← Slovensko

hospodárska súťaž - zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže - § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. správny poriadok

Najvyšší súd 1Sžhpu/1/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD., v právnej veci ţalobcov: 1/ Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava, zast. JUDr. Jurajom Kuráňom, advokátom z advokátskej kancelárie KURÁŇ & MARKOVÁ, advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 36 769 771, so sídlom Miletičova 1, Bratislava, 2/ STRABAG, a. s., so sídlom na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, zast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom zo zdruţenia HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom advokátskej kancelárie Rudnayovo námestie 1, Bratislava, 3/ MOTA – ENGIL, ENGENHARIE E CONSTRUCAO, S. A., so sídlom Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, zast. JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Námestie M. Benku 9, Bratislava, 4/ Skanska, a. s. (s pôvodným obchodným menom Skanska DS, a. s.), so sídlom Bohunická 133/50, Brno, Česká republika, zast. Mgr. Tomášom Marettom, advokátom z advokátskej kancelárie ČECHOVÁ & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47 249 129, so sídlom Štúrova 4, Bratislava, 5/ BETAMONT, s. r. o., so sídlom J. Jesenského 1054/44, Zvolen, zast. JUDr. Jelou Mikuškovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Račianska 66, Bratislava, 6/ Inžinierske stavby, a. s., so sídlom Priemyselná 7, Košice, zast. JUDr. Petrom Oravcom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Laurinská 12, Bratislava, proti ţalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, za účasti: Skanska SK, a. s. (pôvodne pod obchodným menom Skanska BS, a. s.,) so sídlom Košovská cesta 16, Prievidza, zast. Mgr. Tomášom Marettom, advokátom z advokátskej kancelárie ČECHOVÁ & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47 249 129, so sídlom Štúrova 4, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky 2 1Sţhpu/1/2009 č. 2006/KH/R/2/116 zo dňa

  1. októbra 2006, o odvolaní ţalovaného, ţalobcov 1/, 2/ a 5/proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/430/06-393 zo dňa
  2. decembra 2008, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/430/06-393 zo dňa
  3. decembra 2008 m e n í tak, ţe ţaloby ţalobcov 1 aţ 6 z a m i e t a . Ţalobcom 1 aţ 6 a zúčastnenej osobe náhradu trov konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaţ (ďalej v rozsudku len „Úrad“), v konaní začatom z vlastného podnetu, vydal dňa
  4. decembra 2005 rozhodnutie č. 2005/KH/1/1/137 (ďalej len v rozsudku ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol nasledovne:
  5. Konanie podnikateľov Strabag, a. s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, (ďalej len „Strabag, a. s.“); Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava, (ďalej len „Doprastav, a. s.“); BETAMONT, s. r. o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen (ďalej len „Betamont, s. r. o.“); Inţinierske stavby, a. s., Priemyselná 7, Košice, (ďalej len „Inţinierske stavby, a. s.“); Skanska DS, a. s., F. Novácka 3/5267, Prostějov, Česká republika, (ďalej len „Skanska DS, a. s.“); Banské stavby, a. s., Košovská cesta 16, Prievidza - od
  6. januára 2005 Skanska BS, a. s., Košovská cesta 16, Prievidza, (ďalej len „Skanska BS, a. s.“) a MOTA - ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, no 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, (ďalej len „MOTA ENGIL“) spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaţi vyhlásenej Slovenskou správou ciest, Miletičova 19, Bratislava (ďalej len „Slovenská správa ciest“) na uskutočnenie dodávok stavebných prác 3 1Sţhpu/1/2009 na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce, úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa
  7. mája 2004, je dohodou obmedzujúcou súťaţ podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ktorá je zakázaná.
  8. Podľa článku 81 Zmluvy o zaloţení ES konanie podnikateľov Strabag, a. s., Doprastav, a. s., BETAMONT, s. r. o., Inţinierske stavby, a. s., Skanska DS, a. s., Skanska BS, a. s., a MOTA – ENGIL, spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaţi vyhlásenej Slovenskou správou ciest, na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa
  9. mája 2004 (ďalej len „verejná súťaţ D1 Mengusovce Jánovce 0,00 – 8,00 km“) je dohodou, ktorá môţe ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaţe, a preto je zakázaná.
  10. Podľa § 2 ods. 3 v spojení s § 38 ods. 1 za konanie uvedené v bode
  11. a
  12. výrokovej časti tohto rozhodnutia uloţil úrad: - podnikateľovi Strabag, a. s., peňaţnú pokutu vo výške 497.151.000,- Sk (slovom štyristodeväťdesiatsedem miliónov stopäťdesiatjedentisíc slovenských korún), - podnikateľovi Doprastav, a. s., peňaţnú pokutu vo výške 227.483.000,- Sk (slovom dvestodvadsaťsedem miliónov štyristoosemdesiattritisíc slovenských korún), - podnikateľovi BETAMONT, s. r. o., peňaţnú pokutu vo výške 4.741.000,- Sk (slovom štyri milióny sedemstoštyridsaťjedentisíc slovenských korún), - podnikateľovi Inţinierske stavby, a. s., peňaţnú pokutu vo výške 91.124.000,- Sk (slovom deväťdesiatjeden miliónov stodvadsaťštyritisíc slovenských korún), - podnikateľovi Skanska DS, a. s., peňaţnú pokutu vo výške 216.397.000,- Sk (slovom dvestošestnásť miliónov tristodeväťdesiatsedemtisíc slovenských korún), - podnikateľovi Skanska BS, a. s., peňaţnú pokutu vo výške 18.906.000,- Sk (slovom osemnásť miliónov deväťstošesťtisíc slovenských korún) a - podnikateľovi MOTA - ENGIL peňaţnú pokutu vo výške 418.176.000,- Sk (slovom štyristoosemnásť miliónov stosedemdesiatšesťtisíc slovenských korún). 4 1Sţhpu/1/2009 O rozkladoch podaných ţalobcami Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej v rozsudku tieţ „Rada úradu“ alternatívne „žalovaný“) rozhodnutím č. 2006/KH/R/2/116 zo dňa
  13. októbra 2006, právoplatným dňa
  14. novembra 2006, zmenila podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) prvostupňové rozhodnutie úradu č. 2005/KH/1/1/137 zo dňa
  15. decembra 2005 nasledovne:
  16. Konanie podnikateľov Strabag, a. s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika, v konaní zastúpeného JUDr. Milanom Jackom, Komenského 2088/23, Spišská Nová Ves; Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka 578; BETAMONT, s. r. o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen, v konaní zastúpeného JUDr. Jozefom Brázdilom, advokátom, Advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová, Trhová ul. 1, Zvolen; Inţinierske stavby, a. s., Priemyselná 7, Košice, v konaní zastúpeného JUDr. Petrom Oravcom, advokátom, Laurinská 12, Bratislava; Skanska DS, a. s., Bohunická 133/50, Brno, Česká republika, v konaní zastúpeného Mgr. Tomášom Marettom, advokátom, Advokátska kancelária Čechová & Partners, Hurbanovo nám. 5, Bratislava a MOTA-ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko, v konaní zastúpeného Mgr. Patrikom Bolfom, advokátom, Hlavné námestie 5, Bratislava, spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaţi vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce – Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa
  17. mája 2004 je a) dohodou podľa článku 81

(1)Zmluvy o zaloţení Európskeho spoločenstva, ktorá môţe ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktorej cieľom alebo výsledkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaţe, a preto je zakázaná a súčasne b) dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/ a § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii 5 1Sţhpu/1/2009 ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov zakázaná.
  1. Na základe § 38 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov za konanie uvedené v predchádzajúcom bode výroku rozhodnutia Rada Protimonopolného úradu SR ukladá - podnikateľovi Strabag, a. s., Na Bělidle 198/21, Praha 5, Česká republika peňaţnú pokutu vo výške 367.731.000,- Sk (slovom tristošesťdesiatsedem miliónov sedemstotridsaťjedentisíc korún slovenských), - podnikateľovi Doprastav, a. s., Drieňová 27, Bratislava peňaţnú pokutu vo výške 197.812.000,- Sk (slovom stodeväťdesiatsedem miliónov osemstodvanásťtisíc korún slovenských), - podnikateľovi BETAMONT, s. r. o., J. Jesenského 1054/44, Zvolen peňaţnú pokutu vo výške 3.951.000,- Sk (slovom tri milióny deväťstopäťdesiatjedentisíc korún slovenských), - podnikateľovi Inţinierske stavby, a. s., Priemyselná 7, Košice peňaţnú pokutu vo výške 91.124.000,- Sk (slovom deväťdesiatjeden miliónov stodvadsaťštyritisíc korún slovenských), - podnikateľovi Skanska DS, a. s., Bohunická 133/50, Brno, Česká republika peňaţnú pokutu vo výške 270.496.000,- Sk (slovom dvestosedemdesiat miliónov štyristodeväťdesiatšesťtisíc korún slovenských), - podnikateľovi MOTA ENGIL, ENGENHARIA E CONSTRUCAO, S. A., Casa da Calcada, Largo do Paco, n° 6, Cepelos, Amarante, Portugalsko pokutu vo výške 418.176.000,- Sk (slovom štyristoosemnásť miliónov stosedemdesiatšesťtisíc korún slovenských), II. Rozsudok krajského súdu Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie Rady úradu ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/, ods. 3 OSP), samotné zistenie skutkového stavu správnymi 6 1Sţhpu/1/2009 orgánmi je nedostačujúce a nie je teda moţné jednoznačne a bez váţnych pochybností ustáliť, ţe by došlo k dohode obmedzujúcej súťaţ (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP). Krajský súd dospel k záveru, ţe preskúmavané správne rozhodnutia neobsahujú takú konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným, pričom presná špecifikácia skutku nie je uvedená nielen vo výroku rozhodnutí ale ani v ich odôvodnení. Uvedené pochybenie spôsobilo podľa krajského súdu nepreskúmateľnosť rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom pre ich zrušenie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, ako aj podľa § 250j ods. 3 OSP. Krajský súd sa zaoberal aj posúdením dôvodnosti tých ţalobných námietok, kde tomu nebránila nepreskúmateľnosť samotnej podstaty veci, a dospel k záveru, ţe ţalovaný bol povinný v prípade, ak sa rozhodol posudzovať predmetné konanie ţalobcov z hľadiska § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku tieţ „zákon č. 136/2001 Z. z.“) a zároveň videl vo veci komunitárny prvok, viesť konanie a následne rozhodnúť tieţ o porušení čl. 81 Zmluvy o Európskom spoločenstve (ďalej na účely rozsudku tieţ „ZES“ alebo „Zmluvy“), nakoľko mu to ukladá čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo
  2. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaţe stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej na účely rozsudku tieţ „Nariadenie č. 1/2003“). Prípustnosť súbeţnej aplikácie komunitárneho a vnútroštátneho súťaţného práva nevylučuje ani samotné komunitárne právo, ani právny poriadok Slovenskej republiky – Listina základných práv a slobôd ako ani čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd (ďalej na účely rozsudku tieţ „Dohovor“). Súbeţnému vysloveniu viny za spáchanie uvedeného komunitárneho a vnútroštátneho deliktu v jednom rozhodnutí správneho orgánu nebráni zásada ne bis in idem, nakoľko nejde o situáciu, keď je opakovane vedené konanie o rovnakej veci, o ktorej uţ bolo právoplatne rozhodnuté. Krajský súd tieţ dospel k záveru, ţe v prípade preukázania kartelovej dohody a aplikovania komunitárneho a vnútroštátneho súťaţného práva zároveň, ide o jednočinný súbeh deliktov, nakoľko záujmy chránené skutkovými podstatami správnych deliktov podľa ZES a skutkovými podstatami podľa zákona č. 136/2001 Z. z. sú rozdielne. 7 1Sţhpu/1/2009 Súčasne krajský súd zdôraznil, ţe pri ukladaní sankcie je ţalovaný povinný postupovať v súlade s absorpčnou zásadou, t. j. uloţiť pokutu za jeden zo zbiehajúcich sa deliktov a zároveň je oprávnený v rámci hodnotenia závaţnosti protisúťaţného konania prihliadnuť ako k priťaţujúcej okolnosti i k tomu, ţe bol spáchaný aj druhý delikt. Celkovú výšku pokuty však musí ţalovaný vo svojom rozhodnutí aj z uvedeného hľadiska náleţite odôvodniť, čo sa však nestalo, a preto je napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (uţ uvádzaný zrušovací dôvod v zmysle ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Ako dôvodné krajský súd vyhodnotil aj niektoré námietky ţalobcov, s ktorými sa vysporiadal v časti VI. odôvodnenia rozsudku. III. Odvolanie žalovaného Ţalovaný vo svojom odvolaní z
  3. marca 2009 (č. l. 457) namietal nesprávne právne posúdenie, pokiaľ krajský súd zrušil rozhodnutie úradu aj podľa § 250j ods. 2 písm. d/, t. j. z dôvodu, ţe rozhodnutie Rady úradu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe „ .... preskúmavané správne rozhodnutia neobsahujú takú konkretizáciu údajov obsahujúcich popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania tak, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným.“. Ďalej ţalovaný zdôraznil závery krajského súdu, ţe „Správne orgány sa teda miestom, časom ani spôsobom spáchania deliktu dôkladne nezaoberali a popis skutku dostatočne nešpecifikovali ani vo výroku ani v odôvodnení rozhodnutí a preto je nutné povaţovať z tohto pohľadu predmetné rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.“. Z uvedeného textu ţalovaný vyvodil záver, ţe krajský súd sa na viacerých stranách venoval teoretickej rovine potreby špecifikácie skutku z titulu vylúčenia zameniteľnosti skutku s konštatáciou, ţe ani výrok prvostupňového rozhodnutia, ani výrok rozhodnutia Rady úradu nespĺňajú tieto náleţitosti, avšak prvostupňové rozhodnutie sa vyjadruje bliţšie iba k časovému hľadisku, pritom nedostatok z hľadiska miesta a spôsobu nijako bliţšie nešpecifikuje. 8 1Sţhpu/1/2009 V tejto súvislosti ţalovaný poukázal na to, ţe výrok krajského súdu spolu s odôvodnením rozhodnutia vo vzťahu k výroku preskúmavaných správnych rozhodnutí nastavuje pre správne delikty v oblasti hospodárskej súťaţe také poţiadavky, ktoré sa v mnohých prípadoch nedajú doslovne aplikovať, najmä vzhľadom na špecifickosť protisúťaţných konaní, a ktoré môţu spôsobiť paralyzáciu úradu v rozhodovacej praxi. Bez spochybňovania právnej teórie ţalovaný namietal, ţe táto bola aplikovaná krajským súdom bez bliţšieho preskúmavania výroku rozhodnutia Rady úradu a bez vysporiadania sa s poţiadavkou nezameniteľnosti konkretizovaného skutku s iným konaním. Ţalovaný zároveň poukázal na to, ţe obdobné výroky sa v rozhodnutiach úradu nachádzali počas jeho rozhodovacej praxe od roku 1990, a ani ten istý krajský súd (od roku 2004), ani Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v rozsudku tieţ ako „najvyšší súd“) nevideli tieto ako nezrozumiteľné alebo nezákonné. Podľa jeho názoru výrok rozhodnutia Rady úradu netrpí ţiadnym nedostatkom. Ţalovaný trval na tom, ţe výrok uvedený v jeho rozhodnutí, t. j.: „Konanie podnikateľov ... spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie vo verejnej súťaţi vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11.05.2004 je ... “ [jasne formuluje popis skutku: ...spočívajúce v koluzívnom správaní v dôsledku ktorého uvedení podnikatelia koordinovali svoje správanie.., ako aj ...... [miesto a čas:] vo verejnej súťaţi vyhlásenej Slovenskou správou ciest na uskutočnenie dodávok stavebných prác na realizáciu stavby „Diaľnica D1 Mengusovce - Jánovce úsek km 0,00 - 8,00“ oznámenej vo Vestníku verejného obstarávania dňa 11.05.
  4. Ţalovaný pripomenul, ţe rozhodnutia vychádzajú z preukázania dohody obmedzujúcej súťaţ na základe zhody indexov v cenových ponukách jednotlivých účastníkov tendra (čo doposiaľ nebolo v správnom ani v prvostupňovom súdnom konaní vyvrátené) ako aj zákonného znenia (ako aj zo znenia či. 81 ZES) dohody obmedzujúcej súťaţ (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 136/2001 Z. z.), kde je definovaná ako kaţdý ústny alebo písomný súhlasný prejav vôle jej účastníkov, ako aj iný súhlasný prejav vôle vyvodený z ich konania. 9 1Sţhpu/1/2009 Rovnako krajský súd konštatuje na str. 41 odôvodnenia, ţe forma dohôd obmedzujúcich súťaţ v uţšom zmysle si vyţaduje konsenzus, ktorý musí byť náleţitým, preukázateľným spôsobom prejavený a to či uţ formou písomnej zmluvy, ústne alebo inak. A práve v prípadoch, kedy ide o iný prejav vôle, nie je vţdy reálne moţné presne špecifikovať miesto, čas a spôsob, tak ako to teoreticky stanovuje vo svojom rozsudku krajský súd. Preto v konkrétnom prípade, bolo moţné skutok z hľadiska času a miesta špecifikovať jednoznačne prostredníctvom konkrétnej verejnej súťaţe, kde došlo k realizácii dohody jednotlivých účastníkov. Pokiaľ krajský súd vytýkal absenciu uvedenia času správneho deliktu vo výroku a konštatoval, ţe ani v odôvodnení rozhodnutia nie je moţné identifikovať, aké obdobie povaţovala Rada úradu za trvanie protisúťaţného konania, pričom v súvislosti s časom vytýkal aj údajné nejasnosti v rozhodnutí, ţalovaný naopak poukázal na to, ţe v rozhodnutí Rady úradu sa hovorí ako o rozhodnom období o takom období, ktoré bolo rozhodné pre posúdenie kontaktov medzi účastníkmi (časť rozhodnutia Rady úradu v časti „inšpekcie“), nakoľko, ako sa taktieţ uvádza v rozhodnutí Rady úradu, „Predbeţné oznámenie predmetnej verejnej súťaţe bolo zverejnené vo vestníku Verejného obstarávania dňa 08.04.2004 a dňa 11.05.2004 tu bola súťaţ oficiálne vyhlásená.“. Podľa ţalovaného to potom znamená, ţe bolo účelné a logické brať do úvahy obdobie od
  5. apríla 2004, čo sa týka zisťovania skutočností ohľadne komunikačnej platformy medzi účastníkmi, keďţe uţ od uvedeného dátumu bolo zrejmé, ţe sa takáto súťaţ uskutoční. Navyše ţalovaný zdôraznil aj to, ţe Rada úradu toto rozhodné obdobie nikde nespomína ako dĺţku protisúťaţného konania, ale naopak ţalovaný konštatoval, ţe za dĺţku trvania protisúťaţného jednoznačne ustanovuje obdobie od tohto vyhlásenia (11.05.2004) do podania ponúk v danej súťaţi (t. j. 30.06.2004), čo sa uvádza v rozhodnutí Rady úradu na mnohých miestach niekoľkokrát. Ďalej ţalovaný krajskému súdu vytýkal, ţe neuviedol, akým spôsobom si predstavuje ešte bliţšie, neţ sa to nachádza v rozhodnutí Rady úradu, konkretizovať miesto a čas spáchania správneho deliktu. Táto časť rozhodnutia krajského súdu je pre ţalovaného nezrozumiteľná a nepreskúmateľná, nakoľko vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom mal podľa krajského súdu úrad výrok rozhodnutia vymedziť. V súvislosti s uvedeným ţalovaný pripomenul, ţe v prípadoch porušenia pravidiel hospodárskej súťaţe nie je vţdy moţné presne vymedziť „miesto“ napríklad ako miesto 10 1Sţhpu/1/2009 spáchania trestného činu v trestnom práve, pričom príkladmo poukázal na iné svoje rozhodnutie (č. 2006/KH/R/2/089 zo dňa
  6. augusta 2006 voči Slovenskej advokátskej komore), v ktorom neuvedenie času a miesta vo výroku súdy nevytýkali. Tieţ poukázal na prax Komisie, ktorá rovnako formuluje výroky rozhodnutí týkajúce sa porušení čl. 81 a 82 ZES (napr. COMP/38.432 - Professional Videotape, COMP/B-2/37.766 - Dutch beer market, sp. zn. T-271/03 Deutsche Telekom AG v. Komisia), v ktorých, ak sa vôbec nachádza priestorový údaj, tak je to údaj o priestorovom trhu. Čo sa týka spôsobu spáchania iného správneho deliktu - uzatvorenia dohody obmedzujúcej súťaţ, tieto sú príkladmo uvedené v ust. § 4 ods. 3 písm. a/ aţ f/ zákona č. 136/2001 Z. z., ktoré bliţšie vymedzujú, akým konaním je moţné naplniť skutkovú podstatu dohody obmedzujúcej súťaţ, a je na súťaţnej autorite, aby potom ďalšími skutkovými okolnosťami prípadu bliţšie vymedzila a konkretizovala skutok vo výroku a odôvodnení rozhodnutia tak, aby nebol zameniteľný s iným skutkom (konaním). V prejednávanej veci bola hlavným dôkazom o uzavretí dohody obmedzujúcej súťaţ umelá zhoda indexov v predloţených cenových ponukách jednotlivých účastníkov súťaţe (pričom všetci účastníci správneho konania vypracovali a poskytli svoju časť ponuky samostatne - ako bolo v správnom konaní preukázané a v konaní pred súdom nebolo spochybnené). Ak potom krajský súd vyhodnotil tento dôkaz ako nedostatočný podklad pre konštatovanie o porušení zákona, potom mohol a mal podľa ţalovaného zrušiť napadnuté rozhodnutie pre nedostatočne zistený skutkový stav, avšak nemal túto skutočnosť vyhodnotiť ako nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia. Tieţ ţalovaný vytýkal krajskému súdu, ţe opomenul vyhodnotiť „kritérium zameniteľnosti“ vymedzeného skutku vo výroku rozhodnutia, a ţe neuviedol, prečo je vo výroku rozhodnutia konkretizovaný skutok zameniteľný s iným konaním, a s akým konaním by vôbec mal byť zameniteľný. Ţalovaný poukázal na to, ţe samotní účastníci konania od začiatku správneho konania nemali pochybnosť o tom, o akom skutku je vedené správne konanie. Na tom základe vypracovali podrobné rozklady voči prvostupňovému rozhodnutiu, a napokon údajnú nezrozumiteľnosť „zistil“ účastník konania – ţalobca 1/ aţ v novembri 2008, t. j. potom, čo uţ dávno spracoval svoju ţalobu voči druhostupňovému rozhodnutiu. Preto sa ţalovaný naďalej domnieva, ţe výrok rozhodnutia Rady úradu je jasný, presný a zrozumiteľný, 11 1Sţhpu/1/2009 a nie je z tohto titulu dôvod pre zrušenie rozhodnutia Rady úradu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP. Ţalovaný rovnako nesúhlasil so záverom krajského súdu o dôvodnosti zrušenia rozhodnutí pre nedostatočne zistený skutkový stav podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP [na str. 9 odvolania zrejme omylom uvedené § 250j ods. 2písm. d/ OSP – poznámka odvolacieho súdu]. V súvislosti s uvedenou námietkou ţalovaný konštatoval, ţe horizontálne dohody obmedzujúce súťaţ bývajú medzi podnikateľmi (t. j. konkurentmi) uzatvárané tajne, a nie je ľahké ich odhaliť. V dnešnej dobe je veľmi málo pravdepodobné, aby sa akejkoľvek súťaţnej autorite podarilo nájsť dohodu obmedzujúcu súťaţ v písomnej podobe, rovnako si podnikatelia nemusia viesť o svojich stretnutiach zápisy. Zákonodarca si uvedomoval váţnosť a dopad takýchto konaní na hospodársku súťaţ a jej účastníkov, ako aj pravdepodobnosť a náročnosť odhalenia takýchto dohôd, a preto v súlade s čl. 81 Zmluvy o zaloţení ES upravil definíciu dohody podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. aj ako iný súhlasný prejav vôle vyvodený z konania podnikateľov. Úrad preto konal len v súlade so zákonom, keď určil, ţe zhoda indexov v cenových ponukách jednotlivých účastníkov správneho konania predloţených v predmetnej verejnej súťaţi je preukázateľne umelá, nakoľko boli vylúčené všetky moţnosti, ktoré by mohli spôsobiť takúto zhodu (napríklad podľa ţalovaného pouţitie rovnakého softvéru od obstarávateľa, rovnaké zadanie, zaokrúhlenie predmetných indexov na dve desatinné miesta, pouţitie odporúčaných cenníkov, oslovenie identických podzhotoviteľov, moţná krádeţ dokumentov), a teda bolo moţné konštatovať, ţe konsenzus medzi dotknutými podnikateľmi bol preukázateľným spôsobom prejavený práve predloţením cenových ponúk v predmetnej verejnej súťaţí, ktorých indexy boli zhodné, (čím účastníci umoţnili vyhrať túto verejnú súťaţ jednému účastníkovi). Ţalovaný krajskému súdu ďalej vytýkal, ţe hoci označil dôkaz vykonanej analýzy indexov za nespochybniteľný (viď nasledujúca citácia textu krajského súdu): „...je nepochybné, ţe z analýzy jednotkových cien v predloţených ponukách účastníkov predmetnej verejnej súťaţe vyplýva, ţe tieto vykazujú neštandardnú zhodu alebo mimoriadnu podobnosť indexov jednotkových cien pri všetkých cenových poloţkách.“. tak na druhej strane súčasne popiera moţnosť úradu preukázať dohodu, a konsenzus ţalobcov „inak“, nakoľko takéto zistenia podľa názoru krajského súdu nie sú dostatočné. 12 1Sţhpu/1/2009 Podľa ţalovaného však krajský súd vôbec neuviedol, prečo vyvrátením všetkých moţností, ktoré by mohli spôsobiť takúto zhodu, a teda na základe ekonomického dôkazu, ktorý je nepochybný, nie je moţné konštatovať existenciu dohody obmedzujúcej súťaţ. Iba dedukciou ţalovaný indikoval, ţe krajskému súdu chýba pravdepodobne ako dôkaz existencia dohody, poprípade klasická výmena informácií o nej v listinnej podobe. Navyše však krajský súd neuvádza, prečo nie je moţné aplikovať na uvedený prípad závery SD EÚ vo veci Woodpulp II (Ahlstrôm Osakeyhtiô and Others v Commission, obdobne aj v súdnych prípadoch 48/69 ICI v. Komisia, rozhodnutie zo
  7. júla 1972 – č. 64-68 alebo 29/83 CRAM v. Komisia, ods. 16-20), z ktorých práve vyplýva, ţe v prípade vylúčenia všetkých alternatívnych vysvetlení, a pokiaľ potom kolúzia je jediným moţným vysvetlením v konkrétnom prípade pre paralelné správanie, potom je moţné hovoriť o zakázanej dohode. Ďalej ţalovaný konštatoval, ţe z odôvodnenia krajského súdu nie je zrejmé, či vidí skutočne nedostatočnosť zistenia skutkového stavu, alebo skôr chybu Rady úradu v právnej kvalifikácii tohto skutku ako dohody v uţšom zmysle, keď na str. 41 uvádza, ţe podľa neho ide v posudzovanom prípade o typické znaky zosúladeného postupu. Tieţ namietal zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu aj v súvislosti s vytýkanou povinnosťou úradu (viď nasledujúca citácia): „odôvodniť, ako prispeli všetci ţalobcovia svojim vlastným správaním k spoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi a ţe si boli vedomí konkrétneho jednania, ktoré bolo plánované alebo uskutočňované ostatnými ţalobcami v snahe dosiahnuť ten istý cieľ“, čím sa mal podľa ţalovaného odkloniť od judikatúry SD EÚ, keďţe poţaduje preukázať od úradu skutočnosti, ktoré pre zaloţenie existencie protisúťaţnej dohody vôbec nie sú relevantné, a idú nielen nad rámec rozhodnutí SD EÚ ale aj zákona, ktorý vôbec nepoţaduje pre naplnenie skutkovej podstaty zakázanej dohody podľa § 4 zákona č. 136/2001 Z. z. preukázanie vedomosti účastníkov, a uţ vôbec nemusí byť toto konanie plánované alebo vedené tým istým cieľom. Práve naopak, v posledných rozhodnutiach SD EÚ a Komisie sa vôbec nevyţaduje preukázanie, či mal iný účastník dohody na nej rovnaký záujem, alebo z akého dôvodu sa dohody zúčastnil, a to aj v prípade limitovanej účasti účastníka na dohode. Rovnako námietky o tom, ţe bol donútený sa rovnako správať, neboli nikdy vyhodnotené ako opodstatnené (čo uţ napokon bolo vyjadrené aj v rozhodnutí Aalborg Portland v. Komisia), na čo úrad rozsiahlymi citáciami poukazoval. 13 1Sţhpu/1/2009 S vyššie uvedeným tvrdením si sám krajský súd podľa ţalovaného odporuje, keď neskôr na str. 55 a 56 správne konštatuje: „... ak je účasť spoločnosti na dohode preukázaná, nie je dôvod na skúmanie, či mala nejaký záujem na jej účasti, ... nie je potrebné ani preukazovať, ako mala dohoda presne fungovať ...“. Ţalovaný ďalej k rozsudku krajského súdu poukázal na jeho neurčité výčitky v súvislosti so štandardom dokazovania, pretoţe z nich mu nebolo zrejmé, či mal krajský súd na mysli aplikáciu princípu prezumpcie neviny, najmä in dubio pro reo a pod., ktorým sa následne venoval. Krajský súd v rozsudku súčasne zdôraznil, ţe aplikáciu zásad a princípov spravodlivého procesu, prezumpcie neviny nespochybňuje, a má za to, ţe v správnom konaní pred úradom boli tieto dodrţané. V tejto súvislosti konštatoval, ţe SD EÚ uviedol, ţe porušenia antitrustových pravidiel nie sú trestnými činmi a sankcie ukladané Komisiou nie sú trestnoprávnej povahy, čo bolo napokon zhmotnené v čl. 23 ods. 5 Nariadenia 1/
  8. Rovnako v podmienkach Slovenskej republiky je porušenie súťaţných pravidiel vymedzených v zákone (dohoda obmedzujúca súťaţ, zneuţitie dominantného postavenia) vymedzená ako iný správny delikt, ktorý je posudzovaný a sankcionovaný v administratívnom konaní. Popritom Trestný zákon pozná a definuje zneuţitie účasti na hospodárskej súťaţi, ktoré sa viaţe výlučne na fyzickú osobu. Ţalovaný rovnako pripomenul, ţe úrad nedisponuje takými vyšetrovacími právomocami ako orgány Policajného zboru Slovenskej republiky, napríklad ţe nemá moţnosť sledovať či odpočúvať podozrivé osoby. Pri posudzovaní porušení pravidiel hospodárskej súťaţe uţ zo znenia zákona vyplýva silný ekonomicko-právny kontext, trhové princípy a v konečnom dôsledku prospech spotrebiteľa a pokiaľ ide o rozhodnutia a závery Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej v rozsudku tieţ „ESĽP“), o ktoré sa krajský súd opiera (a rozhodnutia, na ktoré poukazoval najmä ţalobca 3/, a ku ktorým úrad zaslal svoje stanovisko k jeho ţalobe), nemoţno opomenúť skutočnosť, ţe tieto vyplynuli z konaní, kde ESĽP posudzoval preukázanie viny - neviny individuálnych osôb (fyzických osôb) prevaţne v riešení priestupkov v cestnej doprave. Nie je však známy ţiaden prípad ESĽP, kde by posudzoval význam dôkazných prostriedkov v súťaţnom prípade. 14 1Sţhpu/1/2009 Ţalovaný nesúhlasil s názorom krajského súdu, pokiaľ tento povaţoval za dôvodné aj námietky ţalobcov ohľadne prekročenia ceny určenej štátnou expertízou. Aj keď krajský súd súhlasil s Radou úradu v tom, ţe táto skutočnosť nemá vplyv na posúdenie dohody, avšak, ak sa Rada úradu odvolala na túto skutočnosť ako protisúťaţný efekt dohody, potom „nemala sa spoliehať na chybné konštatovanie NDS“. V súvislosti s uvedeným ţalovaný pripomenul, ţe Rada úradu nemá v kompetencii preskúmavať túto skutočnosť, a ţe sa v tomto smere musí vyslovene spoliehať na zistenia Národnej diaľničnej spoločnosti (na účely rozsudku tieţ „NDS“), t. j. ako na vyriešenú predbeţnú otázku. V prípade, ţe by Rada úradu túto skutočnosť skúmala, výrazne by prekročila svoje právomoci, nakoľko toto je kompetencia v prvom rade NDS, Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky ako aj Úradu pre verejné obstarávanie. S touto skutočnosťou sa krajský súd vôbec nevysporiadal. Napokon na druhej strane v prípade námietky ţalobcu 6/ ţalovaný zdôraznil, ţe naopak krajský súd dáva za pravdu úradu, keď správne tvrdí: „Treba tieţ uviesť, ţe úrad pri analýze správne vychádzal z podkladov poskytnutých NDS, nakoľko len tento subjekt bol obstarávateľom predmetnej verejnej súťaţe a len on mohol správnym orgánom tieto podklady poskytnúť.