Najvyšší súd 8 Cdo 91/2014 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: V. V., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. Mgr. Jaroslavom Plunárom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pri Habánskom mlyne 16, proti ţalovanému: JUDr. I. M., bývajúcemu v B., zastúpenému Advokátskou kanceláriou Mojţiš a partneri, s.r.o., sídliacou v Bratislave, Karadţičova 8/A, o 33 194,- € s prísl., vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 51 C 253/2012, o dovolaní ţalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z
- augusta 2013, sp. zn. 2 Co 387/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava II uznesením z
- apríla 2013, č. k. 51 C 253/2012-123 pripustil, aby do konania na strane ţalobcu namiesto doterajšieho ţalobcu I. J., vstúpil ako ţalobca V. V.. Rozhodol tak podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p. z dôvodu, ţe podaním z
- januára 2013 doterajší ţalobca navrhol zmenu účastníka konania na strane ţalobcu, pretoţe pohľadávku s príslušenstvom, ktorú si uplatňuje v konaní, postúpil na V. V.. K postúpeniu došlo zmluvou o bezodplatnom postúpení pohľadávky uzavretou
- januára 2013 medzi doterajším ţalobcom a V. V.. Súd mal za preukázané, ţe podaním z
- marca 2013 V. V. súdu oznámil, ţe súhlasí so vstupom do konania namiesto doterajšieho ţalobcu. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením z
- augusta 2013, sp. zn. 2 Co 387/2013 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Uviedol, ţe zmluva o postúpení pohľadávky z
- januára 2013 je podpísaná 2 8 Cdo 91/2014 postupcom a postupníkom, z oznámenia z
- januára 2013 vyplýva, ţe pôvodný ţalobca oznámil ţalovanému postúpenie pohľadávky v sume 33 194,- € V. V. a zo zmluvy taktieţ jednoznačne vyplýva, čo bolo predmetom postúpenia. V tomto konaní nie je súd oprávnený skúmať, či je nárok dôvodný, ale sa zaoberať iba tým, či postúpenie na základe zmluvy o postúpení pohľadávky je platné a či spôsobuje zamýšľané právne účinky. Za dôvodnú neuznal ani námietku, ţe súd sa nezaoberal tým, či sú splnené podmienky konania podľa § 103 O.s.p. a najmä, ţe neboli splnené predpoklady pre oslobodenia ţalobcu od súdnych poplatkov, pretoţe táto nemá vplyv na rozhodnutie o podanom odvolaní. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, ţe napadnutým rozhodnutím mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) pre jeho nepreskúmateľnosť. Odvolací súd sa nezaoberal tým, či sú splnené podmienky konania podľa § 103 O.s.p. (podmienky predpokladu pre oslobodenie ţalobcu od súdnych poplatkov) a nedostatočne skúmal platnosť prevodu práv a povinností ţalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky. Odvolací súd podľa dovolateľa za pouţitia § 219 ods. 2 O.s.p. bez ďalšieho prevzal závery súdu prvého stupňa a nevysporiadal sa ani s jedným z právne významných dôvodov odvolania. Namietal aj nesprávne právne posúdenie otázky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a jej spôsobilosti privodiť právne účinky predpokladané v § 92 O.s.p. Ţalobca sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je prípustné. Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie (iba) odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. 3 8 Cdo 91/2014 Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. je ale dovolanie neprípustné (o.i.) vtedy, ak smeruje proti uzneseniu o predbeţnom opatrení. Dovolanie ţalovaného je preto v zmysle § 239 O.s.p. neprípustné. Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len, ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; 4 8 Cdo 91/2014 rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Podľa názoru dovolateľa mu bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. O odňatie moţnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade procesného postupu, ktorým súd znemoţnil účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Pokiaľ dovolateľ namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa, treba uviesť, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, totiţ vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tieţ na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené 5 8 Cdo 91/2014 v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretoţe prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj poţiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009). Dovolací súd dospel k záveru, ţe potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu v spojení s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho moţno povaţovať za preskúmateľné. Odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia ale aj obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd podľa § 92 ods. 2, 3 O.s.p. vyhovie návrhu na zmenu účastníka ak sa preukáţe, ţe po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2 (právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná), a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto ţalobcu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa spĺňa poţiadavky tohto vysoko formálneho konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol ako pôvodný ţalobca preukázal prechod práva na nového ţalobcu, ţe nový ţalobca so vstupom do konania súhlasil a poukázal na ustanovenia právnych predpisov podľa ktorých v danom prípade postupoval a uviedol ako v danom prípade subsumoval zistený skutkový stav pod dané ustanovenia. Odôvodnenie potvrdzujúceho uznesenia odvolacieho súdu zodpovedá ustanoveniu § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., pritom na potvrdenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia 6 8 Cdo 91/2014 sa v ňom výslovne nachádza i vysvetlenie toho, prečo odvolací súd nepovaţoval odvolanie za opodstatnené. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia rekapituloval dôvody uznesenia súdu prvého stupňa, uviedol v akom rozsahu toto uznesenie ţalovaný odvolaním napadol, v čom ho povaţuje za nesprávny, s akým výsledkom prejednal riadny opravný prostriedok ţalovaného a prečo nepovaţoval uplatnené odvolacie dôvody za opodstatnené. Zhodne zo súdom prvého stupňa konštatoval, ţe pôvodný ţalobca dostatočne preukázal prechod pohľadávky na nového ţalobcu. Odpovedal aj na námietky ohľadne určitosti zmluvy, z ktorej podľa neho jednoznačne vyplýva čo je predmetom postúpenia a splnenia podmienok konania podľa § 103 O.s.p., ktorá podľa neho nemá vplyv na rozhodnutie o podanom odvolaní. Z uvedeného vyplýva, ţe odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, na základe ktorých vec prerokoval, a z ktorých vyvodil svoje závery. Prijaté závery zhodné so súdom prvého stupňa, primerane vysvetlil (pozn. dovolací súd sa ich správnosťou nezaoberal). Rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím súdu prvého stupňa umoţňuje preskúmať ako, na základe čoho a z akých dôvodov súdy v merite veci rozhodli. Ich skutkové a právne závery nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené (či zjavne neudrţateľné alebo arbitrárne) a tak nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok (v spojení s potvrdeným uznesením súdu prvého stupňa) spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Ak by dovolateľ vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. vyvodzoval z toho, ţe odvolací súd nerozhodol o jeho návrhu na zrušenie oslobodenia ţalobcu od súdnych poplatkov, Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, ţe súd môţe priznané oslobodenie kedykoľvek za konania odňať, ak sa preukáţe, ţe pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. O odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov môţe súd rozhodnúť či uţ ex offo alebo na návrh. Ak bol však podaný návrh na preskúmanie oslobodenia od súdnych poplatkov a súd dospeje k záveru, ţe nie sú dôvody pre jeho odňatie, nevydáva o tom rozhodnutie (porovnaj Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád I, II Komentář.
- vydání. Praha: C. H. Beck, 2009). Preto ani z takéhoto postupu odvolacieho súdu vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemoţno vyvodiť. 7 8 Cdo 91/2014 Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004). Pokiaľ obsah dovolacích námietok smeroval k spochybneniu právneho posúdenia veci odvolacím súdom v napadnutom uznesení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania moţnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) súdmi niţších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky povaţované za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (v tejto veci sa však o takýto prípad nejedná), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, ţe (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003). Aj za predpokladu, ţe by dovolacie námietky o zaloţení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (o povolení – nepovolení obnovy konania) boli prípadne aj opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného hľadiska neposudzoval), dovolateľom vytýkané okolnosti by mohli mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného 8 8 Cdo 91/2014 odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal. Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu ţiadne trovy nevznikli (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- augusta 2014 JUDr. Oľga T r n k o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková