejto povahy, ako uţ bolo konštatované, moţno namietať len v procesne prípustnom dovolaní (čo nebol daný prípad). Ţalobca namietal aj nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (
2. ne)pouţil správny právny predpis a či ho (
3. ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (
4. ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad v danej veci nešlo). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je ani procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f / O.s.p., lebo ani (prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkom konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Preto dovolací súd (s ohľadom na zdôrazňovanú právnu úpravu dovolacieho konania) nemohol preskúmavať rozhodnutia súdov niţších stupňov vo vzťahu k námietkam ţalobcu z hľadiska správnosti ich právnych záverov. 10 8 Cdo 13/2014 Ustanovenie § 241 ods. 2 O.s.p. taxatívne vypočítava dovolacie dôvody, pre ktoré môţe dovolateľ napadnúť dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací dôvod uvádzaný ţalobcom - rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní – bol účinnosťou zákona č. 353/2003 Z. z. od 1. septembra 2003 z tohto ustanovenia vypustený. Preto na tento dovolací dôvod (pouţitý ţalobcom) uţ dovolací súd nemohol prihliadať. Vzhľadom na uvedené moţno uzavrieť, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené v ustanovení § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im priznal ich náhradu za jeden úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu z

1. januára 2014, čl. 210) v sume 67,88 €, t. j. 60,07 € - tarifná odmena za spísanie vyjadrenia a 7,81 € - reţijný paušál (§ 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v platnom znení). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
2. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
3. mája 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková