Najvyšší súd 4 Cdo 215/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. D., bývajúcej v B. a 2/ A. D., bývajúcej v B., proti ţalovanému M. D.

§ 142ods.

1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý ţiadal rozsudky súdov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm.e/ O.s.p., t.j., ţe v konaní sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a tým, ţe konanie je postihnuté vadou podľa § 237 písm.f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí moţnosti konať pred súdom a odôvodnil ho tým, ţe konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.b/ O.s.p.) a ţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval za prekvapivé z dôvodu, ţe k otázke platnosti zmluvy o nájme nebolo vykonané dokazovanie, súd prvého stupňa k takémuto záveru nedospel a neplatnosť zmluvy o nájme nebola tvrdená ani ţalobcami. Zároveň namietal, ţe mu nebolo doručené podanie ţalobcov z

1. októbra 2012, v ktorom sa títo vyjadrujú k skutkovým a právnym okolnostiam veci. Mal za to, ţe súdy nesprávne právne posúdili otázku premlčania voči nárokom ţalobcov a tieţ nepovaţoval za správny ich záver, ţe bezdôvodné obohatenie na strane ţalobcov nevzniklo. Ţalobcovia navrhli dovolanie ţalovaného ako neprípustné odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. 4 4 Cdo 215/2013 Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretoţe dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
2. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda ţe v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená. Dovolateľ namieta existenciu vady podľa § 237 písm.e/ O.s.p., t.j., ţe v konaní sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný a to bez akejkoľvek jej konkretizácie. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe konanie sa začalo na návrh ţalobcov jeho doručením Okresnému súdu Ţilina
3. mája 2008; námietka dovolateľa je preto neopodstatnená. So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu bola súdom odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.). 5 4 Cdo 215/2013 Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z hľadiska posúdenia existencie tejto vady ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je ňou skutočne postihnuté. V prejednávanej veci dovolateľ namieta, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k otázke (ne)platnosti zmluvy o prenájme č. 1/2006 ZOP z
4. augusta 2006 (vyššie označená ako nájomná zmluva, prípadne zmluva o nájme), ktorú vyslovil aţ odvolací súd, pričom v tomto smere nebolo vykonané ani dokazovanie a táto nebola tvrdená ani ţalobcami. Podstatou zákazu vydávania nečakaných (prekvapivých) rozhodnutí, ktorý je svojím spôsobom inštitútom zabezpečenia právnej istoty a legitímnych očakávaní pri vydávaní súdnych rozhodnutí, je zabrániť tomu, aby sa v praxi vydávali rozhodnutia zaloţené na iných právnych záveroch oproti rozhodnutiam niţších stupňov bez relevantného podkladu a bez súčasnej moţnosti účastníkov sa k takejto zmene právneho názoru inštančne vyššieho súdu vyjadriť, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné. Porušenie tohto zákazu je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a je zároveň povaţované za taký postup, ktorým sa účastníkovi odníma moţnosť pred ním konať. Z napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu však vyplýva, ţe odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zamietnutia vzájomného návrhu ţalovaného uplatňovaného voči ţalobcom potvrdil, keď svoje rozhodnutie (rovnako ako súd prvého stupňa) zaloţil na závere, ţe bezdôvodné obohatenie na strane ţalobcov nevzniklo. Zmluva o nájme, ktorá bola v konaní pred súdom prvého stupňa predloţená a z ktorej (okrem iného) ţalovaný vyvodzoval svoj nárok uplatnený vzájomným návrhom, odvolací súd vyhodnotil ako absolútne neplatnú a bez ohľadu na jej (ne)platnosť ako dôkaz, ktorým bezdôvodné obohatenie nebolo preukázané. Odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie na inom právnom závere, ako súd prvého stupňa, práve naopak, tento právny záver o tom, ţe ţalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno, čoho dôsledkom bolo zamietnutie tohto jeho návrhu, svojím rozhodnutím potvrdil. Posúdenie otázky platnosti či neplatnosti zmluvy o nájme nemalo na tento právny záver vplyv. Vzhľadom na uvedené potom napadnuté rozhodnutie 6 4 Cdo 215/2013 odvolacieho súdu nemoţno povaţovať za prekvapivé (nečakané), mimo legitímneho očakávania účastníkov konania. Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o nájme, táto bola predloţená a ako dôkaz riadne vykonaná v konaní pred súdom prvého stupňa a účastníci mali moţnosť sa k nej vyjadriť. Navyše zo súdneho spisu vyplýva, ţe samotní ţalobcovia neplatnosť nájomnej zmluvy v konaní tvrdili (viď č.l. 394, 426), pričom ich vyjadrenia boli zaslané aj ţalovanému, teda ţalovaný mal moţnosť sa k otázke neplatnosti označenej zmluvy vyjadriť. Zo súdneho spisu dokonca vyplýva, ţe ţalovaný bol s neplatnosťou nájomnej zmluvy uzrozumený (viď č.l. 414), preto pre neho takéto konštatovanie odvolacieho súdu nebolo nové. Vzhľadom na uvedené je námietka dovolateľa o tom, ţe mu odvolacím súdom bola odňatá moţnosť konať pred súdom tým, ţe nemal moţnosť vyjadriť sa k záveru o neplatnosti zmluvy o nájme, neopodstatnená. Právo na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov vyplýva zo zásady kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti zbraní. Účastníci konania majú právo zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli v konaní účastníkmi predloţené alebo súdom zabezpečené s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie vo veci, a mať moţnosť sa k nim vyjadriť (napr. Nideröst - Huber proti Švajčiarsku z
5. februára 1997, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike z
6. apríla 2010 a iné). Toto právo však nemoţno chápať absolútne, jeho realizáciu viesť ad absurdum a vytvoriť tak stav, kedy činnosť súdov bude obmedzená len na doručovanie vyjadrení účastníkov bez ohľadu na to, aký procesný význam majú (porovnaj napr. 3 Cdo 129/2011). Účelom práva byť oboznámený s procesným vyjadrením protistrany a mať moţnosť sa k nemu vyjadriť je, aby účastník dostal moţnosť ovplyvniť rozhodnutie súdu vo svoj prospech. Z tohto hľadiska je pre účastníkov podstatné poznať všetky argumenty protistrany a následnou protiargumentáciou dosiahnuť, aby pohľad rozhodujúceho súdu na vec bol vyváţený. Pri rozlišovaní, či bolo takéto právo účastníka porušené, je preto nutné skúmať, či to-ktoré vyjadrenie obsahuje skutočnosti, ku ktorým sa účastník dosiaľ nevyjadroval (bez ohľadu na ich procesnú silu). V prípade, ţe účastník v rámci konania uţ dostal priestor na vyjadrenie k uvádzaným skutočnostiam, nie je dôvod (ak sa posudzované okolnosti nezmenili) na to, aby súd doručoval podanie takéto skutočnosti opakujúce (či uţ vo forme ich zhrnutia, prípadne doslovného zopakovania). Z obsahu podania ţalobcov (namietaného ţalovaným), doručenému Krajskému súdu v Ţiline
7. októbra 2012 (viď č.l. 437c) vyplýva, ţe ide o ich vyjadrenie k stanovisku podanému ţalovaným z
8. júna 2012, ktoré stanovisko bolo reakciou na vyjadrenie ţalobcov k odvolaniu ţalovaného. Ide teda o v poradí druhú reakciu ţalobcov na podané odvolanie. 7 4 Cdo 215/2013 Obsahom podania je oznámenie o zániku právneho zastúpenia, ţiadosť o vykonanie pojednávania v neprítomnosti ţalobcov a reakcia na stanovisko ţalovaného z
9. júna 2012, v ktorom ţalobcovia len inými slovami uvádzajú argumenty, ktoré sa nachádzajú uţ v pôvodnom vyjadrení k odvolaniu (viď č.l. 425), ktoré bolo ţalovanému doručené a ku ktorému sa vyjadril (viď č.l. 431). Tvrdenie dovolateľa o tom, ţe označené podanie nebolo doručené je síce pravdivé, no podanie uvádza len skutočnosti, ku ktorým mal moţnosť sa vyjadriť a túto moţnosť aj vyuţil. Podanie navyše neobsahovalo skutočnosti, ktoré by boli (samé osebe) spôsobilé ovplyvniť výsledok rozhodnutia vo veci samej. Moţno preto uzavrieť, ţe za danej situácie (vyššie popísanej) nedošlo k procesnej vade predvídanej v § 237 písm.f/ O.s.p. Tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci, sú síce dovolacími dôvodmi v zmysle § 241 ods. 2 písm.b/ a c/ O.s.p., ktoré však moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky, keďţe nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., a keďţe dovolanie nie je prípadné ani podľa § 238 O.s.p., mimoriadny opravný prostriedok ţalovaného odmietol podľa § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p.

§ 243bods.

5 O.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe si ţiadne neuplatnili (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. 8 4 Cdo 215/2013 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. októbra 2013 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová