← Slovensko

o vylúčenie majetku z oddelenej KP

Najvyšší súd 5 Obdo 40/2013 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne Mgr. M. M., nar. X., bytom B., zastúpenej A., s. r. o., P., IČO: X., proti ţalovanému JUDr. M. B., H., správca konkurznej podstaty úpadcu Z., akciová spoločnosť „ v konkurze“, L., IČO: X., o vylúčenie majetku z oddelenej konkurznej podstaty, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 61Cbi 4/2009, na dovolanie ţalovaného a na dovolanie ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo

  1. apríla 2013, č. k. 43CoKr 48/2012-1207, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo
  2. apríla 2013, č. k. 43CoKr 48/2012-1207 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e : Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z
  3. novembra 2010, č. k. 61Cbi 4/2009-831 vyhovel ţalobe a zo súpisu oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa Č., a. s., IČO: X., v konkurze vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2K 18/2007 na majetok úpadcu Z., a. s. „v konkurze“, L. vylúčil: - byt č. 63 na
  4. poschodí bytového domu na Z., súp. č. X., postaveného na parcele č. X., X. a X., vchod Z., zapísaný na LV č. X., k. ú. S., - garáţ č. X. na
  5. poschodí domu na Z., súp. č. X., postaveného na parcele č. X., X. a X., vchod Z., zapísané na LV č. X., k. ú. S., - skladové priestory č. X. na
  6. poschodí bytového domu na Z., súp. č. X., postaveného na parc. č. X., X. a X., vchod Z., zapísané na LV č. X., k. ú. S. 2 5 Obdo 40/2013 Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe úpadca s K. M. a J. M. uzavreli
  7. februára 2001 zmluvu o výstavbe podľa § 21 a nasl. zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Úpadca ju uzavrel ako obstarávateľ a stavebník a manţelia M. ako stavebníci, za účasti vedľajšieho účastníka zmluvy G., s. r. o. Predmetom zmluvy bola výstavba polyfunkčného objektu „Funkčný celok IV 1-V. na Z.“, podľa projektu vypracovaného Ing. J. Z. a podmienok daných rozhodnutím OÚ B., odbor ţivotného prostredia č. ŢP 1133/ZM/98/GRO.KŠ z
  9. 1998 s tým, ţe výstavba mala byť realizovaná úpadcom ako obstarávateľom na základe zmlúv o budúcej zmluve, uzavretých so stavebníkmi podľa § 50 a/ Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, ţe zmluva o výstavbe bola uzavretá v súlade s § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka s pouţitím § 4 ods. 1 písm. b/ a § 21 zákona č. 182/1993 Z. z. legálnym a zákonom predpokladaným spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu v bytovom dome, na účinnosť ktorej sa vyţadoval v zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z., v znení účinnom k
  11. 2004, zápis zmluvy do katastra nehnuteľnosti, čo aj bolo vykonané vkladom pod č. V244/
  12. Od zápisu zmluvy o výstavbe do katastra nehnuteľnosti bol úpadca, ako aj manţelia M. evidovaní ako stavebníci k vyššie uvedenej stavbe, a to pri manţeloch M. vo vzťahu k vymienenej časti budúceho bytového domu, ktorá bola konkrétne určená ako byt, nebytový priestor a garáţové státie v zmluve o výstavbe. Uzavretím uvedenej zmluvy o výstavbe bola podľa súdu prvého stupňa jednoznačne prejavená vôľa účastníkov zmluvy o výstavbe, teda tak úpadcu, ktorý vystupoval v pozícii stavebníka, ale zároveň aj obstarávateľa stavby, ako aj manţelov M. ako stavebníkov, spoločne sa podieľať na výstavbe bytového domu, a to v presne určenom rozsahu v budúcnosti nadobúdaných bytov a nebytových priestorov po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení uţívania jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Súd ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 22Cbo 1174/2001, podľa ktorého ak ide o novozhotovenú stavbu, nadobúda k nej vlastníctvo stavebník, teda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantným úmyslom mať ju pre seba, pričom nie je rozhodujúce, komu bolo adresované rozhodnutie o stavebnom povolení. K obdobnému záveru dospel aj NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 2Cdon 1312/96, podľa ktorého vlastníkom stavby môţe byť nielen osoba odlišná od vlastníka pozemku, ale aj osoba odlišná od tej, ktorá vystupovala ako stavebník v stavebnom konaní. Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, ţe v zmluve o výstavbe došlo k jednoznačnému vymedzeniu účastníkov tejto zmluvy ako stavebníkov v občiansko-právnom zmysle, teda s prejavenou vôľou v budúcnosti nadobudnúť konkrétnu časť danej nehnuteľnosti, pričom zároveň bolo upravené aj postavenie účastníkov tejto zmluvy ako 3 5 Obdo 40/2013 stavebníkov pre účely stavebného zákona (čl. 8 bod 2 zmluvy). Pokiaľ ţalovaný namietal, ţe v čl. 5 bod 1 zmluvy o výstavbe, ktorý upravil nadobúdanie vlastníctva k bytom a nebytovým priestorom na základe právoplatného rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení uţívania bytového domu, bytov a nebytových priestorov, je odkladacou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva, súd s jeho názorom nesúhlasí. Rozhodnutie stavebného úradu je výhradne a výlučne zákonným predpokladom na zmenu právnej povahy existujúcej veci z rozostavanej stavby na byty a nebytové priestory, vrátane podielov na spoločných častiach, zariadeniach a príslušenstve k domu. Právoplatné rozhodnutie stavebného úradu nie je samostatným spôsobom vzniku vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom, ale je predpokladom, aby konkrétna nehnuteľnosť vo fáze po ukončení výstavby mohla byť definovaná de iure ako byt alebo nebytový priestor. Vznik vlastníckeho práva k bytu na základe zmluvy o výstavbe a právoplatného kolaudačného rozhodnutia teda upravuje okamih nadobudnutia vlastníckeho práva ku konkrétne určenej veci (bytu a nebytového priestoru), avšak len a výhradne na základe predtým dojednaných práv a povinností v zmluve o výstavbe podieľať sa na výstavbe uvedeného bytu a nebytového priestoru vo všetkých fázach výstavby. Samotné právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu je podľa súdu skutočnosťou, s ktorou právne predpisy spájajú zmenu povahy veci právne z rozostavanej stavby, na jednotlivé byty a nebytové priestory v prospech stavebníkov, a to na základe zmlúv o výstavbe. Pokiaľ teda manţelia M. uzavreli zmluvu o výstavbe v postavení stavebníkov vo vymedzení občiansko-právneho významu (nielen pre účely stavebného konania), podieľali sa v kaţdej fáze výstavby uvedenej stavby na vlastníckych právach k tejto stavbe. Vydanie kolaudačného rozhodnutia je len zavŕšenie prejavenej vôle nadobudnúť konkrétnu vec, a to v právnej povahe bytu alebo nebytového priestoru. Podľa súdu úpadca, ako aj manţelia M., ako účastníci zmluvy o výstavbe, nadobudli kvalitatívne rovnaký obsah práv a povinností z tejto zmluvy, rozlíšený len vo vzťahu k jednotlivým bytom a nebytovým priestorom, ktorých sa v budúcnosti mali stať vlastníkmi. Manţelia M. sa v zmluve o výstavbe nevzdali v prospech úpadcu akýchkoľvek, a to ani vecných práv k tejto stavbe, ale len splnomocnili úpadcu ako obstarávateľa na ich zastupovanie v plnom rozsahu práv a povinností stavebníkov, vyplývajúcich z tejto zmluvy vo vzťahu k akýmkoľvek tretím osobám (čl. 8.1 zmluvy). Preto pokiaľ aj následne bola uzavretá zmluva o dielo medzi úpadcom ako objednávateľom a spoločnosťou G., s. r. o., ako zhotoviteľom, v ktorej malo byť dohodnuté vlastnícke právo k predmetnému polyfunkčnému objektu výhradne v prospech úpadcu, takáto zmluva je v rozpore s predtým zaloţenými 4 5 Obdo 40/2013 právami medzi úpadcom a manţelmi M. v zmysle zmluvy o výstavbe. Súd dospel k záveru, ţe pokiaľ ţalovaný popiera vlastnícke právo ţalobkyne k rozostavanej stavbe na základe právoplatného stavebného povolenia, to isté právo v zmysle § 46 Katastrálneho zákona a aj čl. 10 zmluvy o výstavbe, s poukazom na vyššie uvedené judikáty, patrí aj manţelom M.. Pokiaľ ţalovaný v konaní preukazoval, ţe úpadca je evidovaný ako vlastník rozostavanej stavby, podľa súdu prvého stupňa, v konaní bola preukázaná nesprávnosť evidovania úpadcu ako vlastníka rozostavanej stavby, práve vzhľadom na existenciu postavenia stavebníkov manţelov M. v čase uzatvárania zmluvy o výstavbe k predmetnej stavbe, a to na základe prejavenej vôle v zmluve o výstavbe a aj vzhľadom na citovanú judikatúru a znenie § 46 ods. 4 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti. Zmluva o zriadení záloţného práva č. ZN30/120/2002 z
  14. 2002 na zabezpečenie poskytnutého úveru, bola uzavretá medzi veriteľom I., a. s. a úpadcom ako dlţníkom, pričom v čl. 3 bod 2 zmluvy úpadca vyhlásil, ţe predmet zálohu, vrátane rozostavaného polyfunkčného domu, je v jeho výlučnom vlastníctve. Predmetom záloţného práva podľa čl. 3 tejto záloţnej zmluvy boli nehnuteľnosti uvedené v čl. 3 bod 1 zmluvy. Podľa názoru súdu na platné zriadenie záloţného práva k rozostavanej stavbe sa nevyhnutne vyţadoval súhlas ostatných stavebníkov, ktorí mali rovnaké vecné práva vo vzťahu k rozostavanej stavbe, ako samotný úpadca. Poukázal na § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
  16. 2002 s tým, ţe úpadca nebol oprávnený samostatne vo vlastnom mene zriadiť záloţné právo na celú rozostavanú stavbu, nakoľko tým zasiahol do spoluvlastníckeho práva manţelov M. (v čase uzatvárania záloţnej zmluvy uţ aj manţelov L.), a to v tej časti, v ktorej uvedené osoby prejavili vôľu nadobudnúť byty a nebytové priestory. Rozsah spoluvlastníckeho práva k rozostavanej stavbe je podľa názoru súdu daný podielom bytov a nebytových priestorov, ktoré mienili stavebníci nadobudnúť podľa zmlúv o výstavbe po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia k ostatným bytom a nebytovým priestorom. Keďţe podľa Občianskeho zákonníka v znení platnom do
  18. 2002 nebolo moţné bez súhlasu vlastníka nehnuteľnej veci zriadiť záloţné právo, potom nedošlo k platnému uzavretiu záloţnej zmluvy na celú rozostavanú stavbu. Uzavretie záloţnej zmluvy bolo v rozpore s kogentnou úpravou § 151d ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, ţe úpadca nedisponoval výlučným vlastníckym právom k celej rozostavanej stavbe. Na námietku ţalovaného, ţe ţalobkyňa nepreukázala, ţe jej patrí právo, ktoré vylučuje zápis predmetných nehnuteľností zo súpisu podstaty, súd uviedol, ţe úpadca so ţalobkyňou 5 5 Obdo 40/2013 uzavreli
  19. novembra 2004 zmluvu o prevode práv a povinností, v zmysle ktorej previedol úpadca na ţalobkyňu v zmysle čl. 10 bod 1 zmluvy o výstavbe všetky práva a povinnosti zo zmluvy o výstavbe, týkajúce sa konkrétneho bytu č. 63, garáţového státia č. X. a skladu č. X., v zmysle § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý bol účinný v čase uzavretia uvedenej zmluvy o postúpení práv a povinností, rieši situáciu prevodu vlastníckych práv k bytu počas výstavby obytného domu, došlo zákonom predpokladaným spôsobom k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a nebytovým priestorom určeným v čl. 2 zmluvy v zmysle zmluvy o výstavbe, vzhľadom na prevod všetkých práv a povinností úpadcu zo zmluvy o výstavbe na ţalobkyňu. Ţalobkyňa v zmysle zmluvy o prevode práv vstúpila v celom rozsahu do práv a povinností, prevedených zo strany úpadcu na ňu v konkrétne vymedzenej časti bytu, nebytového priestoru a skladu a následne došlo aj k zápisu uvedenej zmluvy do katastra nehnuteľností podľa § 21 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. tak, ako to vyplýva z LV k
  20. aprílu
  21. Uvedeným spôsobom došlo jednoznačne k nadobudnutiu vlastníckeho práva v prospech ţalobkyne zákonom predpokladaným spôsobom, vrátane zákonom splnenej podmienky nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy podľa § 21 ods. 3 s pouţitím § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. a následne vydaného kolaudačného rozhodnutia. Súčasný zápis vlastníckeho práva ţalobkyne je na LV č. X. Ţalobkyňa sa na základe zmluvy o prevode práv a povinností z
  22. novembra 2004 stala stavebníčkou a vstúpila do práv a povinností zmluvy o výstavbe z
  23. februára 2001 v presne vymedzenom určení bytu, nebytového priestoru a garáţe a tento právny úkon je spôsobilým podkladom pre príslušný stavebný úrad na vydanie kolaudačného rozhodnutia a zároveň právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Aj keď stavebný úrad vydal
  24. decembra 2007 kolaudačné rozhodnutie na podklade iného predloţeného právneho úkonu, a to dohody z
  25. októbra 2006, ţalobkyňa preukázala ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu a nebytovému priestoru práve uvedenou zmluvou o prevode práv a povinností z
  26. novembra
  27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ţalovaný zapísal do oddelenej podstaty majetok evidovaný ako vlastníctvo ţalobkyne, z dôvodu uspokojenia pohľadávky zabezpečeného veriteľa I., a. s., preto súd rozhodol o vylúčení predmetných nehnuteľností z oddelenej podstaty úpadcu. Na odvolania ţalobkyne a ţalovaného vec prejednal Krajský súd v Banskej Bystrici a rozsudkom zo
  28. apríla 2013, č. k. 43CoKR48/2012-1207 rozsudok súdu prvého stupňa 6 5 Obdo 40/2013 v napadnutej časti potvrdil a ţalovanému uloţil povinnosť zaplatiť ţalobkyni 5 937,48 eur náhrady trov odvolacieho a dovolacieho konania. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súhlasí so záverom súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy o zriadení záloţného práva na nehnuteľnosti, ktorú pod č. ZN30/120/2002 uzavreli
  29. novembra 2002 I., a. s., B., ako záloţný veriteľ a Z., a. s., B. (úpadca) na zabezpečenie viacerých pohľadávok záloţného veriteľa z úverových zmlúv, uzavretých medzi záloţným veriteľom a záloţcom. Predmetom zálohu podľa čl. III. záloţnej zmluvy boli nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v k. ú. S., zapísané na LV č. X., vedenom KÚ B., Správa katastra B. I. Úpadca v bode 2 čl. III. prehlásil, ţe nehnuteľnosti, na ktoré je zriadené záloţné právo, sú vo výlučnom vlastníctve záloţcu. Vklad záloţnej zmluvy bol príslušným katastrálnym orgánom povolený
  30. novembra 2002, pod č. 2485/
  31. Po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu uznesením z
  32. novembra 2007 ţalovaný ako správca konkurznej podstaty v zmysle § 79 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len ZKR) zapísal do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa I., a. s., B., aj predmetné nehnuteľnosti. Odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy
  33. novembra 2002, nebol úpadca výlučným vlastníkom nehnuteľností zaloţených na základe uvedenej záloţnej zmluvy, spoluvlastníkmi rozostavanej stavby polyfunkčný dom v tom čase boli aj manţelia M. na základe zmluvy o výstavbe z
  34. januára 2001 a manţelia L. na základe zmluvy o postúpení práv a povinností z uvedenej zmluvy o výstavbe zo
  35. júna
  36. Súhlasil aj so závermi a odôvodnením súdu prvého stupňa v tom, ţe na základe zmluvy o výstavbe z
  37. februára 2001 nadobudli manţelia M. spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti, označenej ako „rozostavaný polyfunkčný dom“. Zmluva o výstavbe domu, uzavretá podľa § 21 a nasl. zákona č. 182/1993 Z. z. bola
