← Slovensko

o zaplatenie 1.478,79 Eur s príslušenstvom

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 180/2013 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu plk. JUDr. P., bývajúceho v P., zastúpeného P., so sídlom v P., IČO: X., za ktorú koná Mgr. R., proti ţalovanému P., o zaplatenie 1.478,79 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 21 S 3/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. mája 2012 sp. zn. 18 CoPr 5/2012, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a. Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa podanou ţalobou domáhal určenia, ţe personálny rozkaz ţalovaného z
  2. júna 2001 č. X., ktorým mu bol zníţený osobný príplatok z 50%, t.j. zo sumy 7.520,- Sk na 41,05%, t.j. na sumu 6.170,- Sk je neplatný a platný je personálny rozkaz riaditeľa odboru h. KR PZ v P. č. X. zo
  3. októbra 1999, ktorým mu bol priznaný osobný príplatok vo výške 50%. Zároveň ţiadal, aby bola ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť mu sumu 44.550,- Sk s 11% úrokom z omeškania od
  4. apríla 2004 do zaplatenia. Uznesením Krajského súdu v Prešove z
  5. januára 2008 sp. zn. 1 S 44/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť
  6. marca 2008, bolo konanie o preskúmanie zákonnosti a postupu rozhodnutia ţalovaného – personálneho rozkazu č. X. z
  7. júna 2001 v spojení s rozhodnutím o odvolaní z
  8. októbra 2001 č.p. PPZ-609/UHCP-V/2001 zastavené a nárok ţalobcu na zaplatenie osobného príplatku vo výške 44.550,- Sk s 11% úrokom z omeškania od
  9. apríla 2004 do zaplatenia bol vylúčený na samostatné konanie a uznesením Krajského súdu v Prešove z
  10. apríla 2008 sp. zn. 1 S 15/2008 bola táto vec (týkajúca sa finančného nároku – 2 4 Cdo 180/2013 pozn. dovolacieho súdu) postúpená Okresnému súdu Prešov ako súdu vecne a miestne príslušnému na prejednanie. Okresný súd Prešov rozsudkom z
  11. novembra 2011 č.k. 21 S 3/2008-27 ţalobu ţalobcu zamietol a súčasne ţalovanému náhradu trov konania nepriznal. Zamietajúci výrok odôvodnil tým, ţe rozhodnutie ţalovaného – personálny rozkaz č. X. z 28.6.2001 nebol zrušený, je právoplatný a vyhovieť ţalobe by bolo moţné len v prípade, ak by sa ţalobca úspešne domohol jeho zrušenia v rámci preskúmania rozhodnutia (personálneho rozkazu) v konaní na Krajskom súde v Prešove, kde však konanie bolo zastavené z dôvodu, ţe ţaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia bola podaná po márnom uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a nedostatkom vzniku trov ţalovanému na trovách konania. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
  12. mája 2012 sp. zn. 18 CoPr 5/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vyhádzal zo zistenia, ţe súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, správne vyhodnotil jednotlivé zistenia a vyvodil aj správny právny záver. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave, na ktorom sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. K námietke ţalobcu týkajúcej sa nesprávneho obsadenia súdu a porušenia ústavnej zásady zákonného sudcu s poukazom na § 3 ods. 3, 4, zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a § 152 ods. 7 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy uviedol, ţe aj keď uvedená vec po postúpení Krajským súdom v Prešove okresnému súdu mala byť správne zapísaná do registra „C“, keďţe sa jednalo o pracovnoprávny nárok, zápis do registra „S“ súdom prvého stupňa síce nebol správny, čo však neznamená, ţe vec nerozhodol zákonný sudca. Za nedôvodnú povaţoval aj námietku ţalobcu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretoţe z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, ţe k zamietnutiu ţaloby na zaplatenie rozdielu na sluţobnom plate ţalobcu v dôsledku zníţenia osobného príplatku došlo z dôvodu, ţe personálny rozkaz č. X. z
  13. júna 2001 nadobudol právoplatnosť a tak nejestvuje zákonný podklad pre priznanie tohto nároku. Nestotoţnil, sa ani s námietkou ţalobcu, podľa ktorého bolo potrebné porovnať prejednávanú vec s vecou vedenou na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 C 79/2002 napriek tomu, ţe sa v nej riešil obdobný nárok, pretoţe v tomto prípade 3 4 Cdo 180/2013 procesný postup uplatnenia nároku bol iný. V prejednávanej veci bol návrh podaný na súd po uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni a z toho dôvodu rozhodnutie ţalovaného (personálny rozkaz) nemohol byť súdom preskúmaný a konanie vo veci vedenej pod sp. zn. 1 S 44/2005 bolo zastavené. Personálny rozkaz č. X. z
  14. júna 2001 nadobudol právoplatnosť a všeobecný súd pri posudzovaní nároku na zaplatenie rozdielu osobného príplatku otázku jeho zákonnosti nemôţe riešiť. Preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil . Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a neuplatnením si náhrady trov konania účastníkmi v odvolacom konaní. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním ţalobca a navrhol, aby dovolací súd oba rozsudky súdov niţších stupňov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Obdobne ako v odvolaní namietal, ţe vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd (§ 237 písm. g/ O.s.p.) a tieţ, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. bolo podľa ţalobcu potrebné vidieť v tom, ţe vec bola na súde prvého stupňa zapísaná v registri „S“, hoci sa podľa povahy veci jedná o občianskoprávnu vec podľa svojej povahy a mala byť prejednaná v registri „C“ a teda je tu podozrenie, ţe došlo k odňatiu zákonného sudcu. S právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého bol súd prvého stupňa pri prejednaní tejto veci zákonne obsadený, nesúhlasí. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ţalobca odôvodňoval nedostatočným odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa, v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., čím znemoţnil ţalobcovi podať kvalifikované odvolanie, v ktorom by sa mohol vyjadriť k dôvodom napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nijakým spôsobom neuviedol, na základe ktorých dôkazov rozhodol, ako ich vyhodnotil, iba konštatuje čo povaţuje za preukázané, tieţ skutkový stav právne neposúdil, neuviedol podľa ktorých právnych predpisov vec posúdil. Odvolací súd mal preto správne vec zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej ţalobca v dôvodoch svojho dovolania doslovne zopakoval skutočnosti uvádzané uţ v dôvodoch podaného odvolania voči rozsudku súdu prvého stupňa týkajúce sa jednak nezákonnosti obsadenia súdu, nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ako aj skutkových okolností týkajúcich sa predmetu sporu, z ktorých (posudzujúc podanie podľa § 41 ods. 2 O.s.p.) bolo potrebné vyvodiť námietku, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), pretoţe podľa neho právny názor, podľa ktorého je súd viazaný personálnym rozkazom č. X. z
  15. júna 2001 je len subjektívny, bez opory v zákone. Súdy 4 4 Cdo 180/2013 nepresvedčili ţalobcu, ţe tento právny názor má oporu v zákone, pretoţe ţiadne zákonné ustanovenie, ktoré by zdôvodňovalo ich postup pri hodnotení personálneho rozkazu necitovali, a ani neuviedli právne posúdenie veci, a tak je pre ţalobcu len nezdôvodneným názorom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pretoţe dovolaním moţno napadnúť nie akékoľvek právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ale iba také rozhodnutie, voči ktorému podanie dovolania pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Nejde ani o rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by uţ dovolací súd vyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd tieţ výrokom svojho rozsudku nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné a ani súd prvého stupňa vo výroku nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok napadnutý dovolaním ţalobcu nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí, preto prípustnosť jeho dovolania z ustanovení § 238 O.s.p. nevyplýva. Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť 5 4 Cdo 180/2013 skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť, ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, ţe v konaní došlo k takejto vade. Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ O.s.p. dovolateľ nenamietal a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobcu preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či rozhodoval vo veci vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). Ţalobca namietal, ţe konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., lebo bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu tým, ţe vec bola vedená v registri „S“ pričom ide o občianskoprávny spor, ktorý mal byť vedený v registri „C“, a teda vec prejednával a rozhodol nesprávne obsadený súd. V ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne zakladajú procesnú vadu významnú podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú: a/ rozhodovanie vylúčeným sudcom, b/ rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným. 6 4 Cdo 180/2013 V danom prípade dospel dovolací súd k záveru, ţe v konaní nerozhodoval súd nesprávne obsadený ani vylúčený sudca. Nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloţenie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba povaţovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj tieţ nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
  16. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu. Zákonným sudcom je v prípade samosudcu ten sudca, ktorý je právnymi predpismi (vrátane predpisov vnútornej povahy, ako napr. rozvrhom práce v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) určený tú – ktorú vec prejednať a rozhodnúť; ak má niektorú vec prejednať a rozhodnúť senát príslušného súdu, sú zákonnými sudcami všetci členovia toho senátu, ktorý je rozvrhom práce určený túto vec prejednať a rozhodnúť (por. tieţ § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi, príslušnosť súdu ustanoví zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre kaţdého účastníka konania rovnakú záruku, ţe na rozhodovanie o jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad (procesných pravidiel). Otázke práva na zákonného sudcu venovali pozornosť viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, II. ÚS 15/96, III. ÚS 116/06, IV. ÚS 161/08, IV. ÚS 191/
  17. Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, 7 4 Cdo 180/2013 ţe ním je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu a ktorý bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce. Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda súčasťou základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy sudcom (spĺňajúcim uvedené predpoklady) a určenia zloţenia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce (§ 3, § 50 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Pokiaľ potom vec prejedná a rozhodne sudca (alebo senát) určený rozvrhom práce, nedošlo k porušeniu práva na zákonného sudcu. V prípade ak nastanú okolnosti odôvodňujúce zmenu rozvrhu práce tak, ţe dochádza k presunu pridelených vecí na iného sudcu (senát), aj sudca (senát), ktorému boli následne pridelené (por. § 3 ods. 4 cit. zákona), treba takisto povaţovať za zákonného sudcu (senát). Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie nie je postihnuté namietanou vadou, podľa § 237 písm. g/ O.s.p., keďţe konanie pred súdom prvého stupňa sa uskutočnilo na miestne a vecne príslušnom Okresnom súde Prešov a vo veci konal zákonný sudca tohto súdu určený rozvrhom práce tohto súdu na príslušný kalendárny rok. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu, ţe vec bola zapísaná v registri „S“ namiesto do registra „C“ z čoho vyvodzoval práve namietanú vadu konania, dovolací súd na tomto mieste v plnom rozsahu poukazuje na podrobné odôvodnenie takejto námietky ţalobcu uţ odvolacím súdom v odôvodnení jeho rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotoţňuje a na dôvaţok len zdôrazňuje, ţe zápis veci do nesprávneho registra je riešený tak v rozvrhu práce príslušného súdu, ako aj v ustanovení § 152 ods. 7 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. (na ktorý poukázal uţ odvolací súd), z ktorého vyplýva, ţe pokiaľ do 30 dní nie je vec nesprávne zapísaná prevedená do iného registra, stáva sa zákonným sudcom sudca, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom podľa pôvodného pridelenia. Z uvedeného vyplýva, ţe zapísaním veci do registra „S“ pri dodrţaní vyššie uvedených zásad, nebolo ţalobcovi odňaté právo na zákonného sudcu, ktoré ţalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa ani nenamietal. Ţalobca tieţ namietal, ţe konanie je postihnuté procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. 8 4 Cdo 180/2013 Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie procesne vadný postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných práv účastníka konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.). Pokiaľ dovolateľ namietal v dovolaní nepreskúmateľnosť rozhodnutia oboch súdov spočívajúcu najmä v tom, ţe nezdôvodnili, prečo sú viazané personálnym rozkazom č. X. z
  18. júna 2001 a ktorého správnosť nemôţe byť v tomto konaní preskúmavaná, ktorý je len jedným z dôkazov v tomto konaní, keďţe on sa nedomáha v tomto konaní jeho preskúmania, ale sa domáha zaplatenia časti funkčného platu, na čo súd právomoc má, táto jeho námietka neobstojí. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej „dohovor“), kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. 9 4 Cdo 180/2013 Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z
  19. januára 1999, sťaţnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z
  20. mája 1997, sťaţnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z
  21. februára 1998, sťaţnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
  22. júla 2003 sp. zn. 10 4 Cdo 180/2013 IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
  23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z
  24. decembra 1997, sťaţnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa ako aj odvolací súd postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia. Odvolací súd v prejednávanej veci rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotoţnil aj s jeho odôvodnením; preto pri skúmaní otázky, či odvolací súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa, na ktoré odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukázal. Súd prvého stupňa ţalobu zamietol na tom základe, ţe zaplatenia rozdielu na sluţobnom plate v dôsledku zníţenia osobného príplatku personálnym rozkazom č. X. z
  25. júna 2001, sa ţalobca domáhal za situácie, kedy predmetný personálny rozkaz bol právoplatný (nebol zrušený – pozn. dovolacieho súdu), pričom odvolací súd sa stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa a doplnil, ţe všeobecný súd uţ otázku zníţenia osobného príplatku v konaní o zaplatenie jeho rozdielu nemôţe riešiť postupom podľa III. časti O.s.p. pre nedostatok právomoci na riešenie tejto otázky. Tým dal odpoveď na odvolaciu námietku ţalobcu, ktorý sa domáhal postupu podľa § 135 O.s.p., pretoţe právo posúdiť otázku ako predbeţnú patrí súdu iba do tých čias, kým orgán inak oprávnený o tejto otázke rozhodnúť, nevydal rozhodnutie, kedy je uţ súd jeho výrokom viazaný, o ktorý prípad išlo aj v prejednávanej veci. Podľa dovolacieho súdu teda niţšie súdy postačujúco odôvodnili svoje rozhodnutia; ich zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 O.s.p.), je v ňom totiţ dostatočne vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzali aj ako vec – zistený skutkový stav – právne posúdili. Odvolací súd, ktorý 11 4 Cdo 180/2013 sa stotoţnil so závermi súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v súlade so zákonnou moţnosťou obmedzil na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, pričom sa zároveň vyporiadal so všetkými námietkami ţalobcu uvádzanými v dôvodoch odvolania. Pri posudzovaní, či rozhodnutia niţších súdov parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 2 O.s.p.) splnili, dovolací súd sa uţ samotnou správnosťou prijatých právnych záverov niţších súdov nezaoberal. Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcu, ktorý je nespokojný s právnymi závermi niţších súdov. Tým ale nemohlo dôjsť k porušeniu práva ţalobcu na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiţ – ako uţ bolo spomenuté – nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie nie je postihnuté ani namietanou vadou, podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Keďţe dovolanie ţalobcu nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). 12 4 Cdo 180/2013 Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania ţalobcu. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť mu trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  26. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  27. apríla 2014 JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.