“ Ţalovaný má za to, ţe v konaní jednoznačne preukázal existenciu dohody obmedzujúcej súťaţ, a ţe je nepochybné, ţe túto uzavreli ţalobcovia 1/ aţ 6/, a to vo svetle zákona, a existujúcej komunitárnej judikatúry, a preto neexistujú dôvody pre zrušenie jeho rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. c/ OSP. V súvislosti so závermi krajského súdu o porušení zásady dvojinštančnosti konania, aplikácie absorpčnej zásady a ďalšími procesnými pochybeniami ţalovaný odkázal na príslušné ustanovenia Správneho poriadku, v zmysle ktorých odvolacie konanie tvorí jeden celok s konaním na prvom stupni, účastníci konania, môţu aţ do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové dôkazy. Odvolací orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, zopakovať uţ vykonané dôkazy atď.. Správny poriadok kladie veľký dôraz na uplatnenie zásady materiálnej pravdy a nekladie ţiadne prekáţky na jej uplatnenie ani v rámci odvolacieho konania. Správny poriadok ani zákon nekladú ţiadne obmedzenia pre rozsah či prostriedky dokazovania. Napríklad ustanovenie § 59 ods. 1 Správneho poriadku ukladá odvolaciemu orgánu 15 1Sţhpu/1/2009 oprávnenie preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Zmena rozhodnutia je vhodná vţdy, keď prvostupňový orgán pouţil nesprávny hmotnoprávny predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený stav veci (odvolací orgán má doplnením dokazovania získať spoľahlivý podklad pre svoje rozhodnutie). V danom prípade Rada úradu reagovala na námietky účastníkov predmetného správneho konania a doplnila dokazovanie najmä čo sa týka komunikačnej platformy. Zákon nevylučuje vykonanie inšpekcie úradom v rámci odvolacieho konania. Ţalovaný zdôraznil, ţe Rada úradu nemohla zbaviť ţalobcov práva podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, nakoľko rozhodnutie Rady úradu je zaloţené na tých istých rozhodných dôkazoch ako aj prvostupňové rozhodnutie (zhoda indexov v cenových ponukách účastníkov tendra, porovnanie s inými súťaţami, vyjadrenia NDS, podporné stanovisko experta). Vzhľadom na skutočnosť, ţe Rada úradu oprela svoje rozhodnutie o rovnaké skutkové zistenia ako prvostupňový orgán, nemohla porušiť zmysel dvojinštančnosti konania. V súvislosti s uvedeným ţalovaný konštatoval, ţe krajský súd zároveň vytýkal úradu neumoţnenie ţalobcom klásť svedkyni pani T. otázky. Ako uţ úrad uviedol, v zmysle Správneho poriadku je úrad povinný predvolať účastníkov správneho konania v prípade, ţe nariadil ústne pojednávanie. V rámci druhostupňového konania nebolo nariadené ústne pojednávanie, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu práva účastníka konania klásť otázky na ústnom pojednávaní. Výsluchy svedkov neboli robené na ústnom pojednávaní, ústne pojednávanie nebolo nariadené, a preto nebolo potrebné prizývať účastníkov konania. Účastníci konania mali moţnosť sa oboznámiť s obsahom svedeckých výpovedí a namietať ich obsah, čo aj učinili. Úrad sa námietkami účastníkov v odôvodnení svojho rozhodnutia a preto nemohlo dôjsť k porušeniu procesného postupu úradu ani v tomto smere. V ďalšej časti svojho odvolania ţalovaný nesúhlasil so záverom krajského súdu o povinnosti úradu aplikovať v prípade sankcionovania protiprávneho konania či nekonania pri jednočinnom súbehu a rovnako tak v prípade viacčinných súbehov absorpčnú zásadu. Nie je zrejmé, z čoho krajský súd vyvodil záver, ţe kumulatívna zásada je v nášmu právnemu poriadku cudzia. Je pravdou, ţe v trestnom práve sa v našich podmienkach kumulatívna 16 1Sţhpu/1/2009 zásada naozaj neuplatňuje a je skôr charakteristická pre americký (anglo-americký) právny systém. S odkazom na odbornú literatúru, napríklad na skriptá Správneho práva Prof. JUDr. Petra Škultétyho, DrSc. a kol. pre právnické fakulty (str. 52) citoval názor, ţe „v odvetví správneho práva sa zásadne analógia nepripúšťa“. Správne právo (hmotné) tvorí súbor mnoţstva právnych predpisov z rôznych právnych oblastí, ktoré súčasne vymedzujú právne postavenie spravujúcich aj spravovaných subjektov a definujú mnoţstvo iných správnych deliktov s vlastnými pravidlami pre ich posúdenie a sankcionovanie. Medzi tieto oblasti patrí aj právo hospodárskej súťaţe. Jednoznačné ustanovenia v prospech absorpčnej zásady alebo proti zásade kumulatívnej nenájdeme ani v Správnom poriadku, ktorý umoţňuje rovnako tak výklad v prospech pouţitia kumulatívnej zásady ako aj zásady absorpčnej. Zákon naopak presne stanovuje metódu ukladania sankcií (v zmysle ktorej úrad postupoval aj v tomto prípade), a preto pouţitie analógie ani nie je potrebné (v prvom rade však ani nie je prípustné). Najmä v ustanovení § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. sa uvádza, ţe úrad uloţí za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 5 a § 29 ods. 5 zákona pokutu do 10 % z obratu. Z toho potom pre ţalovaného vyplýva, ţe teda úrad musí v prípade zistenia kaţdého porušenia § 4 alebo 8 zákona č. 136/2001 Z. z. uloţiť sankciu. Zákon potom nedáva úradu moţnosť, aby zváţil uloţenie sankcie, tak ako napríklad je tomu v českom zákone o hospodárskej súťaţe, ale naopak predpokladá, ţe ţiadne porušenie zákona nezostane nepotrestané. Zo znenia zákona č. 136/2001 Z. z. teda moţno vyvodiť a predpokladať kumuláciu pokút, avšak zákonodarca stanovil strop, a teda legálne maximum 10 % z celkového obratu podnikateľa za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, ktoré predstavuje hranicu, ktorú úrad pri ukladaní sankcie nesmie prekročiť. Táto hranica zabezpečí, aby nedochádzalo k ukladaniu neprimerane vysokých sankcií, čo v trestnom práve sleduje zásada absorpčná. V súvislosti s uvedeným ţalovaný uviedol, ţe sankčná sadzba 10 % maxima z celkového obratu podnikateľa je zakotvená v právnych poriadkoch prevaţnej väčšiny členských štátov a jeho stanovenie vychádza z ekonomických analýz, podľa ktorých sankcia vo výške viac ako 10 % z obratu podnikateľa uţ je schopná negatívne zasiahnuť podnikateľa. 17 1Sţhpu/1/2009 V závere ţalovaný zdôraznil, ţe z uvedených dôvodov vyplýva, ţe rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod zakotvený v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP), medzi tvrdeniami krajského súdu existujú vzájomné rozpory, pričom zistený skutkový stav Radou úradu je dostatočný a v správnom konaní bolo preukázané, ţe ţalobcovia 1/ aţ 6/ porušili zákon, a preto ţalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţe ţaloba sa zamieta ako neodôvodnená. IV. Odvolania žalobcov 1/, 2/ a 5/ do trov konania Ţalobcovia 1/ (č. l. 480) 2/ (č. l. 480) a 5/ (č. l. 454) vo svojich odvolaniach voči výroku rozsudku krajského súdu v časti o trovách v podstate zhodne namietali, ţe krajský súd neaplikoval ustanovenie § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. s odôvodnením, ţe správnom súdnictve nejde o nachádzanie subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri peňaţnom plnení, ale konštatoval, ţe úkony právnej sluţby vykonané právnym zástupcom v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktorú nie je moţné vyjadriť v peniazoch, a preto súd priznal základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej sluţby podľa § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky vo výške v 1/13 z výpočtového základu, ktorý sa stanovuje pre kaţdý rok osobitne. Poukázali na to, ţe v danom prípade hodnota veci je vyjadrená v peniazoch, a preto postup podľa ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (kedy hodnotu veci nemoţno vyjadriť v peniazoch) nebolo moţné aplikovať. Ţiadali, aby odvolací súd výrok o trovách zmenil v súlade s podanými odvolaniami, t. j., aby - ţalobcovi 1/ priznal náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 218.362,85 €, - ţalobcovi 2/ priznal náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 251.283,63 €, - ţalobcovi 5/ priznal náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia, ktorá výška bude spresnená dodatočne, ako aj náhradu zaplatených súdnych poplatkov. 18 1Sţhpu/1/2009 Ţalovaný vo vyjadrení zo dňa
  9. apríla 2009 (č. l. 503) k odvolaniu ţalobcu do trov konania poukázal na zjavnú neprimeranosť a nerešpektovanie dobrých mravov prístupu právnych zástupcov ţalobcov 1/ aţ 6/ pri vyčísľovaní trov konania, ktoré sa pohybujú závratných výškach. Záverom zotrval na svojich tvrdeniach a skutočnostiach, ktoré uviedol v svojom odvolaní zo dňa
  10. marca 2009 s návrhom, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ţaloba sa zamieta ako neodôvodnená, a súčasne v takom prípade nepriznal právo na náhradu trov konania. V. Vyjadrenia žalobcov k odvolaniu žalovaného Vo svojich vyjadreniach k odvolaniu ţalovaného ţalobcovia v podstate zhodne uvádzali, ţe ţalovaný prakticky len rekapituluje skutočnosti, ktorými sa uţ v predchádzajúcom konaní zaoberal a vysporiadal krajský súd a neuvádza ţiadne nové relevantné skutočnosti. Podľa ich názoru argumenty, ktoré ţalovaný pouţil na spochybnenie správnosti a zákonnosti rozsudku v podanom odvolaní, sú neopodstatnené, a preto ţiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby rozsudok v časti týkajúcej sa veci samej potvrdil ako vecne správny. A) Ţalobca 1/ vo svojom vyjadrení zo dňa
  11. júna 2009 (č. l. 566) zdôraznil, ţe ţalovaný v odvolaní prakticky len rekapituluje skutočností, ktorými sa uţ v predchádzajúcom konaní zaoberal a vysporiadal krajský súd, a neuvádza ţiadne nového nutné skutočnosti. Na tomto základe ţalovaný 1/ poţiadal Najvyšší súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny, v časti týkajúcej sa veci samej. S podanými odvolaniami ţalobcov 2/ aţ 6/ sa v plnej miere stotoţňuje. Podľa ţalobcu 1/ konanie preto jeho stanovy ţalobcovia dopustiť, patrí medzi takzvané iné správne delikty. Tieto sa dajú svojou povahou porovnať predovšetkým s priestupkami, pretoţe predstavujú formu správneho trestania. 19 1Sţhpu/1/2009 Preto krajský súd správne vychádzal z názoru najvyššieho súdu sp. zn. 2Sţo/106/2007, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky v konaní vedenom pod č. k 2As 34/2006-73 zo dňa
  12. januára 2008, podľa ktorého musí výrok rozhodnutia o inom správnom delikte obsahovať popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj iné okolnosti, ktoré sú spôsobilé odlišovať ho od iných skutkov. Podľa ţalobcu 1/ je všeobecne známe, ţe nezameniteľnosť skutku za iný má zásadný význam pre uplatnenie zásady ne bis in idem. Nedodrţanie tejto základnej právnej zásady má za následok, ţe subjekt môţe byť postihnutý opakovane za ten istý skutok. Ďalej nesúhlasil s názorom ţalovaného (viď str. 3 odvolania ţalovaného), ţe „výrok rozsudku krajského súdu nastavuje pre správne delikty v oblasti hospodárskej súťaţe také poţiadavky, ktoré sa v mnohých prípadoch nedajú doslovne aplikovať vzhľadom na špecifickosť protisúťaţných konaní, a ktoré môţu spôsobiť paralyzáciu Úradu v rozhodovacej praxi.“ Vo vzťahu k prieniku trestného práva do práva správneho ţalobca 1/ poukázal na rozsudok NSS ČR zo dňa
  13. októbra 2004 sp. zn. 6A 126/2002, podľa ktorého trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému reţimu ako trestanie za trestné činy. S dôrazom na Dohovor preto podľa českého súdu nie je rozhodujúce, či pozitívne právo označuje určité deliktuálne konanie za trestný čin alebo za správny delikt. Tento postup bol podľa ţalobcu 1/ potvrdený aj nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 16/99, ktorého relevantnú časť odcitoval. Vo vzťahu k nesprávne zistenému skutkovému stavu ţalobca 1/ poukázal na jeho podporu prostredníctvom iba jedného nepriameho dôkazu, t. j. zhodu indexov jednotkových cien. V súvislosti s uvedeným odkázal na výsledky rozhodovacej činnosti komunitárnych orgánov a štandard dokazovania. Ďalej vyjadril nesúhlas s kolektívnou vinou ako aj s nedodrţaním dvojinštančnosti konania. Záverom ţalobca 1/ zrekapituloval argumenty všetkých ţalobcov a poţiadal odvolací súd, aby odvolanie zamietol a napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny 20 1Sţhpu/1/2009 potvrdil. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd priznal ţalobcovi 1/ náhradu všetkých trov konania vo vyčíslenej sume 234.500,03 €. B) Ţalobca 2/ vo svojom vyjadrení zo
  14. mája 2009 (č. l. 518) označil napadnutý rozsudok v meritórnej časti za správny, a to tak z hľadiska zisteného skutkového stavu, ako aj právneho posúdenia. Vo vzťahu k spochybneniu zrušovacieho dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP uviedol, ţe ţalovaný ako správny orgán nie je oprávnený posudzovať, či robiť závery o tom, či jeho právoplatné rozhodnutia ako individuálne správne akty trpia alebo netrpia nejakým nedostatkom. V súvislosti s absenciou špecifikácie skutku poukázal na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sţo/106/2007, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 57/