  38. februára 2001 uzavretá medzi úpadcom ako obstarávateľom a stavebníkom a manţelmi M. ako stavebníkmi (za účasti vedľajšieho účastníka G., s. r. o.), bola zapísaná do katastra nehnuteľností, v dôsledku čoho nadobudla účinnosť. Táto zmluva o výstavbe je spôsobilým právnym titulom nadobudnutia vlastníctva k bytom a nebytovým priestorom a manţelia M. nadobudli vlastníctvo k bytu a nebytovému priestoru, ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo nadobúdajú stavebníci uzavretím zmluvy o výstavbe a sú v dohodnutom rozsahu vlastníkmi nehnuteľností v kaţdom štádiu výstavby aţ po jej dokončenie. V zmluve o výstavbe bolo presne určené, vo vzťahu ku ktorej časti budúceho bytového domu budú vlastníkmi a v ktorej časti úpadca. Časti budúceho bytového domu boli v zmluve o výstavbe označené ako byt, nebytový priestor 7 5 Obdo 40/2013 a garáţové státie, účastníci zmluvy sa zaviazali na spoločnú realizáciu stavby bytového domu, pričom v zmluve bolo tieţ dohodnuté nadobudnutie vlastníckeho práva k bytom a nebytovým priestorom po nadobudnutí rozhodnutia príslušného stavebného úradu o povolení uţívania bytového domu. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy nebol úpadca výlučným vlastníkom nehnuteľností v štádiu rozostavanosti, označenej v záloţnej zmluve ako „rozostavaný polyfunkčný dom“, a preto nemohol bez súhlasu spoluvlastníkov platne na túto rozostavanú stavbu zriadiť záloţné právo. Odvolací súd k námietke ţalovaného k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a nebytovým priestorom na základe tzv. kolaudačného rozhodnutia uviedol, ţe kolaudačné rozhodnutie je rozhodnutím príslušného stavebného úradu, teda správneho orgánu, ktoré oprávňuje stavebníka na uţívanie stavby, a to bez ohľadu na to, či ide o obytný dom s bytmi alebo aj inú stavbu. Kolaudačné rozhodnutie však nie je podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva alebo prevodu vlastníckych práv k rozostavanému bytu. Pokiaľ v zmluve o výstavbe bolo dohodnuté, ţe stavebníci sa stanú vlastníkmi bytov, nebytových priestorov a garáţových státí, ako aj spoluvlastníkmi spoločných častí, zariadení a príslušenstva domu dňom, keď nadobudne právoplatnosť rozhodnutie Okresného úradu B. – Odbor ţivotného prostredia o povolení uţívania bytového domu alebo jeho časti, neznamená to, ţe aţ do rozhodnutia príslušného stavebného úradu, stavebníci nie sú vlastníkmi rozostavaného bytového domu v príslušnej fáze rozostavanosti. Účelom kolaudačného rozhodnutia je, aby sa jednotlivým stavebníkom povolilo uţívanie stavby na bytové účely s presným určením jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Aţ na základe tzv. kolaudačného rozhodnutia stavebného úradu je moţné v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. určitú konkrétnu časť obytného domu povaţovať za byt, resp. za nebytový priestor. Do rozhodnutia stavebného úradu o povolení uţívania boli stavebníci vlastníkmi príslušnej časti nehnuteľnosti, a to vţdy v takom štádiu rozostavanosti, v akom sa obytný dom nachádzal. V zmysle platnej právnej úpravy môţe byť predmetom právnych vzťahov aj rozostavaný byt a rozostavaný nebytový priestor, je moţné k nim nadobudnúť vlastnícke právo a je moţný aj prevod vlastníckeho práva uvedených nedokončených vecí. Ako uţ súd uviedol, v zmluve o výstavbe zmluvné strany prejavili vôľu nadobudnúť konkrétnu časť nehnuteľnosti, úpadca aj keď bol evidovaný v príslušnom katastri nehnuteľnosti k
  39. decembru 2001 ako jediný vlastník rozostavanej stavby, nebol výlučným vlastníkom tejto rozostavanej stavby v čase uzavretia záloţnej zmluvy, a preto nemohol platne uzavrieť záloţnú zmluvu. 8 5 Obdo 40/2013 V čl. XIV. Zmluvy o výstavbe sa zmluvné strany dohodli, ţe úpadca ako obstarávateľ je garantom ukončenia stavby celého funkčného celku po stránke finančnej a stavebno- technickej aţ po jeho právoplatnú kolaudáciu, pričom stavebníci sa zaviazali, ţe financovanie svojej časti stavby (bytu, nebytového priestoru, garáţového státia) budú realizovať riadne a včas, podľa splátkového kalendára dojednaného v zmluve o dielo. Zmluva o výstavbe vo viacerých ustanoveniach upravuje moţnosť prevodu práv a povinností z tejto zmluvy na tretiu osobu (čl. X., čl. XV.), je preto zrejmé, ţe najmä úpadca, ktorý vlastnil stavbu vo väčšom rozsahu a zodpovedal za jej financovanie, mienil previesť práva a povinnosti z tejto zmluvy v rozsahu jednotlivých budúcich bytov, resp. nebytových priestorov na tretie osoby uţ počas výstavby. Úpadca, ktorý zodpovedal za financovanie celej stavby, uzavrel viacero úverových zmlúv, pričom na zabezpečenie pohľadávky banky ako veriteľa, uzavrel s ňou zmluvu o zriadení záloţného práva z
  40. novembra
  41. Z okolností uzatvárania záloţnej zmluvy dospel k záveru, ţe úmyslom úpadcu bolo zriadiť záloţné právo na rozostavaný obytný dom v celosti, k čomu aj došlo, avšak bez súhlasu spoluvlastníkov. Rovnako neprichádza do úvahy aplikácia § 41a, ktorej sa dovoláva ţalovaný a v ktorom je upravená tzv. konverzia neplatného právneho úkonu a dissimulácia. Po zohľadnení všetkých známych okolností uzavierania záloţnej zmluvy je nepochybné, ţe úmyslom úpadcu bolo zaloţiť celú rozostavanú stavbu, čo zodpovedalo aj vôli záloţného veriteľa a tento úmysel bol jednoznačne premietnutý do záloţnej zmluvy. V čl. VIII. zmluvy o výstavbe je obsiahnuté splnomocnenie stavebníkov pre úpadcu ako obstarávateľa na zastupovanie stavebníkov v plnom rozsahu ich práv a povinností, vyplývajúcich zo zmluvy a príslušných právnych predpisov v konaniach pred štátnymi orgánmi a príslušnými právnickými a fyzickými osobami v súvislosti s výstavbou, vrátane preberania ich rozhodnutí aţ do právoplatnosti kolaudácie a zápisu bytov, nebytových priestorov a garáţových státí do katastra nehnuteľností. Uvedené plnomocenstvo sa týkalo len úkonov súvisiacich s realizáciou výstavby, čo vyplývalo z postavenia úpadcu v zmluve ako obstarávateľa, a preto sa mohlo vzťahovať aj na uzavretie zmluvy o dielo. Toto plnomocenstvo však neoprávňovalo úpadcu na nakladanie s vlastníctvom ostatných stavebníkov, a preto nie je moţné z neho vyvodiť, ţe zmluvu o zriadení záloţného práva uzatváral úpadca z časti vo vlastnom mene a z časti v mene ostatných stavebníkov, ako to tvrdil ţalovaný. 9 5 Obdo 40/2013 Ďalej uviedol, ţe súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom, keď zmluvu o prevode práv a povinností z
  42. novembra 2004, uzavretú medzi úpadcom a ţalobkyňou, ktorou úpadca previedol na ţalobkyňu s odkazom na článok X. bod 1 zmluvy o výstavbe všetky práva a povinnosti, týkajúce sa konkrétne určeného bytu č. 63, garáţového státia č. X. a skladu pod č. X. povaţoval za platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva ţalobkyňou k uvedeným nehnuteľnostiam. Správne odkázal na ustanovenie § 22 ods.4 zákona č. 18/1993 Z. z., ktorý upravuje moţnosť prevodu bytov, alebo nebytových priestorov počas výstavby bytového domu odpredajom zo strany stavebníka budúcemu vlastníkovi bytu a upravuje náleţitosti takejto zmluvy podľa § 22 ods. 1 zákona. Zmluva o výstavbe v tomto prípade bola uzavretá
  43. februára 2001, zmluva o prevode práv a povinností bola uzavretá medzi ţalobkyňou a úpadcom
  44. novembra
  45. Úprava § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z., platná od
  47. 2004, nezasahuje retroaktívne do právnych vzťahov, vzniknutých pred
  49. 2004, upravuje len spôsob prevodu práv a povinností zo zmluvy o výstavbe, ktorá bola ešte pred
  51. 2004 uzavretá v súlade s týmto zákonom. Ďalej uviedol, ţe prevod práv a povinností zo zmluvy o výstavbe bol moţný aj pred
