Najvyšší súd 4 Cdo 263/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne E., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X, zastúpenej advokátskou kanceláriou T.,

§ 150ods.

1, 2 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, ţe odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţňuje i s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p....“. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie vedľajší účastník. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, ţe mu odvolací súd svojim postupom odňal moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Poukázal na to, ţe zatiaľ čo súd prvého stupňa o trovách vedľajšieho účastníka rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na účelnosť vynaloţených výdavkov, odvolací súd konštatuje, ţe sa stotoţňuje s postupom súdu prvého stupňa, ktorý o trovách rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 150ods.

1, 2 O.s.p. V predmetnej veci tak odvolací súd opustil platformu racionálnej skutkovej a právnej argumentácie, rozhodol nezákonne a svojvoľne, pričom svoje rozhodnutie vôbec neodôvodnil a porušil aj zásadu dvojinštančnosti konania a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keďţe účastníkom neumoţnil sa k moţnému pouţitiu iného ustanovenia pri rozhodovaní o trovách konania vyjadriť. Ţalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu toto navrhla zamietnuť. Ţalovaní sa vo svojom vyjadrení s dovolaním vedľajšieho účastníka stotoţnili. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas subjekt, ktorý bol účastníkom odvolacieho konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), a je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. 3 4 Cdo 263/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia (o. i.) vtedy, ak ide o uznesenie o trovách konania. Dovolateľ napadol dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd rozhodol o trovách konania. Takéto uznesenie je v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia, proti ktorým je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. Ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Treba zdôrazniť, ţe nie je však relevantné tvrdenie dovolateľa o existencii vady uvedenej v ustanovení § 237 O.s.p., ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto vade skutočne došlo. Vedľajší účastník namieta, ţe v konaní mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je nesprávny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Vedľajší účastník odňatie moţnosti konať pred súdom dáva do súvislosti jednak s porušením práva účastníka na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, jednak s postupom odvolacieho súdu, ktorý keď zvaţoval pouţitie iného ustanovenia procesného predpisu pri rozhodovaní o náhrade trov konania neţ pouţil súd prvého stupňa, si nesplnil svoju zákonnú povinnosť vytvoriť mu priestor na uplatnenie námietok a argumentov, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o trovách konania, z obsahu ktorej námietky vyplýva, ţe postup súdu povaţuje za taký, ktorý je v rozpore s § 213 ods. 2 O.s.p. 4 4 Cdo 263/2013 Z hľadiska posúdenia (ne)dôvodnosti dovolateľom uplatnených námietok, dovolací súd sa najskôr zaoberal dovolateľovým tvrdením, podľa ktorého odvolací súd postupoval v rozpore s § 213 ods. 2 O.s.p. Ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu pred rozhodnutím o odvolaní, aby v prípade, ak je toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Dovolací súd nepovaţuje námietku vedľajšieho účastníka, podľa ktorej ho mal odvolací súd osobitne vyzvať na vyjadrenie k moţnej aplikácii § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 150ods.

1 a 2 O.s.p. s odôvodnením, ţe na rozhodnutie o trovách konania chce aplikovať ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, za dôvodnú. Účelom ustanovenia § 213 ods. 2 O.s.p. je totiţ primárne zabrániť prekvapivému rozhodnutiu odvolacieho súdu z hľadiska právnej kvalifikácie merita veci podľa (odlišného ustanovenia) hmotného práva. Rozhodnutie o trovách konania je vnútorne jednotnou procesnoprávnou otázkou, pri ktorej nemoţno samostatne hovoriť na jednej strane o ustanoveniach upravujúcich náhradu trov konania podľa zásady úspechu, resp. výsledku konania a na druhej strane o odlišných ustanoveniach (v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p.) tieto princípy modifikujúcich (viď uznesenie ÚS SR z

1. decembra 2011, sp. zn. II ÚS 563/2011). Takýto názor je aj v súlade s názormi prezentovanými v odbornej právnickej literatúre (napr. Števček/Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok – Komentár, Nakladatelství C. H. Beck, 2009, str. 635). Procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania nemôţe mať atribúty tzv. prekvapivého rozhodnutia, a preto postupom odvolacieho súdu nedošlo v prípade vedľajšieho účastníka k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj tieţ uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. júla 2013, sp. zn. 3 Cdo 120/2013). Iná je však situácia, pokiaľ dovolateľ namieta porušenie práva účastníka na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. 5 4 Cdo 263/2013 Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ( IV. ÚS 115/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie ( I. ÚS 46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., ktorá sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.) Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmavalo v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O.s.p. dáva odvolaciemu súdu moţnosť, v prípade, ţe sa v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu z hľadiska odôvodnenia nespĺňa parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.). Aj keď sa totiţ odvolací súd 6 4 Cdo 263/2013 v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), tomuto konštatovaniu predchádza iné konštatovanie, podľa ktorého sa odvolací súd stotoţňuje s postupom súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

§ 150ods.

1, 2 O.s.p. S prihliadnutím na skutočnosť, ţe o trovách vedľajšieho účastníka na strane ţalovaných však súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

účelnosť vynaloţených výdavkov, je potom vyššie uvedené odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu zmätočné a nepreskúmateľné. Takýmto rozhodnutím došlo k porušeniu práva účastníka na spravodlivý proces a v konečnom dôsledku mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe mu upiera moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 1 a 4 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd o trovách pôvodného konania ako aj dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 25. júna 2014 JUDr. Ľubor Š e b o, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Vanda Šimová