Právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „Občiansky zákonník“). Mal za to,.že zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé,.že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne,.čo zjavne vyplýva zo zaradenia rozhodcovskej doložky do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Poukázaním aj na ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) konštatoval,.že takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou došlo k narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Dospel k záveru,.že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve bola v čase uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle §52 a nasl. Občianskeho zákonníka,.a preto je
4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania Zmluvy o úvere neplatná. Na základe uvedeného súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne zastavil. V závere rozhodnutia uviedol,.že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 11. júna 2012,.sp.zn. 1 CoE 290/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil
1 O.s.p. S odkazom na uznesenie Ústavného súdu SR,.sp.zn. IV. ÚS 55/2011 uviedol,.že exekučný súd je povinný počas celého priebehu exekučného konania skúmať,.či exekučný titul je spôsobilým exekučným titulom. Svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil ustanoveniami § 45 ods. 1,.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“ ). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Konštatoval,.že rozhodcovská doložka nebola medzi dodávateľom a spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ mohol zmluvu prijať alebo ako celok odmietnuť. Miesto rozhodcovského konania
názoru súdu ani zďaleka nespĺňa požiadavku predvídateľnosti a dostupnosti. Vzhľadom na okolnosti uzavretia rozhodcovskej doložky,.obsah jej znenia sa prieči dobrým mravom. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvého stupňa,.že rozhodcovská doložka je neplatná a rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom,.ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky,.nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Na základe uvedeného mal za to,.že v exekúcii ďalej nemožno pokračovať a je daný dôvod na zastavenie exekúcie,.preto odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. 3 5 ECdo 31/2013 Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Dôvody dovolania bližšie špecifikovala podaním z
zákona bol potrebný a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p.,.že jej súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej uviedla,.že konanie je postihnuté inou vadou,.ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),.keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,.pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázala na to,.že jednotlivé dôvody podrobne rozvinula už v odvolaní a preto nepovažuje za potrebné ich duplikovať. Taktiež navrhla,.aby dovolací súd konanie prerušil
1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky,.ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Odvolaciemu súdu vytýkala predovšetkým to,.že založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou. Ďalej,.že v rámci právneho posúdenia veci sa odvolací súd odvolal na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátnych právnych noriem,.ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv,.v dôsledku čoho takéto právne posúdenie trpí vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a porušuje právo účastníka konania na súdnu ochranu
článku 46 odseku 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Uviedla,.že
právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,.pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
dovolateľky,. ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas,.je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986,.Marshall,.samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,.takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,.prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica 4 5 ECdo 31/2013
dovolateľky nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom,.anglickom,.českom,.poľskom,.nemeckom,.a francúzskom jazyku a uviedla,.že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný,.musí byť toto ustanovenie vykladané
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy,.ktorej je súčasťou. Ďalej (
dovolateľky) sa súdy nižších stupňov vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili,.prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Dovolateľka mala za to,.že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z
vnútroštátneho práva),.preto je dovolací súd povinný predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na prejudiciálne posúdenie otázky,.ktoré oprávnená nastolila. V súvislosti s posúdením dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania o jej dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to,.že
pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa,.pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.
1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší,.ak rozhodol,.že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke
medzinárodnej zmluvy.