  53. 2004, a to na základe dohody v zmluve o výstavbe, v ktorej bolo v článku X. dohodnuté, ţe jednotliví stavebníci môţu práva a povinnosti zo zmluvy postúpiť na tretiu osobu. Takáto zmluva o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe neodporovala platnej právnej úprave, a to ani pokiaľ by bola uzavretá do
  56. Ţalobkyňa preto na základe zmluvy o prevode práv a povinností z
  57. novembra 2004 vstúpila v celom rozsahu do vlastníckych práv a povinností, nadobudnutých úpadcom na základe zmluvy o výstavbe a prevedených touto zmluvou zo strany úpadcu na ţalobkyňu v konkrétne vymedzenej časti bytu, nebytového priestoru a skladu. Následne došlo aj k zápisu uvedenej zmluvy do katastra nehnuteľností, ako to vyplýva z LV k
  58. aprílu 2005, ţalobkyňa tým nadobudla vlastnícke právo ku konkrétnemu bytu a nebytovému priestoru, a to zákonom predpokladaným spôsobom, vrátane zákonom splnenej podmienky nadobudnutia účinnosti tejto zmluvy (§ 21 ods. 3, § 22 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z.). Pokiaľ bola následne uzavretá zmluva o prevode práv a povinností
  59. decembra 2005, kde bol odlišne určený a vymedzený byt, garáţové státie a sklad, táto zmluva nezasahovala do zmluvy z
  60. novembra 2004, nemenila a ani nerušila túto zmluvu, preto nedošlo k zániku práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy z
  61. novembra
  62. 10 5 Obdo 40/2013 Podľa tvrdenia ţalobkyne, bola úpadcovi vyplatená celá suma za nadobudnutie nehnuteľností, ktoré ţalobkyňa aj reálne uţíva od roku 2003, pričom ţalovaný toto tvrdenie ţalobkyne nespochybňoval. Ţalobkyňa vykonávala všetky právne úkony s úmyslom nadobudnúť sporný byt do vlastníctva, zaplatiť zaň dohodnutú cenu a úmyslom úpadcu bolo predať tieto nehnuteľnosti ţalobkyni. Ţalobkyňa sa teda stále správala ako vlastníčka vyššie uvedených nehnuteľností, vlastníčkou ktorých sa stala uţ v štádiu rozostavanosti na základe zmluvy o prevode práv a povinností, preto v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu a aj v čase vydania dodatočného povolenia o uţívaní stavby bola ţalobkyňa vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Ako uţ bolo viackrát uvedené súdom prvého stupňa a aj odvolacím súdom, vydanie kolaudačného rozhodnutia je zavŕšením prejavenej vôle nadobudnúť konkrétnu vec v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z. z. Ţalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam uţ prevodom práv a povinností zo zmluvy o výstavbe, bola vlastníčkou týchto nehnuteľností v štádiu ich rozostavanosti a vydaním kolaudačného rozhodnutia došlo len k rozhodnutiu o tom, ţe nehnuteľnosti, ktoré ţalobkyňa vlastnila, je moţné povaţovať za byt a nebytové priestory v zmysle zákona o bytoch. Pokiaľ súdna exekútorka JUDr. A. S. vydala
  63. júla 2006 upovedomenie o začatí exekúcie proti úpadcovi ako povinnému, ktoré úpadca vrátane upovedomenia o spôsobe exekúcie prevzal
  64. júla 2006 a bolo následne vyznačené NV. X., bolo to po uzavretí zmluvy o prevode práv a povinností zo zmluvy o výstavbe medzi úpadcom a ţalobkyňou, teda po tom, ako ţalobkyňa nadobudla vlastnícke práva k uvedeným nehnuteľnostiam, pričom ani dohoda o zmene dispozičného usporiadania z
  65. októbra 2006 nezrušila zmluvu o prevode práv a povinností z
  66. novembra 2004 a nemala za následok zánik vlastníckych práv ţalobkyne. Zakázať nakladať sa týka iba nehnuteľností vo vlastníctve úpadcu. Odvolací súd uvedené skutočnosti uzavrel tak, ţe úpadca nemal právo zaťaţiť celú rozostavanú stavbu záloţným právom, pretoţe nebol jej výlučným vlastníkom, z uvedeného dôvodu je záloţná zmluva neplatná. Ţalobkyňa ako vlastníčka predmetných nehnuteľností bola aktívne legitimovaná na podanie ţaloby o vylúčenie týchto nehnuteľností zo súpisu majetku oddelenej podstaty. Nakoľko ţalovaný ako správca úpadcu do súpisu oddelenej podstaty na uspokojenie pohľadávky zabezpečeného veriteľa Č., a. s., B., zapísal majetok, 11 5 Obdo 40/2013 ktorý je vlastníctvom ţalobkyne, súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď tieto nehnuteľnosti vylúčil z oddelenej podstaty úpadcu. Odvolací súd potvrdil aj rozhodnutie o trovách konania, ako vecne správne. Odvolací súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa ako správny, keď o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a ţalobkyni, ktorá bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti, priznal náhradu účelne vynaloţených trov konania. K ţiadosti ţalobkyne, aby o trovách konania súd rozhodol podľa § 78 ods. 4 ZKR, podľa ktorého trovy konania o vylúčení majetku zo súpisu z titulu excindačnej ţaloby sú podľa rozhodnutiu súdu pohľadávkou proti dotknutej podstate, uviedol, ţe postup súdu prvého stupňa, ktorý moţnosť priamo v rozsudku určiť, z ktorej podstaty sa trovy konania majú nahradiť, nevyuţil a nepriznal trovy konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate, pretoţe nevidel relevantný dôvod zasahovať svojim rozhodnutím do oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa úpadcu, povaţoval za správny a odvolanie ţalobkyne v tejto časti zamietol. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal ţalovaný dovolanie. Ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dovolaní uviedol, ţe napadnuté rozhodnutie bolo odvolacím súdom vydané po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie odvolaciemu súdu s odôvodnením, ţe postupom súdu bola ţalovanému odňatá moţnosť konať pred súdom, a to predovšetkým zásadnými nedostatkami odôvodnenia rozhodnutia nezlučiteľných so zmyslom a podstatou práva na spravodlivý súdny proces. Napriek jednoznačnému pokynu dôsledne sa s námietkami a argumentami ţalovaného zaoberať, odvolací súd pokyn dovolacieho súdu nerešpektoval a ţalovaný napriek pokynu dovolacieho súdu bol postavený do úplne totoţnej pozície, v akej sa nachádzal po doručení predchádzajúceho odvolacieho rozhodnutia. Podľa dovolateľa bolo napadnuté rozhodnutie vydané v konaní, v ktorom sa mu postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), konanie bolo postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). 12 5 Obdo 40/2013 K namietanému odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom malo podľa ţalovaného dôjsť v dvoch relatívne samostatných aspektoch, a to : obsahovými nedostatkami odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a tým, ţe odvolací súd rozhodnutie zaloţil na právnom posúdení odlišnom od právneho posúdenia súdom prvého stupňa, pričom v rozpore s O. s. p. nezabezpečil ţalovanému moţnosť zaujať k takejto prekvapivej kvalifikácii svoje stanovisko. K obsahovým nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia uviedol, ţe v odvolaní, ktoré podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, vymedzil okruh odvolacích námietok a argumentov, ktoré pre výsledok konania z hľadiska aplikovateľného hmotného práva sa javia ako zásadné vo svetle práva na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na predchádzajúce dovolacie rozhodnutie, ktoré podľa dovolateľa zaloţilo jeho očakávanie uznania správnosti dotknutých východísk aj pri prejednávaní tohto dovolania, teda očakáva, ţe dovolací súd bude aj v tomto prípade kritické nedostatky odôvodnenia napadnutého rozhodnutia povaţovať za stav odôvodňujúci per se prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a odvolacie námietky pre výsledok sporu rozhodujúce mali byť odvolacím súdom preskúmané. Ako prvú uviedol námietku, ţe u ţalobkyne je absencia subjektívneho vlastníckeho práva k predmetným priestorom. Ţalovaný k vytvoreniu právneho záveru o existencii subjektívneho vlastníckeho práva ţalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam uviedol tri koncepcie, ktoré prichádzajú do úvahy. 