o vymoženie 36 250 € s príslušenstvom

Najvyšší súd 3 ECdo 124/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného Ing. V. A., bývajúceho v K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. M. C., s.r.o., so sídlom v Ţ., IČO: X., proti povinným 1/ R. J., bývajúcemu v N., 2/ Ing. I. J., bývajúcemu v N., zastúpeným JUDr. M. Š., advokátom so sídlom v Ţ., o vymoženie 36 250 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 18 Er 3370/2010, o dovolaní povinných proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z

1. januára 2013 sp. zn. 8 CoE 2/2013, takto r o z h o d o l : Uznesenie Krajského súdu v Ţiline z
2. januára 2013 sp. zn. 8 CoE 2/2013 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Súdny exekútor, ktorý bol exekučným súdom
3. septembra 2010 poverený, aby vykonal exekúciu [§ 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)] na podklade vykonateľného rozhodnutia Rozhodcovského súdu v Košiciach z
4. júna 2010 sp. zn. RRS 2010/03, upovedomil účastníkov o začatí exekúcie. Podaním zo
5. marca 2011 povinní 1/ a 2/ poţiadali o odklad exekúcie (§ 56 ods. 1 Exekučného poriadku) a navrhli, aby exekúcia bola podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.) zastavená, lebo rozhodcovský rozsudok ich v danom prípade zaväzuje na plnenie, ktoré je právom nedovolené (v ňom uvedená výška úroku z omeškania 18,25 % sa prieči zákonu). 2 3 ECdo 124/2013 Okresný súd Ţilina uznesením z
6. augusta 2012 č.k. 18 Er 3370/2010-37 návrh povinných na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, ţe došlo k vymoţeniu istiny a exekúcia sa ďalej vedie uţ len pre trovy exekúcie. V zmysle § 61 Exekučného poriadku je navrátenie do predošlého stavu nemoţné, preto v danej procesnej situácii uţ neprichádza do úvahy rozhodovanie o neprípustnosti exekúcie. Poznamenal, ţe o návrhu na odklad exekúcie nerozhodol preto, lebo tento návrh je uţ neaktuálny. Toto uznesenie napadli povinní 1/ a 2/ odvolaním, v ktorom uviedli, ţe svojím návrhom sa nedomáhali vyslovenia neprípustnosti exekúcie, ale jej zastavenia v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Oprávnený označil podané odvolanie za nedôvodné. Súdny exekútor sa stotoţnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Krajský súd v Ţiline uznesením z
7. januára 2013 sp. zn. 8 CoE 2/2013 odvolanie odmietol. Poukázal na to, ţe podľa § 202 ods. 2 O.s.p. je v exekučnom konaní odvolanie prípustné len v prípadoch výslovne uvedených; v ustanoveniach § 57 a 58 Exekučného poriadku sa ale neuvádza, ţe by uznesenie o zastavení exekúcie bolo moţné napadnúť odvolaním. So zreteľom na to dospel k záveru, ţe odvolanie povinných je v danom prípade procesne neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podali povinní dovolanie. Podľa ich názoru im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), lebo odvolací súd odmietol ich odvolanie ako procesne neprípustné, i keď tento ich opravný prostriedok bol prípustný. Odvolaním napadli uznesenie súdu o návrhu, ktorým sa domáhali zastavenia exekúcie nie podľa Exekučného poriadku, ale podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. V zmysle § 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. platí, ţe rozhodnutie vydané podľa § 45 ods. 1 a 2 tohto zákona moţno napadnúť opravným prostriedkom. Oprávnený v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe nesúhlasí s týmto opravným prostriedkom povinných. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), 3 3 ECdo 124/2013 bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., povinnými napadnuté uznesenie ale nemá znaky ţiadneho z uznesení, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach. Prípustnosť ich dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva. So zreteľom na to by dovolanie povinných mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania povinných preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkanú nesprávnosť sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. O prípad odňatia moţnosti odvolateľa pred súdom konať ide tieţ vtedy, keď odvolací súd odmietne odvolanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup (viď primerane R 23/1994, resp. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 54/2010 a 3 Cdo 249/2011). V danom prípade odvolací súd odmietol odvolanie ako procesne neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) s odôvodnením, ţe v zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie moţno v exekučnom konaní podať iba vtedy, ak je to v Exekučnom poriadku výslovne uvedené, pričom ustanovenia § 57 a 58 Exekučného poriadku takúto moţnosť neupravujú. Zo spisu vyplýva, ţe odvolací súd si dostatočne neuvedomil tú skutočnosť, ţe v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a ţe odvolanie povinných smerovalo proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý ich návrh podaný v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Išlo o návrh, ktorým sa podľa tohto ustanovenia domáhali zastavenia exekúcie preto, lebo rozhodcovský rozsudok ich – podľa nimi zastávaného názoru – zaväzoval na plnenie, ktoré je právom nedovolené. Povinní teda opodstatnene poukazujú 4 3 ECdo 124/2013 na to, ţe ak exekučný súd rozhoduje o návrhu na zastavenie exekúcie v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., je v zmysle § 45 ods. 3 tohto zákona odvolanie proti jeho rozhodnutiu prípustné. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe v preskúmavanej veci odvolací súd odmietol odvolanie povinných, i keď pre to neboli dané procesné predpoklady. Takým postupom odvolacieho súdu bola povinným odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd poznamenáva, ţe v dovolacom konaní pristúpil iba k riešeniu otázky, či odvolanie povinných bolo alebo nebolo prípustné; nezaoberal sa teda opodstatnenosťou odvolania povinných. Vzhľadom na to, ţe v odvolacom konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p., dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. apríla 2014 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková