1 písm. g/ Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) a exekúciu zastavil. Uviedol, ţe o trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením. V odôvodnení exekučný súd uviedol, ţe vzhľadom k tomu, ţe exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný kedykoľvek počas konania skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy ( ÚS 456/2011-19 z
1 O.s.p. Súčasne zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania a nepriznal účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania. Stotoţnil sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa v celom rozsahu, ako aj s jeho odôvodnením, na ktoré odkázal. Ďalej doplnil, ţe súd má povinnosť počas celého exekučného konania prihliadať ex offo na to, či sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu s poukazom na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 146/2011. Odvolací súd oprel svoju argumentáciu tieţ o spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27. septembra 2010. Rozhodcovskú doloţku povaţoval za osobitne nevyjedanú a neprijateľnú
E 109/2013 rozhodcovská doloţka neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet. Keďţe chýba základný predpoklad exekúcie, ktorým je právoplatný a vykonateľný exekučný titul, nie je moţné vykonať predloţený rozhodcovský rozsudok. Odvolací súd tieţ nedospel k záveru, ţe by v prejednávanej veci existovala potreba obrátiť sa s predbeţnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávnenej na prerušenie konania
E 18/2012 podala oprávnená odvolanie v časti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie (v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, ţe súd jej svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením § 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tieţ, ţe napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia, a ţe v ňom bola nesprávne poučená o nemoţnosti napadnúť odvolaním výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné, arbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ţiadala uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Proti tomu istému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená aj dovolanie, ktoré doplnila podaním zo 16. júla 2013 s označením „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Taktieţ navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil
1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Svoje dovolanie odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. a/ O.s.p., t.j. ţe súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O.s.p., ţe v tejto veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O.s.p., ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný a ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., ţe jej súd svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom, pretoţe vo veci 4 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 nenariadil pojednávanie a rozhodol bez dokazovania, pričom tento nedostatok nekorigoval ani odvolací súd. Ďalej uviedla, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav. Rozhodnutie súdu prvého stupňa i odvolacieho súdu
oprávnenej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Svoju argumentáciu v dovolaní podrobne a rozsiahlo rozvinula. V doplnenom dovolaní namietala, ţe súd (prvostupňový aj odvolací) oprávnenej odňal moţnosť konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), keď nerešpektoval procesný návrh oprávnenej, aby došlo k prerušeniu konania postupom
1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a neumoţnil jej tak v konaní uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov, 2. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c), keď opomenul aplikovať ustanovenie § 167 ods. 1 veta druhá,
ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania, 3. súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm.
osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré nemoţno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, ţe odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doloţky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou.
dovolateľky odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú reţim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami jeho nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, ţe rozhodcovská doloţka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, ţe ţaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a ţe spotrebiteľ si len s ťaţkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doloţky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemoţno spravodlivo poţadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, ţe
právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako 5 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 nariadenie, pretoţe je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
dovolateľky, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôţe ukladať povinnosti jednotlivcovi, takţe sa na ňu ako takú nemoţno odvolávať. Súd prvého stupňa, ani odvolací súd sa
oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica
dovolateľky nepovaţuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej poukázala na znenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, ţe ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Ďalej (
dovolateľky) sa súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnili, prečo povaţujú rozhodcovskú doloţku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Taktieţ namietala, ţe súdy nevytýčili vo veci pojednávanie, hoci tak boli
5 Exekučného poriadku (zrejme v znení účinnom do
kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Procesné podmienky v občianskom súdnom konaní, i napriek tomu, ţe ich Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis výslovne nevypočítava, moţno povaţovať za predpoklady (existujúce tak na strane súdu, ako i na strane účastníkov konania), ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (prvá hlava, prvá časť). Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo, preto ak súd po ich preskúmaní dôjde k záveru, ţe v konaní ide o taký ich nedostatok, ktorý nemoţno odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O.s.p.). Medzi takéto procesné podmienky nepochybne patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci vyplývajúca zo zákona.
účastník môţe napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
1 O.s.p. na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy. Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, neţ patrila, medzi zamestnávateľom a príjemcom tejto dávky
právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb poţívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky (§ 9 ods. 2 O.s.p.).
1 O.s.p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.
2 O.s.p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je upravená tak, ţe tento súd je príslušný rozhodovať o odvolaniach len 7 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa, pričom tieto prípady sú zákonom taxatívne vymedzené (citovaný § 9 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí návrhov oprávnenej na prerušenie konania vydané po začatí odvolacieho konania nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Funkčná príslušnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na prejednanie podaného odvolania oprávnenej preto nie je daná. Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo
názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu, nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca. V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného 9 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto
1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ a c/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné. Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.) 10 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bliţšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán. V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p. nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p. Tvrdí, ţe o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného exekučného titulu, bolo uţ právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade. 11 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 Doručený rozsudok, ktorý uţ nemoţno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova (§ 159 ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Zo spisu vyplýva, ţe súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Trnavská cesta 70, IČO : 35 922 761, z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (
jej názoru) dôjsť tým, ţe súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. 14 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 Dovolací sú dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doloţky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom a v danom prípade aj s ustanovením § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti treba uviesť, ţe uplatnený postup a prijaté právne závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď napr. uznesenie z 10. októbra 2012, sp.zn. 6 Cdo 105/2011). Takéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný súd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z
úniového práva a takýmto postupom nedochádza k porušeniu práv oprávnenej na verejné prejednanie veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom. Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul môţe dospieť exekučný súd pri postupe
E 109/2013 na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môţe dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania. Rovnako námietka dovolateľky, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď
zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje
1 písm. g) a k). Súd prvého stupňa však rozhodol o zastavení exekučného konania uznesením z
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje 18 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 právne závery. Prijatý záver o splnení podmienok na zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktieţ vysvetlil, prečo sa nestotoţnil s námietkami oprávnenej uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Rozhodnutie odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv oprávnenej. Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g) O.s.p. K tejto námietke dovolateľka poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený. Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky nemoţno na daný prípad aplikovať. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd 19 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 neboli povinné konanie prerušiť
1 písm.
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Oprávnená z procesného hľadiska zavinila, ţe sa konanie o jej odvolaní muselo zastaviť, preto jej vznikla povinnosť nahradiť povinnému trovy tohto konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.). 20 5 ECdo 140/2013 5 CoE 109/2013 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 11. februára 2014 JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.