  15. Podľa ţalobcu 2/, hoci z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku explicitne nevyplýva, ţe by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné, časové a miestne určenie konania, z ktorého správny delikt vyplýva, tak je nespochybniteľné, ţe iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopady na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môţe nadobudnúť právnu moc. Názor ţalovaného, ţe analógia legis v správnom práve nemá miesto, ţalobca 2/ označil za prekonaný. Rovnako ţalobca 2/ s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku označil spoľahlivo zistený stav veci za jednu zo základných procesných zásad správneho konania. Podľa ţalobcu 2/ ţalovaný napadnuté rozhodnutie oprel o jediný nepriamy dôkaz predloţeným obstarávateľom, a to o cenovú ponuku, kde podľa názoru obstarávateľa a ţalovaného boli vykázané neštandardne zhodné ceny. Ţalovaný však pravdepodobne opomenul skutočnosť, ţe ţalobca 2/ spoločne s ostatnými ţalobcami vo verejnom obstarávaní postupovali v skupinách (konzorcium), a takto svoje ponuky predloţili. K problematike neuplatňovania absorpčnej zásady správnom trestaní ţalobca 2/ pripustil, ţe ţalovaný na jednej strane síce pri určení výšky pokuty disponuje určitou diskrečnou právomocou, avšak túto na druhej strane musí uplatniť v intenciách vymedzených mu ustanovením § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z.. Nakoľko citovaný zákon výslovne nerieši ukladanie pokuty pri súbehu viacerých správnych deliktov, potom je podľa ţalobcu 21 1Sţhpu/1/2009 v 2/ nutné podrobne objasniť uloţenie úhrnnej pokuty, t. j. uloţenie jednej pokuty za viacnásobné porušenie zákona v tom istom konaní ako úhrnnej sankcie. Uţ ţalovaným naznačený jednočinný súbeh deliktov, ktorý má mať svoj právny základ v porušení tak vnútroštátneho ako aj komunitárneho práva, by mala podľa ţalobcu 2/ vychádzať z absorpčnej zásady, t. j. uloţiť sankciu v takej výške, ktorá zodpovedá porušeniu toho ustanovenia zákona alebo iného právneho predpisu, ktoré povaţované za najťaţšie porušenie. Avšak bolo by v rozpore so zákonom, ako to správne podľa ţalobcu 2/ uvádza krajský súd v napadnutom rozsudku, ak by ţalovaný pri ukladaní pokuty za protiprávne konanie, ktoré má charakter jednočinného súbehu správnych deliktov, postupoval podľa zásady kumulácie napriek tomu, ţe s vyuţitím analógie mal pouţiť absorpčnú zásadu. V súvislosti s uvedeným ţalobca 2/ zdôraznil ţe v Slovenskej republike absentuje procesný predpis, ktorý by upravoval zásady správneho trestania. Preto s odkazom na štrasburskú judikatúru, ktorá vyzdvihuje trestnoprávny charakter administratívneho trestania, a s prihliadnutím na čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, je podľa názoru ţalobcu 2/ nutné analogicky aplikovať na správne trestanie aj Trestný zákon (ţalobca 2/ napríklad poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Sz6 68/2004 [po dôkladnom preverení archívu konajúci senát konštatuje, ţe uvedené ani obdobné číslo spisu sa v evidencii najvyššieho súdu nenachádza]). Tieţ zdôraznil, ţe aplikácia zásad ukladania trestov v trestnom konaní vyplýva z Odporúčania Výboru ministrov č. R
(91)77 pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené Výborom ministrov dňa
  1. februára 1991 na
  2. zasadnutí zástupcov ministrov (ďalej na účely rozsudku len „Odporúčanie č.
(91)77“), podľa ktorého v administratívnom trestaní treba rešpektovať toto Odporúčanie č.
(91)77, v zmysle ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, ţe správny (administratívny) postih protiprávneho správania moţno uplatniť len v primeranej lehote. V súvislosti s uvedeným ţalobca 2/ zdôraznil neopodstatnenosť námietky ţalovaného, ţe ţiaden zo súťaţných orgánov s výnimkou Českej republiky nepostupuje pri ukladaní sankcie v administratívnom konaní v súlade s absorpčnou zásadou, pričom poukázal aj na rozhodnutie ţalovaného č. 2007/DZ/R/2/102 zo dňa
  1. decembra
  2. 22 1Sţhpu/1/2009 V závere svojho vyjadrenia (č. l. 529) ţalobca 2/ poţiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a ţalobcovi 2/ priznal náhradu trov odvolacieho konania. C) Ţalobca 3/ vo svojom vyjadrení zo dňa
  3. mája 2009 (č. l. 508) odmietol argumenty ţalovaného a vyzdvihol prístup krajského súdu, ktorý dôkladne preskúmal obidve napadnuté rozhodnutia ako aj konanie, ktoré im predchádzalo. Následne sa podrobne zaoberal s jednotlivými odvolacími námietkami ţalovaného. najmä poukázal, ţe krajský súd pri argumentácii o absencii špecifikácie skutku veľmi jasne, podrobne a presvedčivo odôvodňuje svoje závery aj s prihliadnutím na ich aplikáciu v rozhodovacej praxi slovenských súdov. Takisto ţalobca 3/ odkazy ţalovaného na judikatúru Komisie charakterizoval ako vytrhnuté z kontextu, nakoľko ţalovaný opomenul uviesť, ţe v citovaných prípadoch existovalo viacero ďalších dôkazov, ktoré Komisii dokazovali protiprávne konanie podnikateľov. Tieţ poukázal na absenciu priameho dôkazu, ţe k uzavretiu zakázanej kartelovej dohody došlo. D) Ţalobca 4/ vo svojom vyjadrení zo dňa
  4. mája 2009 (č. l. 532) poukázal na prvom mieste na absenciu konkretizácie skutku výroku napadnutých rozhodnutí. S poukazom na administratívny spis ţalovaného zdôraznil uţ v správnom konaní namietané nejasnosti týkajúce sa konkretizácie skutku. Najmä poukázal na svoje písomné podanie v prvostupňovom konaní zo dňa
  5. apríla 2005, ako aj zo dňa
  6. augusta 2005, resp. rozklad podanom
  7. januára 2006, či na stanovisko z
  8. septembra 2006 (konkrétne bod 4.1 na strane 15) v odvolacom správnom konaní, v ktorom najmä uviedol: „Pri ukladaní pokút za správny delikt je povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia okrem iného presne vymedziť a opísať skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, tento správny delikt právne vymedziť (t. j. uviesť právnu kvalifikáciu správneho deliktu) a uviesť ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého správny orgán rozhodol. .... Namietame, ţe Úrad sa pri vydaní (prvostupňového) rozhodnutia vyššie uvedeným neriadil.“ 23 1Sţhpu/1/2009 Takisto ţalobca 4/ zdôraznil, ţe aj v bode IV.1 ţaloby namietal v tom smere, ţe skutok, v ktorom ţalovaný vidí naplnenie skutkových znakov správneho deliktu, musí byť vo výroku rozhodnutia opísaný jednoznačne a nezameniteľne. Najmä poukázal na skutočnosť, ţe pri ukladaní pokút za správny delikt je povinnosťou správneho orgánu vo výroku rozhodnutia presne vymedziť (opísať) skutok, v ktorom sa vidí naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu, uviesť právnu kvalifikáciu správneho deliktu a ustanovenie právneho predpisu, na základe ktorého správny orgán rozhodol. Pritom odkázal na existujúcu judikatúru, t. j. napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Sţ/128/95 publikovaný pod R 71/
  9. Čo sa týka judikatúry slovenských súdov týkajúcich sa nedostatočnej špecifikácie skutku, ţalobca 4/ okrem hore citovaného rozsudku poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Sţo 8 Sţo 28/2007, ktorého podstatnú časť následne citoval. Ďalej sa ţalobca 4/ vyjadril k - hľadisku času (t. j. k začiatku, trvaniu ako aj ukončeniu časového obdobia, počas ktorého malo údajné protiprávne konanie ţalobcu 4/ trvať), ktorého vyjadrenie v odôvodnení a rozhodnutia označil za nejasné a rozporné (viď rozpor medzi uvádzaním dňa zverejnenia predmetnej súťaţe vo Vestníku verejného obstarávania a dátumom
