← Slovensko

o určenie neplatnosti dohody o vydaní a iné

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 243/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M., so sídlom v P.P., IČO: X., proti ţalovaným 1/ J., bývajúcemu v P.P., zastúpeného JUDr. Š., advokátom v T., 2/ A., bývajúcej v P.P., t.č. A., P., zastúpenej opatrovníkom MUDr. D., bývajúcim v P.P., o určenie neplatnosti dohody o vydaní veci a iné, vedenej na Okresnom súde P. pod sp. zn. 7 C 81/2008, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z

  1. septembra 2010 sp. zn. 10 Co 98/2010, takto r o z h o d o l : Uznesenie Krajského súdu v Trnave z
  2. septembra 2010 sp. zn. 10 Co 98/2010 a uznesenie Okresného súdu P. z
  3. decembra 2009 sp. zn. 7 C 81/2008 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu P. na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd P. uznesením z
  4. decembra 2009, č.k. 7 C 81/2008-97 prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia veci vedenej na Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave pod sp. zn. X.. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 109 ods. 2 O.s.p. (bez uvedenia konkrétneho písmena – pozn. dovolacieho súdu) a vecne tým, ţe pôvodní ţalovaní si uplatnili reštitučný nárok na vydanie časti pkn. parc. č. X., a úrad doteraz nevydal vo veci uplatneného reštitučného nároku ţalovaných právoplatné rozhodnutie, ktoré bude mať význam pre rozhodnutie v predmetnej veci. Uviedol, ţe dohoda o vydaní veci uzavretá
  5. júla 1993 medzi obchodnou spoločnosťou D. ako vydávajúcim a pôvodne ţalovanými ako osobami oprávnenými bola schválená rozhodnutím pozemkového úradu
  6. Septembra 1993 s vyznačením jeho právoplatnosti dňom
  7. septembra 1993, avšak v zmysle uznesenia Mestského súdu v Bratislave zo
  8. decembra 1994 sp. zn. 20 Cob 507/1993 bol návrh členov predstavenstva spoločnosti D. na zápis spoločnosti do obchodného registra zamietnutý. 2 4 Cdo 243/2013 Z uvedeného vyplýva, ţe v čase uzavretia dohody táto spoločnosť nemala právnu subjektivitu a rozhodnutie o schválení takejto dohody nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave uznesením z
  9. septembra 2010 sp. zn. 10 Co 98/2010 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, ţe z ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vyplýva moţnosť súdu prerušiť konanie v prípadoch, v tomto ustanovení zmienených, teda aj v prípade behu konania zaoberajúceho sa otázkou významnou pre rozhodnutie súdu v konaní majúcom sa potenciálne prerušiť a preto odvolanie ţalobcu proti uzneseniu vyuţívajúcemu takúto moţnosť bolo bez nádeje na úspech. Uviedol, ţe rozhodnutie pozemkového úradu zo
  10. septembra 1993 nemoţno povaţovať za právoplatné i keď je na ňom vyznačená právoplatnosť, nakoľko nebolo doručené všetkým účastníkom konania a to tak oprávneným osobám ako aj povinnej, pretoţe bolo ako povinnej doručované D., u ktorej uţ v čase doručovania išlo o nespôsobilý subjekt. Nemohli tak nastať formálne ani materiálne účinky právoplatnosti. Uzavrel, ţe „Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, ţe rozhodnutie uţ nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda ţe ţiadne opravné prostriedky uţ nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, ţe medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatné účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe rozhodnutého nároku, o ktorom nemoţno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.“ Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal včas dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a to z dôvodu, ţe rozhodnutím o prerušení konania mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Uviedol, ţe súd prvého stupňa nezdôvodnil, prečo rozhodnutie pozemkového úradu bude mať zásadný význam pre rozhodnutie súdu o jeho návrhu, pričom konanie na pozemkovom úrade bolo právoplatne skončené uţ
  11. septembra