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach,.ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii,.orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi,.že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia,.môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie,.aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom,.proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva,.je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne,.t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT,.C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí 6 5 ECdo 31/2013 Súdneho dvora EÚ (ECR),.str. 3415 uviedol,.že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle,.že súd,.proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva,. je povinný obrátiť sa na Súdny dvor,.ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva,.s výnimkou prípadov,.keď skonštatuje,.že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné,.že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,.pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,.osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. V danom prípade rozhodnutia súdov nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,.ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha vyplýva,.že o neprípustnosti a zastavení exekúcie bolo rozhodnuté z dôvodu absencie riadneho exekučného titulu,.nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky – rozhodcovskej doložky. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. d/,.§ 57 ods. 1 písm. g/,.§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku,.resp. § 219 ods. 1 O.s.p. a § 45 ods. 1,.2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru,.že nie je daný žiadny dôvod,. pre ktorý by malo byť vyhovené podanému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania. Predmetný návrh preto dovolací súd zamietol. V ďalšom pristúpil dovolací súd k posúdeniu,.či dovolanie oprávnenej proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu smeruje proti rozhodnutiu,.proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu,.pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). 7 5 ECdo 31/2013 V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,.ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,.b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,.ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,.ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,.ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení,.že je dovolanie prípustné,.pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,.b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,.c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu,.ktoré napadla oprávnená dovolaním,.nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,.dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto
1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,.len ak by v konaní,. v ktorom bolo vydané,. došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),.ak a/ sa rozhodlo vo veci,.ktorá nepatrí do právomoci súdov,. b/ ten,.kto v konaní vystupoval ako účastník,.nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,. c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,.d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,.e/ sa nepodal návrh na začatie konania,.hoci
zákona bol potrebný,.f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,.g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,.ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,.možno ním napadnúť aj rozhodnutia,.proti ktorým je inak dovolanie procesne 8 5 ECdo 31/2013 neprípustné (viď napríklad R 117/1999,.R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho,.že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je,.že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ a g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Dovolateľka v dovolaní namieta,.že súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.) V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,.ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,.pracovných,.rodinných,.obchodných a hospodárskych vzťahov,.pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní,.len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania,.ktorá má ten dôsledok,.že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej,.ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná,.ak súd rozhodol vo veci,.o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzovala z toho,.že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala,.že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,.metódou,.ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé,.že dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní,.resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru,.že súdy 9 5 ECdo 31/2013 rozhodovali vo veci,.ktorá patrí do ich právomoci,.keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní,.v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29,.§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. Tvrdí,.že o tom,.či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného exekučného titulu,.bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal,.či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade. Doručený rozsudok,.ktorý už nemožno napadnúť odvolaním,.je právoplatný (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,.nemôže sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak,.použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva vtedy,.ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy,.keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,.o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,.a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Zo spisu vyplýva,.že súdny exekútor,.ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,.zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,.so sídlom v Bratislave,.Karloveské rameno 8,.IČO : 35 922 761,.z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom,.že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,.obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania,. aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,. navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,.aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný,.teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,.prípadne sa dožadovať 12 5 ECdo 31/2013 ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),.resp. toho,.aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,.ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,.II. ÚS 251/03). K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (
jej názoru) dôjsť tým,.že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil,.hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Dovolací súd dospel k záveru,.že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,.je exekučný súd oprávnený,.a zároveň povinný riešiť otázku,.či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci,. t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu,.ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,.ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona,.a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t.j. oprávnenie posúdiť,.či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť,.že uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012,.sp.zn. 6 Cdo 105/2011). Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania,.ktorým je spotrebiteľ,.nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. 13 5 ECdo 31/2013 V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie,.čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,.ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),.prípadne iný účastník konania,.stručne,.jasne a výstižne vysvetlí,.ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,.z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení 14 5 ECdo 31/2013 dôkazov riadil,.prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,.aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak,.použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,.ale iba na tie,.ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,.ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru,.že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy,.ktoré aplikoval na prejednávanú vec,.a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,.pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil,.prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno považovať za svojvoľné,.zjavne neodôvodnené,.resp. ústavne nekonformné,.pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,.že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 15 5 ECdo 31/2013 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,.a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.,.v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to,.že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv oprávnenej. V súvislosti s námietkou dovolateľky,.že konanie je postihnuté inou vadou,.ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť,.že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),.avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,.že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené,.mohli by mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia,.ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie,.či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,.prichádzalo do úvahy až vtedy,.keby dovolanie bolo procesne prípustné,.ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť,.že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.,.ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,.proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom,.riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,.nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej,.ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,.že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. 16 5 ECdo 31/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. februára 2014 JUDr. Vladimír M a g u r a,.v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.