Najvyšší súd 6 ECdo 61/2014 Slovenskej republiky 6 CoE 27/2014 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, v mene ktorej koná ako konateľ advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému Š. L., bývajúcemu v B., zastúpenému opatrovníkom JUDr. Ľubomírom Šabľom, vyšším súdnym úradníkom Okresného súdu Poprad, o vymoženie 254,92 EUR s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4 Er 204/2005, o odvolaní a dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove zo
- júla 2013 sp. zn. 14 CoE 30/2013 takto r o z h o d o l: I. Odvolacie konanie z a s t a v u j e. II. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a. III. Dovolanie o d m i e t a. Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bardejov (ďalej len „exekučný súd“) poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie proti povinnému na vymoţenie sumy 7 680 Sk (254,92 EUR) s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica zo
- februára 2005 č. N 602/2005, NZ 5197/2005, NCRLs 5143/
- 2 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 Exekučný súd uznesením z
- apríla 2012 č. k. 4 Er 204/2005-22 nepripustil vstup vedľajšieho účastníka, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol a rozhodol, ţe o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením. Zastavenie exekúcie odôvodnil nespôsobilosťou notárskej zápisnice byť exekučným titulom, keďţe splnomocnenie, ktorým povinný ako dlţník dal advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi oprávnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia resp. pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, je neplatné. Na odvolania oprávnenej a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením zo
- júla 2013 sp. zn. 14 CoE 30/2013 nevyhovel návrhu na predloţenie predbeţnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, zamietol návrh oprávnenej na prerušenie konania, uznesenie exekučného súdu potvrdil a odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol. Potvrdenie uznesenia o zastavení exekúcie odôvodnil neopodstatnenosťou odvolania, pričom konštatoval, ţe pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona, pretoţe za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy nie sú v súlade so záujmami zastupovaného povinného, ale skôr koná v záujme oprávnenej. Na tento zjavný záver postačuje podľa odvolacieho súdu uţ len skutočnosť, ţe splnomocnenca predformulovala oprávnená v Obchodných podmienkach úverovej zmluvy. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie i dovolanie. Odvolaním napadla výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a dovolaním napadla potvrdzujúci výrok. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie exekučného súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila dovolacími dôvodmi uvedenými v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. konkretizovala vadami konania podľa § 237 písm. a/, d/ a f/ O. s. p. (t. j. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ţe v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, a ţe účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom). Zároveň navrhla, aby dovolací súd konanie prerušil a poţiadal Súdny dvor Európskej únie o výklad v dovolaní špecifikovaných prejudiciálnych otázok. 3 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 I. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa najprv zaoberal odvolaním oprávnenej, pričom dospel k záveru, ţe na prejednanie tohto opravného prostriedku nie je splnená podmienka jeho funkčnej príslušnosti. Z ustanovenia § 10 ods. 2 O. s. p. vyplýva, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh oprávnenej na prerušenie konania, vydané v odvolacom konaní, však nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale je rozhodnutím krajského súdu ako súdu odvolacieho. Konanie o odvolaní proti takému rozhodnutiu bolo preto potrebné pre nedostatok podmienky funkčnej príslušnosti zastaviť. II. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) skúmal či je dôvodný jej návrh na prerušenie dovolacieho konania. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktoré v spojení s § 243c O. s. p. primerane platí aj pre dovolacie konanie) ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie vtedy, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbeţnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, t. j. ak dospel k záveru, ţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy jeho aplikácia v prejednávanej veci. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C – 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str.
- V tomto rozhodnutí uviedol, ţe „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva 4 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. V preskúmavanej veci dovolateľka navrhla predloţiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky:
- či je moţné za neprijateľnú zmluvnú podmienku povaţovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má moţnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy a
- či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymoţiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Podľa názoru dovolacieho súdu ani jedna z vyššie uvedených prejudiciálnych otázok nevyţaduje výklad Súdnym dvorom Európskej únie. Predmetné otázky nie sú v predmetnej veci relevantné, pretoţe sa netýkajú výkladu komunitárneho práva, ale v prípade otázky č. 1 ide o posúdenie neprijateľnosti konkrétnej podmienky (splnomocnenia na spísanie notárskej zápisnice) dohodnutej v zmluve o úvere medzi oprávnenou a povinným, a v prípade otázky č. 2 o posúdenie súladu rozhodnutia vnútroštátneho súdu s komunitárnym právom. Dovolací súd preto návrh dovolateľky na prerušenie konania za účelom predloţenia prejudiciálnych otázok zamietol. III. V ďalšom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239 O. s. p. Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 5 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala v prvom rade tým, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, ţe bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali súlad exekučného titulu s hmotným právom. V skutočnosti tak namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Námietka nedostatku právomoci súdov preto nebola dôvodná. Dovolacie námietky o vadách konania spočívajúcich v prekáţke právoplatne rozhodnutej veci, resp. v prekáţke začatého konania, boli zjavne nedôvodné a nenáleţité. Vychádzajúc z odôvodnenia týchto vád je zrejmé, ţe dovolateľka aj v prípade týchto vád v skutočnosti namietala nesprávnu aplikáciu a interpretáciu príslušných ustanovení 6 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 Exekučného poriadku exekučným, aj odvolacím súdom, teda nesprávne právne posúdenie veci. Dôvodná nebola ani dovolacia námietka o odňatí moţnosti oprávnenej konať pred súdom, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutím o zastavení exekúcie. O vadu konania spočívajúcu v odňatí moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide predovšetkým vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť uplatňovať procesné práva, ktoré mu priznáva platná právna úprava. K odňatiu moţnosti konať pred súdom môţe dôjsť nielen nesprávnym postupom súdu, ale aj jeho nesprávnym procesným rozhodnutím, v dôsledku ktorého konanie končí. Takýmto rozhodnutím môţe byť aj rozhodnutie o zastavení exekúcie, ak preň neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Nesprávnym rozhodnutím o zastavení exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov v exekučnom konaní. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací a i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekúcie. Pokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označila za exekučný titul notársku zápisnicu, bol exekučný súd oprávnený a zároveň povinný v kaţdom štádiu exekučného konania (exekúcie) riešiť otázku, či bola notárska zápisnica spísaná v súlade so zákonom a či nastali podmienky jej spôsobilosti byť exekučným titulom. S dôvodmi, pre ktoré exekučný i odvolací súd povaţovali notársku zápisnicu za nespôsobilý exekučný titul pre jej rozpor zo zákonom (pre neplatnosť plnomocenstva udeleného na jej spísanie), sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Len na doplnenie uvádza, ţe notárska zápisnica odporovala zákonu aj z dôvodu, ţe plnomocenstvo udelené povinným na spísanie notárskej zápisnice advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi bolo podmienkou pre poskytnutie úveru dohodnutou v zmluve o úvere, pričom išlo o neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Táto neplatnosť bola daná tým, ţe nešlo o individuálnu zmluvnú podmienku (plnomocenstvo bolo súčasťou, resp. obsahom formulárovej – predtlačenej – zmluvy), a ţe táto podmienka zjavne spôsobovala nevyváţenosť v obsahu právneho vzťahu z úverovej zmluvy v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Oprávnená si touto podmienkou zabezpečila dosiahnutie rýchleho exekučného 7 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 titulu prostredníctvom menovaného advokáta, ktorého sama určila povinnému v predtlači zmluvy o úvere. Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto nebola oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom. Aj odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov moţno povaţovať za dostatočné. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie riadne a postačujúco odôvodnil. V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých skutočností vyvodil záver o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu. K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.
- Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (
- zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môţe líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, ţe nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôţe mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi. Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť povaţovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, ţe neoboznámil účastníkov exekučného konania so svojím stanoviskom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky (týkajúcej sa udelenia plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice), potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, ţe platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok povaţovať za zhojený moţnosťou oprávnenej vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu a k právnym záverom v podanom 8 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014 odvolaní (porovnaj aj stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo
- mája 2014). Iný názor, vychádzajúci z nemoţnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak neţ zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretoţe zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality. V preskúmavanej veci oprávnená moţnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o zastavení exekúcie aj vyuţila a v podanom opravnom prostriedku vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti niektorých častí úverovej zmluvy. K odňatiu moţnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, ţe exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie. Včlenenie takejto povinnosti do zákona č. 203/2012 Z. z. bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom je dôvodová správa k tomuto zákonu a následné odstránenie tejto povinnosti novelou Exekučného poriadku. Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnému v súvislosti s odvolacím a dovolacím konaním ţiadne trovy nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- augusta 2014 Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Rudolf Čirč, v.r. Zuzana Pudmarčíková predseda senátu 9 6 ECdo 61/2014 6 CoE 27/2014