  12. Určenie platnosti právnych úkonov, určenie vlastníctva a uloţenie povinnosti vypratať nehnuteľnosť sú otázky, ktorých vyriešenie v tomto konaní nezávisí od konania a rozhodnutia pozemkového úradu v minulosti. Skúmanie postupu pozemkového úradu je z hľadiska dokazovania nadbytočné, nakoľko ţalobca spochybňuje platnosť dohody a jej účinnosť nie je predmetom návrhu. 3 4 Cdo 243/2013 Ţalovaný 1/ navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu ako vecne správne potvrdiť. Ţalovaná 2/ vyjadrenie k dovolaniu nepodala. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorého koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolateľ napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie citovaných uznesení. Jeho prípustnosť podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. preto neprichádza do úvahy. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací 4 4 Cdo 243/2013 súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. ţalobca v dovolaní nenamietal, a dovolacím súdom neboli ani zistené. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobca v dovolaní namietal, ţe rozhodnutím o prerušení konania mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môţe konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, teda také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môţe konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná moţnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zváţiť moţnosť iných vhodných opatrení a aţ keď tieto zlyhajú, môţe konanie prerušiť. Prerušenie konania v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia predpokladá, ţe prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre rozhodnutie súdu. Z hľadiska kritéria významu riešenej otázky pre rozhodnutie súdu môţe ísť iba o otázku, ktorá je pre rozhodnutie súdu podstatná. Ak by sa v inom konaní riešila len celkom okrajová otázka, prípadne otázka, od ktorej posúdenia rozhodnutie súdu nezávisí, nebude prerušenie konania na mieste. V takomto prípade by prerušením konania išlo o postup súdu v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a so zákonnou poţiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní vyplývajúcou z ustanovenia § 6 O.s.p. (v konečnom dôsledku ide o odmietnutie vykonať spravodlivosť účinne a rýchlo). Procesnoprávnym následkom prerušenia konania totiţ je, ţe sa nevykonávajú pojednávania a ţe sa zastavuje plynutie všetkých procesných lehôt (§ 111 ods. 1 O.s.p.). 5 4 Cdo 243/2013 Z obsahu spisu vyplýva, ţe naposledy upraveným petitom sa ţalobca v tomto konaní domáha a/ určenia, ţe dohoda o vydaní veci uzatvorená
  13. júla 1993 medzi obchodnou spoločnosťou D. ako povinnou osobou a J. (právnym predchodcom ţalovaného 1/) a ţalovanou 2/ ako oprávnenými osobami je absolútne neplatným právnym úkonom a neplatné sú všetky následné prevody predmetnej nehnuteľnosti, b/ určenia, ţe ţalobca je vlastníkom konkrétne uvedených nehnuteľností, c/ vypratania konkrétne uvedených nehnuteľností. Súd prvého stupňa prerušil konanie do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia pozemkového úradu zo
  14. septembra 1993, ktorým bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti – parc. č. X. vo výmere 316m2, podľa ktorej povinná osoba – D. mala predmetnú nehnuteľnosť vydať oprávneným osobám (právnemu predchodcovi ţalovaného 1/ a ţalovanej 2/). Zároveň súd prvého stupňa konštatoval, ţe predmetná dohoda nemohla byť uzatvorená platne, pretože už v čase jej uzatvorenia D. nemala právnu subjektivitu, preto ani rozhodnutie pozemkového úradu nemohlo byť doručenému v tom čase už neexistujúcemu subjektu. Ak za tohto stavu okresný súd predmetné konanie svojim uznesením z
  15. decembra 2009 vo veci prerušil aţ do právoplatného skončenia veci na Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave vedeného pod č.j. X., a krajský súd toto rozhodnutie potvrdil zhodne konštatujúc, nemožnosť doručiť rozhodnutie už neexistujúcemu subjektu (pre ktorý dôvod rozhodnutie nebolo moţné doručiť od roku 1993, t.j. za dobu 17 rokov, a teda ani v budúcnosti nie je moţné dôvodne predpokladať moţnosť jeho doručenia –pozn. dovolacieho súdu), ide o rozhodnutia, ktoré boli vydané, hoci pre ich vydanie neboli splnené zákonné podmienky uvedené v § 109 ods. 2 psím. c/ O.s.p. Výsledkom tohto nesprávneho postupu je v podstate odmietnutie vykonať spravodlivosť účinne a v primeranej lehote, čím súdy porušili právo ţalobcu na súdnu ochranu. Ide nepochybne o nesprávny postup, ktorý napĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto neostalo iné, neţ uznesenie odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta O.s.p.). 6 4 Cdo 243/2013 Dovolací súd nerozhodol o trovách dovolacieho konania, pretoţe o nich rozhodne súd v konečnom rozhodnutí o veci (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  16. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  17. mája 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.