1/ koncepcia: na základe výslovného dojednania strán v zmluve o výstavbe nadobúdajú jej účastníci vlastnícke právo k jednotlivým bytom alebo nebytovým priestorom aţ momentom ich vzniku, ako spôsobilých sekundárnych predmetov subjektívneho vlastníctva, momentom právoplatnej kolaudácie toho ktorého bytu alebo nebytového priestoru, pričom aţ do uvedeného momentu účastníci zmluvy o výstavbe nenadobúdajú na základe zmluvy o výstavbe k jednotlivým postupne vznikajúcim potenciálnym predmetom vlastníckeho práva ţiadne (spolu)vlastníctvo aţ do momentu kolaudácie, preto jediným spôsobilým predmetom prevodu na osobu odlišnú od stavebníka, sú relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe, predovšetkým právo stať sa momentom kolaudácie vlastníkom zmluvou určených priestorov. 2/ koncepcie: všetci účastníci zmluvy o výstavbe sa momentom vzniku rozostavanej stavby stávajú podielovými spoluvlastníkmi v zodpovedajúcich podieloch, pričom momentom 13 5 Obdo 40/2013 kolaudácie priestorov sa spoluvlastníctvo vysporiada reálnym rozdelením bytového domu na jednotlivé byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sa v zmysle určenia uskutočneného dojednaniami v zmluve o výstavbe stanú jednotliví jej účastníci. Keďţe v tejto koncepcii sa vôbec nepočíta s vlastníctvom rozostavaných bytov a nebytových priestorov, spôsobilým predmetom súkromnoprávnej dispozície strán zmluvy o výstavbe sú jednak spoluvlastnícke podiely stavebníkov na rozostavanej stavbe a jednak relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe, predovšetkým stať sa momentom kolaudácie vlastníkom zmluvou o výstavbe určených priestorov. 3/ koncepcia: všetci účastníci zmluvy o výstavbe sa momentom vzniku rozostavanej stavby stávajú jej podielovými spoluvlastníkmi, pričom momentom vzniku rozostavaných bytov a nebytových priestorov, ako spôsobilých predmetov subjektívneho vlastníckeho práva, sa toto spoluvlastníctvo vyporiada reálnym rozdelením rozostavaného bytového domu na jednotlivé rozostavané byty a nebytové priestory, ktorých vlastníkmi sa v zmysle určenia uskutočneného dojednaniami v zmluve o výstavbe, stanú jednotliví jej účastníci. Spôsobilým sekundárnym predmetom súkromnoprávnej dispozície v naznačenej koncepcii sú potom do momentu vzniku rozostavaných priestorov spoluvlastnícke priestory stavebníkov na rozostavanej stavbe a následne samostatné rozostavané byty a nebytové priestory a relatívne práva stavebníka, plynúce zo zmluvy o výstavbe. Súd prvého stupňa sa o odôvodnení svojho rozhodnutia priklonil k druhej koncepcii, pričom pri svojich úvahách v kontexte zmluvy o prevode práv sa nijako nevysporiadal s otázkou právneho osudu spoluvlastníckeho podielu úpadcu k rozostavanej stavbe. Ţalovaný v odvolaní namietal aplikáciu druhej koncepcie na skutkový základ a poukázal na nespôsobilosť právnych záverov súdu prvého stupňa. Okrem nesúhlasného stanoviska k vzniku podielového spoluvlastníctva osôb, odlišných od úpadcu k rozostavanej stavbe, ţalovaný namietal predovšetkým, ţe konkurzu podlieha akýkoľvek majetok, patriaci úpadcovi v čase jeho vyhlásenia, pričom ţalobca mal podľa súdu prvého stupňa vlastníctvo nadobudnúť aţ po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Ďalej namietal samotnú existenciu právneho dôvodu vzniku vlastníckeho práva osoby odlišnej od úpadcu bez toho, aby do dňa vyhlásenia konkurzu došlo aj ku samotnej právnej skutočnosti, spôsobujúcej vznik vlastníckeho práva k veci zapísanej do súpisu, nie je spôsobilá odôvodniť právny záver, ţe takáto vec nepodlieha konkurzu. Napokon namietal, ţe na ţalobcu by právne relevantným spôsobom došlo aj k nadobudnutiu vecnoprávnej pozície úpadcu vo vzťahu k rozostavanej stavbe prevodom 14 5 Obdo 40/2013 príslušného spoluvlastníckeho podielu úpadcu na rozostavanej stavbe spôsobom predpokladaným normami občianskeho práva, napríklad uzavretím kúpnej zmluvy a následným vkladom do katastra nehnuteľností, k čomu v prejednávanej veci nedošlo. Odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí výslovne prihlásil k právnym záverom súdu prvého stupňa, obsahovo sa však od nich odchýlil a jeho závery nasvedčujú prijatiu určitej modifikovanej obsahovo neostrej a v kľúčových prvkoch nijako bliţšie neobjasnenej variácie tretej koncepcie. K vytvoreniu právneho záveru o existencii subjektívneho vlastníckeho práva ţalobcu k priestorom nevyhnutne predpokladá zaujatie právneho stanoviska k vývoju jednotlivých predmetov vlastníckeho práva súvisiacich so zmluvou o výstavbe v priebehu času, ich charakteru a pojmových znakov, momentu ich vzniku ako spôsobilých sekundárnych predmetov vecnoprávnych vzťahov, analýzu vecnoprávnych pozícii jednotlivých subjektov dotknutých realizovanou výstavbou a napokon aj výsledkami predchádzajúcich úvah determinovanej otázky prípustnosti a právnym poriadkom predpokladaných spôsobov hmotnoprávnej dispozície s uvedenými predmetmi. Vo vzťahu k otázke vlastníckych práv k rozostavanej stavbe ţalovaný poukazuje na to, ţe obsahuje, aj keď sa stotoţnil so záverom súdu prvého stupňa, ďalší záver, ktorým sa prekvapivo opiera o zákon o vlastníctve bytov, podľa ktorého nadobudnutie vlastníctva k bytom a nebytovým priestorom sa nadobúda na základe zmluvy o výstavbe. Podľa ţalovaného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je rozporuplné a dovolateľ má dôvodnú obavu, či odvolací súd na základe svojich úvah, v ňom uvedených, skutočne dospel k právnym záverom, na ktorých svoje rozhodnutie zaloţil, alebo sa jeho myšlienková činnosť uberala opačným smerom. Aj podľa judikatúry Ústavného súdu SR je rozpačitosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia nezlučiteľná s pravidlami racionálneho diskurzu jedným z najspoľahlivejších indikátorov arbitrárnosti. Odvolací súd vôbec nevysvetlil, ako je vlastnícke právo stavebníkov k príslušnej časti nehnuteľnosti, v ktorej má byť vybudovaný konkrétny byt, resp. nebytový priestor, zlučiteľné s ich vlastníckym právom k rozostavaným bytom a nebytovým priestorom. Rozostavaný byt rovnako ako byt a nebytový priestor, ako priestorovo vymedzené časti bytového domu, nie sú vecou v právnom slova zmysle a spôsobilým predmetom právnych vzťahov sa stali v dôsledku pozitívnej právnej úpravy, ktorá ich vybavila samostatnosťou. Pokiaľ určitá miestnosť alebo súbor miestností nenapĺňa pojmové znaky bytu, nebytového priestoru, rozostavaného bytu ani rozostavaného 15 5 Obdo 40/2013 nebytového priestoru, nie je spôsobilým samostatným hmotným predmetom vecných práv, ale výlučne súčasťou stavby ako hlavnej veci, ktorej právny osud zdieľa. Podľa ţalovaného odôvodnenie napadnutého rozhodnutia mu neumoţnilo vecne porozumieť, na aké sekundárne predmety právnych vzťahov sa tvrdené vlastnícke právo stavebníkov malo v priebehu výstavby bytového domu upínať, kedy tvrdené právo nadobudli a v akom vzťahu sa vlastnícke právo k „častiam stavby“, či priestorom „v štádiu rozostavanosti“ nachádza so spoluvlastníctvom stavebníkov k rozostavanému bytovému domu, spôsobujúcemu neplatnosť záloţnej zmluvy. Podľa dovolateľa odvolací súd nijako nevysvetlil, prečo sa prevod „rozostavaného bytu“ nota bene aj podľa názoru odvolacieho súdu, na rozdiel od akýchkoľvek iných nepriamych predmetov vlastníckeho práva, nerealizuje dvojfázovou schémou predpokladanej v ust. § 133 Občianskeho zákonníka. Podľa ţalovaného odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje ani zmienku o úvahách súdu, na základe ktorých pri interpretácii § 22 ods. 4 zákona o bytoch dospel k záveru, podľa ktorého upravuje moţnosť prevodu bytu alebo nebytového priestoru počas výstavby bytového domu odpredajom zo strany stavebníka budúcemu vlastníkovi bytu a upravuje náleţitosti takejto zmluvy. Podľa dovolateľa právna norma vyjadrená v ust. § 22 ods. 4 zákona o bytoch nezakladá oprávnenie „predať byt alebo nebytový priestor počas výstavby“, nakoľko tejto otázky sa svojou dispozíciou vôbec nedotýka. Jej zmyslom je stanoviť uzavretie zmluvy o výstavbe ako normatívny predpoklad pre spoločné uskutočňovanie výstavby, pre ktoré sa jediný stavebník dodatočne po začatí výstavby rozhodne. Dovolateľ zdôraznil, ţe odvolací sú opomenul akokoľvek objasniť, na základe čoho dospel ku kvalifikovanému záveru, ţe zmluva o prevode práv je zmluvou o výstavbe, a to nielen z dôvodu ich odlišného označenia, ale aj celkom zrejme odlišného obsahového zamerania determinovaného ich ekonomickou kauzou (zmluva o výstavbe smeruje k úprave vzájomných záväzkov všetkých stavebníkov pri výstavbe bytového domu a zmluva o prevode práv smeruje podľa názoru odvolacieho súdu k „predaju“ bytu alebo nebytového priestoru). K tejto skutočnosti podotýka, ţe nesprávnosť kvalifikácie zmluvy o prevode ako zmluvy o výstavbe výslovne, jasne a zároveň dostatočne presne namietal uţ v odvolaní. 16 5 Obdo 40/2013 Nie je mu z rozhodnutia odvolacieho súdu jasné ani to, na základe akých úvah v rozpore so súdom prvého stupňa pri výklade zmluvy o prevode práv a povinností dospel k skutkovému záveru o vôli kontrahentov previesť na ţalobkyňu namiesto obligačných práv a povinností zo zmluvy o výstavbe „vlastnícke práva a povinnosti“, či priamo vlastnícke právo k predmetnému bytu a nebytovému priestoru „v štádiu rozostavanosti“, a to najmä v kontexte absencie akéhokoľvek prejavu vôle strán zmluvy o prevode, výslovného dojednania o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným priestorom aţ momentom kolaudačného rozhodnutia. Napokon odvolací súd nevenoval ţiadnu pozornosť ani skutkovému zisteniu, ţe úpadca bol v čase uzavretia zmluvy o prevode práv, vlastníkom pozemku, na ktorom bol postavený bytový dom, pričom vlastnícke podiely na pozemku, prislúchajúce k jednotlivým priestorom mal podľa dojednania strán v zmluve o prevode práv, previesť aţ po zápise bytov a nebytových priestorov na list vlastníctva. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa ţalovaného nielen nezlučiteľné so závermi samotného prvostupňového rozhodnutia, ale je aj vnútorne nekonzistentné, pojmovo vágne aţ neurčité, argumentačne nedôsledné a nepresvedčivé, popierajúce zmysel a význam aplikovaných noriem. V spojení so zriedkavým výskytom čo i len stručných reakcií súdu na početné a adresné námietky ţalovaného, preto napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k právnej otázke vlastníckeho práva ţalobkyne vníma ako viacdimenzionálne arbitrárne. Ţalovaný v odvolaní a napokon aj v predchádzajúcom dovolaní namietal voči záverom súdu o zaloţení spoluvlastníctva úpadcu a manţelov M. k rozostavanej stavbe bytového domu, v ktorom sa v zmysle zmluvy o výstavbe mali v budúcnosti nachádzať byty a nebytové priestory s odôvodnením, ţe spoluvlastníctvo k stavbe je podľa ţalovaného moţné originárne nadobudnúť: a) spoločnou výstavbou v zmysle fyzického konania, t. j. uskutočňovaním stavebných prác viacerými osobami aj bez uzavretia osobitnej dohody, b) na základe dohody o zaloţení spoluvlastníctva k stavbe, ktorá je predmetom výstavby, pričom táto dohoda musí byť v konaní riadne preukázaná, musí byť uzavretá ešte pred začatím výstavby a z obsahu musí vyplývať vôľa zaloţiť podielové spoluvlastníctvo. Z uvedeného dôvodu ţalovaný v konaní namietal absenciu opory skutkového zistenia súdu prvého stupňa o existencii dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo v zmluve o výstavbe s tým, ţe platí zákonná domnienka výlučného vlastníckeho práva úpadcu k rozostavanej stavbe, zaloţená aj obsahom údajov katastra nehnuteľnosti. 17 5 Obdo 40/2013 Dovolateľ nesúhlasí so záverom súdov ani v otázke neplatnosti záloţnej zmluvy, pretoţe uzavretie záloţnej zmluvy, ktorou sa malo zriadiť záloţné právo k celej stavbe, nie je ani za predpokladu existencie podielového spoluvlastníctva tretích osôb k stavbe dôvodom absolútnej neplatnosti záloţnej zmluvy. Poukazuje pritom na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 23/2008 a 3Cdo 142/2002 a na skutočnosť, ţe ani prípadná neschopnosť úpadcu zriadiť záloţné právo k celej nehnuteľnosti, nespôsobuje neplatnosť zmluvy o zriadení záloţného práva, ale len vznik zodpovednosti úpadcu voči zabezpečenému veriteľovi za nesplnenie zmluvného záväzku zriadiť záloţné právo k celej rozostavanej stavbe. Ţalovaný vyjadruje svoje presvedčenie, ţe v právnom a demokratickom štáte, ktorý si ctí zmluvnú slobodu svojich občanov, by sa vţdy malo vychádzať z toho, ţe zmluva je platná, ak neexistuje dôvod neplatnosti. Takýto dôvod neplatnosti by preto mal byť z rozhodnutia súdu jednoznačne identifikovaný, a to jednak označením individuálnej právnej normy, ktorá tvrdenú neplatnosť právneho úkonu zakladá, ako aj stručným a jasným vysvetlením, v čom neplatnosť spočíva. V materiálnom právnom štáte nemôţe zostať nepovšimnutá ústavne neakceptovateľná situácia, v ktorej nie je účastníkovi konania poskytnutá zrozumiteľná odpoveď na jeho právnu námietku s významom pre rozhodnutie vo veci samej ani po vydaní, v poradí tretieho súdneho rozhodnutia na dvoch inštančných stupňoch súdnej sústavy, a to aj napriek kasačnému zásahu súdu najvyššieho stupňa, ktorým sa odvolaciemu súdu zaujatie odôvodneného stanoviska prinajmenšom odporučilo. Ţalovaný poukázal na tú časť odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, kde namietal voči záveru o absolútnej neplatnosti celej záloţnej zmluvy, ktorému záveru malo predchádzať posúdenie záloţnej zmluvy z hľadiska kritérií jej deliteľnosti podľa ust. § 41 Občianskeho zákonníka a v prípade, ak tieto sú naplnené, povaţovať za neplatnú len tú časť záloţnej zmluvy, ktorej sa dôvod neplatnosti priamo týka. Pokiaľ má absolútna neplatnosť záloţnej zmluvy podľa súdu prvého stupňa spočívať v tom, ţe úpadca nakladal okrem svojho spoluvlastníckeho podielu k stavbe aj so spoluvlastníckym podielom iných osôb, ţalovaný v odvolaní dôkladne posúdil, ţe časť záloţnej zmluvy, ktorou mal úpadca zriadiť záloţné právo k spoluvlastníckym podielom iných osôb, je od časti záloţnej zmluvy, ktorou úpadca nakladal iba so svojim spoluvlastníckym podielom k stavbe, oddeliteľná, a to s prihliadnutím na povahu zaloţenej veci, obsah záloţnej zmluvy a okolnosti, za ktorých došlo k uzavretiu záloţnej zmluvy. Zdôraznil, ţe je potrebné vţdy rešpektovať vôľu účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím k účelu, ktorého dosiahnutie sledujú všetky osoby uskutočňujúce právny úkon. Podľa dovolateľa je mimoriadne obtiaţne moţné hľadať námietky proti záveru, ţe 18 5 Obdo 40/2013 z hľadiska povahy a obsahu záloţnej zmluvy, ktorou sa má zriadiť záloţné právo k rozostavanej stavbe, moţno jej časť, ktorou sa zriaďovalo záloţné právo k podielu patriacemu úpadcovi, oddeliť od zostávajúcej časti záloţnej zmluvy. Uvedené potvrdzuje aj rozsudok Nejvyššího soudu ČR, sp. zn. 2Cdon 254/96, uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí, podľa ktorého na účely posudzovania naplnenia hypotézy právnej normy vyjadrenej v ust. § 41 Občianskeho zákonníka platí, ţe ak dôvod neplatnosti záloţnej zmluvy spočíva v tom, ţe jeden zo spoluvlastníkov dal do zálohu celú vec bez súhlasu ostatných, nebráni tomu ani povaha právneho úkonu, ani jeho obsah v závere o tom, ţe by túto časť zmluvy nebolo moţné oddeliť od jej ostatného obsahu. V príkrom rozpore s uvedeným sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s námietkou ţalovaného o obsahovej oddeliteľnosti časti záloţnej zmluvy, ktorá má vyvolať neplatnosť uvedeného právneho úkonu, od jej zostávajúcej časti. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku opäť nevysvetlil, prečo úmysel úpadcu zaloţiť celú rozostavanú stavbu na základe kritérií vyjadrených v ust. § 41 Občianskeho zákonníka vylučuje deliteľnosť obsahu záloţnej zmluvy. Ţalovaný tak, ako v ostatných častiach dovolania, aj tu zdôraznil, ţe ani pri právnej otázke obsahovej deliteľnosti záloţnej zmluvy, sa odôvodneniu napadnutého rozhodnutia z vecného hľadiska, aj napriek zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia pre nedostatok argumentov, nepodarilo od zrušeného rozhodnutia odlíšiť. Súd prvého stupňa sa námietkou ţalovaného, týkajúcou sa oddeliteľnosti jednotlivých častí záloţnej zmluvy, vôbec nezaoberal, preto ţalovaný v priebehu excindačného konania na dotknutý právny argument doposiaľ nedostal od súdov ţiadnu odpoveď. Napokon poukázal na ďalší odvolací dôvod, ţe aj za predpokladu prijatia záveru o absolútnej neplatnosti záloţnej zmluvy sa súd prvého stupňa vôbec nevysporiadal s otázkou moţnosti vzniku záloţného práva na rozostavanú stavbu v dôsledku dobromyseľnosti záloţného veriteľa v zmysle ust. § 151d ods.1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do
  69. Takýto vznik záloţného práva totiţ pripúšťa mimoriadne rozsiahla a tieţ konštantná judikatúra Najvyššieho súdu ČR, vychádzajúca z totoţnej právnej úpravy, aká bola v čase uzavretia záloţnej zmluvy, ktorý jednoznačne opustil koncepciu aplikovateľnosti ust. § 151d Občianskeho zákonníka výlučne na hnuteľné veci a vznik záloţného práva aj na základe záloţnej zmluvy, uzavretej nevlastníkom pripúšťa aj v prípade nehnuteľných vecí. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolací podrobil uvedenú námietku vecnému 19 5 Obdo 40/2013 preskúmaniu, avšak zaujal stanovisko limitujúce aplikáciu ustanovenia § 151d Občianskeho zákonníka výlučne na prípady, ak zálohom je hnuteľná vec. Rozhodnutie odvolacieho súdu však podľa dovolateľa nedáva zrozumiteľnú odpoveď na odvolacie námietky a nevyrovnáva sa vecne ani so závermi konštantnej judikatúry. Dovolateľ je presvedčený, ţe poţiadavka preferencie ústavne konformnej interpretácie pri korektnej aplikácii nie je a nemôţe byť prostriedkom legitimizujúcim svojvoľné odklony konajúceho súdu od jasného a nepochybného významu podústavných noriem v záujme ochrany arbitrárne a selektívne zvoleného práva jednej zo strán sporu. Pokiaľ odvolací súd rozhodol na základe právneho posúdenia veci zásadne odlišného od právneho posúdenia, na ktorom bolo zaloţené rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby predtým v súlade s § 213 ods. 2 O. s. p. ţalovaného vyzval na zaujatie stanoviska, a teda ţalovaný sa po prvýkrát mohol o dôvodoch rozhodnutia dozvedieť aţ z napadnutého rozhodnutia bez toho, aby mu predtým bola poskytnutá moţnosť vyjadriť sa k nim a súdu zas moţnosť a zároveň povinnosť vysporiadať sa s jeho argumentáciou, odňal týmto postupom, vedúcim k prekvapivému rozhodnutiu, ţalovanému moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Opätovným opomenutím zaujať akékoľvek substanciálne stanovisko k niektorým odvolacím námietkam, aj napriek explicitnému pokynu inštančne nadriadeného súdu na takýto postup je dovolanie prípustné aj podľa § 238 ods. 2 O. s. p. Ţalovaný ďalej tvrdí, ţe konanie predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia bolo zaťaţené inými vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ide o tieto vady: a) viaceré skutkové zistenia potrebné pre naplnenie hypotéz aplikovaných právnych noriem nenachádzajú ţiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, b) hodnotenie dôkazov konajúcim súdom vykazuje prvky svojvôle a zjavnej jednostrannosti, c) odvolací súd dospel na základe vykonaných dôkazov k odlišnému skutkovému zisteniu bez toho, aby v potrebnom rozsahu sám zopakoval dokazovanie, pričom ktorákoľvek a kaţdá z popísaných vád mala podľa ţalovaného za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. a) podľa ţalovaného v priebehu konania neboli ţalobkyňou, ako osobou znášajúcou povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a zároveň povinnosť dôkaznú, navrhované a ani vykonané dôkazy, na základe ktorých by bolo moţné získať skutkové poznatky nevyhnutné pre naplnenie skutkových podstát právnych noriem, na dispozíciách ktorých sú uvedené právne závery zaloţené. Z rozhodnutia a ani z vykonaného dokazovania nie je moţné odvodiť skutkový poznatok, ţe v čase uzavretia zmluvy o výstavbe, ktorá mala podľa 20 5 Obdo 40/2013 odvolacieho súdu zaloţiť spoluvlastníctvo úpadcu a manţelov M. k rozostavanej stavbe bytového domu, rozostavaná stavba ako samostatná vec ešte neexistovala, ţe jej výstavba ešte nebola začatá. Ďalej v konaní neboli vykonané ţiadne dôkazy umoţňujúce získať skutkový poznatok, ţe v čase uzavretia zmluvy o prevode práv sa priestory nachádzali v stavbe v takom štádiu pokročilosti výstavby, ţe priestory napĺňali pojmové znaky rozostavaného bytu a rozostavaného nebytového priestoru v zmysle § 3 ods. 16 katastrálneho zákona. Napokon vo vykonanom dokazovaní nenachádza ţiadnu oporu ani skutkový záver, vyjadrený v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mala byť zmluva o prevode práv zapísaná do katastra nehnuteľností. b) súd prvého stupňa a aj odvolací súd vyvodil dohodu strán na základe zmluvy o výstavbe o zaloţení spoluvlastníctva k rozostavanej stavbe zo slov: „spoločne realizovať stavbu tvorí...“. Ţalovaný tvrdí, ţe ani jedno skutkové zistenie nie je spôsobilé prijať záver o uzavretí dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo. Účelom zmluvy o výstavbe je zmluvne upraviť všetky práva a povinnosti zmluvných strán súvisiace s predmetom zmluvy. Jediná zmienka o nadobudnutí vlastníckeho práva stavebníkmi je situovaná aţ do momentu kolaudácie jednotlivých bytov a nebytových priestorov. Ak mali zmluvné strany vôľu zaloţiť k rozostavanej stavbe spoluvlastnícke vzťahy, mali takýto zhodný prejav vôle jednoznačne v zmluve vyjadriť. Samotný záväzok stavebníkov financovať svoju časť stavby ešte nesvedčí o vôli zaloţiť k rozostavanej stavbe podielové spoluvlastníctvo. Zmluva o výstavbe je svojou povahou zmluvou o zdruţení viacerých osôb za účelom výstavby určitej nehnuteľnosti. Zmluva o výstavbe nijako nepotvrdzuje záver prijatý súdom, podľa ktorého zmluvné strany mienili zaloţiť k stavbe podielové spoluvlastníctvo, práve naopak. Taktieţ v zmluve o prevode práv a povinností, uzavretej medzi úpadcom a ţalobkyňou je absencia akéhokoľvek prejavu vôle strán o nadobudnutí vlastníckeho práva k priestorom v štádiu rozostavanosti, obsahuje výslovné dojednanie o nadobudnutí vlastníckeho práva aţ momentom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. Odvolací súd celkom nelogicky uzavreli, ţe kontrahenti, vrátane ţalobkyne prejavili vôľu ešte pred vydaním kolaudačného rozhodnutia stať sa vlastníkmi rozostavaných priestorov a na jej základe bolo vlastnícke právo k rozostavaným priestorom vloţené do katastra nehnuteľností. c) ustanovenie § 213 ods. 3 O. s. p. ukladá odvolaciemu súdu procesnú povinnosť zopakovať v potrebnom rozsahu riadny proces dokazovania, pokiaľ by mal v úmysle dospieť k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa. Odvolací súd vo vzťahu k obsahu zmluvy o prevode nepochybne zaloţil napadnuté rozhodnutie na skutkovom zistení odchylnom 21 5 Obdo 40/2013 od zistenia vyjadreného v rozhodnutí súdu prvého stupňa., pričom nevykonal vlastné dokazovanie. Ţalovaný dovolanie zaloţil aj na nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom. Ţalovaný tvrdí v priebehu celého konania, ţe ţalobkyňa nie je nositeľom subjektívneho práva vylučujúceho zapísanie priestorov do súpisu v excindačnom konaní, a preto nie je aktívne legitimovaná. Podľa údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, obligačným dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva ţalobkyňou k priestorom mala byť inominátna zmluva, ktorú však ţalovaný povaţuje za absolútne neplatný úkon. Neplatnosť odôvodnil tým, ţe uvedenú zmluvu v mene úpadcu podpísal výlučne jeden člen predstavenstva – pán A., podľa výpisu z obchodného registra mali konať súčasne dvaja členovia predstavenstva. Ďalším dôvodom neplatnosti bolo, ţe bola uzavretá aţ po tom, ako bolo úpadcovi zo strany povereného súdneho exekútora JUDr. A. S. doručené upovedomenie o začatí exekúcie, obsahujúce zároveň aj upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti, ktorej sa inominátna zmluva týkala. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku bolo zakázané nakladať s konkrétnou vecou. Na základe zmluvy o prevode práv a povinností, na ktorú poukazujú súdy oboch stupňov vo svojom rozhodnutí, sa ţalobkyňa nemohla stať spoluvlastníčkou rozostavanej stavby, lebo vlastnícke právo k nej bolo zaloţené uţ momentom jej vzniku ako veci v právnom slova zmysle, t. j. najneskôr v roku 2002, kedy bola rozostavaná stavba zapísaná do katastra nehnuteľností, pričom k prevodu akéhokoľvek spoluvlastníckeho podielu úpadcu alebo inej osoby na ţalobkyňu do momentu uzavretia inominátnej dohody nedošlo. Ţalobkyňa sa nemohla pred uzavretím inominátnej dohody stať vlastníčkou sporného bytu a nebytového priestoru, lebo tieto veci v právnom slova zmysle neexistovali, pričom ţalobkyňa sa pred uzavretím inominátnej dohody nemohla stať vlastníčkou ani rozostavaného bytu a rozostavaného nebytového priestoru lebo: a) aplikácia ust. § 3 ods. 16 katastrálneho zákona vymedzujúceho rozostavaný byt a nebytový priestor ako samostatný predmet právnych vzťahov na právne vzťahy zaloţené zmluvou o výstavbe ešte pred jej účinnosťou, by bolo podľa názoru dovolateľa nielen flagrantným porušením zákazu retroaktivity právnych noriem, ale aj v rozpore s jednoznačne prejavenou vôľou účastníkov zmluvy o výstavbe, ktoré vznik vlastníckeho práva k jednotlivým bytom 22 5 Obdo 40/2013 a nebytovým priestorom jednoznačne a spôsobom neumoţňujúcim odchylnú interpretáciu viazali aţ na kolaudáciu. b) uzavretím zmluvy o prevode práv zo zmluvy o výstavbe s úpadcom mohla ţalobkyňa nadobudnúť výlučne relatívne práva stavebníka vyplývajúce vo vzťahu k priestorom zo zmluvy o výstavbe, podľa ktorej mali jednotlivý stavebníci nadobudnúť vlastnícke právo k určeným bytom a nebytovým priestorom aţ dňom právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia. c) z prejavov vôle vyjadrených v zmluve o prevode práv nie je moţné ţiadnym z právne aprobovaných postupov interpretácie súkromnoprávnych úkonov v zmysle ustanovenia § 35 Občianskeho zákonníka vyvodiť vôľu ţalobkyne nadobudnúť priestory „v štádiu rozostavanosti“ a na druhej strane ani zhodnú vôľu úpadcu tieto scudziť. Dovolateľ tvrdí, ţe niet sporu o tom, ţe úpadca bol v čase vzniku záloţného práva v zmysle údajov zapísaných v katastri nehnuteľnosti jediným z výlučným vlastníkom nielen pozemkov, ale aj rozostavanej stavby, ktoré mali tvoriť predmet záloţného práva. Podľa neho, neobstojí argument, ţe M., ako ďalší účastníci zmluvy o výstavbe, nadobudli k stavbe, v ktorej sa v budúcnosti mali nachádzať byty a nebytové priestory, spoluvlastnícke právo ako jej stavebníci v občianskoprávnom zmysle, a to predovšetkým z dôvodu, ţe spoluvlastníctvo k stavbe je podľa názoru ţalovaného moţné originárne nadobudnúť buď spoločnou výstavbou v zmysle jej fyzického uskutočňovania viacerýni osobami, a to prípadne aj bez uzavretia osobitnej dohody, alebo na základe dohody o zaloţení spoluvlastníctva k stavbe, ktorá je predmetom výstavby. Takáto dohoda však musí byť v konaní riadne preukázaná, dohoda musí byť uzavretá ešte pred začatím výstavby, pričom z jej obsahu musí byť zrejmé, ţe všetci účastníci majú vôľu zaloţiť podielové spoluvlastníctvo. S odkazom na podrobnú analýzu prejavov vôle zmluvných strán zmluvy o výstavbe, dovolateľ spochybnil oporu v skutkovom zistení súdu prvého stupňa o existencii dohody zakladajúcej spoluvlastníctvo v zmluve o výstavbe. Preto platí zákonná domnienka výlučného vlastníctva úpadcu k rozostavanej stavbe, zaloţená obsahom údajov katastra nehnuteľností. Opäť zdôraznil, ţe spoluvlastníctvo tretích osôb k rozostavanej stavbe, nespôsobuje absolútnu neplatnosť záloţnej zmluvy, uzavretej úpadcom so záloţným veriteľom. Aj keby súd s konečnou platnosťou dospel k právnemu záveru, ţe v čase uzavretia záloţnej zmluvy boli podielovými spoluvlastníkmi rozostavanej stavby okrem úpadcu aj manţelia M. prípadne 23 5 Obdo 40/2013 L., táto skutočnosť podľa ţalovaného nespôsobuje absolútnu neplatnosť záloţnej zmluvy, a to ani z dôvodu rozporu so zákonom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, rovnako ani z dôvodu nemoţnosti predmetu plnenia podľa ust. § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak sa dovolací súd s týmto právnym názorom nestotoţní, tak podľa ţalovaného uzavretie zmluvy o zriadení záloţného práva k rozostavanej stavbe úpadcom ako podielovým spoluvlastníkom, nespôsobuje neplatnosť celej záloţnej zmluvy, ale len neplatnosť čiastočnú, a to v dôsledku ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka podľa ktorého, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatná len táto časť. Podľa ţalovaného niet pochýb o tom, ţe záloţná zmluva je z objektívneho hľadiska právnym úkonom deliteľným na základe kvantitatívnych kritérií, a to vrátane delenia na časť, s ktorou mal úpadca nakladať ako so svojim spoluvlastníckym podielom a na časť, s ktorou mal nakladať so spoluvlastníckym podielom iného. Poukázal pritom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorý sa zaoberal obdobnou otázkou čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal podielový spoluvlastník scudziť celú nehnuteľnosť, súd dospel k záveru, ţe „úvaha o tom, pokiaľ spoluvlastník převede na nabyvatele smlouvou celou věc, jejíţ ideální část je v jeho spoluvlastníctví, múţe být tato smlouva povaţována za splnení podmínek uvedených v § 41 ObčZ jen za částečně neplatnou a předmětem převodu je spoluvlastnícky podíl, je správna.“ Napokon dovolateľ je presvedčený, ţe záloţné právo, zriadené úpadcom, vzniklo aj za predpokladu spoluvlastníctva tretích osôb k zálohu na celú rozostavanú stavbu z dôvodu, ţe zabezpečený veriteľ bol pri nadobúdaní zálohu dobromyseľný, a to v zmysle § 151d Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia záloţnej zmluvy, ako aj v čase vkladu záloţného práva do katastra nehnuteľností, podľa ktorého, ak niekto dá do zálohu cudziu vec bez súhlasu vlastníka alebo osoby, ktorá má k veci iné vecné právo nezlučiteľné so záloţným právom, vznikne záloţné právo, len ak vec odovzdá záloţnému veriteľovi a ten ju prijme dobromyseľne, ţe záloţca je oprávnený vec zaloţiť. V prípade pochybností platí, ţe záloţný veriteľ konal dobromyseľne. Uviedol, ţe aj k otázke interpretácie uvedenéh

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.