Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 190/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne V., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. L., advokátkou v N., proti ţalovaným 1/ M., bývajúcemu v S., zastúpenému JUDr. T., advokátom v T., 2/ F., bývajúcemu v S., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovanej S., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 6 C 42/2006, o dovolaní ţalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z
- marca 2012 sp. zn. 9 Co 42/2011, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z
- marca 2012 sp. zn. 9 Co 42/2011 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta z
- októbra 2010 č.k. 6 C 42/2006-277 v časti o uloţení povinnosti ţalovanému 1/ zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie. V časti napádajúcej jeho výrok, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí ţaloby, dovolanie o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e Ţalobkyňa sa naposledy upraveným petitom ţaloby domáhala, aby súd uloţil ţalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 35.482,44 Eur (9.792,92 Eur – strata na zárobku po skončení PN od 1.1.2005 do 28.2.2010, 1.815,75 Eur – úroky z omeškania od 1.2.2005 do 28.2.2010, 2.065,37 Eur - úroky z omeškania z jednotlivých druhov odškodnenia, 21.808,40 Eur – ako 15-násobné zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia) a platenia úrazovej renty vo výške 180,90 Eur mesačne. Návrh odôvodnila tým, ţe
- decembra 2003 utrpela pri dopravnej nehode ťaţké zranenie vo forme dilaceračného poranenia v oblasti pravého lakťa, zlomeninu krčka vretennej kosti vpravo a zlomeninu 2 4 Cdo 190/2013
- kosti predkolenia. Dopravnú nehodu zavinil ţalovaný 1/, ktorý viedol motorové vozidlo patriace ţalovanému 2/. Okresný súd Galanta po pripustení zmeny ţaloby, rozsudkom z
- októbra 2010 č.k. 6 C 42/2006-277 uloţil ţalovanému 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur, v časti, v ktorej sa ţalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 3.668,92 Eur s 8% úrokom z omeškania zo sumy 21.808,40 Eur od
- júna 2006 do zaplatenia konanie zastavil, vo zvyšnej časti ţalobu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalovaný 1/ zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia ţalobkyne a zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, pričom ţalovaný 2/ za škodu nezodpovedá s poukazom na ustanovenie § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za postačujúce s prihliadnutím na všetky okolnosti týkajúce sa uplatneného nároku povaţoval súd prvého stupňa zvýšenie sťaţenia spoločenského uplatnenia ţalobkyne vo výške 5–násobku základného počtu bodov, t.j. vo výške 7.269,47 Eur a z titulu omeškania ţalovaného 1/ s plnením jednotlivých uplatnených nárokov mu uloţil povinnosť zaplatiť aj úrok z omeškania vo výške 614,49 Eur. Na odvolanie ţalobkyne, ţalovaného 1/ a vedľajšieho účastníka, Krajský súd v Trnave rozsudkom z
- marca 2012 sp. zn. 9 Co 42/2011 s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p., potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti ţalovaného 1/ zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur a v časti, v ktorej bola ţaloba ţalobkyne zamietnutá a súdu prvého stupňa uloţil povinnosť rozhodnúť o trovách odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náleţite odôvodnil. V časti, v ktorej povaţoval za potrebné k dôvodom napadnutého rozhodnutia doplniť svoje poznatky, zopakoval len v ţalobe uvedený skutkový stav veci, námietky ţalovaného 1/ týkajúce sa uplatnenej námietky premlčania s odkazom na správnosť rozhodnutia súdom prvého stupňa v tejto otázke, zopakoval dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa vo vzťahu k námietke ţalovaného 1/ týkajúcej sa neuplatnenia si nároku ţalobkyňou včas, poukázal na správnosť rozhodnutia súdom prvého stupňa vo vzťahu k ţalovanému 2/ pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní 3 4 Cdo 190/2013 a skonštatoval primeranosť zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške 5-násobku základného počtu bodov. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný 1/, ktorého prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. V dôvodoch svojho dovolania doslovne zopakoval všetky námietky uvádzané tak v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, ako aj vo svojom odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa, z ktorých vyvodil, ţe rozhodnutia oboch súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, keď súdy najmä nesprávne posúdili otázku premlčania nároku, pričom vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je potrebné vidieť v nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení rozhodnutia nemajúcom náleţitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Navrhol preto zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a návrh ţalobkyne zamietnuť. Ţalobkyňa, ţalovaný 2/ ani vedľajší účastník právo vyjadriť sa k dovolaniu ţalovaného 1/ nevyuţili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno napadnúť. Z hľadiska prípustnosti dovolania treba uviesť, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p. V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti ukladajúcej dovolateľovi povinnosť na plnenie a jednak v časti, v ktorej bola ţaloba ţalobkyne zamietnutá. 4 4 Cdo 190/2013 Dovolateľ napadol dovolaním celý výrok rozsudku odvolacieho súdu. V prejednávanej veci tak bola dovolaním napadnutá aj časť výroku odvolacieho rozsudku účastníkom konania (ţalovaným 1/), ktorý nie je k jeho podaniu subjektívne legitimovaný. Subjektívna prípustnosť odráţa stav procesnej ujmy určitého účastníka konania, ktorá sa prejavuje v porovnaní najpriaznivejšieho výsledku, ktorý odvolací súd pre účastníka mohol zaloţiť svojím rozhodnutím a výsledku, ktorý svojím rozhodnutím skutočne zaloţil. Z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, ţe oprávnenie ho podať (subjektívna prípustnosť) svedčí účastníkovi, v ktorého neprospech toto porovnanie vyznieva, ak je spôsobená ujma na základe dovolania odstrániteľná tým, ţe dovolací súd toto rozhodnutie zruší. V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil o.i. aj ţalobu zamietajúci výrok, teda z hľadiska procesného bola v súdnom konaní v tejto časti neúspešná ţalobkyňa (a v tomto ohľade bol ţalovaný 1/ úspešný), pričom predmetom tohto konania nebol ţiadny vzájomný návrh ţalovaného 1/. Niet priaznivejšieho procesného výsledku pre účastníka konania, proti ktorému návrh smeruje, ak takýto návrh súd zamietne. Potvrdzujúcim výrokom odvolacieho rozsudku v tejto časti nebola dovolateľovi spôsobená ujma, ktorú by bolo moţné napraviť v dovolacom konaní. Ak nie je dovolanie subjektívne prípustné, je potom bezpredmetné zaoberať sa otázkou, či dovolanie mohlo byť prípustné objektívne. Keďţe dovolanie v tejto časti (zamietajúcej ţalobu voči dovolateľovi) bolo podané tým, kto nie je subjektívne oprávnený podať dovolanie, bolo ho potrebné v tejto časti odmietnuť podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. ako dovolanie podané niekým, kto na dovolanie nie je oprávnený. Dovolací súd sa ďalej zaoberal dovolaním dovolateľa smerujúcim proti tej časti napadnutého rozsudku odvolacieho súd, ktorou bol potvrdený výrok súdu prvého stupňa ukladajúci ţalovanému 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie 5 4 Cdo 190/2013 prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil), a nejde o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného 1/ z ustanovenia § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. tu nemoţno vyvodiť. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré 6 4 Cdo 190/2013 právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
- decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z
- mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/2003), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, ţe s poţiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v ţiadnej moţnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať pred súdom. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá síce odpovedať na kaţdú námietku alebo argument, ale musí dať odpoveď na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov 7 4 Cdo 190/2013 prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Treba zdôrazniť, ţe zákonom č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
- októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O.s.p. doplnený okrem iného o odsek 2, podľa ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa odôvodnenie obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je teda odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienené tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj po právnej stránke. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nezodpovedá vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa sa v tomto konaní po poslednej úprave petitu domáhala s prihliadnutím na to, ţe po začatí konania časť jej pôvodne uplatneného nároku bol uspokojený plnením vedľajšieho účastníka konania, 1/ zaplatenia náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie od
- januára 2005 do
- februára 2010 v sume 9.792,92 Eur, 2/ úrokov z omeškania za obdobie od
- februára 2005 do
- februára 2010 v sume 1.815,75 Eur, 3/ úrokov z omeškania za oneskorenú úhradu jednotlivých druhov odškodnenia v sume 2.065,37 Eur, 4/ zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia v sume 21.808,40 Eur, 5/ úrazovej renty od
- marca 2010 v sume 180,90 Eur mesačne. Súd prvého stupňa ţalovanému 1/ uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 7.883,96 Eur, v časti týkajúcej sa sumy 3.668,92 Eur s 8% úrokom z omeškania zo sumy 21.808,40 Eur konanie zastavil a vo zvyšku ţalobu zamietol. V odvolaní proti tomuto rozsudku ţalovaný 1/ (dovolateľ) namietal, ţe všetky nároky ţalobkyne sú premlčané a pokiaľ vedľajší účastník ţalobkyni plnil po tom, ako bola v konaní vznesená námietka premlčania, plnil tak dobrovoľne a ţalobkyňa nemohla byť v konaní úspešná s nárokom na priznanie jej úrokov z omeškania. Namietal tieţ, ţe zo strany poisťovne boli ţalobkyni plnené zjavne premrštené nároky tak spojené s liečením, vecnou škodou ako aj stratou na zárobku, ktoré naviac v konaní neboli ani ţalobkyňou zdokladované a sú teda nepreskúmateľné. Namietol tieţ, ţe poisťovňa, ani on sám sa nemohol dostať do omeškania a to vzhľadom na oneskorene uplatnené jednotlivé nároky ţalobkyňou v konaní. Namietol tieţ nedostatočne zistený skutkový stav vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa poţadovaného zvýšenia sťaţenia 8 4 Cdo 190/2013 spoločenského uplatnenia ţalobkyňou, keď v konaní dôvodnosť priznania poţadovaného mimoriadneho zvýšenia nebola preukázaná. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ako „dodatok“ len zopakoval skutkový stav, z ktorého ţalobkyňa vyvodzovala svoj nárok, vo vzťahu k námietke premlčania nároku v tejto časti opäť len odkázal na správne posúdenie veci súdom prvého stupňa, vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, ţe ţalobkyňa tento nárok presne vyčíslila a plnenie poisťovne nemá vplyv na povinnosť ţalovaného, a ţe otázku mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaţenia spoločenského uplatnenia súd prvého stupňa správne posúdil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nevysporiadal s námietkami ţalovaného 1/ (ktorými bolo odôvodnené celé odvolanie a ktoré boli vznášané počas celého konania pred súdom prvého stupňa) pokiaľ ide o vyššie uvedené skutočnosti (t.j. vyriešenie otázky včasnosti uplatnenia nároku ako takého, premlčania jednotlivých nárokov uplatnených v konaní, preukázania opodstatnenosti výšky uplatnených nárokov, opodstatnenosti mimoriadneho zvýšenia sťaţenia spoločenského uplatnenia). Odvolací súd ţiadnym spôsobom nevyhodnotil rozsiahlu argumentáciu ţalovaného 1/ obsiahnutú v odvolaní tvrdiacu, ţe prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď vo svojom odôvodnení v podstate len zopakoval obsah spisu a odkázal na odôvodnenie súdom prvého stupňa, práve nesprávnosť, ktorého ţalovaný 1/ vo svojom odvolaní namietal a to napriek tomu, ţe v danom prípade išlo o argumenty, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie vo veci a preto je potrebné sa nimi zaoberať. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd neuviedol ţiadne ustanovenie právneho predpisu, preto nie je z neho moţné ani zistiť, podľa akého právneho predpisu vec posudzoval. Za predpokladu, že odvolací súd nepovažoval dôvody odvolania 9 4 Cdo 190/2013 za podstatné a právne významné, mal v dôvodoch rozhodnutia náležitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako uţ bolo vyššie uvedené) nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Procesná vada podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti ukladajúcej dovolateľovi povinnosť plniť, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), pričom sa však – vzhľadom na dôvod zrušenia – nezaoberal ďalšími dôvodmi, z ktorých ţalovaný 1/ vyvodzoval opodstatnenosť jeho opravného prostriedku. Neriešil preto ani otázku opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- apríla 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová