Najvyšší súd 4 Cdo 271/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. A., bytom T.P., proti ţalovanej I., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. Z., so sídlom V., o zaplatenie 345 216,75 eur s príslušenstvom, o návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 15 Ro/226/2012, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7.5.2013, sp. zn. 19 Co/146/2013, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) uznesením zo dňa 7.5.2013, sp. zn. 19 Co/146/2013 potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 18.1.2013, sp. zn. 15 Ro/226/2013, ktorým súd prvého stupňa vyhovel návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Súd prvého stupňa uznesením zakázal ţalovanej nakladať s nehnuteľnosťami v kat. úz. K., zapísaných Správou katastra T., na LV č. X., LV č. X., nehnuteľnosťami v kat. úz. T., zapísaných Správou katastra T. na LV č. X.,na LV č. X., na LV č. X., t. j. uzatvárať kúpne, darovacie, zámenné, záloţné zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorých predmetom sú uvedené nehnuteľnosti,ako aj akýmkoľvek iným spôsobom tieto nehnuteľnosti prevádzať alebo vkladať do základného imania obchodnej spoločnosti alebo druţstva alebo ich iným spôsobom zaťaţiť. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ţe ţalobca predloţil zmluvu o pôţičke, ktorú dňa 26.3.2004 uzatvoril s dlţníkom, obchodnou spoločnosťou I., so sídlom v štáte V., zmluvu o prevzatí dlhu uzavretú dňa 24.11.2005 medzi uvedenou spoločnosťou ako pôvodným dlţníkom a ţalovanou ako novým dlţníkom, a to 2 4 Cdo 271/2013 spolu s plnými mocami pre zástupcov menovanej spoločnosti a ţalovanej, ktorí v ich mene zmluvu o prevzatí dlhu uzatvárali. Uvedenými listinami mal za osvedčené tvrdenia ţalobcu o existencii pôţičky vo výške 232 357,43 € splatnej najneskôr do 31.12.2009 spolu s úrokom 15% ročne do zaplatenia, dojednaného úroku z omeškania 10% ročne i v zmluve o pôţičke dojednanej zmluvnej pokute vo výške 112 859,32 €, ktorej vznik bol naviazaný na prípad porušenia dlţníka vrátiť v lehote splatnosti pôţičku spolu s úrokom. Predloţenými listinami mal prvostupňový súd taktieţ za osvedčenú skutočnosť, tvrdenú ţalobcom, ţe za vyššie uvedené dlhy zodpovedá ţalovaná, ktorá nastúpila na miesto pôvodného dlţníka ţalobcu. Ţalobca predloţil aj fotografiu rodinného domu ţalovanej ponúkaného na predaj a zároveň aj ponuku na jeho predaj na internetovej stránke, čím preukázal dôvodnosť obavy, ţe prípadný výkon súdneho rozhodnutia, ktorého vydania sa vo veci samej domáha, bude zmarený. Súd prvého stupňa vyhovel návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia, nakoľko sa stotoţnil so skutkovými a právnymi dôvodmi v ňom uvedenými. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie ţalovaná, v ktorom sa domáhala, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, ţe návrh na nariadenie predbeţného opatrenia zamietne a uloţí ţalobcovi nahradiť jej trovy predbeţného opatrenia. Odvolanie podala v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ aţ f/ O.s.p. Namietala, ţe ţalobca ţiadnym spôsobom neosvedčil danosť práva, poprela pravosť podpisu na listine splnomocnenia na uzavretie zmluvy o prevzatí dlhu. V dovolaní uviedla, ţe nikdy nijakým spôsobom neprejavila svoju vôľu splnomocniť na akýkoľvek právny úkon, ani prevziať akýkoľvek dlh od spoločnosti I., neprejavila vôľu stať sa dlţníkom ţalobcu a nikdy taký úkon neurobila ani osobne, ani v zastúpení. Tvrdila, ţe zmluva o prevzatí dlhu je absolútne neplatným právnym úkonom a nebol splnený ani druhý predpoklad pre nariadenie predbeţného opatrenia – obava, ţe výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený. Uviedla, ţe súd prvého stupňa porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie, keďţe bolo porušené právo na odôvodnenie rozhodnutia, právo na kontradiktórne súdne konanie (nemala moţnosť vyjadriť sa k podanému návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia). Ţalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, ţe navrhuje uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť, nakoľko osvedčil podmienky pre nariadenie predbeţného opatrenia. 3 4 Cdo 271/2013 Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. Mal za to, zhodne so súdom prvého stupňa, ţe ţalobca osvedčil existenciu takého stavu v súdnom konaní, ţe je splnený predpoklad pre nariadenie poţadovaného predbeţného opatrenia. Odvolací súd sa vysporiadal s námietkami ţalovanej, podrobne vysvetlil zmysel a účel predbeţného opatrenia a dospel k záveru, ţe nariadeným predbeţným opatrením nie je dotknuté nad mieru primeranú pomerom vlastnícke právo ţalovanej. Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., pretoţe v konaní došlo k vadám podľa ust. § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe odvolací súd jej odňal moţnosť konať pred súdom, a to nedostatočným odôvodnením uznesenia, ďalej podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., lebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preto, ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu povaţuje v celom rozsahu za nedostatočné a nepreskúmateľné a zároveň namietala, ţe sa odvolací súd nevysporiadal s jej námietkou ohľadom osvedčenia danosti práva. Ţalovaná zastáva názor, ţe ţalobca ţiadnym spôsobom neosvedčil danosť práva – nepredloţil dôkaz o tvrdenej skutočnosti, a to dokonca ani o reálnom odovzdaní a prevzatí peňazí. Podľa jej názoru, danosť práva je povinný osvedčiť ţalobca predbeţného opatrenia, nie je teda na mieste poţadovať osvedčenie tvrdení opaku od ţalovanej. Poukazuje aj na konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.2.2010 sp. zn. 4 Cdo 13/2009, ktoré vyslovilo názor, ţe na nikom nemoţno spravodlivo ţiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu právnej skutočnosti. V dovolaní ţalovaná ţiada, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu a tieţ uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne rozhodnutie zo dňa 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, ktorý vyslovil názor, ţe nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Zároveň ţalovaná poukazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil, ţe súčasťou 4 4 Cdo 271/2013 základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ţalobca v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu uviedol, ţe vydané uznesenie okresného súdu, ako aj krajského súdu, povaţuje za dôvodné a zákonné a v celom rozsahu sa s nimi stotoţňuje. Má za to, ţe obe uznesenia sú riadne odôvodnené, a teda ţalovanej nebola odňatá moţnosť konať pred súdom, a preto navrhol, aby dovolací súd podané dovolanie ako nedôvodné zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas ţalovaná zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 druhá veta O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods.
- písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.). Dovolanie ţalovanej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné. 5 4 Cdo 271/2013 Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b/ OSP, dovolací súd uvádza, ţe iná procesná vada konania je relevantným dovolacím dôvodom, prípustnosť dovolania ale nezakladá. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietala dovolateľka, môţe byť len dôvodom dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a nie súčasne aj dôvodom jeho prípustnosti v zmysle ustanovení § 236 a nasl. O.s.p. (rovnako to platí aj pri inej vade v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (R 43/2003 a R 54/2012). Keďţe ţalovanou bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté uznesenie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Prípustnosť dovolania ţalovanej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy len ak by v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 6 4 Cdo 271/2013 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. V súvislosti s námietkou dovolateľky, ale tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ţalovaná v dovolaní nenamietala, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia takej procesnej vady nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je treba povaţovať za porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré napĺňa znaky odňatia moţnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Právo na odôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces, zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), 7 4 Cdo 271/2013 neznamená to však povinnosť súdu sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa ust. § 102 ods. 1 O.s.p., ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretoţe je obava, ţe neskôr ho nebude moţné vykonať alebo len s veľkými ťaţkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbeţné opatrenie, alebo zabezpečí dôkaz. O návrhu na predbeţné opatrenie sa ustanovenia § 75 aţ § 77 O.s.p. pouţijú primerane. Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, postupovali v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a rozhodli o návrhu ţalobcu o predbeţnom opatrení. Dovolateľka v dovolaní namietala, ţe uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, nemá náleţitosti vyţadované v ust. § 157 ods. 2 OSP, t. j., ţe je zmätočné a nepreskúmateľné, čo zakladá vadu podľa ust. § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd sa s týmto názorom dovolateľky nestotoţnil z týchto dôvodov: Zmyslom predbeţného opatrenia je dočasná úprava pomerov účastníkov (nie s konečnou platnosťou), pričom musí byť poskytnutá ochrana tomu, kto o vydanie predbeţného opatrenia ţiada, ako aj tomu, voči ktorému predbeţné opatrenie smeruje. Ochrana toho, proti komu navrhované predbeţné opatrenie má smerovať, však nemôţe dosiahnuť takej intenzity, aby prakticky znemoţňovala ochranu oprávnených záujmov druhej strany. Ide pritom o dočasné opatrenia, ktorých trvanie je obmedzené, ktoré môţu byť na návrh zrušené, pričom predbeţným opatrením nie je moţné prejudikovať konečný výsledok sporu. Úprava postupu pri vydávaní predbeţných opatrení vyţaduje, aby ţalobca osvedčil taktieţ pravdepodobnosť moţného ohrozenia výkonu rozhodnutia. O odňatie moţnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka, ale postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemoţno bez ďalšieho dokazovania 8 4 Cdo 271/2013 implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodnúť podľa nich. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04). Pri rozhodovaní o predbeţnom opatrení súd nie je povinný vykonávať dokazovanie ani výsluchom účastníkov, ani ich vyjadreniami, vychádza zo skutočností preukázaných a osvedčených ţalobcom. Pri vlastnom osvedčovaní nároku (typicky na základe predloţených listín) nie je potrebné dbať na formálne poţiadavky inak platné pre dokazovanie, vrátane poţiadavky, aby druhá strana sporu sa mohla vyjadriť k obsahu listín, ovplyvňujúcim úsudok súdu o splnení predpokladov pre nariadenie predbeţného opatrenia. Ak odvolací súd pri úvahe o tom, či sú osvedčené skutočnosti rozhodné pre nariadenie predbeţného opatrenia, postupoval v konaní v súlade s uvedenými závermi, nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Súd prvého stupňa listinné dôkazy, predloţené ţalobcom vo veci nariadenia predbeţného opatrenia, vyhodnotil tak, ţe ţalobca osvedčil vydanie predbeţného opatrenia ako prostriedku na dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania. Postupoval tak v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, keďţe pri skúmaní splnenia podmienok na nariadenie predbeţného opatrenia vychádzal len zo skutočností, preukazovaných ţalobcom, bez toho, aby bol povinný skúmať stanovisko druhej strany, t. j. ţalovanej. Ţalovaná aţ v odvolaní preukazovala skutočnosti, ktoré podľa jej názoru vyvracajú tvrdenia ţalobcu o potrebe dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Ani odvolací súd nebol povinný vykonávať dokazovanie, či účastníci konania osvedčili svoje tvrdenia, ale bolo na úvahe súdu s prihliadnutím na charakter predbeţného opatrenia, ako rozhodne, t. j. či má, resp. nemá za osvedčené podmienky vyţadované pre nariadenie predbeţného opatrenia. 9 4 Cdo 271/2013 Procesný postup súdov bol preto v súlade so zákonom a nemal za následok odňatie moţnosti ţalovanej pred súdom konať. Samotným rozhodnutím súdy preto neporušili základné právo ţalovanej na spravodlivú ochranu jej práv. Dovolací súd sa stotoţnil s právnym názorom odvolacieho súdu a konštatoval, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu netrpí vadou uvedenou v ust. § 237 písm. f/ O.s.p., keďţe toto uznesenie odvolacieho súdu má náleţitosti vyţadované podľa ust. § 167 O.s.p. v spojení s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., je riadne odôvodnené s prihliadnutím aj na skutočnosť, ţe ide o rozhodnutie, ktoré dočasne upravuje pomery účastníkov konania, a teda nejde o rozhodnutie vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako vyplýva z vyššie uvedeného, nezistil v predmetnej veci prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania vzhľadom na ust. § 239 ods. 3 O.s.p. nie je daná ani podľa ust. § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie ţalovanej podľa ust. § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol, keďţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Úspešnému ţalobcovi dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe v tomto konaní mu ţiadne trovy konania nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- augusta 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová