V tejto súvislosti krajský súd poukázal na judikát NS SR č. R 103/2011. Ďalej uviedol, ţe neobstojí argument ţalobcu o tom, ţe bol ukrátený na svojich právach nedoručením prvostupňového rozhodnutia, pretoţe prvostupňové rozhodnutie bolo ţalobcovi doručené dňa 20.06.2012 (po uplynutí doby udelenej výnimky) a ţalobca podal voči nemu rozklad. Na záver skonštatoval, ţe rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sţp/3/2011 zo 17.04.2012, na ktorý odkazoval ţalobca, nie je moţné aplikovať, lebo ţalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie ţaloby. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd
1 OSP, neúspešnému ţalobcovi nepriznal náhradu trov konania a úspešnému ţalovanému náhrada trov konania nevznikla. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca, v ktorom uviedol, ţe rozhodnutie krajského súdu povaţuje za nesprávne z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP. Ţalobca poukázal na nesprávnosť záveru vysloveného súdom prvého stupňa ohľadom toho, ţe ţalobca nepreukázal ukrátenie na svojich právach.
názoru ţalobcu, ţalovaný nepostupoval v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú konanie pred ţalovaným, pričom ak by bol aj názor súdu o nedostatku aktívnej legitimácie ţalobcu v danej veci správny, potom by zodpovedajúcim rozhodnutím bolo zastavenie konania
ustanovenia § 250d ods. 3 OSP. Uviedol, ţe uţ v ţalobe poukázal na skutočnosti, ktoré neumoţňujú povaţovať za zákonný záver, ţe nie je aktívne legitimovaný na podanie ţaloby na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sţp/3/2011 zo 17.04.2012. Ţalobca uviedol, ţe bol účastníkom konania a v zákonom stanovenej lehote, po doručení rozhodnutia o povolení výnimky, podal proti nemu riadny opravný prostriedok. Predmetom rozkladu ţalobcu bolo to, ţe na udelenie výnimky na odstrel medveďa hnedého neboli splnené zákonné dôvody. Je toho názoru, ţe ţalovaný sa chcel vyhnúť situácii, v ktorej by bolo potrebné zistiť alebo konštatovať, či ţiadateľ na základe neprávoplatného rozhodnutia usmrtil chráneného ţivočícha. Ďalej uviedol, ţe prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie, ktoré sa nestalo právoplatným v dôsledku podania rozkladu ţalobcom, avšak o rozklade doposiaľ nebolo rozhodnuté. Poukázal na to, ţe rozhodnutie o povolení výnimky nestratilo platnosť, pretoţe sa platným nikdy nestalo, nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a nikdy sa nestalo vykonateľným. Ţalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, ţe odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti ţalovanému na ďalšie konanie a prizná ţalobcovi náhradu trov konania. K podanému odvolaniu sa vyjadril ţalovaný dňa 31.01.2014, pričom uviedol, ţe konanie ţalobcu je účelové, obsahujúce iba námietky formálneho charakteru proti procesnému postupu ţalovaného v danom konaní. Uviedol, ţe je zrejmé, ţe vzhľadom na uplynutie lehoty povolenej výnimky ţalobca nemôţe dosiahnuť svoj cieľ, pre ktoré bolo 3 5Sţo/12/2014 toto mimovládne zdruţenie zaloţené, t.j. zlepšenie stavu ţivotného prostredia. Takéto konanie ţalobcu je v rozpore s deklarovanými princípmi a účelom existencie ţalobcu ako občianskeho zdruţenia, ktoré podporuje ochranu prírody a
názoru ţalovaného je motivované iba snahou o získanie trov konania na úkor ţalovaného, nie snahou o dosiahnutie cieľov ochrany prírody. Ţalovaný uviedol, ţe ţalobca en bloc napáda svojimi rozkladmi a ţalobami prakticky všetky povoľovacie rozhodnutia vydávané odborom výkonu štátnej správy ministerstva, čo opätovne svedčí len o snahe účelovo sa obohatiť na trovách konania, nakoľko napadnutie všetkých rozhodnutí o povolení výnimiek vydaných uvedeným odborom ministerstva vylučuje akýkoľvek individuálny prístup ţalobcu k jednotlivým predmetom konania. Ţalobca na rozdiel od správneho orgánu nenesie zodpovednosť za prípadné majetkové škody a ohrozenie ţivota a zdravia obyvateľov v konkrétnych prejednávaných prípadoch, ani nemusí znášať škody spôsobené ostatným účastníkom konania. Ţalovaný zdôraznil, ţe sa nestotoţňuje s názorom ţalobcu, ţe predmetné rozhodnutie nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť. Zdôraznil, ţe v čase vydania prvostupňového rozhodnutia zákon o ochrane prírody nepriznával mimovládnym organizáciám postavenie účastníka konania, čoho sa správny orgán v tomto konaní pridrţiaval a rozhodoval výlučne
zákonov platných v čase povoľovania predmetnej výnimky. Podotkol, ţe tento právny stav týkajúci sa účastníctva konania mimovládnych organizácií v správnych konaniach, predmetom ktorých bola ochrana prírody a krajiny pretrvával aţ do 30.11.2011 (t.j. stav do novely zákona o ochrane prírody). Ţalovaný uviedol, ţe v ďalšom konaní sa dôsledne riadil právnym názorom vysloveným v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/2012/2010-96 zo dňa 28.10.2011, ktorým boli zrušené rozhodnutia ministra Ţivotného prostredia SR č. 6700/2010-7.2 (20/2010-rozkl.) z 1.6.2010 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 4202/2010-2.1 z 13.4.2010 o nepriznaní postavenia účastníka konania pre Lesoochranárske zoskupenie VLK. Na základe uvedeného rozsudku Krajského súdu v Bratislave ţalovaný konal so ţalobcom ako s účastníkom konania. Ďalej uviedol, ţe ţalobca podal rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu. Vo danej veci bolo rozhodnuté o zastavení konania z dôvodu, ţe odpadol dôvod na konanie. Ţalobca zdôraznil, ţe ţalobca si uplatňoval v predmetnom konaní všetky práva, ktoré mu vyplývali z postavenia účastníka konania, z ustanovení správneho poriadku a súvisiacej legislatívy a z Ústavy SR a nemoţno povaţovať za odňatie práv ţalobcu postup a rozhodnutie vo veci správneho orgánu. Dôvodom pre zastavenie konania bola skutočnosť, ţe prvostupňový správny orgán časovo obmedzil platnosť povolenej výnimky na dobu určitú do 30.11.2010, resp. do 15.12.2010. Ďalej uviedol, ţe v danom konaní o rozklade pred vydaním rozhodnutia o zastavení konania nebolo potrebné zo strany odvolacieho orgánu zrušiť prvostupňové rozhodnutie, pretoţe toto prvostupňové rozhodnutie stratilo platnosť priamo na základe uvedeného ustanovenia zákona a v dobe, keď prebiehalo konanie o rozklade, bolo uţ neplatné.
názoru ţalovaného, minister ţivotného prostredia SR postupoval správne, keď napadnutým rozhodnutím zastavil iba konanie o rozklade a nevydával v danej veci rozhodnutie o zrušení uţ neplatného rozhodnutia. Uviedol, ţe konal v súlade s platnou legislatívou a na základe správneho posúdenia veci, keď napadnutým rozhodnutím zastavil správne konanie o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu
9 písm.
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý 4 5Sţo/12/2014 bolo vydané. Ďalej ţalovaný uviedol, ţe ani po prípadnom vrátení veci správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie nebude moţné v danej veci zo strany ţalovaného rozhodnúť v uvedenej veci spôsobom, ktorý by bol pre ţalobcu výhodnejší, alebo mu poskytol vyššiu ochranu jeho práv a právom chránených záujmov. Ţalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sţ/98-102/02 zo 17.12.2002 a stotoţnil sa s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozhodnutí krajského súdu. Ţalovaný zastáva názor, ţe ţaloba podaná ţalobcom je neopodstatnená a motivovaná iba snahou o získanie trov konania na úkor ţalovaného vzhľadom na to, ţe vrátením veci ţalovanému by sa dosiahlo iba opakovanie správneho konania bez moţnosti dosiahnuť vo veci odlišný výsledok správneho konania. K rozhodnutiu sp. zn. 1 Sţp/3/2011 zo dňa 17.04.2012 uviedol, ţe sa nevzťahuje na daný prípad, pretoţe sa týka práva na súdnu a inú právnu ochranu pre občanov v prípadoch, kde by im mohla byť v dôsledku uplynutia času potrebného na konanie pred súdom odopretá moţnosť doţadovať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní. Ţalovaný navrhol
1 a 2 OSP potvrdiť napadnutý rozsudok z dôvodov v ňom uvedených. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 250ja ods. 2 OSP) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 OSP).
1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môţu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môţe vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
9 písm. a) zákona o ochrane prírody, orgán ochrany prírody konanie
tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.
3 písm. b) zákona o ochrane prírody, rozhodnutie vydané
tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané. 5 5Sţo/12/2014 Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, ţe predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie ţalovaného, ktorým bolo zastavené konanie o rozklade, ktorý podal ţalobca proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu – Ministerstva ţivotného prostredia, sekcie ochrany prírody a tvorby krajiny sp. zn. 4202/2010-2.1 (57/2012-rozkl.) zo dňa 17. júna 2010, ktorým sa povolila výnimka na usmrtenie jedného jedinca medveďa hnedého
2, 3 písm.
zákonov platných v čase povoľovania predmetnej výnimky, nakoľko ZOPK nepriznával mimovládnym organizáciám postavenie účastníka konania. Tento právny stav týkajúci sa účastníctva konania mimovládnych organizácií v správnych konaniach pretrvával aţ do 30.11.2011. Na základe právneho názoru vyjadreného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/212/2010-96, 1010201154 z 28.10.2011,
ktorého je LZ VLK účastníkom konania, začalo Ministerstvo ţivotného prostredia SR v uvedenej veci opätovne konať a doručilo právnej zástupkyni LZ VLK meritórne rozhodnutie MŢP SR č. 4202P2010-2.1 zo
3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody
9 písm. a) zákona o ochrane prírody potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania. Znamená to, ţe aj vtedy, ak čas, na ktorý bolo vydané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa na povolenie odstrelu uplynie ešte pred právoplatnosťou tohto rozhodnutia, zaniká dôvod na konanie aj v konaní o rozklade, ktorý bol proti nemu podaný. Aj toto uplynutie času spôsobuje nevyhnutnosť zastavenia konania, lebo inak by orgán konajúci o rozklade uţ nemohol neplatné rozhodnutie skúmať a prípadne ho zrušiť, zmeniť alebo potvrdiť, či rozklad zamietnuť. Najvyšší súd poukazuje na to, ţe samotný formálny priebeh konania o rozklade by nepredstavoval pre účastníka konania reálnu moţnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Súd aj správny orgán musia pritom zásadu zisťovania skutočného stavu veci uplatňovať súčasne so zásadou hospodárnosti tak, aby nedochádzalo k zbytočnému predlţovaniu konania a aby sa neprimerane nezvyšovali náklady konania. Iný výklad zákona by smeroval len k formálnemu zopakovaniu konania o rozklade bez toho, aby umoţňovalo účastníkovi konania reálnu moţnosť dosiahnuť materiálne iné rozhodnutie v jeho prospech a bolo by v rozpore aj so zásadou hospodárnosti správneho konania, ktorá je zakotvená v § 3 ods. 3 Správneho poriadku. Najvyšší súd sa stotoţňuje so závermi vyslovenými v rozhodnutí Krajského súdu o tom, ţe správne konanie malo byť zastavené v zmysle § 30 Správneho poriadku. Najvyšší súd uvádza, ţe tvrdenie ţalobcu, ţe bolo realizované neprávoplatné rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podloţené ani preukázané a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu kaţdého subjektu do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemoţno tvrdiť, ţe je reálna. Na záver nedá najvyššiemu súdu nepodotknúť, ţe ochrana ţivotného prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôleţitou aktivitou a činnosť zdruţení na ochranu ţivotného prostredia na jeho rôznych úsekoch si jednoznačne zaslúţi pozornosť a podporu. Avšak nielen na získanie všeobecnej podpory a rešpektu by tieto zdruţenia mali zakaţdým zvaţovať účelnosť krokov, ktoré podnikajú, aby v konečnom dôsledku nemrhali svoju pozornosť a prostriedky na formálne, obsahovo prázdne manifesty tak, ako je to v prípade tohto konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov stotoţniac sa s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 7 5Sţo/12/2014 O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP tak, ţe účastníkom ich náhradu nepriznal, pretoţe ţalobca v konaní nemal úspech a ţalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave dňa 24. júla 2014 JUDr. Jarmila Urbancová predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.