  10. apríla 2004), - hľadisku obsahu údajnej dohody obmedzujúcej súťaţ a - hľadisku preukázať a špecifikovať ďalšie podstatné skutkové okolnosti údajného protisúťaţného konania. Pri námietkach preukazujúcich nedostatočne zistený skutkový stav veci sa ţalobca 4/ najmä zameral na: - absenciu priameho dôkazu ako aj reťazcov nepriamych dôkazov, ktoré by jednoznačne preukazovali, ţe všetci šiesti ţalobcovia uzavreli dohodu obmedzujúcu súťaţ, - iba výlučnú existenciu neobvyklej podobnosti jednotkových cien predloţených ponúk bez akýchkoľvek koherentných dôkazov o akejkoľvek zakázanej výmene informácií medzi ţalobcom a ostatnými účastníkmi, ako aj ich vyhodnotenie. - neobvyklú podobnosť jednotkových cien, ktorá mohlo vyplynúť aj z limitovanej účasti v procese prípravy, finalizácia predkladanie konečných ponúk za konzorcium IS/Skanska. 24 1Sţhpu/1/2009 Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa aplikácie komunitárneho práva, ţalobca 4/ poukázal na zásadu národnej procesnej autonómie uplatňovanú SD EÚ najmä v rozsudkoch sp. zn. C-33/76, Rewe-Zentralfinanz v. Landwirtschaftskammer für das Saarland, [1976] a sp. zn. C-222/05 aţ C-225/05, Van den Weerd a spol. [2007] ECR I-4233 v bode
  11. Uvedená zásada podlieha zásade efektivity komunitárneho práva, v zmysle ktorej sa vyţaduje, aby národne stanovené procesné pravidlá neznemoţňovali alebo neprimerane nesťaţovali uplatnení komunitárneho práva (podľa ţalobcu 4/ viď napríklad vyššie citovaný rozsudok sp. zn. C-33/76, Rewe-Zentralfinanz). Navyše ţalobca 4/ vo vzťahu ku konaniu pred Komisiou a SD EÚ zdôraznil, ţe obidva komunitárne orgány uplatňujú svoje vlastné pravidlo dokazovania a štandard dokazovania. V súvislosti s uvedeným najmä poukázal na úvodné ustanovenie čl. 5 Nariadenia č. 1/2003, ktoré doslovne citoval. Na rozdiel od toho slovenské súdy uplatnili svoje vlastné procesné pravidlá dokazovania. Preto nesúhlasí so záverom ţalovaného, ţe zásada efektivity komunitárneho práva vyţaduje, aby národní sudcovia akceptovali špecifický dôkaz špecifickej skutkovej situácie ako nevyvrátiteľný dôkaz porušenia článku 81 ZES. Preto spoľahnutie sa ţalovaného na jediný nepriamy dôkaz neumoţňuje ţalovanému, a to ani s jeho poukazom na rozhodnutie Komisie (ide o veci Dutch Beer, Professional Videotape a Deutsche Telekom citované ţalovaným na str. 8 jeho odvolania), aby podporil svoje tvrdenie, ţe nemusí vykonávať ţiadne podstatné preskúmavaní času, miesta a spôsobu konania. Takisto ţalobca 4/ nesúhlasí s argumentáciou ţalovaného týkajúcou sa odchýlenia od judikatúry SD EÚ, keď krajský súd poţaduje preukázať od Úradu skutočnosti, ktoré pre zaloţenie existencie protisúťaţnej dohody vôbec nie sú relevantné. Na podporu svojho nesúhlasu ţalobca 4/ cituje rozsudok SD EÚ a vo veci ANIC nasledovne: „
  12. Tam, kde je spor o existencii porušenia súťaţných pravidiel, je rad na Komisii, aby preukázala porušenie, ktoré zistila, a predloţila dôkazy umoţňujúce preukázanie v rozsahu nevyhnutných právnych štandardov existencie okolností zakladajúcich porušenie ....
  13. Keď, ako v tomto prípade, porušenie zahŕňa protisúťaţné dohody a zosúladené postupy, Komisia musí predovšetkým preukázať, ţe podnikateľ mal v úmysle prispieť svojím vlastným správaním k spoločnému cieľu sledovanému všetkými účastníkmi, 25 1Sţhpu/1/2009 a ţe si bol vedomý konkrétneho konania, ktoré bolo plánované alebo uskutočňované inými podnikateľmi v snahe dosiahnuť ten istý cieľ, alebo ţe to mohol dôvodne predpokladať a bol pripravený prevziať s tým spojené riziko.“ Tieto skutočnosti však napadnuté rozhodnutie ţalovaného podľa ţalobcu 4/ neobsahovalo. Ďalej sa ţalobca 4/vyjadril k štandardu dokazovania a poţiadavkám na dôkazy a k porušeniu procesných práv na obhajobu, t. j. k zásade dvojinštančnosti a tieţ k aplikácii absorpčnej zásady (č. l. 553). Záverom ţalobca 4/ sa stotoţnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a navrhol, aby Najvyšší súd v predmetnej veci tento rozsudok vo veci samej potvrdil. K odvolaniam podanými inými ţalobcami v časti týkajúcej sa trov konania sa ţalobca 4/ nevyjadril. E) Ţalobca 5/ vo svojom vyjadrení zo dňa
  14. mája 2009 (č. l. 530) poukázal na bezradnosť ţalovaného vyplývajúcu z nedostatku dôkazov v spojení s nezvládnutím dôkaznej povinnosti pri obhajovaní svojho nedôsledného rozhodnutia, nadmieru poškodzujúceho ţalobcu 5/. V súvislosti s uvedeným vyslovil svoju domnienku, ţe nie je na mieste u ţalovaného v postavení štátneho orgánu, aby sa dovolával bezhraničnej aplikácie komunitárneho práva bez ďalšieho rešpektovania práva národného, a na základe toho anuloval svoje dôkazné povinnosti mu vyplývajúce z článku 81 ZES. Pre prípad úspechu si ţalobca 5/ uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vyčíslenej hodnote. F) Ţalobca 6/ vo svojom vyjadrení zo dňa
  15. mája 2009 (č. l. 557) uviedol, ţe sa nestotoţňuje s odvolaním ţalovaného a argumentmi uvádzanými v jeho odvolaní, nakoľko tieto sú nesprávne, nepresné a pouţité spôsobom, ktorý je neprijateľný a ktorý zavádzajúcim spôsobom vykresľuje práva a povinnosti ţalobcov. Po zrekapitulovaní názorov krajského súdu (písm. a/ aţ l/), s ktorými sa plne stotoţnil, predloţil analýzu dotknutých článkov Dohovoru týkajúcich sa v prejednávanej veci. 26 1Sţhpu/1/2009 Predovšetkým zdôraznil zásady Dohovoru, a to právo na spravodlivý proces, in dubio pro reo a prezumpciu neviny, ktoré jednoznačne vymedzujú štandardy dokazovania. Tieţ sa vyjadril k absorpčnej zásade (analógia), k princípu dvojinštančnosti konania ako aj k predloţeným dôkazom. S odkazom na právnu teóriu, ţalovaný 6/ zdôraznil ţe princíp materiálnej pravdy ukladá povinnosť správnemu orgánu úplne a presne identifikovať skutočností a získať dokumenty/ informácie potrebné pre svoje rozhodnutie. Vo vzťahu k uvedenému ţalovaný 6/ poukázal na úmyselné opomenutie vyhodnotenia tvrdení ţalobcov, ţe ich dokumenty boli odcudzené, čo je moţným vysvetlením podobnosti cenových ponúk. Záverom ţalobca 6/ navrhol, aby najvyšší súd zamietol odvolanie ţalovaného a potvrdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu s tým, ţe trvá na návrhu a tvrdeniach, ktoré uviedol v ţalobe. G) Zúčastnená osoba Skanska BS, a. s. vo svojom vyjadrení z
  16. apríla 2009 (č. l. 499) sa stotoţnila z názoru krajského súdu vyslovenom v čl. VI.a/ bod 8., na str. 50 rozsudku. Ďalej uviedla, ţe vzhľadom na vyslovené nepovaţuje za nevyhnutné sa ďalej k predkladanému odvolaniu ţalovaného vyjadrovať. K hore uvedeným stanoviskám, resp. vyjadreniam ţalobcov k odvolaniu najvyšší súd uvádza, ţe účastníci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia správneho orgánu nemôţu vyuţiť inštitút stanoviska k podanému odvolaniu na nezákonné prelomenie koncentračnej zásady, ktorá sa na nich vzťahuje prostredníctvom zákonnej lehoty na podávanie ţalôb, t. j. aj na špecifikáciu a konkretizáciu ţalobných dôvodov. VI. Právne názory odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tieţ „OSP“). Po zistení, ţe odvolanie bolo podané oprávnenou osobou 27 1Sţhpu/1/2009 v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 OSP), a ţe ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 OSP odvolanie prípustné, nenari

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.